Zomrela legendárna bojovníčka proti rakovine Eva Siracká. Tento rozhovor kedysi poskytla našej redaktorke

Stretnúť sa s lekárskou legendou, vtedy 92-ročnou zakladateľkou Ligy proti rakovine, MUDr. Evou Sirackou, DrSc., bola radosť. Príjemne naladená, usmiata a trpezlivá dáma, ktorá sa celé roky vôbec nemenila. Bola známa výrokom: "Ľudská hlúposť je horšia ako rakovina." Naposledy sme sa stretli koncom 90. rokov a akoby celý ten čas ani neuplynul, mohli sme v roku 2018 plynule pokračovať v rozhovore. Dnes ráno zomrela. Česť jej pamiatke!

23.05.2018 06:00 , aktualizované: 21.02.2023 17:21
debata
Eva Siracká. Foto: Ivan Majerský, Pravda
Eva Siracká Eva Siracká.

Pani doktorka, stretli sme sa tak dávno, že článok „Ucho vo vrecku“, ktorý z toho rozhovoru pre magazín Moment koncom 90. rokov vznikol, sa nedá nájsť ani na internete. Mám ho v papierovom archíve. Spomínate si, prečo mal takýto titulok?

Ucho vo vrecku, áno, to boli ešte moje zážitky z Oravy. Po promócii som chcela nastúpiť na bratislavskú onkológiu, Povereníctvo zdravotníctva ma však pridelilo na Oravu. Pol druha roka som strávila v nemocnici v Trstenej. Bola to lekárska univerzita života. Chodili sme so sanitkou za zranenými pri krčmových bitkách, za ženami, čo rodili doma na slame, ošetrovali sme ťažké úrazy, ktoré sa stávali pri stavbe Oravskej priehrady. A raz si jeden pacient vo vrecku priniesol ucho, ktoré mu odhryzol kôň. Silou-mocou chcel, aby sme mu ho prišili. Tak sme mu ho nejako sfercovali – a prihojilo sa!

To boli vaše začiatky, 50. roky. Odvtedy uplynulo viac ako polstoročie, stretávame sa na pôde Ligy proti rakovine, kam chodievate každý deň. Možno to vyznie hlúpo, ale prečo v takomto požehnanom veku ešte pracujete? Niektorým našim politikom by sa iste páčilo, keby sme všetci takto vládali, ale vy by ste už iste nemuseli.

(Úsmev.) Treba povedať, že opätovne pracujem. Minulý rok som mala veľmi zlý. Prišlo mi nevoľno na ulici, odpadla som, a keď som sa prebrala, stáli pri mne dvaja ľudia, práve volali sanitku. Zaviezli ma do Ružinova, vyšetrili ma, dali mi infúziu a pustili ma domov. Keď som sa postavila, odpadla som zas. Následne mi urobili CT hlavy a zistili prasknutú lebku s krvácaním do mozgu. Tak si ma tam nechali. Neskôr som sa otočila na posteli a zlomila som si stehennú kosť. Nuž, voperovali mi klin, poctivo som cvičila, všetko vyzeralo byť v poriadku. A teraz v októbri, po manželovej smrti, sa mi ten klin zlomil. Čo ste mi tam dali za materiál, videli ste starú babu, tak ste si mysleli, že to už nebudem dlho potrebovať? Pýtala som sa lekárov. Smiali sme sa. Dlho som sa pohybovala o dvoch barlách. Vrátila som sa však do ligy. Lepšie je pracovať, ako byť doma sama. A rada sa stretávam aj s mojimi sympatickými dievčatami, ktoré tu pracujú.

Vy ste boli vždy veľmi akčná. Keď ste sa doma poobzerali, manžel aj syn vedeli, že je zle. Zas sa bude čosi prerábať.

Ja som nenormálny typ, strašne rada pracujem – aj fyzicky. Namaľovala som garáž, vytapetovala som izbu. My sme boli s manželom dosť rozdielne povahy. On bol skôr premýšľavý typ, robil výskum, písal svoje zážitky, stretával sa s ľuďmi. Ja som lozila po rebríkoch aj zaňho. Raz som vyliezla na plechovú strechu, natierala som ju farbou. Prišiel môj otec, mal vtedy 86 rokov, fyzicky bol veľmi zdatný, oprel rebrík o orech a chcel vyliezť za mnou. Vravím mu, preboha, to nerob! A on na to: A čo mám robiť, keď ty si už na to stará? Dožil sa 93 či 94 rokov. Už si ani nepamätám, vidíte.

Vraj ste vždy zvykli vstávať o pol šiestej ráno, aj cez víkendy, keď ste naozaj nemuseli. Ešte to platí? Aké sú vaše rána?

Keď som mala zdravotné problémy, dovolila som si vstávať o siedmej. Mám však psa, sučku retrievera. A ona o pol šiestej vždy príde, začne štekať, vrčať a má takú plyšovú hračku, ktorou ma mláti po hlave. (Smiech.) Je to príma skoro ráno vstať. Nemusíte sa potom hnať, stresovať, pohodlne sa naraňajkujete, porobíte si, čo treba ešte predtým, ako odídete z domu. Takže to zas dodržiavam. Nepozerám večer dlho televíziu, napokon ani nie je čo, radšej v posteli čítam.

Eva Siracká na snímke z rodinného albumu s... Foto: archív E. Sirackej
Eva Siracká Eva Siracká na snímke z rodinného albumu s mamou a súrodencami.

A čo zvyknete čítať?

Môj manžel pracoval dlhodobo v Londýne v jednom výskumnom ústave, vždy tam odišiel na pár mesiacov. A vždy, keď odišiel, niečo v našom dome akurát prestalo fungovať. Ale nie o tom som chcela. Mal priateľa, ktorý sa poznal s Agátou Christie. Takže zbieral všetky jej vydané detektívky a posielal to domov. Máme plné police jej kníh a rada sa k nim vraciam.

Čítate to v angličtine?

Áno, v anglickom origináli. Agáta Christie má veľmi peknú angličtinu. Rada čítam v angličtine, aby som si udržala jazykovú zdatnosť, pretože keď človek nemá dosť príležitostí aktívne hovoriť, zabúda.

Zo starších generácií nevie veľa Slovákov po anglicky. Kde a ako ste sa angličtinu naučili vy?

Mňa angličtinu vlastne naučil front. V čase prechodu frontu počas druhej svetovej vojny sme nesmeli veľmi chodievať von a často sme sa zdržiavali doma. Tak som sa začala učiť po anglicky. Človek sa nesmie vzdávať, musí mať trpezlivosť a odvahu. To sú skautské heslá. Neskôr, na medicíne, sa mi angličtina veľmi zišla. Počas štúdií som angličtinu dokonca vyučovala na jazykovej škole – nielen deti, ale aj univerzitných profesorov.

Ligu proti rakovine ste založili v roku 1990. Nemali ste tie ambície aj skôr?

Francúzska Liga proti rakovine bude tohto roku oslavovať sté výročie. Lenže u nás to za socializmu nešlo, takéto inštitúcie typu občianskych združení, ktoré by neboli pod dozorom štátu, u nás nesmeli existovať. V roku 1986 som v jednom časopise čítala, že sa v Miláne stretli hlavy štátov a vlád a dohodli sa, že s tou rakovinou treba čosi robiť. Len čo to bolo trochu možné, v januári 1990 som založila Ligu proti rakovine a hneď sme sa aj prihlásili do európskej asociácie aj do Medzinárodnej únie proti rakovine UICC (Union For International Cancer Control). S nadšením nás tam prijali, boli sme prví z východného bloku, hoci ja to spojenie „východný blok“ nerada používam, pretože my sme stredná Európa. Začali sme s veľkou odvahou, nevediac, ako to dopadne, čoskoro sa pridali aj Maďari, Poliaci a každý z nás dostal akoby „kmotra“, ktorý nás mal na starosti. Nás si zobrala pod patronát nórska liga, ktorá bola veľmi bohatá aj skúsená. Nedávali nám peniaze, ale pozývali nás na kongresy a učili nás, ako a čo máme robiť. Už vtedy nám vysvetľovali, že im najväčšie finančné sumy prinášajú metódy a zbierky, ktoré sa u nás nepoužívajú.

Napríklad?

Napríklad im ľudia odkážu svoje dedičstvo. Alebo pred pohrebom pozostalí požiadajú ľudí o to, aby nenosili kvetinové dary, ale radšej darovali v mene zosnulého peniaze lige. Viete si predstaviť niečo také u nás? Od nich sme sa dozvedeli aj o možnostiach verejnej pouličnej zbierky, ako je teraz už tradične Deň narcisov. Deň narcisov v skutočnosti vznikol v Kanade. Jedna pani tam chodila po ulici, predávala narcisy a zarobené peniaze posielala do nemocnice. Ľudia si to všimli, zorganizovala sa celonárodná zbierka, pridala sa Austrália, Nový Zéland a dostalo sa to až do Európy. Ja však za zakladateľov Dňa narcisov považujem Írov, ktorí z toho urobili ozaj národnú zbierku. Tam v konkrétny deň žije Dňom narcisov celý národ. Narcismi sú vyzdobené ešte aj jedálne lístky. Sestričky vyrazia do ulíc na bicykloch a robia zbierku… U nás zdravotná sestra nevie, kam skôr skočiť, nie aby zbierala peniaze pre nejaké občianske združenie.

Eva Siracká. Foto: Ivan Majerský, Pravda
Eva Siracká Eva Siracká.

Liga proti rakovine je však z občianskych združení prakticky najznámejšia a má veľmi dobré renomé. Viem, že aj ľudia, ktorí za iných okolností nikdy nehádžu peniaze do pouličných pokladničiek, v Deň narcisov ochotne otvárajú peňaženku.

Kedysi to všetko bolo trochu jednoduchšie. Ešte nebolo také množstvo rôznych občianskych združení, ale ani podvodníkov. Neskôr nám trochu začali kaziť meno rôzne pochybné inštitúcie, ktoré zbierali najmä v mene detských onkologických pacientov, pritom na detskej onkológii tie peniaze nikdy nevideli. Je však pravdou, že Deň narcisov nám poskytne náš základný príjem a dosiaľ rekordná suma, ktorá sa vyzbierala, bola niečo vyše milióna eur. Vlani to bolo 943-tisíc, nemali sme šťastie na počasie, aj od toho to závisí. V Írsku počas Dňa narcisov vyberú štyri milióny eur, ak prší, tak „len“ tri. Je to iné, keď ženy idú v jednej ruke s nákupom, v druhej s dáždnikom, nemajú chuť siahať ešte aj do kabelky. My však našim dobrovoľníkom vždy vravíme, keď vidíte, že ten človek s nami sympatizuje, pripnite mu narcis. Nie je všetko iba o peniazoch.

Samozrejme, stretla som sa už aj s názormi, že „žobranie na uliciach“ treba zakázať. Áno, Holanďania takéto zbierky nerobia, oni majú peňazí dosť. Izrael to zas nazýva „Klopme na dvere“. V ten deň pošlú do ulíc stotisíc detí, ktoré zvonia a klopú v bytoch a domoch, je to vždy veľká sláva, podujatie otvára prezident. Predstavte si to u nás. Zaklopali by a ani by im možno nikto neotvoril. A ešte by sa všetci o tie deti strachovali, či im niekto neublíži.

Už ste asi veľakrát dostali otázku – prečo narcis ako symbol?

Spomínaní Holanďania majú ako symbol tulipány, ako jarné kvety, to je logické. V Kanade boli vždy symbolom narcisy. Samozrejme, jarným kvietkom je aj snežienka, ale narcis je ako slnko, pekný žltý, pozriete naň a máte radostný pocit z prichádzajúcej jari. Pre niekoho je možno vzácnejšia ruža, ale tie by sme si nemohli dovoliť rozdávať. V minulosti sme totiž rozdávali aj živé kvety. Narcis je aj istým symbolom skromnosti. Ja teraz vždy okolo Dňa narcisov kýcham a kašlem. Nikdy som nebola alergická a v poslednom období, keď zakvitnú brezy, musím si utierať nos. Dúfam, že v tom nie je nijaká iná symbolika. (Úsmev.)

Kráčate jednoducho s dobou, dnes sú všetci alergickí. Na čo ste najviac alergická v prenesenom zmysle slova?

Na ľudskú hlúposť. Hlúposť je horšia ako rakovina.

Mimochodom, rakovina. Vy ste sa po celý život venovali jej výskumu aj liečbe onkopacientov. Sledujete ešte najnovšie trendy, klinické štúdie?

Výskyt rakoviny enormne narastá. Keď som začínala, bolo 5-tisíc nových prípadov ročne. Teraz ich je 34-tisíc a 13-tisíc Slovákov ročne na onkoochorenia zomiera. Tá globálna epidémia je znepokojujúca. Vďaka programom kontroly rakoviny sa veľmi zlepšila prevencia, hoci preventívne prehliadky ešte stále mnohí ignorujú a stále u nás nemáme zavedený Národný onkologický plán, sme jedna z posledných východoeurópskych krajín. Moderná liečba priniesla aj nové problémy, chvalabohu, mnohí pacienti dnes prežívajú, ale nestačí ich len liečiť, treba im aj pomáhať, postarať sa o nich. Mnohí majú po prepustení z nemocnice obrovské existenčné aj psychické problémy, nikto ich už nechce poistiť, nemôžu sa vrátiť do práce…

Časy, keď pacientke po rádioterapii príbuzní nechceli podať ruku, lebo by vraj mohla niečo vyžarovať, sú preč. Rakovina už nie je také tabu. Už sa vie, že neznamená automaticky smrť. Lenže dnes je obrovským problémom návrat do života. Dopoludnia som čítala listy, žiadosti o pomoc, ktoré nám chodia do ligy. Už po prečítaní prvých troch máte depresiu. On nezamestnaný, ona onkopacientka. Preto je dôležitá tzv. onkologická rehabilitácia. Nehovorím o nejakom fyzickom cvičení, ktoré je, samozrejme, tiež potrebné. Je to súbor opatrení, vďaka ktorým sa onkologický pacient dokáže vrátiť do života a fungovať takmer ako normálny človek. A, samozrejme, ďalším veľkým problémom je, že moderné kvalitné terapie sú nesmierne drahé. A chápem a vnímam, samozrejme, aj to, že nielen rakovina je vážna choroba. Pribúda rôznych autoimunitných ochorení so závažným priebehom, ktoré naozaj veľmi znižujú kvalitu života.

Eva Siracká v časopise Moment koncom 90. rokov. Foto: archív
Eva Siracká Eva Siracká v časopise Moment koncom 90. rokov.

Zažili ste niekedy aj prípad, ktorý bol doslova ako zázrak? Pacienta, ktorý sa vystrábil, hoci aj odborníci nad tým krútili hlavou?

Raz mi na Linku pomoci zavolal muž. Začal tak opatrne, vraj má nejaké zdravotné problémy. Ťahala som to z neho ako z chlpatej deky. Začala som od hlavy, vylučovacou metódou, až sme sa dopracovali k semenníkom. Áno, tam je problém, tam si niečo hmatá. Hrčku? pýtam sa. Vraj niečo väčšie. Ako pingpongová loptička? Údajne ešte väčšie. Ako dve tenisové loptičky. Vyrazilo mi to dych. Ako môže chodiť? A čo jeho manželka? Okamžite som ho poslala jednému onkológovi, aby sa ho ujal. Keď tam prišiel, mal už metastázy v pľúcach. Predstavte si, bol to tak histologicky priaznivý nádor, že po liečbe sa mu stratil aj primárny nádor, aj metastázy. Zavolal mi to jeho otec, samotný pacient sa hanbil. Bolo to takmer ako zázrak, hoci z vedeckého hľadiska bol tento úspech vysvetliteľný. Veľa závisí od histológie, ktorá určí typ nádoru a aj to, na ktorú liečbu bude najlepšie reagovať.

Vás sa často pýtajú, či máte strach z rakoviny. Mimochodom, ako mladá lekárka ste fajčili. Čo vás prinútilo prestať?

To viete, svojho času mala v ruke cigaretu každá americká hviezda. To ony nás pokazili. (Smiech.) Pozrite si staré české filmy, tam fajčil každý. Po vojne sa u nás objavili anglické, americké cigarety aj francúzske gauloisky. To bola strašná cigareta. Boli žlté, modré a fialové boli najodpornejšie. Už staršie skautky v skautskom tábore mi hovorili, že by som nemala fajčiť, niečo sa už o tých škodlivých účinkoch vedelo. Mňa však z cigariet „vyliečil“ až jeden pacient. Mladý 37-ročný človek mal rakovinu pľúc. Absolvoval u nás na oddelení rádioterapiu a keď som ho ráno počas vizity oslovila, zakašľal a z úst sa mu začal valiť prúd krvi. Nádor mu nahlodal nejakú väčšiu cievu. Vtedy prestali fajčiť aj tamojšie zdravotné sestričky.

Z lekárskeho manželstva máte jedného syna. Nie je lekár. Koľko máte vnukov?

Len jednu vnučku. Nie je lekárka. Viete, niekde sa to dedí, ale ak má človek iné zameranie, treba to akceptovať. Nie je mi to ľúto, každý nech sa rozhodne tak, aby mu jeho profesia robila aj radosť a prinášala uspokojenie. Ja som u nás aj sestričkám vždy hovorievala, usmievajte sa, však vás to nič nestojí. Viem, že ste preťažené, máte po krk pacientov, ale usmejte sa na nich aspoň občas. Niektoré z nich vedia byť naozaj odporné. Keď som si zlomila na lyžovačke nohu, operovali ma v Poprade. Bola tam jedna sestrička, s ktorou skutočne vstupoval do miestnosti strach. Ležali tam starší ľudia, často na nich kričala. Raz bola nedeľa, nádherné počasie, mala v tej deň službu. Už od rána bola nadurdená. Tak som sa pokúsila trochu zavtipkovať: Sestrička, neviete sa aspoň v takýto deň usmiať, veď slnko svieti, čo vám to zakázali? A ona na to: Nezakázali, ale ani neprikázali! A bola som vybavená.

Keď už hovoríme o poslaní, vy ste boli prvá žena na Slovensku, ktorá robila rádioterapiu. Pre ženu riziková profesia. Mysleli ste na to?

Vtedy sme o biologických účinkoch rádioaktívneho žiarenia veľa nevedeli. Rádium sme brali aj do rúk. Kolega mal dokonca rádiový aplikátor v písacom stole šuplíka! Dnes sa bojíme ortuťového teplomera, však? Pochopiteľne, neskôr sa začali robiť preventívne opatrenia, raz ročne sme dostali dovolenku navyše v podobe zdravotnej rekreácie. Mne zistili málo krviniek a primár mi povedal, že musím tú rádioterapiu zanechať. Priznám sa, nebrala som jeho rady vážne. Manžel bol gynekológ, ten nakladal rádium tiež. Ale negatívne sa to neprejavilo, manžel zomrel v tichosti ako 92-ročný, žiadne nádorové ochorenie nemal. A ja dúfam, že aj u mňa to takto vydrží.

Eva Siracká. Foto: Ivan Majerský, Pravda
Eva Siracká Eva Siracká.

MUDr. Eva Siracká, DrSc.

Svetová zdravotnícka organizácia ju zaradila medzi 65 popredných lekárov sveta. Zakladateľka Ligy proti rakovine (1990). Na Lekárskej fakulte UK promovala v roku 1951, prvú atestáciu má z rádiológie, druhú z rádiológie a onkológie. Bola prvou ženou na Slovensku, ktorá sa venovala rádioterapii. Od roku 1953 pracovala v Onkologickom ústave sv. Alžbety, 1961–1991 v Ústave experimentálnej onkológie SAV.

Má viacero štátnych ocenení a vyznamenaní, viaceré dokonca z rúk prezidenta SR (Pribinov kríž I. triedy, Rad Ľ. Štúra III. triedy). Je prvou Európankou, ktorej Svetová zdravotnícka organizácia udelila Sasakawa Health Prize a Parlament EÚ ju vymenoval za Občianku Európskej únie za celoživotnú prácu v onkológii.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Eva Siracká #Liga proti rakovine #Deň narcisov #onkologické ochorenia