Barbora Markechová: Architektúra je rehoľa

Narodil sa nový dom – čo tomu predchádzalo?

Začalo sa to v roku 2012, keď sme dostali ponuku pozrieť sa na štúdiu administratívneho objektu. Na mieste, kde dnes UNIQ Staromestská stojí, bývalo parkovisko a mal tu vyrásť hotel. Keď sme vstúpili do procesu, hotel mal už stavebné povolenie. Keďže hotel by na tomto mieste v dnešnej dobe nefungoval, zadaním bolo navrhnúť administratívnu budovu, ale museli sme sa zmestiť do „obálky“ projektu hotela. Mali sme zadanie, akú má mať budova výšku, plochu, rozmery a do toho sme sa museli vtesnať.

Máte rada také presné zadania?

Mne osobne sa robí dobre, keď mám zadanie. A ešte lepšie, keď to zadanie je špecifické a náročné, keď s ním treba pracovať. Je to iné, ako stavať na tzv. zelenej lúke.

Na parkovisku v meste je ako na zelenej lúke?

To určite nie. Miesto malo svoje okolie, vedľajšie budovy, je blízko historického centra, čo bolo určujúce. Museli sme tiež zohľadňovať normy pre administratívne budovy a zaručiť určitý štandard. Zároveň sme sa chceli prispôsobiť susednej budove Najvyššieho súdu, preto tá vertikalita na fasáde a slnolamy…

Mali ste vôbec s niečím problém? Nám sa páči, že budova je úhľadná, decentne zapadá do štvrte, je elegantná, vyzerá, že všetko išlo hladko.

Najťažšie to bolo s osvetlením. Nielen náš objekt, ale aj susedné budovy majú okná, ktoré potrebujú denné osvetlenie, čo sme museli rešpektovať. Na začiatku sme formovali budovu, ktorá nebola v tvare U ako teraz – pôvodne bola kompaktná a jej obrys kopíroval tvar pozemku. Ukázalo sa však, že na susednej budove Slovenskej národnej rady je blízko nášho objektu okno, ktoré potrebuje denné osvetlenie – a to nám vzalo kus budovy. A už sa začala hmota formovať do dnešného tvaru U.

Takže okná susedov môžu zasahovať aj pri takýchto suverénnych projektoch?

Tak to predpisujú stavebné normy a vyhlášky. Pobytová miestnosť musí mať svoje denné osvetlenie a preslnenie a nikto nesmie postaviť niečo, čo by tieto hodnoty zhoršilo. Na SNR sa také okno nachádzalo a my sme mu nemohli tieniť. Pamätám sa, ako sme skicovali úvodné riešenia s oblým nárožím, kvôli jemnému pôsobeniu v urbánnom prostredí. Zaoblené nárožia však tiež pomáhajú svetlotechnike. Aj v susednom objekte na Veternej ulici sa nachádzali pobytové miestnosti, takže sme zaoblili aj zadný roh nášho objektu a ukrojili sme tak cíp, ktorý tienil. Vyzerá to pekne, ale je to aj funkčné a má to dôvod.

Budova získala ocenenie nielen za dizajn, ale aj za využitie vedy a techniky v projekte. O čo konkrétne ide?

Mali sme veľmi náročné zakladanie, keďže hneď na hranici nášho pozemku boli iné objekty. Robilo sa formou milánskej steny. To v skratke znamená, že sme nemohli pažiť do boku, ale do zeme sa po obvode pozemku vyrezala ryha a vyplnila sa následne prefabrikátmi. Takto sa stužil obvod staveniska a mohlo sa kopať. Zároveň sme sa snažili vytvoriť v objekte sofistikované podmienky pre budúcich nájomcov napríklad pomocou inteligentného systému merania a regulácie. Všetky technológie, ktoré sú v objekte, spolu komunikujú. Keď niekto otvorí okno, má to dosah na vzduchotechniku, je automatizované tienenie a všetko je prepojené.

Takže sa netreba obávať syndrómu chorých budov?

Nie. Dnešní zamestnanci, nazývaní „millenials“, narodení medzi rokmi 1981 až 1996, majú veľkú fluktuáciu. Zamestnávatelia teda veľmi dbajú na to, aby priestor, v ktorom človek pracuje, bol zdravý a poskytoval komfort. Aby tam tie decká zostali pracovať dlhšie ako dva roky. Budovy musia spĺňať najvyššie štandardy, inak sa neprenajmú.

Takže v budove sú napríklad otvárateľné okná?

Áno, u nás sú v administratívnych objektoch žiadané otvárateľné okná. Je to naše lokálne špecifikum. V zahraničí sa to nerobí až tak často, keď je v objekte navrhnutá klimatizácia. Otváranie okien ju totiž narúša. Možno je otváranie okien u nás zvyk, zároveň podporený klimatickými podmienkami. Nie sme ako na juhu, kde sú ľudia odkázaní a vlastne zvyknutí na klimatizáciu, aby prežili.

Museli ste zohľadňovať aj to, že sa tu parkovalo? Nebudú ľudia, ktorí to využívali, nadávať?

Ani nie. Ja si myslím, že aj mesto si uvedomilo, že sem také provizórium nepatrilo, že ten priestor bolo treba skultúrniť. V budove máme tri podzemné podlažia parkovacích plôch a v budúcnosti by mala fungovať špeciálna mobilná aplikácia. Tá bude umožňovať, aby tu po pracovnej dobe, keď odídu zamestnanci domov, mohli parkovať ľudia, ktorí prídu večer do mesta. Takže objekt by sa využil vo dne aj v noci a slúžil by aj verejnosti.

Čo ešte mestu priniesla táto budova okrem toho, že je pekná?

Ožil parter a oživila sa ulica. Najvyšší súd je budova, ktorá v parteri nežije, a Staromestská ulica sa stala len dopravnou tepnou, hoci má centrálnu polohu a vidno z nej Prezidentský palác. Je dobré, že tu vznikol aktívny parter, kde bude niekoľko komerčných jednotiek a kaviareň, ktorá bude prístupná zvonku aj pre verejnosť. Miesto sa poľudští.

Odkedy budova UNIQ Staromestská funguje? Sú v nej ľudia spokojní?

Od roku 2017 a pracuje sa v nej podľa všetkého dobre. Spoločné priestory sme sa snažili navrhnúť jednotne a útulne. Náš klient bol úžasný. Má rád estetiku, dizajn a kvalitné veci, čiže nešlo sa vyslovene „na cenu“, čo sa v lokálnych podmienkach často stáva. Mali sme úžasnú spoluprácu.

Vyberali sme umenie – originálne abstraktné obrazy Gábora Schutza, vyberali sme dekorácie, zeleň. Snažili sme sa vytvoriť originálne prostredie, v ktorom sa človek bude cítiť fajn. Nielen chladný administratívny priestor, ale priestor pôsobiaci butikovo, hotelovo. Dostali sme možnosť navrhnúť interiér do poslednej kľučky, do posledného svietidla. Do talianskeho mramoru botticino na podlahe sme vkladali bronzové intarzie, aby sa ozvláštnila. Vyberali sme kvalitné tapety pre mäkší pocit v priestore, riešilo sa veľa nepriameho svetla formou podsvietenia…

Miestnosti sú naozaj útulné a pekne zariadené. Mohli si niečo prenajímajúce firmy vymyslieť aj samy?

Dostali svoj priestor a svoj interiér si dotvorili sami. Ale mnohí s nami riešenia konzultovali. Odporúčali sme napríklad to, aby osvetlenie interiérov okolo hlavnej fasády bolo jednotné. Má to svoj význam – je iné, keď z exteriéru vidíte na každom poschodí rovnaké lineárne osvetlenie v rovnakom rastri, ako keď sú tam krúžky, inde pásiky a pod. Povedali sme teda, že by bolo dobré, keby okolo fasády boli použité lineárne svietidlá. Nebolo to záväzné, vo väčšine prípadov to však nájomcovia rešpektovali.

Kedysi firmy potrebovali obrovské priestory, chceli celý mrakodrap a dnes je vraj záujem skôr o komornejšie priestory?

Niekedy sa stavia špekulatívne pre neznámeho budúceho užívateľa, niekedy len pre jedného nájomcu. To je potom pre architekta za odmenu – budova je jednotná, návrh vychádza z korporátnej filozofie firmy a ušije sa na mieru. V Prahe tak možno budeme rekonštruovať jednu starú budovu. Objekt by sa ladil pre jedného nájomcu, všetko v jednom štýle, vtedy môže byť návrh aj viac "uletený“. Je to príjemná práca.

Aké budovy máte rada?

Mám rada nadčasové budovy. Chceli sme, aby aj UNIQ Staromestská bola nadčasová. Človek sa na ňu pozrie a nevie, kedy bola postavená. Taký je napríklad mrakodrap Uhorka v Londýne. Ten mám veľmi rada. Má 15 rokov a vyzerá, akoby ho postavili minulý rok.

V akom dome bývate s manželom architektom Jurajom Kováčom vy? Čo uplatňujete z architektonických nápadov v súkromí?

Bývame v Prahe, kde ma vždy fascinovali historické objekty. Takže bývam v byte, ktorý má špaletové okná. Zachovali sme, čo sa dalo – zrepasovali sme parkety, dvere, kľučky. Tieto byty sú úžasné, lebo majú vysoké stropy, veľké okná, arkiere. Aj manžel je architekt, takže návrh rekonštrukcie sme riešili spolu. Zariadenie je minimalistické, biele, väčšinou robené na mieru a dopĺňa historické prvky. Jediné čierne zariadenie je historický klavír. Ten sme kúpili s bytom. Náš byt je orientovaný na juh, takže celý deň máme svetlo, slnko a to mám na ňom asi najradšej.

Hráte na klavíri?

Chodila som do ZUŠ 14 rokov, ešte aj počas gymnázia. Hrávala som niekoľko hodín denne. Pani učiteľka mi radila: Choď aj na architektúru a aj na konzervatórium, nejako to zvládneš. To by som sa ale asi zbláznila! Na klavíri ešte hrám, ale už to nie je to, čo to bývalo.

Vyrastali ste v Petržalke. Aká je to skúsenosť pre architektku?

Milujem Bratislavu. Je to moje rodné mesto, mám tam zázemie, kamarátov, má príjemnú veľkosť, každý sa s každým pozná. Mne sa to páči. A Petržalka je zelené mesto, vždy som sa tam cítila bezpečne. Rozstupy medzi panelákmi sú veľké, v bytoch bolo plno svetla. My sme bývali Námestí hraničiarov, na dvanástom poschodí, videla som na Hrad, z druhej strany na dostihovú dráhu, na zeleň. Bol to na tú dobu pokrokový koncept bývania.

Ešte ako študentka ste z Bratislavy ale odišli…

Už počas školy som mala možnosť ísť študovať do Štokholmu, do Lyonu, pracovala som v Paríži a po škole som hneď išla pracovať aj s manželom do Londýna. Keď sme sa odtiaľ vracali, dostal pracovnú ponuku v Prahe, kde sme zostali. Keď si to teraz porovnám, tak Praha je – pokiaľ ide o pracovné možnosti a životný štandard – pre nás úžasná. Pôsobí tam veľa developerov, zahraničných investorov, nadnárodných firiem a je to viac kozmopolitné mesto ako Bratislava. Takže teraz nám veľmi vyhovuje byť v Prahe.

Má naozaj architekt viac možností v Prahe ako v Bratislave?

Je tam viac možností, viac sa tam stavia. V Bratislave je to hra možno štyroch – piatich developerov a zahraniční investori a developeri to majú ťažšie, keďže nepoznajú trh a majú pocit, že je tu všetko pokryté.

A Praha im asi aj viac hovorí ako Bratislava…

Praha je asi stále lepšie spojená so svetom a je tam viac možností aj pre zahraničné firmy. Ja odtiaľ teda pokrývam aj Bratislavu a chodím sem raz za týždeň – dva, takže som tu vlastne stále.

Čo teraz všetko robíte na Slovensku?

Dokončili sme administratívnu budovu UNIQ Staromestská, dokončujeme rezidenčný komplex UNIQ Majakovského zasadený v krásnej zeleni pri Horskom parku a vo Vištuku robíme internátnu školu LEAF Academy pre 400 študentov. V kampuse budú bývať študenti i učitelia s rodinami. Okrem toho máme na stole aj Riverside – projekt časti územia PKO a pár ďalších projektov. A ďalší projekt z radu UNIQ riešime aj v Prahe ako rekonštrukciu starého objektu Tesla na trendy administratívnu budovu.

Je budova UNIQ Staromestská na rovnakej úrovni, ako keby stála v Londýne?

Áno, samozrejme. Všetky administratívne budovy spĺňajú medzinárodné kritériá. Aj kvôli tomu, že nájomcom môže byť práve medzinárodná firma.

A čo iné kancelárske budovy v Bratislave? Spĺňajú medzinárodné štandardy alebo máme čo zlepšovať?

Myslím, že spĺňajú. Rovnako ako interiéry nájomcov. Dnes už je taký prístup k informáciám, že sa dá inšpirovať objektmi z celého sveta. V Bratislave sú objekty administratívy lepšie aj horšie, ale keďže si navzájom konkurujú, ich úroveň je v podstate rovnaká. Všetko sa začína riešiť cez technológie, aplikácie, cez pokrokovejšie materiály, zelené princípy.

Vy máte skúsenosti zo sveta. Pracovali ste v štúdiu Normana Fostera…

Ateliér Foster + Partners sa preslávil budovou londýnskej Uhorky alebo sklenou prestavbou nemeckého Reichstagu. Pracovať u nich bola pre mňa jednoducho životná skúsenosť.

Ako sa vám tam vôbec podarilo dostať?

Celkom normálne, cez pohovor. Ja som vždy na škole „makala“. Niežeby som bola „šprt“, skôr poctivec. Takže som si spravila portfólio, po anglicky som vedela a išla som na pohovory. Vtedy práve ateliéry naberali veľa ľudí. Mala som šťastie, že som školu skončila, keď bol stavebný boom. S manželom sme išli na desiatky pohovorov do Anglicka a do Írska a mohli sme si vyberať. Ja som v Londýne začala najskôr v menšom ateliéri a robili sme hlavne rezidenčné projekty. Po nejakom čase som si však začala hľadať inú prácu cez agentúru, kde mi povedali: No a nechceš ísť do Foster + Partners? A ja na to: Jasné! Šla som na pohovor a miesto som dostala. Keď som dávala výpoveď, môj šéf, s ktorým sme mali naozaj dobrú spoluprácu, mi vtedy vravel: Jéj, je mi fakt ľúto, že odchádzaš – a kam ideš? Do Foster + Partners. No tak to si mala povedať skôr! Okamžite tam musíš ísť! Takže som ešte dostala požehnanie.

V čom vám to najviac pomohlo?

Keď má človek v životopise, že pracoval v takomto ateliéri, je to záruka, že vie pracovať.

Vraj ste u Fostera pracovali osemdesiat hodín týždenne? Dá sa to vôbec vydržať?

Nie dlho. Domov som sa chodila len osprchovať. Mala som však veľké šťastie, že som na začiatku pracovala so seniorom, ktorý ma veľmi veľa naučil. Potom som prešla na iný projekt – India Tower v Bombaji, ktorý zas viedol veľmi náročný senior architekt. Bežne sme si večer sadli nad to, čo sme mali spravené, a on povedal: Barbora, o deviatej ráno chcem vidieť to a to. On išiel domov a my mladí sme pracovali do rána. Trávili sme v práci víkendy, spolu sme večerali… No a keď sa veľký projekt rieši v neskorších projekčných stupňoch, delí sa tzv. balíčky – balíček fasád, interiéru a podobne. Každý tím niečo z toho dostane na starosť a ja som dostala na zodpovednosť balík fasád – jednu z najkrajších častí na objekte. Mala som iba dvojročnú prax, bola som juniorka, mala som vtedy 28 rokov, a dostala som takú krásnu úlohu. Bola to teda úžasná práca.

Takže žiadne drobné elévske práce, ale poriadna architektonická zaberačka?

Presne tak. Navyše v takýchto veľkých ateliéroch je výborné, že pracujú s najlepšími konzultantmi, ktorí na revanš chcú s takými ateliérmi spolupracovať a ochotne ponúknu svoje know-how. Na stretnutia vždy prídu tí najlepší odborníci, ktorí vám pomôžu vyriešiť problém. Pokojne na stretnutie doletia až z Číny. Takže pre mňa ako čerstvú absolventku architektúry to bola neskutočná škola.

Tím bol medzinárodný?

Áno, bolo nás vo F + P vtedy asi 1 200 – 1 300. Tím, v ktorom som bola, tvorilo asi 15 ľudí, pracovali sme spoločne na mrakodrape pre indický Bombaj, a všetci sme boli zahraniční. U Fostera boli ľudia azda z každej krajiny sveta. Keby som chcela ísť na cestu okolo sveta, môžem sa všade stretnúť s exkolegami. Všetci sme však boli jeden tím, nespávali sme, tvrdo sme pracovali a veľa sme sa naučili. A všetko sa robilo v topkvalite, to nám zostalo dodnes.

Čiže – teraz realizujete topkvalitu v Prahe?

S kolegyňou, ktorá v minulosti tiež u Fostera pôsobila, vediem v Prahe pobočku medzinárodnej firmy Bogle Architects. Náš zakladateľ Ian Bogle tiež pracoval u Fostera dlhé roky. Všetci máme teda Fosterovu školu a vieme, že by sa mali veci robiť tak, aby boli top. Čokoľvek totiž odíde z ateliéru, sa môže dostať hocikomu dôležitému na stôl. Takže si dávame pozor, aby všetko bolo perfektné a práca dotiahnutá do posledného detailu. Tak sa to robilo aj u Normana Fostera.

Dostali ste sa do kontaktu aj priamo s ním?

To áno, ale o architektúre sa väčšinou bavil so šéfmi. Ateliér F + P je rozdelený na skupiny, ktoré majú svojich riaditeľov a tí s Normanom riešia projekty. Keď sa robia „dizajn reviews“, všetko sa vyvesí na stenu na veľkých paneloch a prezentuje Normanovi. Ten sa k tomu vyjadrí, ale že by sa bavil s radovými členmi tímu o dizajne nejakého projektu, to nie.

Ako dlho ste vo Fosterovom ateliéri vydržali?

Niečo vyše roka. Manžel bol v inom ateliéri – RMJM, kde pracovali na mrakodrape do Petrohradu. V roku 2008 však prišla kríza. V jeden deň sa riaditeľ našej skupiny objavil v miestnosti s kôpkou obálok a začal ich rozdávať. Našťastie mne tú obálku nedal, ale jeden z partnerov, ktorý ma prijímal a pracoval u Normana 25 rokov, obálku dostal a musel sa zbaliť tak ako ktokoľvek iný a do pol hodiny odísť. Viac som ho nevidela. A obálky sa rozdávali aj vo firme, kde pôsobil môj manžel. On na rozdiel odo mňa obálku dostal a keďže v Londýne vtedy nebolo možné získať robotu v stavebníctve, našiel si miesto v Prahe.

Vy ste ostali v Londýne?

Pol roka sme fungovali oddelene a potom sme sa dohodli, že budeme žiť v Prahe. Krátko po príchode do Prahy som dostala ponuku od škótskeho architekta Iana Boglea – vtedajšieho partnera v britskom ateliéri Hamiltons architects. Tento ateliér v tom čase vyhral súťaž na riešenie pražského Nákladového nádraží Žižkov.

Projekt sa začal kresliť z Londýna, ale bolo to komplikované a po výhre ďalšej súťaže na laserové centrum Eli v Dolných Břežanoch sa otvorila pobočka v Prahe, kde som začala pracovať. Vtedy sme sa teda ešte nevolali Bogle Architects, ale začínali sme ako pobočka ateliéru Hamiltons, ktorý mal v Londýne veľmi dobré renomé. Po pár rokoch pôsobenia v Prahe sa Hamiltons, po odchode zakladateľa Tima Hamiltona do dôchodku, premenovali na BFLS – podľa štyroch partnerov, z ktorých jeden bol práve Ian Bogle. Keďže ostatní partneri sa chceli sústrediť na britský trh a Ian zas veril pražskej pobočke a riešil projekty aj do Ázie, odčlenili sme sa a od roku 2013 sa voláme Bogle Architects.

Nebolo vám ľúto odísť z Londýna?

Bolo. V Londýne je veľa prisťahovalcov, každý je na rovnakej úrovni a je to multikultúrne mesto, kde je nespočetne veľa možností vyžitia. Ale keď má človek deti, je to v Prahe pohodlnejšie. V Londýne je bezpečne len v dobrej štvrti. Aby sa mal človek v Londýne dobre, musí mať výborný príjem.

Ako sa žije dvom architektom spolu?

Estetiku máme zladenú a tam sa vždy zhodneme. Keď sme prerábali byt, bolo to ťažšie – proces rekonštrukcie je vždy náročný, ale máme podobný vkus a rovnaký názor na architektúru. Aj naše dieťa už bežne používa slovo fasáda. Teraz sme boli celá rodina v Antverpách, pozrieť si Port House od Zahy Hadid a aj malá je zvyknutá pohybovať sa v architektonic­kom svete.

Stretli ste sa niekedy so Zahou Hadid? Vraj bola na svojich zamestnancov veľmi prísna.

Nie, nestretla som ju, ale mala som kamarátku, ktorá pracovala u Zahy a prešla k Fosterovi. Bol to posun z blata do kaluže, čo sa týka pracovnej morálky, ale odišla preto, že si chcela nájsť priateľa – a vo Fosterovom ateliéri ho aj našla a dodnes sú spolu.

Sú nejakí naši architekti v Londýne známi?

Z českých Eva Jiřičná a Jan Kaplický. Zo Slovákov Peter Černo a Igor Marko.

Kdesi ste o sebe povedali, že ste racionálny architekt. Môže byť architekt vôbec iný než racionálny?

Ale môže – vezmite si napríklad Franka Gehryho, autora pražského Tancujúceho domu či Guggenheimovho múzea v Bilbau. Neviem, či by som dokázala robiť niečo ako on. Ja mám rada, keď je za všetkým nejaký dôvod. Nie pokrčiť papier, naskenovať ho a povedať, že to je objekt. Frank Gehry to tak robí a môže si to dovoliť, lebo „je uletený“. Ale napríklad Jean Nouvel je tiež uletený a jeho objekty sú vždy iné, ale nie je to vrtoch, ktorý vznikne len preto, že si to môže dovoliť. Nemá dizajnovú reč ako Zaha Hadid, kde vidíme, že to je objekt od Zahy, pretože je futuristický a zaoblený. On robí každý objekt ako špecifickú skulptúru. Vždy je na tom niečo zaujímavé a vždy je to iné. Je „uletený“ umelec, ale za jeho návrhom je vždy dôvod a príbeh.

Spomenuli ste belgické Antverpy. Robíte si výlety za architektúrou?

Áno, s manželom máme prirodzene radi mestá, takže podnikáme urbánne výlety. Keď niekam ideme, väčšinou si pozrieme moderné stavby, aby sme mali prehľad. Boli sme tak v Paríži, Barcelone, Miami, New Yorku a naposledy sme si v Berlíne boli pozrieť Reichstag. Veď na tom pracovalo štúdio Foster + Partners! A dcéra Karolína chodí s nami. Vždy sa tam dobre vybehá.

Študovali ste aj na Kráľovskej technickej univerzite v Štokholme. Je vo Švédsku iný prístup k architektúre a jej štúdiu ako u nás?

Naša škola – Slovenská technická univerzita v Bratislave – je super. Ono sa to nezdá, ale keď prídu slovenskí študenti do Lyonu alebo do Štokholmu, vedia veľmi veľa praktického, čo sa vo Francúzsku alebo vo Švédsku až tak nerieši. My sme boli jediní, ktorí keď mali nakresliť rez podlahou, tak ju na výkrese nevyčiernili, ale vedeli sme nakresliť, čo sa v tej podlahe deje. V Štokholme bolo výučba skôr teoretická. Pol roka sme študovali prefabrikovaný skelet, robili sme z toho modely…

Ako Petržalčanke mi to veľa nedalo. Bola som tam cez program Erasmus, v zimnom semestri bola už od druhej tma, bolo to pochmúrne. Vždy som chcela žiť v Škandinávii, ale keď som tam študovala, uvedomila som si, že by som to nevydržala. Zato v Lyone sme mali nádhernú školu, celé prostredie bolo povznášajúce a dalo mi to viac. Venovali sme sa aj histórii, fotografii, takže som sa naučila aj niečo nové. Robili sme v medzinárodných tímoch, miešali nás s Francúzmi. A keď viete po francúzsky, čo som z bilingválneho gymnázia vedela, Francúzi sú fajn. Celkovo si však myslím, že absolvent STU je v praxi použiteľný.

Použiteľný?

Často dostávam do ruky portfóliá z Francúzska, Talianska a je na nich vidieť, že sa tam veľa praktického neučí. No a ďalšou vecou je schopnosť kresliť, to je pre architekta jedna z najdôležitejších schopností. Keď totiž na stretnutí s klientom treba vymyslieť nejakú zmenu, tak má, samozrejme, výhodu architekt, ktorý ju dokáže hneď pred klientom nakresliť.

Dizajnový proces potom ide jednoduchšie, klient to z kresby pochopí lepšie, ako keby sme mu to zdĺhavo vysvetľovali nad technickými výkresmi. Tiež je užitočné, ak vie architekt nakresliť robotníkovi nejaký detail, nadväznosť. Takže architekt, ktorý vie kresliť, má pre mňa veľmi veľkú hodnotu, aj keď dnes sa to už tak nenosí. Preto dávame na pohovoroch väčšine uchádzačov aj niečo nakresliť.

Kreslíte si niečo aj pre seba vo voľnom čase? Trebárs krajinky?

Krajinky nie, naposledy som kreslila Karolínu. V práci kreslím, ale doma už veľmi nie, nie je na to čas.

Koľko času strávite v práci? Stále je to toľko hodín?

Architektúra je rehoľa. Buď ju človek má rád, hoci mu aj zasahuje do súkromia – a u nás dupľom, lebo aj manžel Juraj je architekt – alebo to človek nemôže robiť.