Paštéka: Prežil som deštrukciu duše a viery v človeka

Keď sa obzriete späť, ako vidíte svoje povolanie či poslanie a svoje dnešné miesto v kinematografii?

Všetko šťastie závisí od dvoch vecí – odvahy a húževnatosti. Ani zlatý talent nie je nič platný, ak nemáte smelosť ponúknuť svoju víziu a k tomu silu dotiahnuť ju až do konca. Scenár celovečerného filmu je poriadna šichta, človek sa na konci cíti ako po chorobe. Ale je šťastný. A pritom je to iba začiatok. Scenár je síce základným východiskom v procese vzniku filmu, ale na plátno sa dostane až jeho stvárnenie režisérom. Preto je osudovo dôležité, aby títo dvaja rodičia filmu mali rovnakú krvnú skupinu, aby boli na jednej vlnovej dĺžke. Spolupracoval som vo svojej kariére s mnohými osobnosťami, ale momentálne som, myslím, v mimoriadnej nádeji.

Máte na mysli film o Slovákoch, ktorí informovali o holokauste?

Medzinárodný projekt Správa v produkcii DNA, producentov Rastislava Šestáka a Petra Bebjaka, sa začne nakrúcať už koncom tohto roku a ja som v ňom „sprisahaný“ s režisérom Bebjakom. Peter je mi blízky ako človek i ako tvorca, je to hĺbavý introvert a má úžasnú tvorivú energiu. Je presný a objavný v kastingu, vie rozprávať príbeh a má sugestívnu imagináciu. Viem, že náš film bude veľké dielo.

Mohli by ste nám prezradiť o filme viac?

Je to autentický príbeh Alfréda Wetzlera, ktorý spolu s Walterom Rosenbergom-Vrbom vyniesol z vyhladzovacieho tábora Osvienčim-Brezinka presvedčivé dôkazy o masovom vraždení. „Správa Wetzlera a Vrbu“ putovala k vodcom spojencov, bola vysielaná na BBC a ovplyvnila v závere vývoj vojny. Podľa životopisca Winstona Churchilla sira Martina Gilberta zachránila život tisícov maďarských židov a Wetzler je jednou z veľkých postáv druhej svetovej vojny. Mnohovrstevné rozprávanie zachytáva pomery v lágri, udavačstvo, ambivalentný vzťah medzi Fredym a Walom, ale najmä ich unikátny útek. Dramaturgom filmu je poľský svetoznámy režisér Krzysztof Zanussi a pri práci v jeho sídle vo varšavskom predmestí Laski sme si veľmi porozumeli.

Kedy by sme snímku mohli uvidieť?

Koncom roka 2019. Ale termíny nie sú nikdy isté.

Vy ste spracovali všetky žánre vrátane vojnových filmov. Na tomto projekte pracujete už štyri roky. Prekvapila táto skúsenosť a hlbšie poznanie príbehu Wetzlera a Vrbu niečím aj vás?

Pri štúdiu materiálov o šoa som prežil čosi ako deštrukciu duše a viery v človeka, niekedy som sa skutočne rozplakal. Niektoré ukrutnosti sa mi ešte stále vynárajú, napríklad umučenie Sidonovho otca v Terezíne. A práve Fredy Wetzler ma vyviedol z inferna. Jeho príbeh je dôkazom toho, že „Boh nám nedal ducha bojazlivosti, ale ducha sily, lásky a rozvahy“ (citát z Biblie, Pavol z Tarzu, Druhý list Timotejovi). Ponáral som sa do judaizmu, čítal Bibliu a texty rabína Karola Sidona (o.i. oceňovaného spisovateľa, dramatika a scenáristu), a hľadal som spojenie kresťanstva so židovstvom – oboje má spoločný prameň. Zlo je ako magma, ktorá nám ustavične vrie pod nohami. Verím, že náš film bude otvárať rozum a oslovovať tvrdé srdcia pomýlených ľudí, najmä z radov mládeže.

Čo bolo pre scenáristu na tomto projekte najťažšie?

Ako vždy. Prekonať trému a donútiť sa začať. Urobiť prvý krok do ničoty. Ale vážne. Ťažké bolo nájsť kľúč na nové uchopenie holokaustovej témy. Našiel som ho v kontrapunkte – hrôzu som začal vyvažovať humorom. To bol objav. Obdaroval som Fredyho suchou iróniou. Hľadal som komické situácie a detaily. Vymyslel som groteskné rozprávky o princovi Adolfovi a jeho neveste Himmlerovej. Verím, že to vyjde.

Vráťme sa trochu do minulosti, k vašim začiatkom. Ako chlapec ste vraj brigádovali, kde sa dalo, len aby ste si zarobili na dvojsedadlový Pionier a mohli jazdiť z Čadce do Žiliny. Čo vás tam tak lákalo?

V Žiline som sa narodil, je to krásne mesto s historickým námestím a „laubňami“ (otvorené arkádové chodby, takzvané podlubia). V obchode Foto-kino som nakupoval všetko na svoju fotografickú činnosť. Jednak na kšeft, na konci školského roku som fotografoval triedy, jednak na umenie, napríklad fotografiu nočnej krajiny som exponoval drôtenou spúšťou aj päť minút. Ale predovšetkým som tam chodil na filmy. V kine Úsvit bol filmový klub a tam som videl klenoty svetovej kinematografie – Andalúzskeho psa, Zlodejov bicyklov, Dreyerovo Utrpenie Panny Orleánskej, Griffithovu Intoleranciu. Fascinovali ma, už vtedy som tušil, že budem filmárom.

Váš brat Milan bol spoluzakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu. Neťahalo to aj vás najprv k výtvarnému umeniu alebo k fotografii?

Áno, maľoval som, kreslil, robil grafiku, vášnivo a dobre, oteckov portrét som dokázal načrtnúť hocikde jednou líniou. Ale bratovi Milanovi prvú výstavu po skončení akadémie zavrel osobne Vasil Biľak s tým, že odporovala socialistickému realizmu. Trčal doma v Čadci, rodičia ho živili, a mne na tému maliarstva povedali, že jedného žobráka nám už stačilo. Milan bol veľmi vzdelaný, miloval francúzsku kultúru, francúzsky film, poznal mená hercov, režisérov, prekladal z francúzštiny. Spolupracoval so Štefanom Uhrom na jeho debute My z deviatej A, robil plagát na Slnko v sieti, Pannu zázračnicu. Patril do skupiny umelcov rôznych disciplín, literátov, filmárov, hudobníkov, Tatarka, Uher, Zeljenka, Grečner, Szomolányi, Barabáš, Marenčin a zoznámil ma s nimi. Moje prvé texty čítal Miroslav Válek, vtedy mladý básnik…

Čo nakoniec rozhodlo v prospech písania?

Iste náhoda, ale náhoda praje len pripraveným. Po maturite som si podal prihlášku na filmovú réžiu na Filmovú a televíznu fakultu Akadémie múzických umení v Prahe. A vtedy mi brat zavolal, že v Bratislave zakladajú filmovú školu, prilepenú k divadelnej fakulte, ale iba scenáristiku. Povedal som si, to je jedno, hlavne, že budem filmárom.

Kto patril k vašim veľkým vzorom?

Flaiano, Pinelli a Fellini. Traja scenáristi úchvatných filmov. Prvý z nich bol duchamorný metafyzik, druhý písal šteklivé neapolské frašky a tretí, Fellini, tieto dve polohy syntetizoval. Od nich som sa naučil, čo je to scenár ešte skôr, než som začal študovať. Čítal som o filme všetko, Sadoulove Dejiny svetového filmu, monografie Buñuela, Bergmana, Wellesa, Godarda, Truffauta, ale najmä Felliniho 5 scenárov. To bola moja biblia. Dodnes sa k nej vraciam, keď na chvíľu zabudnem, ako sa to robí.

A neskôr?

Časom pribúdali ďalší, povedzme obľúbenci, zo scenáristov Jean-Claude Carrière, ktorý pracoval s Formanom, Buñuelom a Brooksom a v Paríži učil scenáristiku, o ktorej napísal aj skvelú knihu Vyprávět příběh. Nasleduje dlhý rad svetových filmárov, niektorých si vážim, napríklad Bergmana, niektorých mám rád, Allen, Altman. A potom naši tvorcovia, s viacerými som aj spolupracoval, ale rád by som spomenul Dušana Hanáka. Chvíľu sme uvažovali o Platonovovej Rieke Potudaň, ale nevyšlo to. Hanák je podľa mňa vo filme Obrazy starého sveta veľký ako Akira Kurosawa, hĺbkou, poéziou a humorom. Pri tomto filme sa bavím a s istým zahanbením si vravím, za čím sa to ženiem?

Spomenuli ste Andalúzskeho psa, surrealistický film Luisa Buñuela a Salvadora Dalího. V jednom z rozhovorov ste sa priznali, že na vás už počas štúdia silno zapôsobil. Vyprovokoval vás k napísaniu niečoho podobného?

Môj prvý „nerealizovaný scenár“ Horúčka bol hriechom mladosti, na konci puberty. Dnes je trochu prekvapujúci a trochu na smiech. Predstavte si tvrdý komunizmus a k tomu zapadnuté malomesto, bol som plný vzdoru. Blasfémia, sexualita, vzťah k cirkvi aj k Bohu, to ma na surrealizme vzrušovalo. Buñuela som samozrejme ďalej sledoval vo filmoch aj v textoch. Najviac ma potešilo, že na staré kolená sa „don Louis“ vrátil k mladíckej bláznivosti v posledných filmoch Ten temný predmet túžby a najmä Fantóm slobody.

Začali ste študovať v roku 1966, keď sa vôbec spustila denná forma štúdia filmovej dramaturgie a scenáristiky na Slovensku. Ako si spomínate na toto obdobie?

Bol to zlatý vek. Zvieracia kazajka ideológie akosi spráchnivela, nič nás neobmedzovalo a pritom štát štedro dotoval kinematografiu. Také momenty sú zriedkavé ako poklady v jaskyniach na svätého Jána. Na Kolibe Jakubisko s Dohnalom nakrúcal Kristove roky, potom Zbehov, Solan s Vichtom Kým sa skončí táto noc, Havetta Slávnosť v Botanickej, Hanák 322, v televízii Barabáš Krotkú, Hollý Baladu o siedmich obesených, Uher Pannu zázračnicu. A za tým všetkým bol Albert Marenčin, priviedol sem Francúzov. Allana Robbe-Grilleta omylom zbili naši policajti, minister Válek sa mu ospravedlnil… V 3. ročníku môj učiteľ Vichta vybral môj scenár podľa Františka Švantnera a nakrútili ho v televízii, hlavnú postavu hral Jiří Krampol.

Ako do toho zasiahli udalosti roku 1968?

Mal som 21 rokov. Čas šialene letel. A zrazu sa zastavil. Ako sane v piesku. Vystupovať! Sú tu tanky. Školu viedli skvelí ľudia. Kalina, Vichta, Marenčin, Solan, Branko, niekedy prišiel Dominik Tatarka. Niektorí dochádzali z Prahy, v mojej prijímacej komisii bol napríklad Milan Kundera.

„Marxizmus“ nás učil Milan Šimečka, rozprával nám o Heideggerovi, Jaspersovi, Santayanovi. Ten zo školy putoval najprv za bagristu a potom za mreže. Vyliali Vichtu, Solana, Marenčina – nastúpili čudní náhradníci. Ja som vtedy písal režijný scenár televízneho triptychu Adam Šangala s režisérom Elom Havettom. Spolu sme bývali a vymýšľali sme do filmu rôzne happeningy, akúsi predzvesť postmoderny. A Havetta sa jedného dňa vrátil v slzách – ja už to nerobím, vzali mi Šangalu… Tak sa pre mňa skončila jedna etapa.

V 70. rokoch ste začali spolupracovať s Jurajom Jakubiskom. Podieľali ste sa na viacerých jeho filmoch – Tisícročná včela, Sedím na konári a je mi dobre, Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý. Sadli ste si alebo to niekedy aj škrípalo?

Rozumeli sme si, ja jeho intuitívnej imaginácii, on môjmu sklonu ku groteske. Jakubisko je mimoriadne konsenzuálny človek, nezažil som, že by bol autoritatívny alebo panovačný. Ak niekto bojkotoval jeho inštrukciu, Juraj bez slova začal sám robiť, čo bolo treba. A pritom bol až neľudsky výkonný. Sedeli sme raz v strižni s Patrikom Paššom, nekonečné hodiny, až do noci, nohy nám už dreveneli. On vstal, vyšiel na chodbu, behal a cvičil, až kým sa mu krv nerozprúdila. Všetci ho nasledovali. S Jakubiskom sme veľa cestovali aj sme vonku pracovali. Benátky, Viedeň, Mníchov. Veľa sme spolu zažili, boli sme si blízki.

Kedy sa vám lepšie tvorí a píše? Osamote alebo v tandeme s režisérom?

Hodnota vzniká osamote. Keď pracujem na nejakej téme, prenasleduje ma. Nosím ju v hlave, kade chodím. Píšem si na lístky nápady, myšlienky, postrehy, za volantom, uprostred ľudí. Film sa na rozdiel od literatúry skladá z útržkov reality. Prózu môže písať každý, aj maľovať, čo však nemyslím dehonestujúco. Scenár si žiada profesionálnu prípravu. Ako architektúra alebo sochárstvo potrebuje znalosť statiky. Učíme študentov ovládať rozprávačské postupy tak, ako muzikant musí najprv ovládať svoj nástroj, až potom môže improvizovať. Zvolím súbor postáv, načrtnem príbeh, myšlienku, vystaviam kompozíciu zo situácií, v ktorých funguje charakter postavy, predložím to režisérovi, dramaturgovi. Oni povedia svoje a ja znova píšem. Tak to funguje, v dialógu, pri ktorom ako autor ostávam sám. Výnimkou bola komédia Sladké starosti, pri ktorej sme pracovali u Juraja Herza v Prahe spolu s Milanom Ležákom, ale aj tam som text formuloval ja, som pisár.

Scenár tvorí kostru filmu. Prečo však ľuďom rezonujú v pamäti skôr mená režisérov ako scenáristov?

Taká je konvencia, nikto na nej nič nezmení. Bežní diváci a čitatelia bulváru sa odjakživa zaujímali najmä o hviezdy, to je normálne. Scenáristi sú sivé eminencie filmu. Kto s tým neráta, nech sa radšej scenáristike vyhne. Ale faktom je, že ak pritom človek vydrží dosť dlho, kolegovia z brandže ho poznajú.

Kam až siahajú korene scenáristiky?

Korene? Asi až ku kmeňovým vatrám. Jedni lovili a dorábali jedlo. Druhí ho so zbraňou chránili. A tretí nerobili nič „užitočné“, iba rozprávali príbehy a poskytovali k jedlu duševnú potravu. Bez nej by sa človek neodlíšil od zvieraťa. A skutočné korene? Skoro ako všetko, čo dnes stojí za to – sú v antike. Aischilos prvý napísal dialóg dvoch postáv. Euripides pridal tretiu. A Sofokles už písal krváky ako Antigona, ktoré sa hrajú dodnes. Mimochodom, v televízii som pripravil jeho kráľa Oidipa s veľkým divadelným režisérom Budským, hlavnú postavu hral Juraj Kukura, a tá inscenácia je silná dodnes. Prvé skutočné filmové scenáre vznikli vo Francúzsku hneď po vynáleze filmu, keď zistili, že potrebujú príbeh. A vzali ho z kníh, napríklad Dumasa. Traja mušketieri boli dodnes sfilmovaní najmenej dvadsaťkrát.

Raz ste sa vyjadrili, že scenárista má na rozdiel od spisovateľa veľa „mŕtvych detí“. Máte aj vy v šuplíkoch veľa diel, ktoré sa nakoniec nezrealizovali?

O tomto nerád hovorím, nechce sa mi lamentovať. Nikdy som pri tom nebol sám. So Stanom Párnickým sme pripravovali Dom v stráni, chodili sme v Belehrade do divadiel, do filmového klubu, už sa mali šiť kostýmy a – zomrel Josip Broz Tito. Niekto ako Mao Ce-tung. Všetko sa zrútilo, dokonca aj dinár devalvoval, projekt sa rozplynul. Takých „románov“ mám za sebou viacero. Napríklad s Martinom Hollým Lámanie pečatí o francúzskych partizánoch. Ale, ako som povedal, pozerám sa dopredu a nie do minulosti.

Podieľali ste sa aj na príprave sfilmovania románu Ladislava Mňačka Ako chutí moc. Prečo z toho nakoniec zišlo?

S Mňačkom a Uhrom sme sa stretávali a pripravovali veľký film. Napísal som scenár, potom ďalšiu verziu. Preložili ju do angličtiny a Koliba získala významného švédskeho koproducenta. Ale nič nebolo na papieri, žiadna zmluva, dramaturgia trochu zaspala. Boli sme si sympatickí, Mňačko nám povedal, že za poskytnutie práv nechce ani halier, dáva nám ich grátis. Lenže zrazu sa Mňačko akosi stratil. Istý človek z Koliby ho skontaktoval s významným nemeckým producentom a tomu náš autor predal práva na sfilmovanie za slušnú sumu. Nikdy ten román nenakrútili, ba dokonca ani nedokázali napísať scenár.

Silný ohlas v zahraničí získala pred pár rokmi vaša komédia Mŕtvola musí zomrieť. Dobré ohlasy mala v Indii, v USA. Režírovali ste ju sám. Prečo?

Pôvodne som začal s Jurajom Herzom. Býval v Bratislave u jedného populárneho herca a ten mal istý vplyv na vývoj projektu. Jedného dňa mi oznámil, že film premenujeme na Posratý večierok. A tiež zmeníme jeho vyznenie do pesimistickej skepsy. Herzovo videnie sveta bolo silne poznačené detstvom v koncentračnom tábore, mal na duši chmáru. A ja som vyznávačom iného životného pocitu, hľadám životnú silu, vitalitu. Robert Altman hovorí, že v dobrom filme má byť napätie, ženská nahota a životná nádej. A tak sme sa rozišli a film som režíroval ja. „Mŕtvola“ má istú noblesu a je pre ľudí, ktorí trochu myslia. Film mal úspech najmä v televízii, ktorá má trochu zrelších divákov. A potom v zahraničí. Na filmovom festivale v Houstone som zaň dostal Platinovú cenu.

Keď som sa začiatkom roka zhováral s filmárom a producentom Jurajom Balážom, ktorý spoločne s Tomášom Slobodníkom pripravili dokumentárny cyklus o dielach Majstra Pavla, bol sklamaný zo slovenskej filmovej tvorby. Je podľa neho skvelé, že pribúdajú nové slovenské filmy, no z mnohých cítiť depresiu, temnotu. Chýbajú mu komédie. Vnímate to podobne?

Áno. Presne tak.

Prečo sa na Slovensku nakrúca tak málo komédií?

Humor je veľmi riskantná vec a komédia nepatrí k „váženým“ žánrom. Diváci po nej volajú, ale potom povedia, že to bola len taká blbosť. Milan Lasica hovorí – humor je drina. Je to ťažké a nevďačné, málokto tomu rozumie, aj dobrý autor sa môže stretnúť s nepochopením. Mark Twain povedal, že skutočný humor nepramení z veselosti, ale z bolesti. Je v ňom kus poznania života. Dokázať ľudí rozosmiať znamená poznať mechanizmy komiky, od gagu až po dialógový vtip. A to je čosi ako mechanizmus švajčiarskych hodín. Vo svete sa tomu venujú špecialisti na tento žáner, ktorí ho robia po celý život, Gérard Oury, Václav Vorlíček. Ja som pripravil Utekajme, už ide, Sedím na konári, Mŕtvola musí zomrieť, a verím, že sa ku komédii ešte vrátim.