Bojujem s terorizmom. Želal by som si menej zbraní v Amerike

Radili ste trom americkým prezidentom, ako bojovať s terorizmom. Bol moment, keď ste si vraveli, že toto sa nedá zvládnuť?

Nemôžem hovoriť o jedinej chvíli. Ale momentálne aj v USA riešime útoky inšpirované teroristickou organizáciou Islamský štát (IS). Pre bezpečnostné sily a spravodajské služby je veľmi ťažké identifikovať týchto ľudí. Je to zložitejšie, ako keď sme to robili pri Al-Kajdá.

Pri IS ide o osamelých jednotlivcov. Je to veľmi frustrujúce, lebo hoci urobíte všetko správne, často nezistíte, o koho ide, až kým sa niečo nestane. Preto sa cítite niekedy viac bezmocný, keď radíte v tomto prezidentovi. Keď sme hovorili napríklad o Al-Kajdá v Afganistane, Pakistane, Jemene či Sýrii, mohlo to byť o konkrétnych krokoch, ktoré je potrebné urobiť. Pri verzii domáceho terorizmu v USA už máte tých ľudí na vlastnej pôde. Niektorí prišli pred desaťročiami. Takže je to neraz hra na náhodu, či ich viete odhaliť.

Čo sa týka Al-Kajdá, je rozdiel v tom, že jej ľudia sú zvyčajne napojení na širšiu sieť?

Presne tak. Pri útokoch inšpirovaných IS nemôžete použiť zvyčajné postupy. Bude to znieť trocha čudne, že som akoby nostalgický za takpovediac „starými dobrými časmi“ Al-Kajdá. A nechcem to vôbec naznačiť. Ale istým spôsobom to bolo jednoduchšie.

Dá sa však povedať, že útoky Al-Kajdá vo všeobecnosti pripravuje precíznejšie, najmä, ak sa pozrieme na to, čo sa stalo 11. septembra 2001. Ľudia inšpirovaní IS mnoho ráz iba niečo skúšajú, hoci to vedie k hrozným činom.

Al-Kajdá neraz plánovala mesiace, roky. Snažila sa o veľké katastrofické útoky. Dlhší časový úsek nám však dával šancu niečo s tým urobiť na základe spravodajských informácií a analýz. IS vedie k radikalizácii, ktorá niekedy trvá týždne. Vaša šanca je menšia, je to skôr náhoda. Je však pravda, že títo jednotlivci majú zvyčajne obmedzené možnosti a schopnosti, tak zoberú strelnú zbraň, nôž či nasadnú do auta. Takže máme tu negatívny a pozitívny uhol pohľadu. Jednoznačne je zložitejšie takéto útoky zastaviť. Ale zvyčajne ide o niečo menšie.

Prečo radikalizácia trvá kratšie?

Neviem, či na to máme dobré vysvetlenie. Na odkaze IS je asi niečo, čo púta pozornosť ľudí, motivuje ich a zároveň cezeň extrémisti šíria svoje inštrukcie. Keď sa kalifát teroristov dostával pod čoraz väčší tlak, organizácia hovorila ľuďom, že nemusia nikam chodiť. Útočiť mali bez ohľadu na to, kde boli. K tomu sa potom pridáva istá úroveň napodobňovania zločinov. Boli sme svedkami útoku v Nice (v júli 2016 vrazil Mohamed Lahouaiej-Bouhlel nákladným autom na plnú promenádu, zabil 86 ľudí, pozn. red.) a nasledovali po ňom ďalšie.

Je pravda, že keď to niekto videl, mohol si povedať: Viem to spraviť. Stačí si zohnať auto. Ktokoľvek to dokáže. Al-Kajdá je tajná organizácia, ktorá pozorne preveruje svojich členov a nespája sa s tými, ktorým nedôveruje a nepozná ich. IS, naopak, inšpiruje ľudí, aby robili vlastné rozhodnutia.

Je možno Al-Kajdá zrkadlo viac hierarchickej spoločnosti minulosti, kým IS azda odráža modernú dobu s jej fragmentáciou a individualizmom?

V Iraku a Sýrii mal IS jasnú štruktúru a bol veľmi byrokratický. K spôsobom, akým sa teroristická organizácia snaží k sebe prilákať stúpencov, však určite patrí, že sa pokúša využiť pocity fragmentácie a izolácie, ktoré ľudia v spoločnosti zažívajú. Niektorí z podporovateľov IS nikdy nemali ani len mailový kontakt s niekým, kto patrí k extrémistom. Sú len pasívni konzumenti ideológie, ktorá im hovorí, že by mali niečo urobiť. A tu sme späť pri útokoch osamelých jednotlivcov. V ich prípadoch naozaj nemáme žiadne náznaky, že sa niečo deje. Za normálnych okolností by sme možno zachytili nejaký telefonát, email alebo ich snahu vycestovať napríklad do Iraku. Pri týchto ľuďoch tieto stopy často absolútne chýbajú.

Ale pri viacerých útokoch sa ukázalo, že išlo o ľudí, o ktorých sa bezpečnostné zložky zaujímali.

Áno, boli sme toho svedkami aj v Európe. Bezpečnostné služby sa o niektorých radikálov zaujímali dokonca pomerne dlhý čas. Ale keď nič nenasvedčovalo tomu, že sa na niečo chystajú, tak sa jednoducho zamerali na iné ciele. Je to jednoducho otázka zdrojov, ktoré máte k dispozícii. Čo sa týka USA, tak u nás s týmto máme trocha menší problém. Naše bezpečnostné zložky sú veľké a počet extrémistov je síce väčší, ako by sme chceli, ale stále relatívne malý. Absolútne však chápem kolegov v Európe. Robia rozhodnutia, ako v mnohých prípadoch ďalej. Stane sa vám, že 18 mesiacov niekoho monitorujete, a nič nemáte. Musíte sa presunúť na dôležitejšie ciele.

V USA máte viac zdrojov, ale je tu aj jeden špeciálny faktor: rozsiahle vlastníctvo zbraní. Je to z hľadiska terorizmu problém?

Už keď som pracoval pre vládu, upozorňoval som na to. Je jednoznačné, že ľahká dostupnosť strelných zbraní dáva ľuďom do ruky nástroj, aby boli efektívni pri svojich útokoch. Napríklad v Británii radikáli používali autá a nože, aby zasiahli ľudí. Nie však strelné zbrane. Globsec má projekt, v ktorom skúma spojenie teroristov a zločinov.

Povedal by som však, že toto je viac problém Európy ako USA. V mnohých prípadoch teroristi využívajú kontakty v podsvetí, aby sa dostali k strelným zbraniam. V Spojených štátoch nič také nemusia robiť. Bojujem s terorizmom a želal by som si, aby sme mali v Amerike menej zbraní a boli horšie dostupné. Pretože zvyšujú vražedný účinok pri útokoch. Ako to bolo v nočnom klube v Orlande (v roku 2016 tam Omar Mateen, ktorý sa prihlásil k IS, zastrelil 49 ľudí, pozn. red.).

Čo pokladáte za najväčší úspech Spojených štátov v boji s terorizmom?

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že najväčší úspech je, keď sme schopní s dobrými spravodajskými informáciami identifikovať špecifickú sieť ľudí, aby sme vedeli, čo chystajú. Ak je to vo vojnovej zóne, tak môžeme využiť vojenské prostriedky, aby sme tomu zabránili. Bolo to ešte na začiatku sýrskeho konfliktu a starosti nám robili viacerí vysokopostavení členovia Al-Kajdá.

Snažili sa využiť narastajúci chaos, aby mali bezpečné miesto, z ktorého by pripravovali útoky proti Západu, najmä leteckej doprave. Táto skupina bola známa aj pod menom Chorasán. Dva roky sme sa za vlády prezidenta Obamu vážne sústreďovali na tento problém a dokázali sme túto hrozbu odstrániť. Nechcem preceňovať podobné úspechy, ale podarilo sa nám skupinu rozložiť. Celkovo sa dá povedať, že sme zvládli likvidáciu hlavných cieľov Al-Kajdá v Afganistane a Pakistane. Teroristická sieť tam stále pôsobí, ale je už skôr regionálnou hrozbou, nie globálnou. Istý čas to však, samozrejme, trvalo.

Ako do toho zapadla smrť Usamu bin Ládina?

Po nej sme často počuli, že boj s terorizmom, s Al-Kajdá sme vyhrali. Ľudia, ktorí na tom priamo pracovali, však boli veľmi obozretní v takýchto vyjadreniach. Vraveli sme, že smrť bin Ládina bol kľúčový krok, ktorý viedol k zničeniu jadra Al-Kajdá v Južnej Ázii. Ale neznamenalo to porážku globálnej siete na Arabskom polostrove, v Jemene, vo východnej či v severnej Afrike. A už vôbec nie to, že by sme porazili sunnitský extrémizmus. Ten sa zmenil do podoby IS a ďalších.

Čo bola najväčšia chyba USA v boji proti terorizmu? Iracká vojna, mučenie, Guantánamo?

To všetko sa podieľa na odkaze, ktorý využívajú organizácie ako Al-Kajdá a IS, aby k sebe lákali ľudí a verbovali ich. Táto kapitola našej histórie má vplyv na radikalizáciu. Zaoberám sa bojom s terorizmom. Iracká vojna bola pre mňa frustrujúca, lebo sme do nej presmerovali prostriedky, ktoré sme mohli využiť v Afganistane. Podľa mňa to viedlo k tomu, že sme minimálne o niekoľko rokov posunuli úspechy, ktoré sme mohli v boji proti Al-Kajdá dosiahnuť skôr. K tomu pridajme, že iracká vojna sa podieľala na radikalizácii generácie globálnych džihádistov. Čo sa týka Guantánama, tak postupne už aj vláda Georgea Busha začala vnímať tento tábor ako našu slabinu.

Na čom sa to prejavilo?

Určite sa nám na Guantáname podarilo udržať niekoľko veľmi dôležitých ľudí mimo bojových zón. Ale mimoriadne to komplikovalo naše vzťahy s niektorými partnermi. Malo to negatívny dosah na zdieľanie spravodajských informácií. A viedlo to k radikalizácii. Ak by sme sa mohli rozhodovať opäť, ktovie, či by sme prijali také rozhodnutia, ktoré sme urobili. Ale už za Bushovej vlády sa počet ľudí na Guatáname výrazne znižoval.

Najlepšie by bolo tábor zavrieť. Obama sa o to mimoriadne snažil, ale ukázalo sa, že je to komplikované. Nanešťastie, Guantánamo zostáva faktorom, ktorý sa podieľa na radikalizácii. Nie je náhoda, že IS oblieka ľudí do oranžových väzenských kombinéz. Je to jasný symbol. Keď som odišiel z vlády, pozorne som sledoval, či sa prezident Trump nezačne opäť viac spoliehať na Guantánamo. Zatiaľ k tomu nedošlo.

IS stratil územie v Sýrii, Iraku, samozrejme, hovorí sa veľa o virtuálnom kalifáte, a radikalizácia pokračuje. Je už namieste otázka, čo príde po Islamskom štáte?

Neviem na to odpovedať ale som v podstate presvedčený, že nanešťastie budeme svedkami ďalšej verzie sunnitského extrémizmu. Hovorí sa niekedy, že Al-Kajdá bola jeho verziou 1.0, IS 2.0, a že smerujeme k 3.0. Pravde­podobne sa to bude týkať nejakého regionálneho konfliktu a jadrom bude skupina pôsobiaca v jeho rámci. Ale pretože máme k dispozícii virtuálne nástroje, táto verzia sunnitského extrémizmu môže zasiahnuť členov ďaleko mimo geografického priestoru, ktorého sa to bude týkať. Pýtal som sa raz jedného svojho analytika, ako sa to všetko skončí.

Či patogén sunnitského extrémizmu nejakým spôsobom zmizne. Jeho odpoveď bola, že pravdepodobne k tomu nedôjde. Minimálne nie v časovom horizonte, v akom väčšinou uvažujú vlády, teda 10 až 15 rokov. Aj keď sme teraz úspešní v boji s IS, prezident Trump bude musieť riešiť tento problém až do konca svojej vlády. Aj keby bol v Bielom dome dve obdobia.

Je však sunnitský extrémizmus existenčnou hrozbou pre Západ, alebo „len“ nebezpečenstvom?

Nemyslím si, že je to existenčná hrozba. Aj diskusia o národnej bezpečnosti v USA sa viac teraz zaoberá témami ako Severná Kórea, iránsky jadrový program, Rusko. Terorizmus je stále dôležitý problém, ale nepredstavuje existenčnú hrozbu, hoci jeho následky budú pretrvávať. Keď už pôsobím mimo vlády, chcem sa zamerať aj na to, aby naše spoločnosti boli odolnejšie. Aby sme nevnímali každý útok ako koniec sveta. Samozrejme, ľahšie sa to hovorí, ako sa to dá dosiahnuť.