Zvieracia ombudsmanka Zuzana Stanová: Zviera je bytosť s právami

Foto: Ivan Majerský, Pravda

Zuzana Stanová, ombudsmanka zvierat, Zviera ľúbi, verí, nesúdi, a nesklame. A zaslúži si to isté.

Zvieratá sú už „pod paragrafom“. Je za vaším titulom ombudsmanky zvierat inštitúcia alebo ste to len vy? Ako v praxi funguje váš úrad?

Našťastie, nie som to len ja. Zvierací ombudsman je iniciatíva Aliancie združení na ochranu zvierat, čo je občianske združenie šestnástich najväčších ochranárskych organizácií a útulkov z celého Slovenska. Ako hovoríme – od Senice po Strážske. Jej cieľom je zlepšenie postavenia zvierat a ich ochrana pred týraním a neľudským zaobchádzaním, ale aj celkové zmenšenie krutosti a násilia na Slovensku.

Čiže – zákon sa netýka len zvierat. Budeme si viac všímať, kto sa ako správa k zvieratám? Kde sa berie krutosť?

Áno. Ľudia málo vnímajú, že nie je dôležité len to, kto je týraný a ako to zvieratá znášajú, ale aj kto týra. Mali by sme si všímať aj osoby, ktoré krutosť páchajú – ich pohnútky, cieľ, ich motiváciu. Môžu byť nebezpeční nielen pre zvieratá, ale pre celú spoločnosť! Ich správanie treba odmietnuť a postaviť ich na okraj spoločnosti. Mnoho vrahov, ktorí sú zavretí na doživotie, začínalo na zvieratách a nikto ich nezastavil, lebo sa to bralo ako niečo, čo sa dá akceptovať. Tento morálny relativizmus – kedy je násilie ešte znesiteľné a kedy už nie – treba odmietnuť.

Spolupracovali s vami pri tvorbe zákona aj psychológovia?

Sme v kontakte aj v praxi. Práve štartujeme spoluprácu s odborom environmentálnej kriminality Prezídia Policajného zboru a aj so psychiatrami, ktorí sú špecializovaní na túto oblasť. Pripravujeme na túto tému diskusiu v Novej Cvernovke na Račianskej ulici v Bratislave, bude 26. júna.Ponesie sa vo výsostne odbornej rovine a tá odbornosť je práve dôležitá!

Spomenuli ste pole pôsobnosti občianskeho združenia od Senice po Strážske. Je to náhodné situovanie, alebo majú práve tieto mestá väčší význam?

Nie, nie je to náhoda. Znamená to, že ide o celé Slovensko, od východu na západ, ale zámerne spomíname tieto dve mestá. Tam sú totiž naše najvzdialenejšie členské útulky. Takéto územie pokrývame, je to náročné. Zbierame informácie od členov, vieme, čo sa tam deje, aké majú regionálne problémy, vieme, akú majú oporu v miestnych predstaviteľoch štátnej správy. Vďaka tomu vieme aj to, aké treba docieliť zmeny.

Ako do vašich aktivít môže vstúpiť občan? Ste napríklad kedykoľvek na telefóne?

Samozrejme, že môže. Ombudsman funguje ako služba pre verejnosť oficiálne od decembra 2014. Odvtedy sama prevádzkujem linku bezplatnej prvej pomoci. Linka je dostupná medzi siedmou a dvadsiatou druhou hodinou sedem dní v týždni. Samozrejme, môže sa stať, že nezdvihnem, v takom prípade však volám naspäť alebo píšem esemesku.

Koľko je to asi telefonátov?

Začínalo sa to na sto podnetoch ročne, teraz je to tristo podnetov. Som na rodičovskej dovolenke, mám viac pracovných aktivít. Na rozdiel od mojich kolegov, dobrovoľníkov, ktorí pracujú na ministerstvách, nemusím štikať kartičku, mám flexibilný režim, a preto som jediný človek, ktorý tú linku obsluhuje. Reagujem aj na väčšinu emailov.

A koľko je vás v tíme ombudsmana? Predpokladám, že sú to väčšinou ženy.

Je nás asi 15 dobrovoľníkov. Až na dvoch pánov, právnikov, sú to ženy. Stretávame sa však s čoraz väčším záujmom mužov. Hnevá ich, že máme medzi sebou ľudí, ktorí beztrestne ubližujú slabším. Muži viac pomáhajú v útulkoch, tam, kde sa vyžaduje fyzická sila. V ochranárskych organizáciách sú naozaj väčšinou ženy. Možno to súvisí s ich vyššou citlivosťou. Sme predsa len to nežnejšie pohlavie, aj keď sa od nás vyžaduje často väčšia odolnosť voči rôznym životným situáciám ako od mužov. V tíme máme teda dvoch právnikov, ale ostatné sú ženy. Chcú sa zasadzovať o spravodlivosť. Muži sú pragmatickejší, myslia na „vážnejšie“ problémy, majú pocit, že „my to nevyriešime, nebudeme sa tým trápiť, aj tak to nemôžeme zmeniť“ a podobne. Ženy sú motor. Kolegovia právnici sú advokáti, pracujú na ministerstvách, čiže pojednávajú alebo sedia s klientmi. Nemôžu teda dvíhať linku a vysvetľovať polhodinu starenke, ako pristupovať k problému. Táto povinnosť prischla mne.

Vždy máte podmienky dvihnúť telefón?

Ja som takisto v rôznych situáciách. Mám viac pracovných aktivít, mám trojročného synčeka Nikitu Krištofa, ktorý chodí do poldňovej škôlky a mám ročnú dcérku Annu Alžbetu, ktorá sa učí chodiť. Stáva sa, že individuálni ochranári, nie tí z útulkov, sú podráždení, že som im nezdvihla, alebo som im povedala, že potrebujem dostať rýchlo pointu, lebo práve nastupujem s deťmi do električky. V električke tiež nemôžem niekomu vysvetľovať, kam má podať trestné oznámenie… Moje podmienky sú rôzne: Musím kŕmiť deti, uspávať, dcérku prebaliť… Keď vám uprostred toho niekto zavolá a očakáva, že budete v plnom švungu a dáte mu kvalifikovanú odpoveď, tak to dáva zabrať.

Aby sme ľudí neodradili od telefonovania, povedzte, ako vyzerá telefonát s vami. Na čo majú byť volajúci pripravení? Obyčajne chcú zrejme oznámiť nejakú neprávosť. Čo môžete urobiť vy?

Základ je, aby si uvedomili, že žiadne občianske združenie nemá kompetenciu reálne zasiahnuť – potrestať vinníka či odobrať zviera, to môže len štát. Často si ľudia predstavujú – a to aj čo sa týka útulkov – že ochranárske združenia sú štátom podporované organizácie s výkonnou mocou. Vôbec to tak nie je. Okrem svetlých výnimiek, kde útulkom poskytuje veľmi obmedzené prostriedky mesto (pritom ono by ich malo poskytovať zo zákona), tak sú organizácie na pleciach domácich alebo zahraničných darcov. To znamená, že žiadne občianske združenie vrátane nás nemá zo zákona kompetenciu zasiahnuť v nejakom prípade fyzicky. Môžeme však účinne pôsobiť na úrady, aby si plnili svoje povinnosti a konali.

Ľudia naozaj často frflú, že volali o pomoc a nič. Mysleli si, že hneď niekto príde… Čo teda vy robíte?

Snažíme sa naučiť občanov, aby sa vedeli obrátiť na orgány, ktoré sú na to určené, a domôcť sa ich riadnej aktivity. Za svoju úlohu považujeme zlepšovanie spolupráce a akcieschopnosti týchto úradov. Posielame im kvalifikované podania, na ktoré si nemôžu dovoliť nereagovať primeraným spôsobom. Napríklad sa stáva, že sa policajt snaží občana odradiť tvrdením, že nemôže zhabať týrané zviera. V skutočnosti môže, a pokiaľ na to dostane kvalifikované upozornenie zo strany občana, ktorý si je vedomý práv a povinností, reaguje často inak.

Ľudia asi očakávajú, že stačí upozorniť a všetko vybavíte vy?

Najradšej by boli, keby sme tie podania písali a riešili za nich, ale to nie je fyzicky možné, nemáme na to kapacity. Pokiaľ by sa nám však podarilo získať dostatočné zdroje cez darcovskú kampaň www.Stopkrutosti.sk , ktorá práve beží, mali by sme šancu. Cieľom tejto kampane práve je, aby sme mohli zastupovať útulky, a do istej miery aj občanov, v konaniach. Predsa len má inú kvalitu, keď podanie píše odborník, ako keď prípad prerozpráva laik. Kým tie kapacity nebudú, budeme radi poskytovať služby, ale v obmedzenej podobe. Kvalifikovane poradíme sedem dní v týždni, ale sťažovatelia sa budú musieť spoľahnúť sami na seba v kontakte s úradmi. My ich len zorientujeme.

Niektorí ľudia nevedia písať texty pre úrady. Poskytujete vzory podaní?

Ak nie je prípad príliš zložitý, poskytujeme aj vzory podaní. Kým sme mali kapacitu, tak sme aj zastupovali útulky a mali sme úspech. Orgány verejnej moci reagujú naozaj úplne inak, keď dostávajú kvalifikované podania a keď vidia, že majú zorientovaného partnera. Snažíme sa zlepšiť komunikáciu úradov a občanov.

Foto: Ivan Majerský, Pravda

Zuzana Stanová, ombudsmanka zvierat, kôň, Sú aj takí, čo kone nekŕmia, ale nechcú ich dať odviesť, lebo ich vraj majú radi, hovorí Zuzana Stanová.

Môžete uviesť, čo sa vlastne stáva a môže zostať nepovšimnuté?

Sú to prípady brutálne utýraných zvierat. Sučka poliata žieravinou, dostrieľané zvieratá, u ktorých röntgen odhalí aj stovku brokov v tele. Sú to nehumánne hospodárske chovy, kde sú užitočné zvieratá v jednom hroznom priestore so spoločenskými, kde nefunguje hygiena a v jarku sa povaľujú hnijúce uhynuté hospodárske zvieratá. Psy priviazané na metrovej reťazi o kamión či nefunkčnú liazku, ktoré trpia na rozpálenom slnku. Šteniatka na polmetrovej reťazi bez možnosti pohybu. Sú to zvieratá s otvorenými hnisajúcimi ranami na krku, do ktorých sa zarezáva reťaz. Chovatelia používajú napríklad elektrickú rušičku a prúdom zasahujú zviera, ak zašteká. Alebo prípad z južného Slovenska, v mrazoch mínus 15 – 23 stupňov nechali majitelia psov na metrovej reťazi bez prístrešku na snehu. Podarilo sa – aj so Slobodou zvierat – ich vtedy odobrať do útulku, ale bol to neskutočný pingpong s úradmi.

Väčšinou ale asi máme vzorných chovateľov. Koničkári, psičkári, chovatelia mačiek či rôznych vtákov – tí zvieratá rozmaznávajú, nie?

No, sú aj takí, čo kone nekŕmia. A nechcú ich dať odviesť, lebo ich vraj majú radi! Stane sa, že psa nechajú zavretého v rozpálenom aute. Doteraz nebolo možné to okno rozbiť, lebo zviera bolo považované za vec. Zákon viac chránil majetok majiteľa auta ako živého tvora pred uškvarením. Už to bude inak. Ide však naozaj najmä o tie hospodárske zvieratá. Ľudia by mali myslieť aj na to, čo dostanú na tanier! Keď už mnohých nezaujíma to zviera inak, ako vo forme jedla, tak nech si aspoň uvedomí, že aj to jedlo je zlé, ak sú zvieratá chované v takomto strese.

V zákone sa hovorí aj o konzumácii psov. Na Slovensku sa vraj robia aj špeciálne klobásky. Skončí sa s tým?

Áno. Predmetom zákona je aj zabitie spoločenských zvierat za účelom konzumácie. Dôležitý je však aj spôsob zabitia. Extrémne nehumánne zabitie, napríklad tupou sekerou, je trestné. Keď sa niečo také stane a niekto chce na to upozorniť, vždy treba spísať zápisnicu. Nikto vám na písomný podnet neodpíše, že na to kašle. Ústna a telefonická komunikácia sa nepovažujú za dôkaz. Sme naučení volať 158, ale aj keď hliadka príde, polícia nemusí nič reálne urobiť. Musíme byť dôslednejší a postupovať správne.

Mnohí ľudia sa však zákona boja. Napríklad poľovníci. Iní si zasa myslia, že na ich pozemok vtrhnú falošní veterinári…

Netreba vždy vidieť v zákonoch len to zlé. Keď nejaký predpis prejde ministerstvami a pripomienkovým konaním, dostáva sa na rokovanie parlamentu ako vládny návrh. To znamená, že už sa všetci mohli vyjadriť a ich pripomienky boli zohľadnené. Predkladajúci orgán o nich vie. Zákon nie je prekvapenie, každý sa mohol ozvať. Obľúbeným argumentom je tvrdenie, že zákony dodržiavajú tí slušní a neslušní aj tak nie. No, ono to tak je predsa vždy, že slušní zákony dodržujú a neslušní ich porušujú. To predsa nie je dôvod, prečo by sme nemali prijímať zákony! Kľúčový je kvalitný systém sankcií a kontrol a stále zlepšovať, čo sa dá. A veterinári na súkromných pozemkoch? Na to, aby vám urobili kontrolu, musia prísť s policajtmi. Nepredpokladám, že by iniciatívne išli šikanovať ľudí. Sú veľmi vyťažení. Podstatou ich agendy je totiž bezpečnosť potravín, a to ich zamestnáva. Nevidím motiváciu, aby chodili vyzváňať ľuďom.

Prečo ste sa vlastne stali právničkou? Nechceli by ste byť veterinárkou?

Ako osemročná som mala prvého psíka. Dokonca mi diagnostikovali alergiu na psiu srsť, ale keď sme si zadovážili psíka, všetky zdravotné problémy zmizli. Žiaden lekár to nevedel pochopiť, predtým plno liekov a zrazu alergia zmizla. Chcela som byť veterinárkou a ešte stále chcem byť veterinárkou. Na rozdiel od rôznych kozmonautických ambícií, ktoré deti mávajú, táto túžba ma neopustila. Je to môj nesplnený sen a ešte nehádžem flintu do žita. Odmalička som cítila silné puto k zvieratám, lebo sú verné a dokážu dať človeku veľa. Páči sa mi výrok našej spolupracovníčky: Zviera ľúbi, verí, nesúdi a nesklame. A zaslúži si to isté. Presne s tým som sa stotožnila.

Ešte donedávna nebolo ubližovanie zvieratám trestným činom. Ako sa začala vaša iniciatíva zmeniť tento stav?

Celý život som so zvieratami fungovala a postupne som si začala uvedomovať niektoré krivdy. Hnevalo ma, že sa s tým nič nedeje. Do roku 2006 nebolo ublíženie zvieraťu trestný čin. Keď niekto upálil mačky, natočil si to na mobil a rehotal sa, ako škriekali v smrteľnej agónii, tak to nebol trestný čin. Nehovoriac o topení mačiatok, hádzaní mláďat o zem a podobne. Veď to je nehumánne. Začala som sa nad tým zamýšľať a uvedomila som si, že cesta povedie cez parlament. A tam som našla pochopenie u vtedajšej poslankyne Rosovej.

Slovensko teda víta tento zákon? Niektorí občania namietajú, že o ľudí sa tak nestaráme ako o zvieratá…

Brániť niekomu v aktivite len preto, že je potrebná aktivita v inej oblasti, je absurdné! Navyše táto oblasť sa týka nás všetkých. Ochrana spoločnosti pred týraním zvierat je ochranou pred násilnou kriminalitou ako takou a pred ničením životného prostredia. Ak chceme chrániť deti a ženy, musíme strážiť hranice agresivity. Nie že v koterci sa môže udiať čokoľvek, a keď ten tyran vyjde von, je to slušný človek…

Bývate v Bratislave. Máte kam chodiť so svojím psíkom na prechádzky? Narážate aj na antipsičkárov?

Pes je už spoločenské zviera aj podľa legislatívy. To, že patrí do búdy, na dvor a že má naháňať stádo, už neplatí. Je to tak aj v európskej legislatíve, no nič neplatí ultimatívne. Hranice sú flexibilné. Nie že teraz budeme bačovi brať psíka, ktorý zaháňa stádo, no nie je to už primárna úloha každého psa. A pes v meste? Naša iniciatíva nechce ochranou zvierat obmedzovať ostatných v ich legitímnych právach. Čistota mesta je dôležitá. Sama mám malé deti, mladšie lozí po štyroch. Tiež by som sa nepotešila, keby malá na trávniku vošla do výkalu. Vždy všetko pozbieram.

Psy vedia aj to, čo ľudia nie, často pomáhajú. Možno taký antipsičkár bude raz potrebovať pomoc psa.

Psy majú zmyslové schopnosti, ktoré ľudia nemajú. Dokážu vytiahnuť obete spod lavín, dokážu vyňuchať bábätká pod sutinami, objaviť výbušniny, drogy. Niekedy obetujú život, alebo sa im my „odmeníme“ injekciou, keď im prestali slúžiť nohy. Stáva sa, že sú vyradené ako hmotný majetok. Zvieratá pomáhajú aj hendikepovaným ľuďom či seniorom. Zažila som to s vlastnou babkou. Mala ťažkú cukrovku a osteoporózu. Raz sme išli na dovolenku a v deň odchodu vyliezlo spod auta mačiatko. Vzali sme ho so sebou, po telefóne sme ho liečili s veterinárkou. Stará mama si mačičku nechala a prežila s ňou skoro desať rokov. Aj keď babička už nežije, vďaka tomu, že mala takú „parťáčku“, ozdravela a bola s nami oveľa dlhšie, ako by bola bez nej. Mačička je teraz u mojich rodičov.

Opustených zvieratiek je stále dosť. Ako postupovať, aby sa nemnožili? Na Slovensku bolo bežné a prípustné topenie mačiatok.

To už je trestné. Bytové zvieratá nemajú toľko príležitostí množiť sa, ale zvieratá na dedine treba sterilizovať a kastrovať. Všetky mýty s tým spojené sú ozaj len mýty. Je to najhumánnejší a zdravotne najmenej škodlivý spôsob, ako sa vyhnúť premnoženiu. Chov nie je povinnosť, ale právo, s ktorým sú spojené povinnosti. Už naša ústava hovorí, že vlastníctvo zaväzuje.

Bude ešte možné vlastniť zviera a zostať mimo? Napríklad – čo keby niekto nechcel dať psíka čipovať?

Bude musieť. Teraz je prechodné obdobie rok a štvrť, to je dosť dlhý čas na to, aby si to zariadili. Po prvom septembri budúceho roku to už bude na pokutu. Je to bezbolestný úkon, trvá sekundu, moje sučky si to vôbec nevšimli. Cena bude obmedzená – do 10 eur. Ak túto sumu nemá babička, azda jej syn, dcéra, vnuk prispejú. Čipovanie má veľký význam. Keď nejaký zabehnutý pes pohryzol dieťa, muselo sa očkovať proti besnote, teraz psa odchytia, cez čip zistia majiteľa a hneď aj uvidia, či je očkovaný.

Zachová sa v nových podmienkach cirkus? Chodili ste do cirkusu?

Bola som v cirkuse asi dva razy. Akékoľvek zaobchádzanie so zvieratami, ktoré je v rozpore s ich prirodzenosťou, a ich tlačenie do niečoho pre prchavú ľudskú zábavu, považujeme za neetické. Nabádame, aby ľudia chodili na nový cirkus, kde účinkujú ako akrobati ľudia, nie zvieratá. Z mojej viacročnej skúsenosti je to pre deti oveľa zábavnejšie.

Čím je nebezpečné pokútne množenie zvierat, ktoré zákon prísne zakazuje?

Majitelia psov, ktorí predávajú šteniatka z dvora, neplatia dane, hoci ide o predajné aktivity, ktoré sa dajú vyhľadať na inzertných portáloch. Hneváme sa, že to štát viac nepostihuje a nepýta si tie dane. Z nich by mohli byť financované útulky. A obchodníci, keď sa im sučky zunujú, dajú ich do útulku! Zákon by mal pomôcť, aby sa nedostávalo toľko zvierat do útulkov, a nie to podporovať. Vlani sa dostalo do útulkov a karanténnych staníc 11 777 zvierat! Tu ide práve o zdanenie množiteľov, čipovanie, ako aj o dôsledné sterilizačné a kastračné programy. To sa týka aj osád.

Foto: Nájdite sa! - Sloboda zvierat

pes, adopcia zvierat, labrador, nájdite sa, sloboda zvierat, Jeden z psíkov, ktorých si adoptovali na akcii Nájdite sa.

Pôjde to aj v osadách? Kto zaplatí čipovanie?

Nechceme niekoho zbavovať jeho povinností na úkor ostatných, ale treba nájsť model. V záujme ochrany životného prostredia a hygieny možno nejaký príspevok dá štát: napríklad že prispeje na čipovanie, ak súčasne vlastník dá sučku sterilizovať a to si zaplatí, a pod. Všetko sa dá, ak sa chce.

Populárna je vaša akcia Nájdite sa, na ktorú prichádzajú zvieratá z útulkov z celého Slovenska. Budete pokračovať?

Keď si má človek vyberať zvieratko v útulku, je to ťažké na psychiku, lebo všetky akoby sa prihovárali: Zober si mňa… To mnohých odrádza. Na tejto akcii sa ľudia, ktorí zvažujú adopciu, môžu so zvieraťom zoznámiť v iných, veselších podmienkach. Môžu si zvoliť napríklad len dočasnú starostlivosť. Je to nenásilná forma, ktorá však šteniatku či zvieratku po operácii doslova zachráni život. Akciu robíme v Bratislave a v Košiciach. Doteraz si ľudia adoptovali vyše tristo zvierat. Prvý adoptovaný psík sa volá Cipka a je tvárou akcie. Akciu Nájdite sa by chceli aj v iných mestách, ale nemáme na to financie. Podporou na www.Stopkrutosti.sk môžu ľudia práve pomôcť aj tomu, aby sme mohli Nájdite sa tento rok napríklad v Košiciach vôbec zorganizovať.