Architektka Špela Videčnik: Metropoly segregujú ľudí, hoci by ich mali spájať

, 07.07.2018 06:00
Špela Videčnik, architektka,
Architektka Špela Videčnik. Autor: ,

Slovinská architektka Špela Videčnik je spoluzakladateľkou svetoznámeho architektonického štúdia OFIS Architects. S architektom Rokom Omanom navrhli oceňované stavby po celom svete, internát Tetris v Paríži alebo futuristický futbalový štadión Bate Borisov v Bielorusku. Na Slovensko ju prilákala spolupráca na projekte petržalského polyfunkčného komplexa. Koncom mája vystúpila s prednáškou na bratislavských Dňoch architektúry a dizajnu - DAAD 2018.

Je naozaj radosť pozerať sa na hravé formy a plynulé tvary budov, ktoré váš ateliér navrhol. Aký je váš zdroj inšpirácie?

Vychádza najprv z kontextu prostredia a samotného miesta. Je to funkcionalistický začiatok. Nikdy nemáme pred sebou nejaký umelecký koncept, ktorý by nás od začiatku poháňal. Estetiku pridávame do projektu neskôr. Každý projekt, na ktorom sme sa podieľali, sa odvoláva predovšetkým na umiestnenie v priestore, na to, aký je účel stavby, aký je vzťah medzi vnútorným a vonkajším priestorom.

Nachádzate inšpiráciu aj v prírode?

Áno. Najmä ak pracujeme na projektoch, ktoré sú zasadené do krásneho prírodného okolia, mimo urbanizovaného prostredia mesta. Táto inšpirácia sa prejavuje v tvaroch, materiáloch, obkladoch, vo farbách.

Hravé tvary má štadión futbalového klubu Bate Borisov v Bielorusku. Mali ste pred týmto projektom viac skúseností so športoviskami?

Bol to druhý štadión, ktorý náš ateliér navrhol. Prvým bol štadión v Maribore, jeden z našich najranejších projektov. Súťaž sme vyhrali ešte ako študenti na univerzite, keď sme naozaj nemali veľa skúseností so športovými budovami. V Maribore je štadión s malým počtom sedadiel a my sme preň navrhli uzavretú arénu. A osvedčilo sa to. Preto sme podobný prístup zvolili aj na štadióne Bate Borisov v Bielorusku. Má 16-tisíc miest na sedenie, takisto nepatrí k veľkým športoviskám, no aj napriek tomu sme v ňom chceli vytvoriť dobrú atmosféru, ktorá zvuk, svetlo a celé prostredie koncentruje do poľa vnútri, na futbalový zápas. Veríme, že práve štadión v tvare arény to spĺňa. Jeho tvar je čiastočne organický, jemne sa vlní v krásnom lese.

Zaujímavý je však aj samotný les. Ide o vojenský areál. Prečo sa štadión staval práve tu?

Bieloruská strana mala vytypované tri rôzne lokality. Boli sme veľmi radi, že si vybrali nakoniec túto v opustenom vojenskom výcvikovom priestore. Rastie tu nádherný borovicový les, ktorý však bol čiastočne zničený. Niektoré stromy sa odstránili kvôli vojenským zariadeniam. A práve to sme využili. Štadión sme umiestnili na územie, kde sa stromy vyrúbali už v minulosti. Rovnako aj parkoviská a široké námestie pred štadiónom sme sa rozhodli postaviť na plochách, na ktorých už žiadne porasty neboli. Snažili sme sa pred novou výstavbou uchrániť čo najviac stromov.

Aké boli reakcie?

Je to vydarený projekt. Keď sme navštívili mesto Borisov po prvýkrát, nebolo tam žiadne miesto, kam by ste sa vybrali na prechádzku. Žiaden pekný verejný priestor s kaviarňami. Žiadne magnety, ktoré by lákali ľudí. A dnes mám naozaj veľkú radosť z toho, keď vidím, že práve tento štadión slúži ako verejný priestor. Jazdí tam verejná doprava. Ľudia si pred štadiónom robia fotografie, selfie. Vôbec sme to neplánovali, no sme veľmi radi, že to takto funguje. Je tam živo.

Aké to vôbec bolo, pracovať v Bielorusku? Ponúka Bielorusko viac príležitostí pre kvalitnú a modernú architektúru?

Myslím si, že áno. Mali sme naozaj dobrú skúsenosť. Bola to zmysluplná práca, nadviazali sme úzke vzťahy a získali sme aj pozitívnu spätnú väzbu. Čo je asi pochopiteľné, pretože štadión nie je typom stavby, proti ktorej by sa dvíhala vlna odporu. Chcela ho vláda, chceli ho obyvatelia. Prekvapilo ma však, ako ľudia žijú v Bielorusku. Často lietam do USA, kde pracujem, učím na Harvardovej univerzite už piaty rok. A keď cestujem z tohto krajného konca západného sveta na východ, tak zrazu vidím úplne iný svet. Keď pricestujete na letisko do Bieloruska a navštívite školy, verejné kúpele, tak sa vám vybavujú spomienky na to, aké to bolo kedysi v Slovinsku a aké to bolo určite aj na Slovensku. Ale potom vidíte obyčajných ľudí, ktorí žijú v Bielorusku, začnete porovnávať štýl a kvalitu života s Američanmi a máte pocit, že to vôbec nie je zlé. Každý má prácu, majú zadarmo vzdelanie, nemocnice. Ľudia sa mi zdali byť dokonca uvoľnenejší ako v Amerike. No keď si potom predstavíte, aké problémy v tejto krajine čakajú ľudí, ktorí sa dostanú do rozporu so súčasnou politikou v Bielorusku, je to úplne iný príbeh.

Futbalový štadión Bate Borisov.
Futbalový štadión Bate Borisov. Autor: Tomaz Gregoric

Presuňme sa na Slovensko. Spolupracujete na projekte EINPARK OFFICES v bratislavskej Petržalke so spoločnosťou CORWIN. Je to pre vás zrejme nezvyčajná práca, pretože tentoraz nenavrhujete celú budovu, ale len jej časť, fasádu. Ako hodnotíte tento projekt?

Ide o spoluprácu s ateliérom, ktorý už navrhol samotnú budovu, interiér, exteriér aj bytovú časť, ktorá stojí v pozadí. Nás oslovili, aby sme navrhli, nazvime to nové šaty tejto budovy. Vnímali sme to ako výzvu, pretože už samotné prostredie, v ktorom sa budova nachádza, je veľmi zaujímavé. Treba skĺbiť viacero prvkov, veľkú cestu, most pre chodcov a cyklistov, ktorého predĺženú časť musíme začleniť do celkového dizajnu. Pokúsime sa urobiť to najlepšie, ako vieme. No musím povedať, že sa stretávame s množstvom prekvapujúcich obmedzení.

Čo máte na mysli?

Máte veľmi prísne normy, ktoré sa týkajú denného svetla v kanceláriách. Týkajú sa jeho množstva, tvaru tieniacich prvkov. Je to zvláštne, akoby to boli pravidlá, ktoré sa uplatňovali kedysi dávno, ešte v dobe, keď sa nepoužívali počítače. Lenže práca v kancelárii je dnes úplne iná. Slovenský prístup k dennému svetlu je úplne iný ako v Slovinsku, vo Francúzsku či dokonca v Rusku. Tieto špeciálne normy pre nás predstavujú množstvo obmedzení, ale veríme, že sme sa s tým vyrovnali dobre.

Bratislavu ste v poslednom čase navštívili viackrát. Boli ste tu však aj pred dvadsiatimi rokmi. Ako sa z vášho pohľadu zmenilo hlavné mesto?

Je to veľká zmena. No pred dvadsiatimi rokmi som vnímala prostredie a budovy inak ako dnes. Ako tínedžerka som sa učila nemčinu vo Viedni a vybrali sme sa na výlet do Bratislavy. Z tých čias sa mi Bratislava vybavuje v spomienkach ako staré, pekné, no zanedbané mesto. Pamätám si sivé fasády, všelijaké pachy z ulice. Pamätám si však najmä rôzne brány, závory na hraniciach, vojakov so psami. Mala som pocit, že u nás v Slovinsku bola atmosféra uvoľnenejšia. Človek mal úplne iný pocit, keď pricestoval do Ľubľany a do Bratislavy.

Ako to ako architektka vnímate dnes?

Vidím obrovský rozvoj. Čo je podľa mňa skvelé. Cítiť prítomnosť zahraničného kapitálu z tvarov budov, z architektúry, z fasád, ktoré sú porovnateľné s inými svetovými mestami. Vzniká tu akási globálna alebo medzinárodná architektúra, ktorá však má svoje pozitívne aj negatívne stránky. Každé mesto by si malo udržiavať vlastnú identitu a zdá sa mi, že Bratislava popri tej dynamickej zmene stráca niečo, čím kedysi bola. A najmä, v takomto rýchlom rozvoji sa zabúda na verejný priestor. Ale to sa deje vo všetkých hlavných mestách.

Projekt horského prístrešku.
Projekt horského prístrešku. Autor: Janez Martincic

Pracovali ste na projekte v jednom z najprudšie sa rozvíjajúcich miest na svete v Kuala Lumpure v Malajzii. Aký bol váš cieľ?

Ide o výskumný projekt, na ktorom už druhý rok pracujeme so študentmi z Harvardu. Vlani sme pôsobili v Kuala Lumpure, tento rok sme boli v Manile na Filipínach, budúci rok si vyberieme ďalšie veľké mesto. Rozhliadame sa vôkol seba a snažíme sa zistiť, čo sa to vlastne deje. Medzi týmito ázijskými metropolami a európskymi mestami sú veľké rozdiely. Je neuveriteľné, koľko je v nich žeriavov, koľko stavieb prebieha naraz. Až je to nezdravé. A zároveň je veľmi smutné pozorovať extrémnu sociálnu a ekonomickú nerovnosť. V týchto mestách sú rozdiely medzi najbohatšími a najchudobnejšími obyvateľmi očividné a viditeľné na každom kroku. Nie je správne vytvárať getá pre určitú kategóriu ľudí. A navyše, aj tu majú veľký problém s verejným priestorom. Život obyvateľov sa odohráva v nákupných strediskách. Ľudia v nich trávia celý svoj voľný čas. Iste, je to dané aj pohodlím, ľudia sa radšej zdržujú v klimatizovanom prostredí, no má to veľký dosah na životný štýl. To sú otázky, na ktoré cielime so študentmi a pokúšame sa hľadať prístupy, ako by sa mohli tieto mestá rozvíjať zdravším spôsobom.

Existuje nejaká cesta?

Áno. Riešením je pokúsiť sa nastaviť rozvoj mesta tak, aby nedochádzalo k segregovaniu obyvateľstva, ale k integrovaniu rôznych ľudí.

Ako sa segregovanie v urbanizovanom prostredí prejavuje?

Všade sa stavia množstvo plotov, všade stoja nejakí strážnici. Už pomaly nemôžete nikam len tak vstúpiť. Je to evidentné v Manile, kde sme museli zakaždým prechádzať cez niekoľko brán, niekoľko strážnikov. Bol to pre mňa šok. Na jednej strane tu žije asi 90 percent obyvateľov v chudobe, 60 percent je dokonca na prahu bezdomovectva. A naproti tomu máte ľudí, ktorí sú ochotní zaplatiť dva milióny dolárov len za to, aby mohli byť členmi golfového klubu. A to nehovoríme o ekologických aspektoch týchto veľkomiest. Koľko je v nich klimatizácií, koľko znečistenia. Je zarážajúce, aké množstvo odpadu sa hromadí v blízkosti týchto miest. Potom si kladiete otázku, či by ste chceli v takomto meste vychovávať deti? Mali by sme sa pokúsiť vytvárať mestá, kde by všetky kategórie ľudí žili spoločne a v zdravom prostredí. To je budúcnosť.

Európske metropoly sa snažia zahrnúť čoraz viac zelenej infraštruktúry do svojho rozvoja. Zelené strechy, zelené steny, dažďové záhrady. A parky. Práve tie pomáhajú zlepšovať verejný priestor. Nemohli by byť riešením problémov, ktoré ste naznačili?

V Kuala Lumpure vytvorili v jednom z novovznikajúcich mestských centier krásny park. Nachádza sa pod známymi vežami Petronas Towers. Ropná spoločnosť Petronas kúpila tieto pozemky, vytvorila na nich park, postavila pri ňom ikonické dvojičky a potom začala predávať zvyšné parcely ostatným developerom za drahé sumy. Aj vďaka parku dokázali byť ziskovejší. Je to dobrý recept… Na prvý pohľad sa zdá, že ide o otvorený park. No keď sa pozriete pozornejšie, opäť zbadáte stráže, políciu. Je možné, že ak pochádzate zo slabšej sociálnej vrstvy, tak vám do tohto verejného priestoru ani nedovolia vstúpiť. A pritom je to jediná krásna zelená plocha, ktorú sa v okolitom prostredí podarilo vytvoriť.

Sú však aj pozitívne príklady?

V Thajsku investujú desiatky miliónov dolárov do parkov s premyslenými prvkami, ktoré zlepšujú mikroklímu, ochladzujú vzduch. Vytvárajú rôzne sprchy a všelijako motivujú ľudí, aby zostali dlhšie v parkoch a nešli do nákupných centier. Vlani v septembri otvorili veľmi pekný Zariadejský park (Zaryadye Park) v Moskve na mieste starého hotela Rossija. Navrhlo ho štúdio Diller Scofidio + Renfro (DS+R) z New Yorku, ktoré stojí aj za projektom High Line (ide o vyvýšenú železničnú trať pretvorenú na nadčasový park, stal sa jedným z najatraktív­nejších miest v New Yorku). Ide o veľmi pekný park, v ktorom vysadili rôzne druhy stromov a pokúsili sa naznačiť biodiverzitu, ktorú možno nájsť v ruských lesoch alebo stepiach (ďalšie dve časti pripomínajú močariská a tundru). Ide o verejný priestor, ktorý je čiastočne prekrytý zasklenou strechou. Niektoré mestá majú naozaj dobrý prístup.

Projekt Honeycomb apartments.
Projekt Honeycomb apartments. Autor: Tomaz Gregoric

Snažíte sa aj do vlastných projektov zakomponovať zelenú infraštruktúru?

Áno. V súčasnosti pracujeme na jednom obrovskom projekte v Moskve – Tushino Sport Complex, do ktorého sme začlenili zeleň na stenách. Pred niekoľkými rokmi sme pripravovali nákupné centrum v Ľubľane, ktoré malo mať nízkorozpočtovú fasádu. Vyriešili sme ju práve s pomocou zelene – pretože zeleň nie je drahá (usmieva sa). No v OFIS-e sa vždy snažíme ísť proti prúdu, proti trendom, chceme byť alternatívou, a preto sa vždy pýtame, či majú podobné prvky skutočne zmysel, alebo sú len súčasťou módneho trendu? Snažíme sa ich začleniť do projektov, ale nie do všetkých.

No predsa, bude zeleň v budúcnosti čoraz dôležitejším komponentom v architektúre?

Určite. Najmä v mestách. Veľa miest si už začína uvedomovať, že aj budovami môžeme reagovať na zmeny životného prostredia. Dokážu šetriť energiu. Zelené strechy a fasády pomáhajú zlepšovať mikroklímu vnútri budov, ale aj v ich okolí. Prečisťujú vzduch, zabezpečujú ochranu proti prehrievaniu.

Navrhovali ste viacero nízkorozpočtových bytových domov. Aké to je pracovať na podobných projektoch?

Je to podnetné. V OFIS-e sa snažíme pracovať na rôznych typoch budov, aby bola naša práca pestrá. Ale projekty týkajúce sa bývania sú našou vášňou. Každý architekt by mal počas svojej kariéry navrhnúť aspoň jeden rodinný dom. Je to možno tá najdôležitejšia vec. Doteraz sme neodmietli takmer žiadneho klienta, ktorý sa na nás obrátil s prosbou o návrh rodinného domu. A podobné je to aj s bytovkami. Je to pekná výzva pohrať sa s mimoriadne nízkym rozpočtom a kvalitou, ktorú chcete dať ľuďom.

A kde je vaša hranica, na aké kompromisy nepristúpite trebárs pri sociálnych bytoch?

Musíme sa riadiť predovšetkým obmedzeným rozpočtom. To je základné pravidlo, bez ktorého neuspejeme. No aj napriek tomu sa snažíme každý takýto projekt nejako obohatiť. Pridať k bytovej jednotke niečo navyše. Balkón, lodžiu, zimnú záhradku, nejaký iný vonkajší priestor alebo niečo, čo urobí tento byt odlišným. Môže to byť miesto napríklad miesto na čítanie alebo miesto na hranie pre deti. Také malé rozšírenie toho minimálneho životného priestoru založeného na minimálnych požiadavkách. Tie kvality, ktoré chceme dosiahnuť, sa odohrávajú práve v tomto priestore navyše. Nikdy sa nevyhýbame tomu, aby sme pridali k podobným projektom niečo extra.

Je možné skĺbiť podobné nízkorozpočtové projekty s nízkou spotrebou energie, s pasívnym, či dokonca s energeticky plusovým štandardom (stavba, ktorá nielenže šetrí energiu, ale ju vyrába a ukladá do batérií)?

Je to ťažké, ale je to možné. Prinajmenšom môžeme dodržiavať aspoň základné pravidlá, ktoré platia v danej krajine. V Slovinsku, ale aj v iných krajinách by sme mali napríklad orientovať okná na juh a umožniť tak slnku, aby sa dostalo do interiéru aj v zime. Mali by sme však vytvárať aj previsy, ktoré v lete slnku bránia, aby prehrievalo interiér. Začleniť externé tienenie. No všetky ďalšie prvky, s pomocou ktorých možno dosiahnuť ešte vyššiu energetickú efektívnosť stavby, niečo stoja. A vyžadujú si vzdelaného developera.

V Paríži ste navrhli internát, ktorý nemal vzhľadom na podmienky vo Francúzsku vysoký rozpočet, a predsa je to budova s nízkymi energetickými nárokmi. Ako sa vám to podarilo?

Vytvorili sme napríklad otvorené schodiská, ktoré nie je potrebné zvlášť vykurovať a tak sa šetrí. Navrhli sme otvorené koridory, do ktorých vždy preniká denné svetlo, takže nie je potrebné tak často zapínať umelé osvetlenie. Všetko sú to jednoduché riešenia bez zvýšených nákladov. No myslím si, že sú správne aj rôzne iniciatívy miest. Ak napríklad vlastník budovy, najmä ak je to verejná budova, napríklad študentský domov, nedosiahne požadovaný štandard, určitý stupeň energetickej efektívnosti a spotreby, nedostane zelenú kartu. Ak niekto nemá takýto certifikát, musí platiť dane každý rok. A to povzbudzuje investorov, aby vkladali viac peňazí do energetickej efektívnosti.

Internát v Paríži Basket Apartments.
Internát v Paríži Basket Apartments. Autor: Tomaz Gregoric

Zaujímavý príklad energetickej efektivity predstavujú vysokohorské útulne, ktoré ste navrhovali. Ako vznikali?

Dva prístrešky, na ktorých sme pracovali, nemajú žiaden zdroj elektrickej energie. Pretože sú to naozaj len útulne. Slúžia ľuďom len na to, aby tam mohli prespať. Neposkytujú žiaden ďalší komfort navyše. Všetky tieto budovy sa postavili z príspevkov rôznych spoločností. Niektoré darovali materiál, iné peniaze. Snažili sme sa osloviť aj spoločnosti, ktoré pôsobia v oblasti fotovoltaiky, no neboli sme úspešní.

A na čom pracujete najnovšie?

Navrhli sme špeciálny dom v Španielsku. Je to pokus, ktorým si chceme overiť, či je možné postaviť dom zo skla uprostred púšte, v ktorom by bolo možné komfortne existovať. Ide o púšť blízko dediny Gorafe v Andalúzii, kde panujú extrémne podmienky. V lete tu cez deň môže teplota vystúpiť až na 50 stupňov, v noci sa výrazne ochladí. V zime sú teploty takisto veľmi nízke. Do tohto domu sme zabudovali fotovoltaiku, systém na zber vody a nádrž na vodu, pretože tam v lete takmer vôbec neprší, a ešte špeciálny čistiaci systém pre toaletu.

A kto bude tento dom testovať?

Mohli by to byť ľudia, ktorí si vyhľadávajú ubytovanie napríklad cez platformu Airbnb. Môžu si to vyskúšať a dať nám spätnú väzbu. Vytvorili sme špeciálnu konštrukciu trojitého skla so špeciálnou povrchovou úpravou, ktorá tlmí slnečné lúče a pritom zachováva priehľadnosť celého domu. Projekt sme predstavili vo februári tohto roka. Výpočty nám ukazujú, že ak bude vonku 50 stupňov, dnu by malo byť 28, čo je podľa môjho názoru úspech. Musíme to však otestovať teraz v lete, či naše výpočty sedia.

Ako staviate projekty vo vzdialených lokalitách?

Časti skleneného domu sme previezli menšími autami a poskladali žeriavom. No horské prístrešky sme postavili vďaka pomoci slovinskej armády. Každý z týchto projektov je pre nás dobrodružstvom. V súčasnosti pracujeme na treťom prístrešku, no napreduje to veľmi pomaly. Pretože projekt je závislý od darov, dobrovoľníckej práce a podobne. Jednotlivé dielce prístreškov prenáša helikoptéra a musia byť navrhnuté veľmi presne, aby všetko sedelo.

Odjakživa ste chceli navrhnúť školu alebo škôlku, no nemali ste na to príležitosť. Už sa konečne naskytla?

Pracovali sme na obnove starej školy v Ľubľane, čo sa mi veľmi páčilo. Projekt sme dokončili minulé leto. Ale na stavbe úplne novej školy sme sa ešte nepodieľali. Ale raz sa to hádam podarí (smeje sa).

Ako by mala vyzerať dobrá škola?

Na to nie je ľahká odpoveď, pretože, opäť, existuje veľa noriem, ktoré je potrebné dodržiavať, no môžu tlmiť kreativitu. Mám tri deti. A odkedy pracujem aj v USA, cestujú so mnou a vzdelávajú sa sčasti v USA a sčasti v Slovinsku. V Slovinsku máme tradičné školy a veľmi dobré školstvo. Solídne, no možno je v ňom až priveľa učenia. V USA však panuje úplne iný prístup. Zakladajú si na projektoch, výskumoch, diskusii. Deti vlastne ani nesedia v klasických triedach, usporiadanie je voľnejšie a deti sa učia naozaj to, čo ich zaujíma. Povzbudzuje to ich tvorivosť, tvorbu vlastných názorov.

A čo je lepšie?

Túto otázku si kladiem uplynulých päť rokov. Myslím si, že správna škola by mala byť kombináciou oboch. Školy, ktoré sa postavili v Slovinsku, nasledujú tradičný spôsob vzdelávania. No mohlo by sa to zmeniť. Lepšia by bola kombinácia priestorov. Klasických učební s otvorenejšími priestormi, ktoré by umožňovali učiteľom, aby využívali pestrejšie formy výučby. Ak sa niekedy dostaneme k projektu školy, mohli by sme sa pohrať s architektonickým výrazom, aby sme povzbudili učiteľov, ktorí by chceli učiť inak.

Špela Videčnik (1971), architektka

  • Vyštudovala architektúru v Ľubľane a Londýne.
  • S architektom Rokom Omanom založila v roku 1998 štúdio OFIS Architects.
  • Za svoje práce získali množstvo prestížnych ocenení vrátane nominácií na Mies van der Rohe Awards a ceny Mladý architekt roka, ktorá sa udeľuje v Londýne.
  • Piaty rok prednáša na Harvardovej univerzite v USA.
  • So študentmi sa druhý rok venuje výskumnému projektu rýchlo rozvíjajúcich sa svetových metropol, navštívili Kuala Lumpur a Manilu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Špela Videčnik #OFIS Architects #EINPARK OFFICES #architektúra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Prestige červené ruže

Prestige červené ruže

23,99
Amore ružové ľalie

Amore ružové ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk