Čím vás zaujal náš región? Vnímali ste Slovensko a Česko ako krajiny východnej Európy, strednej Európy alebo postkomunistický svet?
Prišiel som sem z USA kvôli manželke, ktorá pochádza z Košíc. Nebyť jej, pravdepodobne by som sa na Slovensko a do Česka nepresťahoval. Spoznali sme sa však, keď som na univerzite v Iowe navštevoval kurz o stredoeurópskej literatúre. Zhovárali sme sa spolu o tom, čo tento región je a čím bol. Mienim tým celú strednú a východnú Európu, nie osobitne strednú. Pravdupovediac, predtým, než som začal na tento kurz chodiť, nikdy som sa s pojmom stredná Európa nestretol. Môj záujem vzbudilo skôr kúzlo zakázaného a nepoznaného Východu, o ktorom nás počas studenej vojny – teda prvých desiatich rokov môjho života – učili, aby sme si nič dobré nemysleli. Ako chlapec som ho vnímal ako úplne cudzí svet, kde panuje len bieda a núdza, ale zároveň hlboká a vysoká kultúra.
Nie je to akýsi paradox?
Zjavne, a práve týmto paradoxom bola severoamerická kultúra studenej vojny presýtená. Američania milovali Dostojevského, Tolstého, Prokofieva a Šostakoviča, nie napriek tomu, že sú to Rusi, ale práve preto. Boli symbolom niečoho lákavého a odpudivého zároveň. V mojom prípade mi pomohla myšlienka, že dokonca moji vlastní predkovia, litovskí Židia, kedysi žili v tom záhadnom Rusku. O nich som však vedel ešte menej, ako o súčasných Rusoch. A neskôr som si všimol v otcovej knižnici mnoho kníh o Októbrovej revolúcii, medzi ktorými dominovali diela Leva Trockého.
Začítali ste sa do nich?
Prirodzene, a postupne to veľké neznámo začalo pre mňa nadobúdať konkrétnejšie rysy. Pochopil som, že brutálne diktatúry východnej Európy vznikli po komplikovaných bojoch, a chcel som vedieť viac o tých predstavách alternatívnych spoločností, ktoré nikdy neboli realizované. Pochopil som zároveň, že dejiny východnej Európy nie sú až tak strašne oddelené od našich „západných“ dejín.
Takže k téme strednej Európy ste sa dostali cez komunistické Rusko?
Áno, to, čo som najprv chápal ako cudziu civilizáciu za železnou oponou – pretože nám to tak v USA zobrazovali – som postupne odhalil ako ideu a spleť historických hnutí, ktoré zanechali svoje stopy všade. To znamená, že Východ nie je až tak radikálne „východným“, ani Západ až tak radikálne „západným“, ako sme si to často predstavovali. Stredná Európa ma zaujala ako priestor, kde sa rôzne predstavy o možných spoločnostiach stretávali a križovali.
Ako to, že tak dobre hovoríte po slovensky aj po česky?
Keď som prišiel v roku 2002 na študijný pobyt do Prešova, takmer nikto sa so mnou po anglicky nebavil. Nie som síce príliš zhovorčivým človekom, ale nechcel som na rok zostať ticho.
Skúmali ste náš folklór. Je jedinečný alebo nachádzate spoločné znaky s inými v regióne?
Počas študijného pobytu na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach som sa venoval rusínskej kultúre na Slovensku. Chodil som na kurzy rusínskeho jazyka aj ukrajinčiny. Vyučovalo sa však v slovenčine. Takže som sa na týchto kurzoch naučil aj po slovensky. Slovenský folklór som začal skúmať až počas doktorandského štúdia. Ostatnými časťami regiónu som sa systematicky nezaoberal. Ale folklór neexistuje len vnútri jedného národa ako uzavretý celok. V porovnaní s inými oblasťami kultúrneho prejavu, ako napríklad s literatúrou, je folklór vo svojej podstate aj forme oveľa internacionálnejší. Aj keď sa dá, samozrejme, aplikovať jeho podstata v rôznych nacionálnych projektoch.
Už od 19. storočia…
Áno, ale keď národní buditelia objavili folklór v 19. storočí, museli zápasiť so skutočnosťou, že žiadne jasné kultúrne hranice medzi folklórnymi tradíciami neboli. V literatúre to bolo jednoduchšie. Vytvorili štandardný spisovný jazyk, ktorý (vo väčšine prípadov) mal patriť len jednému národu, a keď niekto použil ten nový jazyk, bolo jasné, ktorej národnej sfére patrí. Ale folklór nefungoval v medziach národných štandardov. Motívy voľne cestovali. Hranice medzi tradíciami boli skôr triedne alebo stavovské než štátne alebo národné. Folklór roľníkov bol podobný folklóru iných roľníkov a motívy si ľudia medzi sebou prepožičiavali. A keď sa postupne formoval priemyselný proletariát, jeho folklór, napríklad v podobe odborárskych a socialistických piesní, sa líšil od folklóru iných ľudí „toho istého“ národa a formoval sa v blízkom kontakte s folklórom proletárov ostatných krajín.
Ako vnímate podobnosť slovenského folklóru s tým maďarským alebo moravským?
Folklór na Slovensku je veľmi blízko nielen folklóru v Maďarsku a na Morave, ale aj v južnom Poľsku a na západnej Ukrajine. Moravský folklór je v mnohých ohľadoch bližší folklóru slovenskému a dokonca maďarskému než českému. Rómsky folklór – ak ho chápeme ako folklór, ktorý Rómovia v rómskych komunitách tvoria sami pre seba – sa výrazne líši od folklóru Slovákov a Maďarov. Slovenský a maďarský hudobný folklór, ako ich dnes poznáme, sú však nepredstaviteľné bez tradície rómskych muzikantov, ktorí ho už niekoľko storočí hrajú a interpretujú. Bez takýchto prepletených kultúrnych spojitostí folklór nie je folklórom.
Je podľa vás folklór – bez ohľadu na rôzne definície – stále slobodný fenomén?
Podobnosť či odlišnosť rôznych miestnych tradícií je výsledkom veľmi dlhého procesu kultúrnej výmeny. Preto, keď sa jeden typ folklóru zafixuje a štandardizuje vo verejnej predstave ako typický a čistý folklór jedného národa, väčšinou to netrvá dlho, než príde nová generácia, ktorá povie, že toto nie je autentický folklór, ale len štandardizovaný obraz. Koncept národa si žiada štandardizované a ohraničené obrazy, lebo je výsledkom štandardizácie a hraníc (medzi štátmi, medzi jazykmi). Folklór oslovuje ľudí okrem iného preto, lebo vyzerá ako niečo iné, niečo neštandardné. Keď ho národy štandardizujú, prestane vyzerať ako folklór; nový folklór sa objavuje ako neštandardný, heterogénny prvok, ktorý žiada rekonfiguráciu ustálenej predstavy kultúry národa.
Spojené štáty sú baštou vedy, výskumu a akademického života. Myslíte si, že v sociálnych a humanitných vedách na Slovensku a v Česku zaostávame? Kde je viac slobody?
Sociálne a humanitné vedy majú plno problémov aj tu, aj tam. Podľa mňa je napríklad v USA problémom prevaha expertízy a nedostatok verejne angažovaných intelektuálov. Málo vedcov v USA sa dokáže prihovárať verejnosti inak, než z pozície znalcov veľmi úzkeho vedného odboru. Prezentujú svoje poznatky ako dokázané fakty a nesnažia sa kriticky uchopiť súčasnosť alebo prezentovať vízie možnej spoločenskej zmeny. Vízie musia byť popierateľné, a vizionár by si mal priznať, z ktorých teoretických predpokladov vychádza, aby mohla vznikať debata, a nielen nahromadenie súperiacich argumentov.
S čím sa stretávate u nás?
Na Slovensku a v Česku je možno, naopak, nedostatok starostlivej vedeckej práce. Vážny výskum niekedy požaduje veľmi veľa času, trpezlivosti a širokej škály znalostí. Slovenský a český systém organizácie a financovania vied to do veľkej miery znemožňuje. Reformy za posledných 25 rokov situáciu ešte zhoršili. Reformátori sa rozhodli, že namiesto toho, aby vedcom pomáhali, budú ich kvantifikovať a trestať. Nastavili napríklad kritériá, že vedci musia publikovať v angličtine. No namiesto toho, aby investovali do zlepšenia vzdelania a aby vyčlenili peniaze na kvalitné preklady a jazykovú redakciu, počítali výsledky. Dôsledkom je, ako sa dalo očakávať, že máme síce veľa publikácií slovenských a českých autorov, ale v strašnej angličtine.
Dnes naši vedci čelia iste závažnejším problémom…
Nepochybne, keď reformátori povedali, že máme publikovať „kvalitné“ články, ale namiesto toho, aby skutočne posudzovali kvalitu publikačnej činnosti každého vedca – čo by sa malo robiť u každého zvlášť, lebo každý odbor a každý vedecký projekt má iné ciele a iné kritériá úspechu – iba vybrali pár medzinárodných „indexov“, čo vytvorili súkromné, ziskové spoločnosti, ktoré existujú mimo reálneho dohľadu akademickej obce. Nerobia nič iné, len počítajú: kto publikuje, koľko článkov, v ktorom indexe. A pretože kritériá oceňujú počet publikácií viac než ich kvalitu, málo vedcov skutočne stihne napísať kvalitné publikácie. Na to by museli mať možnosť napríklad rok – dva vôbec nepublikovať, aby mohli na konci tohto času publikovať plody veľkého a uceleného výskumu.
Nestalo sa už slovo „reforma“ v oblasti vedy a školstva akousi nepochopiteľnou stigmou?
Reformy sa vždy zdôvodňujú tak, že sú na to, aby slovenskí či českí vedci dobehli Západ. Tunajšie výskumné štruktúry však nechcú financovať výskum, ktorý sa robí tak, ako sa realizuje výskum v údajných baštách vedy, ktoré chcú dobehnúť. V USA sa robí výskum pomaly a osobitne v spoločenských a humanitných vedách sa zhodnocuje kvalitatívne. Ani raz za 15 rokoch som na amerických univerzitách nepočul jediné slovo o indexoch, ktoré tu, na Slovensku i v Česku, sú kritériom „svetovej“ vedy. Tunajší reformátori zjavne preferujú skratky. Pochopiteľne: skratky sú lacné, umožňujú hodiť vinu za vedecký neúspech na jednotlivých vedcov. Vedecký úspech však takto nedosiahnu.
Ani raz za 15 rokov som na amerických univerzitách nepočul jediné slovo o indexoch, ktoré tu, na Slovensku i v Česku, sú kritériom „svetovej“ vedy.Joseph Grim Feinberg
Čím si to vysvetľujete?
Myslím si, že súčasné nešťastné snahy o reformu slovenskej a českej vedy sú priamym dedičom habsburského byrokratického prístupu. Stredoeurópska byrokracia vznikla ako skratkovitá snaha dobehnúť Západ. Habsburská monarchia nedokázala úplne zmeniť sociálnu štruktúru v praxi tak, aby spoločnosť fungovala podľa moderných predstáv, ale mohla aspoň vytvoriť zdanie toho prostredníctvom hromady právnych pravidiel a štátnych symbolov. Ale zároveň môžeme povedať, že stredoeurópska vysoká kultúra vznikla z podobných dôvodov. Viedeň a Budapešť nemohli byť hlavnými mestami najvyspelejšieho hospodárstva (Praha bola na tom o niečo lepšie preto, lebo bola len regionálnym hlavným mestom bohatšieho regiónu), ale mohli to kompenzovať špičkovou kultúrnou produkciou. Modernistickí autori sa potom snažili uchopiť toto napätie medzi veľkými ambíciami a ideálmi na jednej strane a ochromujúcou, dehumanizujúcou štátnou správou na druhej strane.
Ako hodnotíte tunajší vedecký diskurz nasmerovaný k verejnosti?
Žiaľ, tradícia uplatňovania vedeckých poznatkov vo verejnej debate o pálčivých spoločenských témach, ktorá tu bola pomerne silná, sa postupne vytráca. Jednoducho preto, že za to človek nedostáva body v akademickom systéme. Stále síce počujeme, že „popularizácia“ je dobrá, ale za ňu vedec získa málo „bodov“. Úloha verejného intelektuála nespočíva iba v popularizácii, t. j. v tlmočení vedeckých poznatkov laikom. Verejný intelektuál v tradičnom zmysle vytvára nové myšlienky vo verejnej debate. Verejné vystupovanie nie je len derivát, ale dôležitá a rigorózna intelektuálna činnosť sama osebe.
Kto na vás zo „starších“ intelektuálov strednej Európy zapôsobil? Spisovatelia ako Kundera, Kafka, Hašek, Škvorecký? Alebo filozofi Lukács, Polanyi alebo Kosík? Či filmoví režiséri?
Kundera a Kafka na mňa, samozrejme, zapôsobili; Hašek a Škvorecký sú v USA oveľa menej známi a nepoznal som ich prácu skôr, než som sem prišiel. Sú možno z určitého hľadiska stredoeurópskejší. Dvojica Kafka a Hašek sú osobitne zaujímavým prípadom: žili a písali v rovnakom čase v Prahe. Pohybovali sa okrem iného v tých istých kruhoch anarchisticky orientovaných spisovateľov. Obaja predstavili obraz strednej Európy ako krajiny nadvlády prázdnych ideí, falošného poriadku a nezmyselných pravidiel. Ale Kafka charakterizoval túto spoločnosť v abstraktných a všeobecných termínoch a čitatelia po celom svete spoznali v jeho textoch svoje vlastné odcudzenie (hoci teraz každý dobrý turista túži po príležitosti, aby vycestoval do Prahy a okúsil to najautentickejšie kafkovské odcudzenie na mieste jeho vzniku). Haškov Švejk je, naopak, veľmi špecifický príbeh zemepisne, stal sa svojím spôsobom vlasteneckou pýchou tých Stredoeurópanov, ktorí sa aspoň vo svojom duchu, ak nie vždy v praxi, búria proti tej byrokratickej tradícii, ktorá do istej miery definuje celú strednú Európu.
Neriešili toto napätie aj veľkí teoretici a filozofi regiónu?
György Lukács v eseji Zvecnenie a vedomie proletariátu medituje nad odcudzeným človekom v modernej spoločnosti. Lenže v porovnaní s mnohými inými filozofmi a kritikmi, napríklad Martinom Heideggerom, Lukács identifikoval spojitosť medzi týmto problémom a historicky špecifickou štruktúrou kapitalistickej spoločnosti, ktorá nás núti k tomu, aby sme najdôležitejšie ľudské vzťahy riešili cez nákup a predaj tovaru – „vecí“ – celý svet sa stáva pre nás veľkou kopou „vecí“, a keďže pracujúci ľudia predávajú vlastnú pracovnú silu ako tovar, stávajú sa sami „vecami“. Karel Kosík bol priamo ovplyvnený Lukácsom, ale písal už v inej dobe. Bola to spoločnosť, ktorá vyhlasovala, že kapitalistické vzťahy prekonáva. Ale veľa z tých istých problémov zostalo, hoci niekedy v novej podobe. Kosík sa napríklad koncom 60. rokov pýtal, ako môže demokratizácia prekonať pokračujúce odcudzenie. Bola to snaha hľadať cestu, ktorá by neviedla priamo ani do Ruska, ani na Západ, ale viedla by treťou cestou, cez nich, inam.
Václav Bělohradský povedal, že stredná Európa bola iba móda, vyvolaná esejou Milana Kunderu Únos Západu alebo tragédia strednej Európy a knihou Dunaj Claudia Magrisa.
Stredná Európa je nepochybne módou, ale módy sú reálne. Je však škoda, že túto módu začal taký problematický dokument, akým je Kunderova esej, ktorá napriek krásnemu jazyku a rôznym podnetným postrehom implikuje, že všetko by bolo dobre, keby si na Západe iba všimli, že my Stredoeurópania sme dobrí ako oni, a nie zlí ako Rusi. Idea strednej Európy sa stala výhovorkou pre amnéziu – že sme niekedy mali významné vzťahy s Východom a že Európa samotná je krajne rozporuplná vec, ktorá nie je len rodiskom veľkej kultúry a slávnych „demokratických hodnôt“, ale tiež rodiskom kolonializmu, imperializmu, vražedných vojen, antisemitizmu a xenofóbie. Ak budeme súčasťou Európy, mali by sme pochopiť, že to všetko nám patrí. Môžeme prekonať to zlé len spoločnou prácou, nie selektívnym zabudnutím. Namiesto toho idea strednej Európy len hľadala útočisko od jedného imperialistického šovinizmu („východného“ či veľkoruského) k druhému („európskemu“). Pokiaľ táto Európa bude zo seba a priori vylučovať všetko, čo je východné – podobne ako iná predstava Európy vylučuje všetko, čo je južné alebo islamské, židovské atď. – nemá oprávnenie o sebe tvrdiť, že obhajuje tolerantné demokratické hodnoty.
Nemôže byť stredná Európa znovu „unesená“?
Tieto obavy mi dnes pripadajú menej opodstatnené. Putinovo Rusko nemá takú istú vojenskú kapacitu, akú mala Varšavská zmluva. A v tomto regióne už nemá nástroje na to, aby prípadnú inváziu ani minimálne legitimizovalo. Putin je nebezpečný nie ako veľmoc, ale ako politický vzor, ktorý sa prezentuje ako alternatíva voči liberálnemu vzoru Západu, ktorý veľa ľudí sklamal. Putinovi prívrženci pripomínajú, že Západ je imperialistický a že liberálne hodnoty nezaistili ekonomickú spravodlivosť. A Putin ponúka autoritársky model, ktorý spája veľmi konzervatívny politický obsah s niekedy ľavicovo znejúcou rétorikou. Nejaký Orbán alebo Kaczyński si nemôže nevšimnúť, že sa to Putinovi celkom darí a napodobňujú ho, hoci nemajú najmenší úmysel sa priamo podrobiť jeho moci.
Nie je vlastne stredná Európa iba kultúrny koncept?
Je to kultúrny koncept, ale iné koncepty nemáme. Mapy nie sú ničím iným, než usporiadaniami kultúrnych konceptov. Stredná Európa je koncept, ktorý kedysi existoval pod jedným významom (Mitteleuropa bola viac-menej chápaná ako nemecko-rakúska sféra vplyvu), neskôr skoro prestal existovať, keď spoločenská realita bola jasnejšie rozpoltená medzi Západom a Východom. A ešte neskôr stredná Európa celkom úspešne ožila, aspoň v kaviarňach a na univerzitách Budapešti, Bratislavy, Prahy a Varšavy. Či existuje inde, a či má naďalej existovať, je otvorená otázka.
Ako vnímajú v USA rozdiely medzi jednotlivými národmi strednej Európy? Vnímajú ich vôbec?
Tieto veci ľudia v USA vnímajú akurát vtedy, keď sa dostanú do medzinárodných správ. Rozdielom nerozumejú. Vyrástol som na severovýchode štátu Ohio, kde veľkú časť obyvateľstva tvoria potomkovia stredoeurópskych imigrantov. V mojej škole asi každý druhý žiak mal priezvisko české, poľské, maďarské, slovinské, chorvátske alebo slovenské. Vôbec sme to neriešili, až na to, že existovalo veľa vtipov o Poliakoch, ktoré deti zdedili z predošlých pokolení. Rozumeli im dosť na to, aby si zachovali predsudky. Chudák spolužiak, ktorý sa volal Polak, lebo asi bol českého alebo slovenského pôvodu, musel počuť škaredé vtipy o tom, že je Poliak. Nikdy nám však nepovedal, že Poliakom nebol. Ja som všetky tieto priezviská identifikoval len neskôr, po presťahovaní sa do Európy.
Myslíte, že by krajiny strednej Európy mali viac spolupracovať, keď ich spája spoločná historická skúsenosť?
Spolupracovať by, samozrejme, mali. Spája ich zemepisná blízkosť aj historická skúsenosť, vrátane minulosti nacionalistickej neznášanlivosti, čo by malo byť spoločnou úlohou prekonať to. Nemyslím si však, že skúsenosť s dvoma autoritárskymi režimami je až taká jedinečná. Autoritárstvo je, bohužiaľ, častý fenomén modernej doby, a to druhé, povojnové, nebolo oveľa násilnejšie než mnohé ďalšie režimy inde na svete. Ale je pravda, že stredoeurópsky fašizmus mimoriadne brutálny a nenávistný rozhodne bol, a že stalinizmus bol mimoriadne tragický – práve preto, lebo sa legitimizoval bojom proti fašizmu pod zástavou rovnosti všetkých ľudí a priateľstva medzi národmi. Skutočnosť, že to viedlo k niečomu veľmi odlišnému, je záležitosť, s ktorou sa ľudia v strednej Európe dodnes adekvátne nevyrovnali. Myslím si, že to vôbec nepomohlo, keď sa po roku 1989 začalo rozprávať vo veľmi všeobecných rysoch ako o dvoch totalitách.
Význam myšlienok disidentov po roku 1989 bol redukovaný na napodobeninu západných konzervatívnych liberálov. Na to, čím vynikali sa do veľkej miery zabudlo.Joseph Grim Feinberg
Ako to myslíte?
Ľudia, ktorých oslovili veľké komunistické ideály, z ničoho nič videli, že ich ideály boli zdiskreditované. Ani nemali príležitosť premýšľať o historickom procese, ktorý viedol k ich nenaplneniu. Nové ideály prenikli do verejnej sféry takmer bez možnosti kritiky, lebo známe nástroje kritiky boli zdiskreditované ako prežitky totality. Vyhodilo sa veľa z toho, čo bolo práve v stredoeurópskych dejinách najzaujímavejšie: tie komplikované snahy nájsť inú cestu než tie, ktoré už boli inde vyskúšané. Zabudlo sa dokonca aj na myslenie disidentov, ktorí mali do roku 1989 oveľa komplexnejšie predstavy o budúcnosti, ale po zmene režimov bol význam ich myšlienok redukovaný na napodobeninu západných konzervatívnych liberálov. Na to, čím vynikali, sa do veľkej miery zabudlo. Práve kvôli týmto zabudnutým tradíciám si myslím, že to má zmysel, aby ľudia zo strednej Európy spolu a verejne diskutovali o svojej minulosti, keď hľadajú cestu k budúcnosti.
Je stredoeurópska stopa v umení, literatúre, hudbe alebo vo filme ojedinelá a svojrázna?
Generalizácie sú nebezpečné. V estetických dejinách strednej Európy je veľa tendencií, veľa skupín autorov, veľa manifestov a programov, veľa bojov o to, čo je tá práva umelecká či literárna cesta. Práve táto pestrosť tendencií je podľa mňa cenná, najmä v dobe, keď tendenčná literatúra pomaly zaniká. V USA napríklad literárne skupiny takmer nie sú, nikto nepíše manifesty, všetky literárne časopisy publikujú takmer rovnaké typy textov a nedokážu vysvetliť, čo tým chcú dosiahnuť. O sebe len tvrdia, že publikujú „dobrú“ literatúru, a basta. Dobrej literatúry je síce veľa, ale naozaj veľká literatúra vzniká len vtedy, keď literatúra niečo robí, keď konfrontuje veľké problémy, ktoré sa v spoločnosti otvorili. Táto idea, že literatúra má spoločenský význam, je v strednej Európe predsa len silnejšia, a to aj teraz, navzdory antipolitickým náladám spisovateľov po roku 1989, ktorí sa začali báť všetkého, čo mohlo znieť „angažovane“.
Povedané s Orwellom: samotné tvrdenie, že literatúra by mala byť apolitická, je politické… Naproti tomu si myslí Kundera, že veľmoci robia dejiny a malé národy by mali svoj zmysel hľadať v kultúrnej tvorbe.
No, ale Kundera tiež povedal, že malé národy by mali bojovať proti dejinám. Nemali sa uspokojiť s čisto kultúrnou činnosťou, ale v kultúre mohli podkopávať moc štátov. Kultúrou robili dejiny, ktoré nemohli robiť armádami. Lenže u Kunderu sa vyskytuje jeden závažný rozpor, lebo aj keď konštatoval, že kultúra je spoločensky dôležitá, bol to práve on, kto vtedy napísal najvášnivejšie proti literárnej angažovanosti. To je síce rozpor, ktorý sa dá riešiť – niekedy zdanlivo nepolitický text môže práve vďaka svojej nezávislosti od spoločnosti nadobúdať politický význam – ale Kundera tento rozpor nechal poväčšine nevyriešený. Výsledkom toho nebolo jasné, aká angažovanosť je dobrá, aká je zlá.
Aké to malo následky?
Začala panovať vágna predstava, že antikomunisticky angažovaná literatúra je len dobrá, ale ľavicovo angažovaná literatúra, ktorá znázorňuje nielen politické, ale aj sociálne problémy, je zlá. Jednak to nie je žiadna analýza. Jednak to nechalo spisovateľov zvlášť po roku 1989 úplne bezbranných: nevedeli ako, a či vôbec smú, reagovať na spoločenské dianie, aby nebodaj nezneli ako komunisti. Kultúra, ktorá nekonfrontuje svoju spoločnosť, však nestojí za veľa ako kultúra. A spoločnosť, ktorú nekonfrontuje kultúra, nestojí za veľa ako spoločnosť.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Joseph Grim Feinberg
filozof a antropológ (1979, Cleveland, USA)
- Študoval filozofiu a antropológiu na Grinnell College a na University of Chicago.
- V súčasnosti pôsobí ako výskumný pracovník v Sociologickom ústave SAV, ako aj na oddelení pre štúdium modernej českej filozofie vo Filozofickom ústave Akadémie vied ČR.
- V rámci doktorandského štúdia skúmal folklorizmus a poňatie autentického folklóru na súčasnom Slovensku.
- Vo svojej súčasnej práci sa zaujíma o estetickú prax, vo význame spôsobu sociálneho organizovania sa ľudí; špecializuje sa na český marxistický humanizmus, disent a analýzu systému sovietskeho typu, teórie populizmu a antipopulizmu.
- Je viacročným spolupracovníkom prílohy Víkend denníka Pravda.