Filmár Matúš Lašan: Nevzdal to. 30 dní bol hrdinom

, 21.07.2018 06:00
Matúš Lašan, filmovanie,
Matúš Lašan prešiel od fotografie a časozberných videí k dokumentu. Autor:

Cesta hrdinov SNP je najťažšou turistickou výzvou, akú Slovensko ponúka. Meria vyše 760 kilometrov, siaha od Duklianskeho priesmyku po Devín a jej celkové prevýšenie je 30-tisíc metrov. Filmárovi, fotografovi a rádiológovi Matúšovi Lašanovi a jeho dvom priateľom Maji Prokipčákovej a Pavlovi Lášticovi to trvalo 30 dní. Dokumentárny film, ktorý zachytáva ich dobrodružstvo, získal tento rok na medzinárodnom festivale Hory a mesto Cenu pre začínajúceho filmára.

Ľudia, ktorí absolvovali Cestu hrdinov SNP, opisujú, že mali pre to aj iný, zásadný životný cieľ. Niekto sa zasnúbil, iní dali výpovede v práci, ktorá ich nenapĺňala. Aký bol ten váš?

Predtým som často chodil na turistiku, do prírody. No v tom čase som dokončoval vysokú školu a pred štátnicami som nestíhal nikam vybehnúť. A ja prírodu potrebujem. Chcel som vymyslieť niečo veľké a Cesta hrdinov SNP je to najväčšie, čo sa dá na Slovensku podniknúť.

Zmení tých 760 kilometrov človeka?

Zmení. Človek už po prvom dni zistí, že urobil hlúposť. Od prvého dňa to bol zápas, musel som sa prekonávať. Človek nájde svoje limity a príde na to, že sú oveľa ďalej, akosi myslel. Tá trasa je náročná najmä z hľadiska psychiky. No zároveň poskytuje oddych od bežného života, človek nerieši prácu, rodinné problémy. Nerieši nič iné, len to, že musí kráčať, jesť a spať. To sú jediné tri veci, ktorými sa zaoberá.

Boli ste na tento pochod fyzicky dobre pripravený?

Absolútne nie. Práve preto, že som končil školu. A vyskytli sa nečakané problémy s hľadaním si práce. Predtým, ako sme vyštartovali, som zabehol dokopy možno 30 kilometrov. Naraz som nedokázal viac ako päť. Oproti bežnému priemeru som mal na váhe o desať kilogramov viac. Takže to bol boj.

Na túto trasu ste išli nakrúcať. Vybavenie muselo zabrať podstatnú časť batohu. Dá sa za takýchto podmienok zbaliť na 30 dní?

Ide o kompromis. Čím menej si človek zoberie, tým menej toho nesie a teoreticky ďalej zájde. V mojom prípade špeciálna výbava vážila asi päť kilogramov, čo nie je málo. Najmä ak si človek uvedomí, že v tom batohu zatiaľ nemá nič, s čím prežije. Musel som veľa skresať na oblečení aj na ostatných veciach. Snažil som sa zháňať čo najľahšie veci. Potom sme sa smiali, že sa u mňa vyvinulo ochorenie packorexia (od anglického slova pack – zbaliť sa, pozn. red.). Človek je posadnutý zháňaním čo najľahších vecí. Menil som dokonca aj kolíky od stanov, pretože som zohnal druhé, ktoré boli o 50 gramov ľahšie. Možno je to málo, ale keď sa to všetko nazbiera, zmenší sa záťaž, ktorú musia zvládnuť plecia.

Nešetrili ste až priveľmi?

Začínali sme na Dukle. Bolo to v júli a ja som predpokladal, že bude pekné letné počasie. No prerátal som sa. Určite som až príliš šetril na oblečení a potom som trpel. V noci. A niekedy aj cez deň. Podstatnú časť váhy batoha stále tvorila voda a jedlo. Postupne sme aj na tomto začali šetriť. Zmenšovali sme hmotnosť, až sme sa prišli do bodu, keď nám nezostávalo skoro nič. A jedli sme iba nejaké instantné polievky a sucháre.

Matúš Lašan, Maja Prokipčáková a Pavol Láštic...
Matúš Lašan, Maja Prokipčáková a Pavol Láštic na Ceste hrdinov SNP. Kráčajú po hrebeni Nízkych Tatier niekde nad Ďurkovou. Autor: MATÚŠ LAŠAN

Na pochod ste sa vybrali s Majou Prokipčákovou a Pavlom Lášticom. Vôbec ste sa predtým nepoznali. Aké to je, vydať sa na takúto cestu s neznámymi ľuďmi?

Z tohto som mal na začiatku obavy. Či si sadneme, aké to bude. Pretože, 30 dní kráčať s niekým, koho človek nepozná, je isté riziko. Ale nakoniec to bolo super. Sú to perfektní ľudia. Myslím si, že sme si sadli osobnostne, aj humorom a aj tempom.

Stretli ste na pochode ďalších dobrodruhov?

Nebolo ich veľa. Prvého „esenpečkára“ sme stretli ešte na východe. Myslím si, že to bol jeden z tých, ktorí to ukončili hneď v počiatočných dňoch. Na pochod sa vybral optimisticky iba v sandálikoch, ktoré si vyrobil z pneumatiky. Pritom začiatok trasy na východnom Slovensku je drsný. Bolo na ňom vidieť, že trpel. Ale šiel. Klobúk dole! A potom sme ešte stretli skupinu z Hriňovej, s ktorou sme sa obiehali niekoľko dní v okolí Nízkych Tatier a Veľkej Fatry. Bola to skvelá partia, zažili sme kopec zábavy.

Skúšajú túto trasu aj cudzinci?

Áno. Stretli sme Švajčiarov, ktorí išli v protismere. Bolo to na mieste, ktoré turisti až tak často nenavštevujú, niekde za Myjavou, v menej zaujímavom úseku trasy. Pýtali sme sa, kam idú, a oni stále hovorili čosi ako „dunkelsky“. Nikto z nás to nedokázal pochopiť. Až po desiatich minútach sme si uvedomili, že majú na mysli Dukliansky priesmyk. Vyzerali, že toho majú za sebou dosť.

Už predtým ste veľa cestovali po Slovensku kvôli fotografiám, časozberným videám. Séria pod názvom Somewhere in Slovakia má na YouTube asi milión prezretí dokopy a robí Slovensku veľkú reklamu. Dokázala vás táto trasa vôbec niečím prekvapiť?

Predsa som spoznal miesta, o ktorých som predtým ani netušil. Napríklad na východe, kde sme prechádzali cez veľa ciest a dedín, sme sa zrazu ocitli v pohorí Čergov. Bol to iba jednodňový prechod, no videli sme prekrásnu prírodu. Štyrikrát za deň sa zmenil charakter lesa a prírodného prostredia. Alebo Nízke Tatry, keď sme sa dostali do blízkosti Chopku a Ďumbiera, kde sa začínajú skutočné hory. Tento pohľad mi zakaždým vyrazí dych. Tiež Svrčinník (národná prírodná rezervácia). Je to neskutočné, magické miesto. Všade zeleň, čučoriedky, krásny les s úžasnou atmosférou. Toto som si na Ceste hrdinov SNP užíval. Zaviedla ma na miesta, ktoré by som asi nikdy nenavštívil, pretože nie sú také známe.

Vďaka tým 760 kilometrom máte v oku krajinu tak ako málokto. Aké je podľa vás Slovensko?

Kopcovité (smeje sa). Na východe menej, no aj dedinky a východné lesy majú niečo do seba. Utvrdil som sa v tom, že Slovensko je krásne. A ľudia sú milí. Či to boli chatári, turisti, aj víkendoví. Prekvapilo nás, že aj v tých najzastrčenejších dedinách všetci vedeli o Ceste hrdinov SNP.

Západný pohľad z Rysov.
Západný pohľad z Rysov. Autor: MATÚŠ LAŠAN

Ktoré z okamihov boli najkrajšie?

Tie najintenzívnejšie. Možno neboli pozitívne, ale navždy mi zostanú v pamäti. Ako napríklad búrka na hrebeni Volovských vrchov. Mali sme šťastie, pretože sme úplnou náhodou narazili na starú maringotku, v ktorej sme sa skryli. V noci prišla búrka, akú som ešte nikdy nezažil. Takmer celú trasu na Volovských vrchoch sme mali zlé počasie, bola zima. Až v Nízkych Tatrách sa konečne vyjasnilo, mohli sme do toho poriadne šliapnuť a to bol tiež perfektný pocit.

Mali ste strach?

Júlové búrky nám dali zabrať. Keď sme míňali Košice, nebolo dňa, keď by sme neutekali pred hrmením alebo búrkovým mrakom. Párkrát sme to aj schytali. Najhoršie to bolo v maringotke. Aj na druhý deň nás na hrebeni dostihlo ďalšie búrkové mračno. Nie je to zábava, keď počuješ zblízka hromy.

V Nízkych Tatrách ste nemohli prehliadnuť stopy po masívnej ťažbe, ktorá vyvolala silnú reakciu medzi ochranármi, ale aj širšou verejnosťou. Ako ste to vnímali?

Pozornosť by som najviac upriamil na Volovské vrchy, hoci nie sú národným parkom. Sú totálne zdevastované. Na niektorých miestach to bolo hrozné, nedalo sa tam orientovať. Prechádzali sme cez mnohé oblasti, v ktorých nás sprevádzalo hučanie motorových píl. Zažili sme ťažbu aj v Nízkych Tatrách, vlastne to bolo hneď pri nástupe na Kráľovu hoľu. Je to môj obľúbený fotografický objekt. No ťaží sa všade dookola, lesy tam miznú rok čo rok, o chvíľu to bude holina.

Dá sa ešte Kráľova hoľa odfotiť tak, aby sa na zábery nedostali miesta po ťažbe?

Nedá. Také miesto už nie je. Pritom existuje viacero úžasných výhľadov na ten kopec. Kráľová hoľa je veľmi fotogenická. Ale keď si prezerám staršie fotografie, na ktorých vidno celistvý les vôkol vrcholu, a novšie fotky, na ktorých je kopec pokrytý výsekmi… Neviem, či má národný park vôbec nejaký zmysel v takejto podobe.

Od prvého dňa to bol zápas, musel som sa prekonávať. Človek nájde svoje limity a príde na to, že sú oveľa ďalej, ako si myslel.
Matúš Lašan

Turisti sa sťažujú, že kvôli ťažbe na Ceste hrdinov SNP zablúdili. Stalo sa to aj vám?

Mali sme viackrát problém vo Volovských vrchoch. Ocitli sme sa na mieste, kde boli popadané stromy a cesta akoby nikam nepokračovala. Nikde sme nevideli chodník, žiadne značky. Museli sme sa orientovať približne, len pomocou GPS na mobile. Určili sme si smer a kráčali sme ďalej. Lenže so značkami bol celkovo problém na východnom Slovensku. Ťažko povedať, či to bolo spôsobené výrubmi, alebo značkovanie bolo nedôsledné.

Myslíte si, že sa situácia v slovenských lesoch môže zmeniť?

Môže, ale na to treba ľudí, ktorí by túto zmenu pretlačili. Ak sú na vysokých politických miestach ľudia, ktorí obchodujú s drevom, tak neviem, či môžeme dospieť k tomu, aby sa ťažba zastavila. Prinajmenšom v národných parkoch by sa nemalo nič ťažiť, mali by zostať bezzásahové.

Lenže často zaznieva otázka, či sa chcú turisti naozaj pozerať na spúšť, ktorú dokáže zanechať silná víchrica alebo lykožrút…

V poslednom čase som si veľmi obľúbil výlety do Bavorského lesa v Nemecku. Už roky tam neťažia vôbec nič. Objaví sa lykožrút, nechajú to tak. Les sa obnovuje prirodzene. Čo spadne, to spadne.

Lúka nad Muránskou Lehotou s výhľadom na...
Lúka nad Muránskou Lehotou s výhľadom na Cigánku a Muránsky hrad. Autor: MATÚŠ LAŠAN

Nie je to však z pohľadu turistu chaos?

Je tam síce neporiadok. Popadaných stromov je naozaj veľa. Ale je to les, v ktorom má človek pocit, že je v divočine. A aký má pocit turista, keď vyjde na Čertovicu alebo na Kráľovu hoľu? Áno, je to super, že sme vyťažili všetky tie popadané stromy, ale nezostalo nám tam nič. Nedokážem odborne posúdiť, ktorý prístup je lepší, ale mne sa ten nemecký zdá byť lepší. Pre prírodu, pre nás. Len na tom možno nikto príliš nezarobí.

Dokáže šetrnejší prístup prilákať viac turistov?

V Bavorskom lese funguje turistický ruch na úplne inej úrovni ako u nás. Či už je to značenie, alebo aj to obrovské množstvo trás. Skoro každá cesta je označená, turista má možnosť vyjsť na jeden vrchol viacerými cestami. A navyše má prístup do takmer všetkých častí tohto národného parku, čo na Slovensku nie je celkom možné. Ak človek zíde z chodníka, už má za sebou zavesených horárov, poľovníkov alebo ochranárov, ktorí ho hrešia, že ničí prírodu.

No nie je to pravda? Neznamená väčší nápor turistov viac škôd v prírode?

Vždy ide o ľudí. Nájdu sa indivíduá, ktoré príroda ani nezaujíma a všade okolo seba robia neporiadok a niečo poškodia. No drvivá väčšia ľudí, čo prírodu navštevuje, ju nijako nepoškodzuje. Človek má niekde zakázané ísť na bicykli do lesa. Ale ak tam príde veľký traktor alebo kamión, je to v poriadku. Je to postavené na hlavu.

Prečo nepracujete na Slovensku, keď máte k nemu taký silný vzťah?

Chcel som. Aj som tu mal dohodnutú prácu. No na poslednú chvíľu ma vymenili za iného kandidáta. A potom som si tu už nevedel nájsť také zamestnanie, ktoré by ma zaujímalo. Momentálne pracujem v Českej republike. Som rádiológ. Takže som vlastne zostal pri obrázkoch a fotografiách, len sú trochu iné. Slovensko mi chýba. Hory, kopce. Žijem v južných Čechách, kde sú takmer samé polia. Často premýšľam, kedy a ako by som sa mohol vrátiť.

Chystáte sa na ďalšie dobrodružstvo a ďalší film, tentoraz z Nového Zélandu. Aký je plán?

Pripravujem sa na diaľkovú trasu Te Araroa. Je pomerne nová, vznikla len pred pár rokmi. Vedie cez oba ostrovy a meria okolo 3-tisíc kilometrov. Dali sme sa dokopy s Palim. Maja nám, bohužiaľ, vypadla z tímu. Pochod trvá štyri až päť mesiacov. Prechádza sa cez rozmanitý terén, nie je to však celkom mimo civilizácie, budeme kráčať aj cez mestá a dediny.

Ale na toto sa asi treba poriadne pripraviť?

Áno (smeje sa). Telo si musí zvyknúť na záťaž na plecia. Snažím sa behať po práci. Chodím pešo, kde sa len dá, aby som dostal do nôh čo najviac kilometrov. Odveziem sa napríklad vlakom do Tábora, odkiaľ kráčam cez lesy asi 40 kilometrov späť. Ale aj keď sa človek na takúto trasu pripraví dobre fyzicky, problémom vždy zostáva psychika.

Prečo?

Nezdá sa to. Povieš si, veď budeš iba chodiť. Keď prejdeš prvý deň 30 kilometrov, je to v pohode. Ale na druhý deň začínajú bolieť nohy, objavia sa pľuzgiere, máš stuhnuté svaly. Je to nepohodlné, si spotený, smrdíš. Vyspíš sa v stane a ráno musíš úplne stuhnutý opäť kráčať. Nedajbože sa objaví kopec a je tu kríza. Nie je to o tom, že by si ho nezvládol, no hlave sa niekedy nechce. A práve vtedy je dobré ísť s niekým, kto ťa potiahne. Myslím si, že Cestu hrdinov SNP by som nikdy neprešiel sám.

Internet je dvojsečná zbraň. Vďaka internetu som objavil veľa krásnych miest. No „vďaka“ internetu sa mnohé z týchto miest stali prechodenými a už sa mi tam vôbec fotografovať nechce.
Matúš Lašan

Sú takéto pochody finančne náročné?

Sú, hoci kamarátom sa to nepozdáva. Veď budem niekde v lese jesť iba „vifonky“, však? No niečo to stojí, človek musí podávať výkon, niečo musí zjesť. A treba si uvedomiť, aký dlhý je ten časový úsek. Novozélandská trasa vychádza minimálne na 5– až 6-tisíc eur. Nechystáme sa stravovať v reštauráciách, budeme vonku, no človek musí nejako prežiť.

Ako ste sa od fotografovania prírody prepracovali k časozberným videám? Je to veľmi prácna technika, ktorá je náročná na čas. Boli ste jedným z prvých na Slovensku, ktorí sa ňou začali seriózne zaoberať.

Stále som hľadal nové výzvy. Časozbery boli pred niekoľkými rokmi ešte neokukaná vec. Na Slovensku ich takmer nikto nerobil poriadne. Tak som sa do toho pustil a urobil som dobre. Napísal som o časozbere aj knihu. Hoci sa musím priznať, že to bolo z vlastnej lenivosti.

Ako to myslíte?

Veľa ľudí mi písalo správy, aby som im poradil, čo majú urobiť s fotoaparátom. Ako upraviť fotografie. Lenže to je naozaj taká náročná činnosť, že je nemožné opísať ju v jedinej správe. Preto som napísal knihu, nech si to prečítajú. Dnes je popularita časozberov väčšia, ako keď som začínal. Máme viac kvalitných časozberačov a rád som si pozeral ich videá. Lenže pre mňa to bol opäť impulz skúsiť niečo nové.

Preto ste sa pustili do tvorby dokumentárnych filmov?

Dokument sám osebe nebude nikdy nová vec. No chcel som sa venovať témam, do ktorých sa ostatní nepúšťajú. Ešte nikto nenakrútil dokument o Ceste hrdinov SNP a o tom, čo všetko sa dá na nej zažiť. Aj keď to, čo som vytvoril, nespĺňa na 100 percent predstavu, ktorú som mal.

Čo vám nevyšlo?

S Palim aj s Majou sme sa dohodli, že budeme nakrúcať počas trasy rozhovory medzi sebou. Lenže už po prvom dni sme boli takí zničení, že sa nikomu na kameru hovoriť nechcelo. Hneď v prvý deň sa zmenil obraz dokumentu. Ale v tých ďalších sa pokúsime ešte viac priblížiť k ideálu.

Raz ste sa vyjadrili, že internet vám znechutil mnoho vysnívaných miest. Stále to platí?

Je to tak. Kedysi som objavil na internete nórske súostrovie Lofoty. Neskutočne sa mi páčilo, akoby Tatry vystupovali z mora. Keď som o ňom sníval, nemal som peniaze na výlet. Dnes by som mohol vycestovať, no už ma to vôbec neláka, pretože internet je plný fotografií z toho miesta. Mám pocit, akoby som ich už celé videl. Podobne je na tom Island. Pred niekoľkými rokmi sa mnohí venovali rybolovu. Za posledných osem rokov sa však z Islandu stala vychytená turistická krajina, ktorá žije takmer len z turistického ruchu. Väčšina návštevníkov je však lenivých, chcú vidieť čo najviac, vozia sa autom, no málokto má chuť kráčať 100 kilometrov niekam do vnútrozemia. Ja som si pred rokom zvolil trasu Laugavegur, ktorá vedie mimo hlavných turistických cieľov. Bol to perfektný zážitok, niekedy som mal pocit, že som na Marse.

Je pre fotografa čoraz ťažšie nájsť unikátny nepoznaný výhľad do krajiny?

Internet je dvojsečná zbraň. Vďaka internetu som objavil veľa krásnych miest. No „vďaka“ internetu sa mnohé z týchto miest stali prechodenými a už sa mi tam vôbec fotografovať nechce. Za príkladmi nemusíme ísť ďaleko. Kedysi som rád chodieval snímať Belianske Tatry z poľskej dediny Lapšanka. Keď tam dnes cez víkend zájdete, stretnete desať, pätnásť fotografov vedľa seba. Toto je dôvod, prečo som sa z klasickej fotografie vytratil. Prišiel som na to, že dobrodružstvo ma začína baviť viac ako samotná fotografia.

Matúš Lašan (1991, filmár

Matúš Lašan.
  • Vyštudoval medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
  • V súčasnosti pracuje ako rádiológ v Českej republike.
  • S fotografovaním začal v roku 2011, jeho tvorba sa zameriavala na prírodu, na krajinu.
  • Od roku 2012 sa venuje časozbernému videu. Trojica videí pod názvom Somewhere in Slovakia má na YouTube stovky tisícov prezretí.
  • V roku 2016 podnikol s Majou Prokipčákovou a Pavlom Lášticom pochod na Ceste hrdinov SNP, o ktorom nakrútil dokumentárny film pod názvom 30 dní hrdinom.
  • Film získal tento rok na medzinárodnom festivale Hory a mesto Cenu pre začínajúceho filmára.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Matúš Lašan #film #dokumentárny film #cesta hrdinov SNP
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk