Emir Kusturica: Mlčíme o zásadných veciach. Ako v komunizme

Ako vnímate priestor medzi Jadranom a Baltom? Existuje podľa vás ešte opodstatnenie pre pojem „stredná Európa“?

Samozrejme, že stredná Európa existuje a vždy existovala. Jej existencia však odjakživa závisela od vplyvu Nemecka a tiež Vatikánu. Dôležitú úlohu tu permanentne hrali osobné ciele. Tvrdenie, či holý fakt, že čo bude s Nemeckom, to bude s Európou, potom nastoľovalo naliehavé otázky: ako sa v takom prípade dá vyrovnať s mocou a vplyvom Nemecka, ako ich posilniť alebo oslabiť? To sa týka, samozrejme, prvej aj druhej svetovej vojny. A podobné javy sa dejú i dnes.

V čom ich identifikujete?

Ani v súčasnosti rovnováha neexistuje, pretože dominantnou sa stala jediná mena euro, ktorá vyhovuje v prvom rade Nemecku, ale už nie napríklad Grécku. Treba si uvedomiť, kto emituje peniaze – euro. Kto ovláda finančný systém. Kde sídlia hlavné finančné inštitúcie. Kto môže manipulovať a ovplyvňovať tok finančných prostriedkov. Je nutné uznať, že je to vymyslené a zrealizované veľmi šikovne. Takže, keď hlavnou menou je euro, ktoré ovplyvňuje v prvom rade Nemecko, a vyhovuje mu, tak sa zohľadňujú ekonomické a politické záujmy Nemecka a Francúzska, ale nie napríklad Grécka či Rumunska, ktoré má národnú menu, pretože v ich ekonomikách sa odohrávajú odlišné, slabo prepojené procesy.

Napriek tomu, že EÚ sa deklaruje ako ekonomická únia?

Pozrite sa, keď je napríklad v USA povodeň v Louisiane, predstavitelia tohto federálneho štátu požiadajú o peniaze vo Washingtone, kde sa na riešenie finančné prostriedky vždy nájdu. Ale keď sa udeje nejaká pohroma niekde na periférii Európskej únie a postihnutá krajina požiada o peniaze v centre EÚ, peniaze sa hľadajú veľmi ťažko alebo sa vôbec nenájdu, pretože Francúzsko a Nemecko to necítia ako svoj problém. Aj keď sa hovorí, ako upozorňujete, že EÚ je ekonomická únia.

Ako sa to podľa vás odráža v oblasti kultúry?

V Srbsku môžeme vidieť, že určitá kultúrna sebestačnosť, národná alebo regionálna jedinečnosť a originalita, ktorá vcelku vytvára spomínanú rozmanitosť, sa vytráca. Vyrábajú sa také filmy, ktoré odporučí alebo podporí silný kapitál alebo fond, pochádzajúce najmä z Nemecka. Nezáleží už na kvalite, originalite alebo umeleckej jedinečnosti a výpovedi. Je jedno, či sú to braky, dôležité je, aby sa to predávalo a prinášalo zisky. A tak je to všade v tomto regióne. Kultúra je v Európe vždy odrazom daného prostredia. Ak Stredoeurópania prestanú veriť, že kultúra je zásadná vec, potom to pôjde dolu z kopca. Bude zle. A už sa to aj deje.

Nemyslíte si, že v poslednom čase, najmä teraz v období dlhotrvajúcej migračnej krízy, sa správame všeobecne inak – nielen ekonomicky, ale aj kultúrne?

Myslím si, že dnes môžeme sledovať určité kultúrne pohyby naprieč celou Európu, nielen v našom regióne. V súčasnosti existuje iba akási paralelná kresťanská kultúra. Kresťanská kultúra sa stáva čím ďalej tým viac okrajovou, mizne, umiera, zaniká. Keď kresťanská kultúra upadá, mizne, nastáva to, čo sa teraz odohráva v Amerike – veľké migračné pohyby. Ja nemôžem ani nechcem povedať nič proti samotným migrantom, ale to všetko, čo sa momentálne deje v Európe, sa deje zámerne – aby Európa bola oslabená až zničená. A to je tá pohroma v dejinách, ktorá sa načisto nedá dokázať.

Ako to myslíte?

Môže azda niekto rukolapne dokázať, že to robia Američania, že chcú oslabiť až zničiť Európu? Že brexit je vymyslený schválne, lebo britská kráľovná nechce, aby jej niekto diktoval, čo má robiť? Že George Soros sleduje vlastné záujmy v Európe? Kto začal všetky tie nezmyselné vojny od roku 2000? Kto začal prvú a druhú vojnu v Iraku? Američania. Kto začal vojnu v Líbyi a Sýrii? Francúzi, Briti a Američania. A teraz odtiaľ ľudia prichádzajú do Európy. A čo dnes robia spomínané veľmoci? Tvária sa, že to nebola ich chyba.

Maďarský spisovateľ Péter Esterházy povedal, že rozpad strednej Európy predznamenal rozpad Juhoslávie. Súhlasíte?

Stredná Európa ako ucelená kultúrno-politická entita zanikla v podstate už po prvej svetovej vojne. Poľsko sa snažilo vytvoriť federatívny projekt Medzimorie (Intermarium), ktorý však nevyšiel. Jeho realizácia taktiež záležala na vôli veľmocí. Počas druhej svetovej vojny sa Stalin a Churchill dohodli, že vznikne Juhoslávia a tiež sanitárny kordón, ktorý bude vyhovovať najmä západnej Európe. Spýtam sa inak, prečo by Európa nemohla byť ako kontinent od Francúzska po Vladivostok? Čo by jej chýbalo kultúrne a ekonomicky? Hovoríme stále o euroatlantickej integrácii. Ale čo znamená atlantická integrácia? Lietadlá? A čo to prináša pre náš život? Predsa nechceme donekonečna živiť napätie, v akom sa nachádzame v súčasnosti. Prestávam veriť tejto kultúre, už jej neverím.

Foto: Profimedia

Emir Kusturica, Monika Bellucci, Na mliečnej ceste Emir Kusturica si vo filme Na mliečnej ceste zahral spoločne s Monikou Bellucciovou.

Prečo?

Myslím si, že sa v Európe i USA stalo niečo strašné. Nazval by som to ako totalitný demokratizmus. Už nie je rozhodujúca žiadna ideológia, jej miesto prebrala nadideológia, ktorá nastolila nový typ autocenzúry. O všetkom, o čom potrebujeme hovoriť, sa nehovorí. Je to ako v komunizme, kde sa mlčalo o zásadných veciach, o ktorých sme však potrebovali nevyhnutne diskutovať.

Myslíte si, že by krajiny strednej Európy mohli niekedy v budúcnosti spolunažívať v určitej koordinovanejšej integrácii ako napríklad v Titovej Juhoslávii? Alebo vôbec nie, pretože sa Juhoslávia rozpadla tak náhle a nešťastne a nemôže slúžiť ako príklad?

Som tej mienky, že Juhoslávia sa rozpadla aj z toho dôvodu, že išlo o projekt zhora, ktorý robili veľmoci, a nevychádzal zvnútra národov. Už po prvej svetovej vojne bola Juhoslávia projekt veľmocí. Usporiadanie štátov v našom regióne sa robilo z pozície Západu, alebo veľmocí, len preto, aby sa Rusi nedostali ďalej do Európy. Nechápem, prečo by Rusi nemohli investovať svoj kapitál v Európe alebo v našom regióne? Čo tomu bráni? Niektorí z nich majú prebytok kapitálu.

Podaktorí predsa len celkom úspešne investujú a pôsobia na európskom území…

Iste, ale označujú ich za najhorších zo všetkých možných, za veľkú hrozbu. Prečo?

Naozaj nemala Juhoslávia žiadnu podporu zdola, kým povedzme ešte žil Josip Broz Tito?

Samozrejme, že veľká časť obyvateľstva v každom národe podporovala Titovu myšlienku spoločnej Juhoslávie, ale táto idea mala historicky aj značnú časť odporcov vnútri jednotlivých národov. Bolo teda jasné, že jednotlivé rozpory, ktoré si Juhoslávia niesla už z dávnej minulosti, raz naberú na sile a môžu zvíťaziť.

Vnímame Srbov, Chorvátov a Bosniakov ako blízke národy a nemôžeme pochopiť nenávisť medzi nimi. Áno, Srbi a Bosniaci mali svoje stigmy aj počas prvej a druhej svetovej vojny, ale prečo vzbĺkla toľká nenávisť medzi Srbmi a Chorvátmi?

Vo vzťahu medzi Srbmi a Bosniakmi máte pravdu, že to má hlbšie historické korene. Pokiaľ ide o Chorvátsko a jeho politiku, historicky, nielen v poslednom období, musíte vziať do úvahy, že ju formuje, resp. má na ňu značný vplyv aj katolícka cirkev, biskupi a Vatikán. Bez tohto pohľadu sa nedá dobre pochopiť konanie a stanoviská Chorvátov. Politický život v Chorvátsku nikdy nebol sekulárny. Vždy tam pôsobili politické strany, ktoré boli zviazané s cirkvou. To, čo sa stalo na Balkáne, bol však zločin. Všetko, čo sa tam stalo, sa udialo schválne a premyslene.

Na Slovensku podobne ako v Chorvátsku tiež existoval počas druhej svetovej vojny klérofašistický režim a určité ohlasy sú tu dodnes…

Osvojili sme si kapitalizmus. Ale ten je v skutočnosti imanentným fašizmom. Vždy sa porovnáva alebo sa dokonca dáva znamienko rovnosti medzi fašizmom a komunizmom. To však nefunguje: komunizmus bol sociálny, hlásal sociálnu aj národnostnú rovnosť, zato fašizmus je spôsob, aby vždy niekto dokázal, že je nad tým druhým.

Vie sa v Srbsku, že bombardovanie Juhoslávie v roku 1999 bolo možné aj preto, že slovenská vláda po veľkej dileme povolila prelet vzdušným silám NATO nad územím Slovenska? Inak by sa možno neuskutočnilo.

Nie je to príliš známe, ale ani podstatné. Slovensko, podobne ako Srbsko a iné krajiny strednej Európy, je malý štát, ktorý nemá reálnu moc. Rozhodujú veľmoci a malé štáty nemajú príliš veľkú silu odporovať im alebo ovplyvniť ich rozhodnutia. Ak by Slovensko nedalo súhlas na prelety, NATO alebo USA by našli iné riešenie, ako bombardovať vtedajšiu Juhosláviu. Akú má logiku dávať Európu dohromady, integrovať Európu, keď to prakticky nie je možné? To, čo sa deje v Európe teraz, to sa už stalo v Juhoslávii. Zvonku, zhora sa nedá vytvoriť pevné štátne usporiadanie. To nebude fungovať.

Údajne ešte dnes zomierajú ľudia na dôsledky tohto bombardovania.

Je to tak. Ja to nikdy nepochopím. To, čo sa udialo v Juhoslávii alebo v Iraku, Sýrii alebo Líbyi, sa však dialo aj v dávnejšej minulosti. Napríklad ópiové vojny v Číne v 19. storočí. Od užívania ópia bolo závislých 40 miliónov Číňanov a milióny z nich zomreli. Keď Čína zakázala britským spoločnostiam a obchodníkom obchodovanie s ópiom, poslali Briti do Číny bojové lode – v mene slobodného obchodu – a vypukla vojna. A dnes sa nerobia podobne obchody so škodlivým tovarom?

Stredoeurópske slovanské národy hovoria podobnými jazykmi, ale navzájom si nerozumejú, s výnimkou bývalej Juhoslávie či Česka a Slovenska sa medzi sebou dorozumievajú po anglicky. Nemali by sme spolu viac komunikovať, zakladať spoločné projekty, sledovať si vzájomne televízie, ako sa to deje v Škandinávii, ktorá je v tomto strednej Európe veľmi podobná?

Súhlasím s vami, len je tu potrebná určitá opatrnosť. Ak by sme sa začali kultúrne a jazykovo zbližovať na nejakej slovanskej idei, mohli by nás obviniť z rusofilstva a záujmu Ruska riadiť tento proces a ovládať náš región.

Foto: archív Emira Kusturicu

Emir Kusturica Emir Kusturica.

A myšlienka spoločnej televízie na spôsob nemecko-francúzskej Arte na verejnoprávnej bá­ze?

To je síce výborná myšlienka, ale jej realizácia by opäť vyžadovala veľkú obozretnosť. Pokiaľ by takáto televízia alebo televízny projekt vznikol zhora, nie zospodu, mohol by byť chápaný ako nariadený, nanútený projekt, nemusel by nájsť ohlas a mohol by rýchlo zaniknúť. Takýto projekt musí vychádzať zdola, od ľudí a kultúrnej obce, musí byť po ňom širší dopyt, jedine tak môže byť úspešný v dlhšom časovom horizonte.

Vy by ste sa doň nepustili?

Už som starý na takéto projekty. Určite sa nájde veľa vhodnejších ľudí.

Vedia Srbi niečo o Slovákoch a našej kultúre?

Ale áno, známi sú najmä insitní maliari z Vojvodiny, pretože tam na vidieku už stáročia žije veľa Slovákov.

Poznajú aj kultúru priamo zo Slovenska?

Poznajú, ale momentálne si bohužiaľ nespomínam na nič, čo by nejako zvlášť zarezonovalo… Srbsko sa cíti byť veľkou krajinou, zemepisne aj mentálne, hoci predsa len je v skutočnosti trochu malé. No komunikácia medzi našimi kultúrami na určitej úrovni našťastie stále existuje. Samozrejme, známejšia je česká literatúra a film, napríklad mená ako Bohumil Hrabal, Milan Kundera, Miloš Forman alebo Jiří Menzel.

Myslíte, že existuje nejaký špecifický druh magického realizmu strednej Európy?

Určite áno, ale hlbšie som sa nad tým nezamýšľal. Milujem Hrabala, a napríklad jeho Pábitelé sú niečím svojráznym a magickým. Chcel by som však dodať, že Srbsko nie je úplne stredná Európa, iba čiastočne, preteká ním jedna z tepien strednej Európy – Dunaj, ale je tiež historicky, politicky a kultúrne súčasťou juhovýchodnej Európy.

V jednom rozhovore pre české médium ste povedali, že tvorba filmu je „drina“. Stále to tak vnímate?

Samozrejme. Je to, ako dirigovať veľký orchester. Nemám na mysli len hercov v jednotlivých scénach či režírovanie na scéne, ale film začína od písania scenára, cez výber hercov, zháňanie finančných prostriedkov, zabezpečenie ich dostatku počas nakrúcania, voľbu hudby, kostýmy, kameru, strih až po konečnú verziu a uvedenie na verejnosť. Všetko musí byť v jednotlivostiach perfektné, zosúladené, zapadať do seba, aby sa dosiahol zamýšľaný efekt, inak všetko vyjde nazmar. To sú neustále starosti a problémy, ktoré treba riešiť, investovať do nich veľa energie. Pokiaľ to beriete vážne ako ja, je to boj.

Takže sa radšej v posledných rokoch venujete hudbe a koncertovaniu so svojou kapelou The No Smoking Orchestra?

Áno, hudba a koncertovanie je zábava a uvoľnenie, katarzia, veľmi ma to baví.

Venujete sa aj literatúre, česky vám vyšli dve knihy: Kto som v tomto príbehu ja? a Cudzinec v manželstve. Píšete stále?

Áno, momentálne mám rozpísaný román, ktorý bude mať anglický názov Just one more time (Ešte raz). Mal by vyjsť aj francúzsky.

Napĺňa vás momentálne literatúra viac ako film? Nie je to tiež „drina“?

Písanie je iný druh umenia ako film. Je to dosť intímny proces, pri ňom je človek sám. Sám so sebou, je to akýsi dialóg s vlastným vnútrom. Pritom nemusím riešiť milión vecí, ako pri nakrúcaní filmu. Na druhej strane, dobrý spisovateľ nemusí byť dobrý scenárista alebo režisér a naopak. Režisér musí mať najmä dobrú obrazovú predstavivosť. Lenže v súčasnosti sa mi zdá, že film a klasické formy umenia, ich kvalita, prudko upadajú. Je v nich veľa technológie.

Je to tak, že pre svoj posledný film Na mliečnej ceste, v ktorom ste si aj sám zahrali spolu s Monikou Bellucciovou, ste vytvorili scenár z poviedky V objatí hada – zo zbierky poviedok Cudzinec v manželstve?

Nie je to tak úplne. Keď som napísal scenár, zistil som, že pre film je zápletka poviedky nedostatočná, preto sa musel celkový obsah rozvinúť.

Plánujete sfilmovať aj iné svoje poviedky?

Chcem sfilmovať už spomínaný rozpísaný román Just one more time. Nakrúcať ho budem v Číne, v Šanghaji, kde na budúci rok kniha tiež vyjde. Už som si vybral dobrého spisovateľa, ktorý z neho dokáže urobiť skvelý scenár pre film.

V minulosti ste plánovali sfilmovať svoj obľúbený román od Vladimira Nabokova Smiech v tme. Vzdali ste sa tejto myšlienky?

Nie, chcem ho tiež nakrútiť v Číne, ale až po Just one more time.

Chodíte ešte do Sarajeva?

Nie, už vôbec. Je to minulosť. Sarajevo, žiaľ, už nie je to multietnické mesto, ktoré som zažil v minulosti. Koniec koncov obe dve moje spomínané knihy, ktoré vyšli po česky, sa zaoberajú dobou mojej mladosti a Sarajevom…