Lesník Svoboda: Na holoruboch viac tratíme, ako zarobíme

České lesy pustoší lykožrút. Aby ho zastavili, rúbu sa tisíce hektárov, no už niet strojov ani ľudí, čo by to stíhali robiť. Česká republika hľadá posily pre pilčíkov na Ukrajine. Zdalo by sa, že pre majiteľov lesa to bude výnosný biznis, no opak je pravda. Český trh s drevom kolabuje. Príčiny a paralely so Slovenskom sme hľadali s lesníkom Miroslavom Svobodom, profesorom Lesníckej a drevárskej fakulty Českej poľnohospodárskej univerzity v Prahe.

01.08.2018 06:00
Lykožrút, Kriváň, Tatry, lesy, smreky Foto: ,
Lykožrútom napadnuté smreky pod Kriváňom.
debata (12)

Aký je súčasný stav v českých lesoch?

Najväčšie problémy s lykožrútovou kalamitou sú na severovýchode Moravy. Týka sa to najmä hospodárskych lesov, kde rastú 80– až 100-ročné smreky. Ide o tisíce a tisíce hektárov vypestovaných smrekových monokultúr. V týchto lokalitách by smrek v takom počte prirodzene nerástol.

Aký to má dosah na ekonomiku?

V tejto chvíli takmer skolaboval český trh s drevom. Pretože na trhu je obrovské množstvo smrekovej guľatiny a v niektorých regiónoch nemajú žiaden odbyt. Vyťažené drevo sa ukladá na takzvaných mokrých skládkach, drevo sa strieka. Majitelia sa ho snažia nejako zakonzervovať a dúfajú, že ho ekonomicky zhodnotia neskôr. Katastrofické scenáre však naznačujú, že drevo sa bude musieť odpísať alebo sa nakoniec predá ako palivo. Tí, čo vykonávajú práce v lese, musia dostať zaplatené, ale na konci to najviac poškodí vlastníkov lesa. Nebudú mať z dreva žiaden zisk. Dokonca hrozí, že sa im nezaplatia ani náklady na ťažbu.

Ako sa bude kalamita šíriť? Príde aj na Slovensko?

Veľká časť lesníkov sa obáva šírenia smerom na západ na vysočinu a do ďalších oblastí, kde rastie veľa smreka. Ide o ďalšie lokality, kde smrek prirodzene nemal také veľké zastúpenie. Pokiaľ ide o západné Slovensko, tam už jedna rozsiahla lykožrútová kalamita bola pred niekoľkými rokmi a v pohraničí medzi Českom a Slovenskom rastie veľa bukov, čo predstavuje prirodzenú bariéru pre lykožrúta. Verím, že slovenské lesy ohrozené nebudú. No aj tak by mali slovenskí lesníci spozornieť.

Máte zrejme na mysli príčiny kalamity. Ako je teda možné, že sa lykožrút tak dramaticky rozšíril?

Dôvodov je niekoľko a neexistuje ani jednoznačné stanovisko vedenia štátneho podniku (Lesy Českej republiky), kto je zodpovedný a v akom rozsahu. No uvažuje sa o dvoch hlavných príčinách. Kombinácia nepriaznivých klimatických podmienok a nezvládnutie danej situácie, ľudská chyba.

Mohli by ste to spresniť?

Po prvé, máme obrovské „plachty“ hospodárskych homogénnych smrečín, ktoré sú veľmi náchylné na akékoľvek poškodenie. Spúšťacím faktorom sú pravdepodobne súčasné klimatické podmienky. Niekoľko rokov sa opakuje rovnaký scenár. Počas vegetačného obdobia zaznamenávame minimálne množstvo zrážok alebo veľmi dlhé obdobie bez zrážok v kombinácii s veľmi vysokými teplotami. A to výrazne oslabuje práve smrek, pretože ho pestujeme mimo prirodzeného areálu jeho výskytu.

Teplé a suché počasie, naopak, prospieva lykožrútovi. Dobre sa množí, namiesto jednej generácie za rok dokáže dosiahnuť aj dve, niekde dokonca až tri. Nuž a potom sa špekuluje o tom, že niektorí majitelia lesa v prvej fáze podcenili preventívny boj s lykožrútom. Aj jedno drobné ľudské zlyhanie mohlo viesť ku katastrofe, ktorú dnes zažívame na Morave. Dochádzajú nám sily zvládnuť ju efektívne. Narážame na limity, nie je dostatok kvalifikovaných pracovníkov, robotníkov a dokonca ani mechanizácie, ktorá by sa mohla nasadiť do lesov. Len čo sa lykožrútová kalamita rozbehne, ťažko ju zastaviť.

Zastavuje sa za cenu obrovských holín.

To je dodnes jediný spôsob, akým sa snažíme zastaviť lykožrúta. Rúbeme napadnuté stromy a odvážame ich. Likvidujeme potenciálny zdroj potravy pre chrobáka, to je celé. Stredoeurópske lesníctvo, ktoré sa opiera o smrek, bolo odjakživa založené na tom, že sa lesníkom ako-tak darilo zvládať kalamity aj za cenu väčších ťažieb. Dosiaľ lesníci vždy dokázali kalamity zastaviť, no dnes sa ukazuje, že tento model prestáva fungovať.

Ako je to v iných krajinách?

Súčasná kalamita v Česku nepredstavuje v európskom kontexte niečo extrémne. Pred niekoľkými rokmi bola masívna lykožrútová kalamita v južnom Švédsku po jednej veľkej víchrici. Švédi vyťažili desiatky miliónov kubíkov dreva v krátkom čase. Problémy s lykožrútom majú aj v Severnej Amerike. V Kanade a USA je však už bežné, že lesníci rezignujú na boj s lykožrútom a zanechávajú obrovské nespracované (nevyťažené, pozn. red.) plochy hospodárskych le­sov.

Prečo?

Pretože sa im to už neoplatí. A jednoducho to ani nestíhajú. Lykožrút je silný, rýchly a efektívny. Skúsenosti a prax ukazujú, že zmena klímy prináša ďalšie úskalia a lesníci by postupne mali prejsť na iný model pestovania hospodárskych lesov, obzvlášť smrečín.

Smrekový les po kalamitnej ťažbe. Foto: Andrej Barát, Pravda
les, kalamita, lykožrút, kalamitná ťažba dreva Smrekový les po kalamitnej ťažbe.

Ešte sa vráťme k tomu, ako sa kalamita šírila. Mohla sa šíriť aj z Národného parku Šumava, kde bola takisto rozsiahla kalamita, no nezasahovalo sa?

Určite nie. Žiadne bezzásahové územie ani chránené územie sa nestalo zdrojom, z ktorého by sa šíril lykožrút. Ani historicky. Žiaden z českých národných parkov preukázateľne nikdy nebol zdrojom rozsiahleho premnoženia lykožrúta v hospodárskych lesoch. Lesníci v národných parkoch a rezerváciách sa vždy snažia urobiť maximum pre to, aby sa lykožrút odtiaľ nerozšíril a neohrozil vlastníkov hospodárskych lesov. Súčasná kalamita na Morave má pôvod v hospodárskom lese a so Šumavou nemá nič spoločné. Veď sú od seba 500 kilometrov vzdialené.

Lenže práve na toto pred rokom poukazoval klimatológ Václav Cílek. Kládol si otázku, čo ak lykožrút nezostal v bezzásahových územiach izolovaný a dokázal sa presúvať na veľké diaľky napríklad vďaka vetru? Pokusy naznačovali, že je to možné.

Vedecké práce jednoznačne ukazujú, že významná časť populácie lykožrúta sa nešíri na väčšiu vzdialenosť ako 500 až 1 000 metrov. Môže dôjsť aj k nejakému diaľkovému prenosu. Ale je to veľmi ojedinelé a neviem o tom, že by bol takýto diaľkový prenos vedecky dokázaný. Takže si nemyslím, že sa lykožrút vďaka vetru presunul hlbšie do Česka a tam spôsoboval obrovské škody. My si lykožrúta prevážame sami.

Ako?

Ak súčasnú technológiu boja s lykožrútom nedotiahneme do konca. Často sa vozia napadnuté kmene, ktoré neboli odkôrnené. Pod kôrou sa môže stále vyvíjať chrobák, ktorý z kmeňa vyletí a šíri sa ďalej. Takéto drevo transportujeme naprieč celou republikou, naprieč Európou. O týchto veciach sa nehovorí. No poznám niekoľko príkladov z praxe. Na ťažbu sa robia výberové konania. Zadávateľ musí podľa zmluvy vyťažiť drevo a odviezť ho do niekoľkých mesiacov. No ak napadnuté stromy vyrúbe v máji a nechá ich tam ležať do konca októbra, je efektivita tohto zásahu nulová a šíreniu lykožrúta tým nijako nezabránil. Kmeň treba hneď odkôrniť a kôru spáliť. Alebo ho musím čo najskôr odviezť na pílu, kde sa musia drevo a kôra okamžite spracovať.

Česká vláda hľadá spôsob, ako ešte viac zintenzívniť ťažbu. Pomôže to?

Už teraz idú ťažby na maximum. Česká republika hľadá kvalifikovaných robotníkov v zahraničí. Prebieha diskusia o tom, ako by sa rozšírili možnosti získania pracovných víz pre Ukrajincov. Je však otázne, nakoľko to bude efektívne a či sa to stihne. Už teraz to má negatívny dosah na trh s drevom a netreba zabúdať ani na negatívne dosahy na krajinu. Tie obrovské holiny sa budú ťažko zalesňovať. Znižuje sa spoločenská a biologická funkcia lesov. Holiny sa prehrievajú, vysychajú a to môže zle vplývať na vodný režim.

Tak čo by bolo správne? Nechať to tak a neťažiť?

Je to zložité. V boji proti lykožrútovi treba pokračovať. Mali by sme sa však sústrediť len na oblasti, kde je lykožrút aktívny, kde je ten front a kde sa ho ešte môžeme pokúsiť zastaviť. Ale je potrebné si veľmi dobre rozmyslieť, či ešte ide o efektívny boj proti lykožrútovi, alebo už iba o zbytočné stínanie vyschnutých stromov. Ak sú už suché, tak z nich chrobák dávno vyletel. A ak sú náklady na vyťaženie týchto stromov vyššie ako ich následné speňaženie, tak to nemá zmysel. Ekonomický. Ani ekologický či biologický.

Prečo nie?

Pretože by to mohlo byť kontraproduktívne pre ďalší vývoj lesa. Jedným z negatívnych dôsledkov nášho boja proti lykožrútovi je používanie ťažkej mechanizácie, ktorá poškodí pôdny povrch a zničí podstatnú časť prirodzenej obnovy (malé stromčeky, ktoré tam rástli). Zničí prirodzené zdroje semien. Ak odstránime celé stromové poschodie, začnú tam panovať extrémne podmienky, sucho, teplo a mladé stromčeky, ktoré tam potom umelo vysádzame, majú veľký problém prežiť.

A čo by sa dialo, ak by sme tam nechali suché stromy?

Aj keď sa to nezdá, suché stromy v prvej fáze veľmi dobre tienia. Ak by sme nenarušili podrast a ďalšiu vegetáciu, boli by tam oveľa vhodnejšie podmienky pre prirodzenú obnovu lesa. Lokality ponechané na samovývoj by sa obnovovali omnoho efektívnejšie a s oveľa nižšími nákladmi. A vznikol by tam biologicky veľmi hodnotný les.

Mala by sa všade zastaviť ťažba?

To netvrdím. Stačí, ak by sme ponechali aspoň ostrovčeky suchých stromov pri prameniskách alebo vodných tokoch. Ak všetko slepo vyrúbeme, tak ako sa to robilo vždy, a potom založíme opäť homogénny neprirodzený lesný porast, tak vytvárame rovnaký problém do budúcnosti. Ponechanie časti hospodárskych lesov bez zásahov je logickým vyústením súčasnej situácie.

Po víchrici v Tatrách sa zorganizovala veľká zbierka, ľudia prispievali na nové stromčeky. Každý rok sa na Slovensku vysadí celkovo asi 30 miliónov stromčekov. Menej sa však hovorí o tom, ako sa takýmto stromčekom následne darí. Ako je to v Česku? Aké percento sa ujme na holinách?

To je dobrá otázka. Aj u nás sa veľa hovorí o tom, ako čo najrýchlejšie vrátiť zelený les na vyťažené holiny. Tradičným nástrojom je výsadba. Žiaľ, kvôli súčasným klimatickým pomerom môže úmrtnosť týchto výsadieb dosahovať 50 až 70 percent. Často býva nedostatok kvalitného výsadbového materiálu, nestíha sa pripraviť. A keďže zo zákona je nutné holiny zalesniť, tak sa to zalesňuje za každú cenu. Aj za tú, že sa stromčeky nakoniec neujmú.

Lesník Miroslav Svoboda. Foto: archív Miroslava Svobodu
Miroslav Svoboda Lesník Miroslav Svoboda.

Čo s tým?

Je legitímne otvoriť otázku využívania prirodzených procesov obnovy lesa. A napríklad aj využívania netradičných drevín, ktoré sa v lesoch likvidovali na úkor hospodárskych stromov. Ide o brezy, topole, vŕby. Možno nemajú veľkú ekonomickú hodnotu, no v krátkom čase dokážu vytvoriť lesný ekosystém so všetkým, čo k nemu patrí. Porast sa zapojí a holina bude mať oveľa priaznivejšie mikroklimatické podmienky na vývoj ďalšieho lesa. A zároveň si musíme uvedomiť, že príroda funguje v trochu iných časových škálach.

Aj preto sú dôležité bezzásahové územia? Aby sme si mohli porovnať, ako si príroda poradila s víchricou, kalamitami?

Bol som niekoľkokrát v Tatrách, videl som rôzne dáta. V lokalitách, kde sa po kalamite neťažilo, vidno neuveriteľne vitálnu a krásnu prirodzenú obnovu. Vzniká tam rozmanitý nový mladý les, ktorý bude mať v budúcnosti oveľa vyššiu biologickú hodnotu ako klasický vysádzaný les. Bude mať oveľa väčšiu pestrosť drevín, ich hrúbok, priestorového rozmiestnenia, čo bude mať pozitívny vplyv na celý rad organizmov.

Riaditeľ Národného parku Šumava Pavel Hubený hovorí, že za 25 rokov sa na Šumave vysadilo 14 miliónov stromčekov asi za 6,6 milióna eur. Nakoniec sa však takto vytvorili len tri percentá mladého lesa…

Myslím si, že aj v Tatranskom národnom parku bolo vysádzanie mladých stromčekov v niektorých prípadoch vyhadzovaním peňazí daňových poplatníkov. Celkovo sa to s výsadbou v národných parkoch preháňa. V národných parkoch nie je nutné vrátiť les čo najskôr, dôležitejšie je poskytnúť priestor prirodzeným javom a pozrieť sa, ako si s rôznymi udalosťami poradila príroda sama.

Vráťme sa však k obnove v hospodárskych lesoch…

Je jasné, že aj tam klasické postupy zlyhávajú a prístup sa musí zmeniť. Predstava, že za päť rokov bude na holine hustý zapojený smrekový les, je scestná. Scestná je aj predstava, že tam vyrastie hustý bukový les. Musíme kombinovať rôzne postupy. Na časti územia musíme využívať prirodzenú obnovu lesa a využívať aj spomínané netradičné dreviny. Aby sme tam vrátili rozmanitý pestrý les. Aby sme ďalšej generácii nezanechali obrovský problém. To by nás naši vnuci asi nepochválili za to, ako sme sa starali o túto krajinu.

Pred dvomi týždňami zasiahli Vysoké Tatry ničivé povodne. Lesníci tvrdia, že jednou z príčin je aj to, že sa v Tichej a Kôprovej doline nezasahovalo po kalamite a zostali tam stáť sucháre. Treba dodať, že tu za pár dní spadlo extrémne množstvo vody, desatina ročného úhrnu zrážok. Čo si o tom myslíte?

Takýmto unáhleným názorom sa snažím vyhnúť. Z vedeckých dát, ktoré máme, je zrejmé, že sa zvyšuje extrémnosť klimatických javov. Či už sú to extrémne suchá, teploty, zrážky, víchrice, krupobitia. To všetko sú prejavy prebiehajúcej klimatickej zmeny. Klimatické scenáre ukazujú, že sa musíme pripraviť na vyššiu frekvenciu a väčšiu intenzitu týchto extrémnych meteorologických javov. To je jedna vec.

A druhá sa týka vedeckých štúdií, ktoré porovnávali odtoky z rôznych povodí s holinami, so zeleným lesom a s lesom poznačeným víchricou a lykožrútom, no v ktorom sa neťažilo. Určite sa nedá povedať, že by lykožrútom alebo víchricou zničený les mohol spôsobiť takéto extrémne povodne. Žiadna vedecká štúdia to nepreukázala. Nemyslím si, že tou príčinou bolo bezzásahové územie v Tichej a Kôprovej doline.

A aký les je na tom lepšie z hľadiska vodného režimu?

Vedecky sa to ťažko meria. Doterajšie štúdie nepreukázali negatívny vplyv suchého lesa na vodný režim krajiny. Prekvapujúco však ani práce z českých experimentálnych povodí nepreukázali negatívny vplyv menších holorubných ťažieb. Boli to však holoruby relatívne malého rozsahu.

A ak sú veľké a na strmých svahoch?

V oblastiach, kde prebieha masívna asanačná ťažba, a najmä v prudkých svahoch, kde sa ťažkou mechanizáciou naruší pôdny povrch aj vegetácia, hrozí pôdna erózia. Môže sa stať, že pôdu na niektorých miestach dážď spláchne do potoka. Myslím si, že z hľadiska otázok pôdy a vody je efektívnejšie ponechať lokality bez zásahu, pretože sa ochráni pôdny povrch. Je zásadný rozdiel medzi tým, čo robí príroda a čo človek. Ľudská spoločnosť má pocit, že lykožrút je pre ekosystém niečo strašné. Lykožrút však z ekosystému iba odstráni dospelé stromy. Zožerie ich, zabije, strom uschne. Ale žiadnym spôsobom sa nedotkne prirodzenej obnovy lesa, podrastu a najmä pôdy, čo je kľúčové pre ďalšiu obnovu ekosystému.

Je možné ťažiť drevo tak, aby sa pôda nenarušila?

To je zásadná otázka. Moderné lesnícke postupy sa snažia minimalizovať dopad na lesné pôdy. Najnovšia mechanizácia sa vyvíja s týmto zámerom. Ale stále je to mechanizácia, takže ten vplyv tam zostane. Využívajú sa lanovky, drevo sa dostáva z lesa na závese. Lenže toto všetko stojí množstvo peňazí a času. A čas je jedna z vecí, ktorá pri lykožrútovej kalamite nie je k dispozícii. Jednou z možností je vytváranie mozaiky namiesto rozsiahlych holorubov. Že by lesníci ponechali nedotknuté ostrovy, čo by určite prospelo väčšej stabilite svahu. No absolútne kľúčová je otázka, či sme v hospodárskom lese, alebo v chránenom území.

Tak to je presne problém národných parkov na Slovensku. V každom sa ťaží.

V Českej republike dospela táto diskusia do bodu, že keď sme v prísne chránenom území, tak sa tam prioritne snažíme vyhnúť akejkoľvek ťažbe. Alebo minimálne hľadáme kompromis. A keď sme v hospodárskom lese, tak sme v hospodárskom lese. Tam sa, naopak, snažíme bojovať, aby sme zachránili ekonomickú hodnotu dreva. Aj za tú cenu, že tam môže dôjsť k dočasnému ekologickému poškodeniu a budeme dúfať, že sa ekosystém nejako zotaví.

Otázka, či sme v hospodárskom, alebo chránenom lese, je jadrom problému v celej strednej Európe. Na Slovensku je časté, že aj v chránených lesoch sa robí klasický manažment a les sa tam ťaží. Ak sa tam už naozaj musí ťažiť, určite by sa to malo robiť inak ako v klasickom hospodárskom lese. Sú na to iné metódy, iné technológie, ktoré tlmia dopad asanačnej ťažby.

Lykožrút zanecháva suché stojace stromy. Foto: Andrej Barát, Pravda
Lykožrút, lesy, suché stromy Lykožrút zanecháva suché stojace stromy.

Ako sa to dá?

Napríklad nevyťažia sa celé stromy, ale ponechajú sa ich časti. Ponechajú sa koruny stromov. Neprevracajú sa späť vyvrátené korene, nechajú sa tak. Neodstraňuje sa drevo z lesa. Testujú sa nové metódy. Trebárs drážkovanie, pri ktorom sa kôra naruší tak, aby sa lykožrút nemohol vyvinúť a v lese zostane celý kmeň. Veď sme v chránených územiach a my tu neťažíme preto, aby sme zachránili drevo!

Niektorí lesníci však spochybňujú, že suchý les nie je zbytočný, mŕtvy les…

Les, v ktorom zostanú stáť suché stromy, má výrazne vyššiu biologickú a ekologickú hodnotu ako holina. Existuje množstvo vedeckých štúdií, ktoré dokazujú, že v lese narušenom po víchrici, a v lese, ktorý zožral lykožrút, žije vyššie množstvo druhov. Môže v ňom dokonca prežívať ikonický druh – hlucháň hôrny. Na holinách a takisto aj v umelo vysádzaných obrovských homogénnych lesoch to nedokáže a vymiera.

Znamená to, že v českých národných parkoch sa neťaží v takom rozsahu a tak intenzívne ako v slovenských?

Bol by som rád, keby to tak bolo. Ale až také ideálne to nie je. Je to však jednoduchšie v tom, že v českých národných parkoch hospodári iba jeden subjekt (na Slovensku ich je veľa).

Ministerstvo životného prostredia. To sa venuje ochrane prírody aj lesníckemu manažmentu, a tak je dosiahnutie kompromisov jednoduchšie. Tá malá časť lesníkov, ktorá sa snažila zo Šumavy robiť problém českého lesníctva, dnes jasne vidí, že to problém nikdy nebol. A že, naopak, hospodárske lesy sú problémom. A výrazne väčším. Diskusia o bezzásahovosti pokračuje v ďalších lokalitách, napríklad vo veľkej Národnej prírodnej rezervácii Praděd v Jeseníkoch. V súčasnosti to riešia kompromisom. Kalamitu likvidujú, no neštandardne. Stromy iba odkôrňujú a nevyťahujú ich, nevyvážajú z územia.

Ako vníma česká spoločnosť lesníkov?

Lesník a lesníctvo v očiach českej spoločnosti čiastočne zlyháva. Pretože lesníci nie sú podľa verejnosti schopní robiť ten správny manažment, nedokážu hospodáriť tak, aby sa pred verejnosťou nemuseli hanbiť. V minulosti sme urobili množstvo chýb, teraz žneme ich následky.

Na Slovensku dlho existujú dva takmer nezmieriteľné tábory. Názor lesníkov versus pohľad ochranárov. Ako je to v Českej republike?

Podobne ostro vyhranené názorové skupiny tu boli v minulosti. Mám pocit, že sa ostrá hrana trochu otupila. Sú lesníci, ktorí hovoria – áno, Šumava je národný park, na Šumave sa spoločnosť rozhodla, že nechce hospodáriť a produkovať drevo a chce tam podporovať iné hodnoty, ako je turizmus a biodiverzita, a akceptuje lykožrúta a víchrice ako prirodzené javy, ktoré do lesa odjakživa patria a nemá zmysel proti nim bojovať.

Takýchto lesníkov je stále viac. Zreteľne rozlišujú medzi tým, či sú v hospodárskom lese, alebo v chránenom území. Toto je dôležité urobiť. Jasne si to povedať a nastaviť pravidlá, zadefinovať priority. Ak som v národnom parku, logicky by som sa mal zhovárať o podpore prírodných procesov a nie o hospodárskej ujme. V národnom parku nemôže byť hospodárska ujma, pretože to nie je hospodársky les.

Prof. Ing. Miroslav Svoboda, Ph.D. (1977)

lesník

  • Vyštudoval odbor lesné inžinierstvo na Lesníckej fakulte Českej poľnohospodárskej univerzity v Prahe.
  • Témou jeho dizertačnej práce bola Dynamika lesných ekosystémov v oblasti prvých zón Národného parku Šumava Trojmezenský prales a Smrčina.
  • Pôsobí na svojej alma mater. V súčasnosti je vedúcim katedry ekológie lesa na Lesníckej a drevárskej fakulte.
  • Docentom sa stal v roku 2008, profesorom v roku 2015.
  • O lesných ekosystémoch publikoval množstvo prác v zahraničí, podieľal sa na viacerých vedeckých projektoch.

© Autorské práva vyhradené

12 debata chyba
Viac na túto tému: #Tatry #lesy #lesníctvo #lykožrút #ťažba dreva #lesníci #Miroslav Svoboda