Na robustnom výkričníku sú slová francúzskeho vedca Jacqua Monoda: „Človek konečne vie, že je sám v chladnom a bezodnom vesmíre, z ktorého sa náhodou vynoril. Vesmíre, ktorý je hluchý k jeho hudbe, ľahostajný k jeho utrpeniu i zločinom…“ Máme to chápať doslovne? Sme vo vesmíre definitívne sami?
Keď Jacques Monod hovorí, že sme vo vesmíre sami, má na mysli, že nikto zvonku, žiadna mimozemská civilizácia nepríde, aby nás zachránila, keď nebudeme o vlastné prežitie bojovať tu a teraz my sami. Na planéte Zem sme odkázaní výlučne na seba. Keď si nepomôžeme, tak sa zničíme. Nič sa totiž neurobí „samo“. Ak sa nezačneme usilovať zvrátiť súčasný vývoj civilizácie, čo, preboha, zanecháme svojim deťom, ďalším generáciám? Podpisujeme zmenky, ktoré naši potomkovia nebudú môcť zaplatiť – to je jedna z viet z mojej aktuálnej výstavy.
Ako vysvetľujete názov svojej výstavy Eko(ko)mix?
Eko(ko)mix umožňuje dvojité čítanie. Môže to byť pomyselný komiks poskladaný zo série obrazov – koláží, ktoré som pripravil pre aktuálnu výstavu a v ktorých hrá kľúčovú úlohu text. A na spoluprácu pri inom novom triptychu som oslovil aj troch súčasných slovenských autorov: Eugena Gindla, Ivana Štrpku a Michala Hvoreckého. Textami som však chcel dať predovšetkým dôraz na odkaz samotného Rímskeho klubu. Na jeho všeplatné myšlienky, ale aj na vyjadrenia politikov, a dostať ich tak medzi ľudí. Aj dobré, aj zlé – na zamyslenie. Pocítil som po rokoch uvažovania o týchto témach silný pretlak.
Takže okrem komiksu je to aj mix: veľa mixujem, vraciam sa do minulosti, zasahujem do vlastných vecí. Do kresieb som vložil aj vlastné slovné „výbuchy“: „Neexistuje hranica ľudskej chamtivosti.“; „Ničíme ekosystémy oceánov a atmosféru používame ako priemyselnú skládku.“; „Planéta upadá, autoritárstvo a fundamentalizmus sú na vzostupe.
Špekulatívny kapitál triumfuje.“ Alebo „Musíme Afrike pomôcť – Hneď – nielen symbolicky – obyvatelia Afriky musia mať prácu tam, kde žijú, je to aj naša morálna povinnosť – stáročia svet Afriku drancoval a tvrdo kolonizoval.“ Západná civilizácia Afrike ohromne ublížila. A Afrika na druhej strane môže neuveriteľne zasiahnuť do vývoja budúcnosti, keď jej nevrátime to, čo sme jej dlžní a keď jej nepomôžeme rásť aj štrukturálne.
Životné prostredie sa stalo jednou z kľúčových tém celej vašej tvorby. Bola to spontánna cesta?
Keď sa pred 50 rokmi, v apríli 1968, po prvýkrát zišiel Rímsky klub, v socialistickom Československu sme o tom nič nevedeli. Ale takmer v rovnakom čase sme už viacerí uvažovali o otázkach ochrany prírody a o potrebe zmeny správania človeka, ktorá je nevyhnutná pre prežitie.
Peter Bartoš, Mišo Kern, Juraj Meliš, Julo Koller, ale aj Stano Filko, Jozef Jankovič, Dežo Tóth či Daniel Fischer a ďalší – my všetci sme sa zaujímali o životné prostredie, hoci koncom 60. rokov bolo samotné slovo ekológia u nás takmer neznáme. Už v raných prácach ma zaujímala topografia krajiny, čo sa na nej odohráva, pohľad na zem, na krajinu zhora. Kurátorka Katarína Bajcurová preto zaradila aj moje veľké absolventské akryly a neskoršie diela, ktoré vznikli v čase normalizácie a nemohol som ich vtedy u nás vystavovať. Keď sa mi podarilo niektoré z nich prepašovať do zahraničia, mali významný medzinárodný ohlas.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Kedy ste sa dostali k prvým varovaniam Rímskeho klubu?
Na knihu Limity rastu, ktorú v roku 1972 vypracovali vedci z Massachusetts Institute of Technology, ma upozornil Eugen Gindl. (Limits to Growth, Meadows et al., 1972, autori upozoňovali na neudržateľnosť industriálneho ekonomického modelu, založeného na exponenciálnom ekonomickom raste, čo môže viesť k nezvratným klimatickým zmenám a ekologickému kolapsu – pozn. red.).
Ak ma niekto niekedy ovplyvnil v myslení v tom najlepšom zmysle, tak bol to on, veľmi vzdelaný a rozhľadený človek, skvelý publicista, spisovateľ, kozmológ. Vďaka nemu som sa dostal k poľskému samizdatovému prekladu tejto knihy a už to potom išlo… Tak som v roku 1974 vytvoril triptych Habitat, ktorý upozorňuje na to, že všetky kontinenty: Európa, Ázia, Severná i Južná Amerika, Afrika, Austrália a Antarktída – tvoria náš spoločný dom, ktorý musíme udržať pokope, nesmieme ho zničiť. Ak sa konečne neprestaneme deliť ekonomicky, politicky a nábožensky, a tieto naše nenávisti sa raz a navždy neskončia, ak nezačneme naozaj spolupracovať celoplanetárne, tak nám už nič nepomôže.
Iste, ale pri pohľade na dnešný rozdelený svet človek vidí práve opačný trend: narastajúcu nerovnosť, eskaláciu napätia, drancovanie prírody…
…veď práve preto som túto výstavu urobil: aby si ľudia uvedomili, že naozaj už ide o veľa, o všetko! Rímsky klub špičkových vedcov a vizionárov vznikol už pred polstoročím, ich prognózy zhrnuté v knihe Limity rastu vyšli pred 46 rokmi, ale ľudstvo celé tie roky „veselo“ pokračuje v rozbrojoch, v ničení prírody a ťažení prírodných zdrojov. A čoraz intenzívnejšie. Na jednej z koláží svojho Eko(ko)mixu píšem: Náš čas na nápravu sa neuveriteľne skrátil. Ekologickú situáciu dnes pociťujem ako výkričník, ktorý sa vznáša nad našou civilizáciou!
Výkričník je ústredným pútačom celej výstavy, ako naliehavý, neprehliadnuteľný apel…
Výkričníkov je viac… V roku 1970 to bola fotografická koláž, potom vznikol cyklus grafík. Neskôr som vymyslel 5-metrový trojrozmerný výkričník ako putovný projekt po rôznych verejných priestoroch, o ktorý prejavilo záujem aj Parížske bienále 1975. Na vrchnej časti bol text: „Sme ľudia žijúci na planéte Zem, toto posolstvo posielame vesmíru.“ V dolnej: „Chceme v mieri spolupracovať s mimozemskými civilizáciami.“
Predstavoval som si to ako interaktívnu vec: ľudia mali nalepovať na povrch sochy texty, výstrižky z novín, plagáty, ktoré reflektovali ich názory na problémy našej planéty. Do Paríža ma už normalizační súdruhovia nepustili a nikdy mi to nedovolili zrealizovať ani na inom mieste. Dodnes o tomto mojom projekte píšu kunsthistorici, že bol revolučný v rámci svetovej umeleckej scény.
A teraz, po 44 rokoch, som napokon vystavil inak koncipovaný 5-metrový výkričník na pôde GMB, ale už s citátom Jacqua Monoda. Som rád. Ale nebyť 50. výročia Rímskeho klubu, asi by som túto výstavu nerobil. To jubileum zarezonovalo na celom svete, v celej západnej Európe sa viedli veľké debaty, vedcov, politikov, širokej verejnosti, venovali sa mu tie najvplyvnejšie médiá. A u nás – takmer nič. Prečo?
Sme azda ľahostajní voči ekológii ako takej?
V januári som zachytil jeden výskum, podľa ktorého 42 percent Slovákov má strach z utečencov, ale ekologické problémy vníma len 8 percent. Keď to obrátime, tak až 92 percentám obyvateľov Slovenska problém klimatickej zmeny nič nehovorí. Bol som tento rok nakrátko v nemocnici, a tam sú teda najlepšie debaty. Človek má odrazu čas, pokoj a možnosť podebatovať aj s neznámymi ľuďmi. S vervou som rozprával ďalším pacientom o tom, čo treba robiť, aby sme vyšli prírode v ústrety, ale oni sa len začudovane opýtali, že čo to mám za zaujímavé hobby…
Na výstave citujete aj Leonarda da Vinci: „Perfídny človeče, buď prekliaty deň, keď si opustil jaskyňu!“ Ako čítate toto jeho zvolanie?
Väčšinou vnímame Leonarda ako renesančného človeka z diaľky niekoľkých storočí. Lenže on už v tej dobe cítil tep civilizácie, ako razantne napreduje a pritom sa neohliada na nezmyselné vojny, na obete epidémií, ktoré kosili vtedajšie obyvateľstvo, na útrapy chudobných, vylúčených. Reagoval na to, že civilizácia sa úžasne vyvíja, ale v trpkom kontraste s obrovskou priepasťou medzi ľuďmi. Cítil to tak, ako to cítime aj my teraz. On bol na špici vtedajšieho života, rovnako ako sme dnes aj my.
Samozrejme, že ani Leonardo by nemohol urobiť to, čo urobil, keby sa civilizácia nevyvíjala. Ale on si uvedomil, že rýchlosť jej napredovania je často podmienená chamtivosťou, že okrem pokroku nesie civilizácia so sebou aj potenciál skazy. Ak si konečne my neuvedomíme, že musíme rešpektovať prírodu, v ktorej žijeme a od ktorej sme závislí, bude koniec. Príroda tu bude tak či tak, ale aby sme v nej dokázali žiť, a nie živoriť, musíme radikálne zmeniť svoje správanie.
Nie je človek nepoučiteľný? Až kým nebude vyslovene dotlačený k tomu jedinému nevyhnutnému riešeniu, skôr sa doň nikdy nepustí…
Existujú dve teórie. Jedni hovoria, že keď už bude veľmi zle, tak sa človek spamätá. V protiklade k tomu si vedci už nedokážu predstaviť, ako sa ľudstvo spamätá v situácii, keď prírodné zmeny sa už nebudú dať zvrátiť… Keď už bude „naozaj zle“, z pohľadu človeka už nebude koho a ako zachraňovať.
Máte na mysli konkrétne vedecké závery Rímskeho klubu?
V apríli tohto roku dvaja spoluprezidenti Rímskeho klubu Anders Wijkman a Ernst U. von Weizsäcker predstavili jubilejnú správu k 50. výročiu s názvom Come on! (Poďme na to!) Správa varuje, nemáme sa čím pýšiť. Riziká pomenované už v roku 1972 v knihe Limity rastu sú stále platné. Súčasné celosvetové trendy nie sú udržateľné. Vedci v nej zhrnuli možné riešenia globálnej ekologickej a sociálnej krízy našej planéty. Navrhujú „nové osvietenstvo“, vymenúvajú pozitívne a efektívne riešenia na obnovenie rovnováhy medzi človekom a prírodou vrátane rovnováhy sociálnej a ekonomickej. Podpísalo sa pod to 15-tisíc vedcov! Ale apelujú, že konať treba okamžite, teraz, lebo „svet nemôže čakať, kým sa 7,6 miliardy ľudí pokúsi dosiahnuť toto nové osvietenie“.
Ale ako sa dá konať, keď sme všetci limitovaní pravidlami politických systémov, v ktorých žijeme?
Samozrejme, že to vyzerá ako sci-fi, ale ja i na tejto výstave tvrdím, že svet sa musí zaobísť bez straníkov: „Ľudstvo čakajú ťažké roky. Naša civilizácia buď prežije, alebo zanikne… Ak prežije, bude ľudstvo mentálne aj svojím technologickým vývojom úplne inde… A sotva ho budú riadiť nejaké strany a straníci!!!“ Len múdri ľudia môžu riadiť túto planétu tak, aby sme sa dokázali dostať zo šlamastiky, ktorú sme planéte a sebe spôsobili sami.
Lenže títo múdri ľudia nemajú moc, aby rozhodovali, ako ďalej…
Zatiaľ rozhodujú korporácie, ktoré riadia politikov. Politici, ktorí sa im podriaďujú, veľmi málo urobili pre záchranu tejto civilizácie a pre životné prostredie. „Naša civilizácia buď prežije, alebo zanikne,“ je veta na obraze, ktorým sa trochu hlásim k výtvarnej ruskej avantgarde z revolučných 20. rokov.
Foto: Archív Rudolfa Sikoru
Veta „Starý svet je odsúdený k zániku, nový svet je nevyhnutný!“ tiež znie revolučne…
To je myšlienka, ktorú som odcitoval zo spomínanej jubilejnej správy Rímskeho klubu. Neznamená to, že musíme náhle zničiť starý svet, ale naše terajšie myslenie je zastarané a odsúdené na zánik, pretože sa s ním nepohneme ďalej.
Správa Come on! sa odvoláva aj na slová pápeža Františka „náš spoločný dom je v smrteľnom nebezpečenstve“. Hovorí vám z duše?
Ja však pokračujem: „Svet je v nebezpečenstve, jeho spása spočíva v zmene svetonázoru.“ V zmene svetonázoru celého ľudstva, aj v zmene názoru na náboženstvá, v mene ktorých sú ľudia stále schopní zabíjať nevinných.
Ako muž novembrových tribún, ako vnímate slová Ludvíka Vaculíka: „Pokud se naša ústava vyhne tomu, co je dnes pro člověka nejdůležitejší – řešení ekologických problémů – nebyl listopad 1989 žádnou revolucí.“
Je to niečo mimoriadne, lebo z ochranárskych štruktúr sa úžasne veľa ľudí grupovalo do ponovembrového vývoja, aj mnoho umelcov sa pohybovalo práve v týchto kruhoch. Ja som veril, že ekologické idey budú v popredí. A zo začiatku sa zdalo, že sa to naozaj presadí, vznikali strany so silným zeleným zameraním. Ochrana životného prostredia naozaj mala byť zakotvená aj v ústave! Koľko hlúpostí v nej zaručujeme, ale to, čo je naozaj dôležité pre celý svet, pre celé ľudstvo, nemáme. Tejto témy sa dotýka moja trochu ironická koláž Varujúce súhvezdia: CO2! – pomyselný zúfalý výkrik vzdialených hviezd, ktoré už vidia zo svojej diaľky, že je s nami zle.
Český geológ a klimatológ Václav Cílek tvrdí, že už o pár rokov bude najakútnejším problémom nás všetkých nedostatok vody v preľudnenej Indii. Krajina vysychá.
India, ale aj centrálne oblasti Číny, Španielsko, Kapské Mesto, juhozápad USA, taká Arizona, kde žije môj syn Michal, tých miest, ktoré čoskoro pocítia kritický nedostatok vody, pribúda… A práve preto musíme urýchlene prekonať všetky tie izmy, ktoré nás ničia: šovinizmus, fanatizmus, nacionalizmus, konformizmus, klientelizmus, egoizmus, populizmus, rasizmus spolu so xenofóbiou, s chamtivosťou, aroganciou, cynizmom. Všetko, čo nás brzdí, rozdeľuje, ničí. Keď to neopustíme, máme čo robiť, aby sme prekonali skúšky, ktoré nám príroda neodvratne nastolí.
Keby sa ľudstvo zosobnilo v jedinom človeku, psychiater by asi musel skonštatovať, že vykazuje jasné príznaky poruchy osobnosti…
Nie je to síce môj odbor, ale odpoviem slovami Alberta Schweitzera: „Nešťastie človeka spočíva v tom, že ovládol prírodu skôr ako seba.“
Ako vnímate opačný názor, ktorý tvrdí, že ľudstvo ešte nikdy nebolo na tom tak dobre ako v súčasnosti: predchádzame množstvu hrozivých chorôb, jedlo je dostupnejšie ako kedykoľvek predtým, dostupné je aj vzdelanie pre miliardy… Napríklad filozof Egon Gál v reakcii na skeptikov vraví, že „všetko je inak…“
Egon Gál má svoju pravdu, po ktorej túžim aj ja. Úvaha, že civilizácia a intelekt sa vyvíjajú tak, že si napokon naozaj dokážeme sami pomôcť, je veľmi príťažlivá. Ale akosi nevidieť žiadne náznaky tohto očakávaného intelektu. Ja ich nevidím. Ľudia, ktorí dnes šéfujú planéte, tí čo majú moc, nedisponujú úctyhodným intelektom. Nemôžem sa pozerať na to, ako o ďalšom vývoji na Zemi dnes rozhodujú ľudia typu Trumpa alebo Putina, za ktorými i tak stoje korporácie a kapitál, čo kumuluje všetko bohatstvo sveta. Cítim to tak, že problémy, naopak, čoraz rýchlejšie narastajú. Prebúdza sa skutočná nenávisť, spoločnosti začínajú „hnednúť“. Zdá sa mi, že ľudia, ktorí vnímajú perspektívu podobne pozitívne ako Egon Gál, síce majú pravdu, ale iba teoreticky. Prakticky ideme inde, ako si to predstavujú.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Nie je vaše videnie už doslova apokalyptické?
Mne nejde o to, aby som veštil zánik civilizácie! Keď sa jej jadro transformuje, má reálnu šancu prežiť, ale už v inej hodnotovej kvalite. V obrovskom kozmickom časopriestore podľa môjho názoru určite existujú vyspelé civilizácie, ktoré však o nás momentálne nejavia žiadny záujem. Som presvedčený, že sú také fázy civilizácie, ktoré musí prekonať ako „osýpky“, musí mentálne vyspieť, zbaviť sa barbarského vzťahu k darom prírody, pochopiť vlastnú genetiku a široké súvislosti presahujúce slnečnú sústavu… Musíme prekonať vlastné ohrozenia. Slovom, prežijú len veľmi múdre civilizácie. A už čoskoro sa zrejme ukáže, či sa budeme môcť medzi ne zaradiť.
Rímsky klub pozná konkrétne, efektívne princípy, programy, návody, ako sa dá napraviť vzťah človeka s prírodou, ako zharmonizovať samotnú ľudskú spoločnosť, zbaviť ju nerovností a vražedného napätia. Ekonómovia poznajú nástroje, ako sa dá nerovnosť postupne zmierňovať a napokon zlikvidovať celosvetovo, ale záujmové skupiny nič z toho nedovolia ani v najmenšom presadiť…
Súčasní mocní tohto sveta nebudú špekulovať o budúcnosti. Potrebujú svoj zisk, blahobyt a moc realizovať tu a teraz! Ako donútiť veľké korporácie, banky, obrovské bohaté spoločenstvá, aby rešpektovali, že ľudstvo a prírodné zdroje majú svoje hranice? Keď hovorím o ochraňovaní životného prostredia, tak hovorím o ochraňovaní ľudstva a do toho ľudstva patria aj títo lotri, ktorí nechcú pochopiť nič, ale, bohužiaľ, riadia…
Ruský mysliteľ Dmitrij Merežkovskij v roku 1932 napísal, že evanjelium bolo vhodené medzi ľudí ako liek pre chorého, a je na nás, či ho strávime, alebo ho navždy vyvrhneme: „Buď bude koniec tejto knihe alebo tomuto svetu.“ Myslel si to ešte pred holokaustom, Hirošimou, vietnamskou vojnou a ďalšími hrôzami 20. a už aj 21. storočia, pred klimatickou zmenou…
Veď aj Orwell neuveriteľným spôsobom predvídal, čo sa s nami môže stať vo svete pokrútených hodnôt… Nemôžeme od seba odtrhnúť étos politicko-sociálneho vývoja od étosu vzťahu človeka k prírode, k jej zdrojom. George Orwell v 40. rokoch, Aldous Huxley v 30. rokoch sa vraj inšpirovali románom My ruského spisovateľa Jevgenija Zamjatina, ktorý vyšiel v Londýne už v roku 1925. Sú to úžasné veci…
Bývalý režim vám neumožnil verejne vystupovať, ale aj v neslobode ste tvorili – v undergraunde. Ako hodnotíte súčasnosť, ktorá bezhlavo nahráva kapitalistickému rastu? Nie je vaša výstava v situácii volajúceho na púšti?
V bývalom režime sme boli viacerí umlčaní, ale ostala nám ešte vnútorná sloboda, a to počas celej normalizácie. Posolstvo sme vydali. Aj na tejto výstave sú mnohé moje diela, ktoré vznikli medzi rokmi 1970 – 1989 a ktoré v tom období nikdy neboli vystavené… Áno, dnes som slobodný aj navonok. Ale ľudia, čo sa po novembri 1989 postupne pretlačili na čelo spoločnosti, zneužívajú všetko. Na jednej strane je teraz všetko otvorené, na druhej strane, keď vidím arogantné rozkrádanie verejných statkov, ich tunelovanie, potupenie ľudskej dôstojnosti ako samozrejmosť…
Vôbec si neviem predstaviť, ako niektorí ľudia dokážu prežiť zo svojich nizučkých platov. Rozkrádaním nám všetkým unikajú peniaze, ktoré by pomohli zdravotníctvu, školstvu, vede. Ak budeme „blbí“, ako sa pohneme ďalej? Na jednej strane nás desia utečencami, na druhej strane odborník povie, že Slovensko ročne opustí 10-tisíc vysokoškolských študentov. A väčšina sa už nevráti…