Štreitova výstava fotografií: (AB)NORMALIZÁCIA v centre Bratislavy

, 18.08.2018 12:00
jindrich streit, fotografie, Hviezdoslavovo...
Výstava fotografií Jindřicha Štreita na Hviezdoslavovom námestí pripomína: takí sme boli. Autor: ,

Výstava českého fotografa Jindřicha Štreita (AB)NORMALIZÁCIA je v centre Bratislavy. Skončí sa symbolicky 21. augusta. Štreit snímky neštylizoval, ale aj tak z nich trčí smútok a absurdita. Kedysi vyvolávali zlosť vrchnosti, dnes dojímajú.

Názov výstavy vymyslel váš rodák, spisovateľ Ludvík Vaculík. Bol to jeho všeobecný výrok, alebo sa slovná hračka (ab)normalizácia týkala fotiek?

Vaculík je z Valašska ako ja, ale to nebol hlavný dôvod, že som si ho dovolil osloviť, aby mi napísal text do knihy, ktorú som k fotografiám vydal. Fotky, ktoré sú teraz na výstave v Galérii Prolaika a na Hviezdoslavovom námestí, sú práve z tejto knihy, ktorá sa tiež volá (Ab)normalizácia.

Hralo rolu, že Vaculík tiež fotil?

Poznal som jeho fotografie z Českého snára, ale pre mňa a moju výstavu bol dôležitý ako priateľ, ktorého som dlho poznal. Takisto je pre mňa dôležitá aj Nora Gill, riaditeľka CzechTourismu na Slovensku, ktorá výstavu zorganizovala. Sme priatelia, pôsobili sme na rovnakej univerzite v Olomouci. Nora je vynikajúca angličtinárka – prekladala texty v mojich knihách. Vydal som 35 kníh, preto mala stále čo robiť.

Máte často výstavy, ktoré sú vonku, na ulici? Aký to je pocit pre fotografa, prechádzať sa popri svojich fotkách v parku?

Z Bratislavskej výstavy som nadšený. A spokojný. Nora pripravila výstavu na jednotku. Je dokonale vytlačená, adjustovaná, tak ako to má byť. No a k vašej otázke – čudujem sa, že ste vôbec našli odvahu so mnou robiť rozhovor, lebo ja som šialenec. Mám za sebou viac ako 1 300 samostatných výstav. Boli medzi nimi – a robím ich veľmi rád – aj expozície, ktoré sú v exteriéri.

Niekedy sú fotografie oveľa väčšie ako na tejto bratislavskej výstave. Páči sa mi, že práve v exteriéri prichádzajú k fotkám náhodní ľudia. Keď som bol Na Hviezdoslavovom námestí s jedným redaktorom a fotografom, naraz nás začali fotiť Japonci. Obzerali si nás – a tiež fotky – aj ďalší ľudia. To ma tešilo. A najmä to, s akým záujmom si pozerajú fotografie. Boli to zrejme ľudia, ktorí by nikdy do galérie neprišli. Umenie vychádza za ľuďmi, je zrazu súčasťou obyčajného života. A obyčajný život, to je vlastne téma mojich fotografií.

Výstava sa končí 21. augusta, v „deň zmaru“, ako signál, že vtedy začali platiť rôzne zákazy. Ale táto expozícia bude, našťastie, ešte pokračovať.

Premiéru mala na Pohode a po Bratislave pôjde do Trenčína. Mala by putovať aj po ďalších mestách na Slovensku.

Môže byť fotka na ulici aj natrvalo inštalovaná ako socha?

Natrvalo? Ak urobíte sochu z bronzu, prežije nejaký ten rôčik, ale neviem, koľko by vydržala snímka. Sú to výstavy na rok – dva, nie na večnosť. Keď sa pozerám na sochu Hviezdoslava, ktorá je vedľa výstavy, tá prežije viac.

Exteriérová bola aj výstava, kvôli ktorej vás v minulom režime odsúdili?

Áno, bolo to na tenisových kurtoch. Vystavovali umelci, ktorí sa nemohli prezentovať v bežnej galérii, napríklad Adriana Šimotová, Alena Kučerová a mnoho ďalších. Umelci, ktorí v predrevolučnom období nemohli vystavovať v oficiálnych galériách, zároveň vystavovali v popredných svetových galériách! Doma prezentovali svoje práce len v alternatívnych priestoroch, ako boli napríklad tie tenisové kurty. Darilo sa to aj v Sovinci alebo v Českom Těšíne. A, samozrejme, tieto výstavy boli predmetom politických záťahov ŠtB.

Nemali ste strach vystavovať na alternatívnych podujatiach?

V Prahe boli takéto akcie bežné. Bývali na chmeľniciach, v pivniciach, no u nás na Morave také niečo príliš časté nebolo. Tam bol len ten Těšín a Sovinec, miesta, kde sme si dovolili vystavovať neoficiálne umenie. Či sme mali strach, alebo nie, to sme vtedy neriešili. Práve výstava na tenisových kurtoch mala však následky. Na druhý deň prišla ŠtB k nám do bytu a pri domovej prehliadke, ktorá trvala trinásť hodín, eštebáci poprehadzovali aj uhlie v pivnici. Potom ma odviezli do väzenia v Ruzyni.

Jindřich Štreit: Som nenápadný človek...
Jindřich Štreit: Som nenápadný človek... Autor: Pravda, Robert Hüttner

A vaše pocity?

Nepredpokladal som, že príde až k takému zásahu! Proste, bola taká doba. Človek bol, aspoň za seba to tak môžem povedať, naivný. Bol som dôverčivý. Myslel som si, že práve tieto moje fotografie otvoria ľuďom oči a že tá akcia bude pre spoločnosť zaujímavá. Myslel som si, že fotografie na ľudí zapôsobia, uvedomia si, v čom žijeme, a niečo sa zmení. Takto som to vnímal, a potom som sa čudoval, že to bolo inak. Nemohol som uveriť, že ma za tie fotografie zavreli, že som prešiel niekoľkomesačným vyšetrovaním, že som bol vo väzení, že som bol odsúdený. Bolo to absurdné! Potom som nesmel ani pracovať. Ba nesmel som ani navštíviť školu, kde som učil. V tom čase som bol riaditeľom školy.

V škole ste sa nemohli ani objaviť?

Do budovy som nesmel vstúpiť, aby som morálne nepokazil deti, ktoré som predtým učil. Osudovo mi to zmenilo život. Pracoval som potom na štátnom majetku a tam vznikli najlepšie fotky! Za to ďakujem!

Spomenuli ste progresívne výstavy v Sovinci, ktoré ste v normalizácii organizovali. Ani do Sovinca ste nemohli ísť?

V Sovinci bola jednoposchodová budova, kde bola jednotriedna škola. Hore sme bývali my, aj som tam učil. Od roku 1976, keď klesol počet detí v škole, učil som v susednej dedine. Domov, do Sovinca, som sa mohol vracať, ale nemohol som navštíviť školu, kde som bol predtým riaditeľom.

Ako to dnes vyzerá v Sovinci, kde je aj slávny hrad?

Stále tam bývame. Z triedy sa stala galéria a teraz je to môj ateliér. Slušne povedané, ale skôr by som povedal, že bordel. Mám tam uskladnené „mraky“ fotografií.

Chodia tam turisti?

K nám už nie. My sme s galériou skončili a začali sme robiť výstavy priamo na hrade Sovinec. Tam ich robím dodnes. Je to hrad, ktorý vyhorel, nebolo tam zariadenie interiérov, a pani riaditeľka zistila, že nielen históriou sa dá objekt naplniť. Pridelili mi teda priestor, kde som mohol robiť výstavy. Dve poschodia hradu!

Takže vám vôbec nechýba, že nežijete v Prahe?

Jasné! Keď máte svoj hrad!

Ste vlastne šťastný človek.

Som ten najšťastnejší človek.

Čerstvé správy frčia na bicykli.
Čerstvé správy frčia na bicykli. Autor: Jindřich Štreit

Preto tak vnímavo fotíte? Aj v tragických snímkach je láskavosť a pochopenie, istá radosť. Čo bolo vlastne na tých fotkách, ktoré ste vystavovali na kurtoch?

Vtedy som pripravoval cyklus, ktorý som chcel dať na celoštátnu kolektívnu výstavu. Myslel som si, že fotky otvoria ľuďom oči, ako som už spomínal. Boli to fotografie z bežného života, ale aj tak som bol odsúdený. Bola tam napríklad snímka, kde na stene visí obraz prezidenta a v miestnosti je schôdza alebo niečo podobné. Nič sa tam nedialo, a predsa ma za záber odsúdili.

Asi sa mali správne všetci pozerať na ten obraz…

Asi. Nemohli za nič iné, tak ma odsúdili za domnienky. Nemohli ma dosúdiť za fotografie ľudí, tak ma odsúdili za to, že mám takúto fotku. Keď tú fotku ukazujem na nejakej prednáške, účastníci nechápu, čo je na nej nesprávne. Ale vtedy bolo.

Po odpykaní trestu ste pracovali na štátnom majetku Rýžovište, čo bolo desať kilometrov od Sovinca. Vedeli ste robiť prácu, ktorou vás poverili?

Vždy som si myslel, že okrem učenia nič iné neviem. A na štátnom majetku som zistil, že môžem byť zamestnaný aj inde, že to ide. Bol som dispečerom. Každý deň som vyplnil nejaký príkaz, každý deň som podával hlásenia, koľko sa nadojilo mlieka, koľko sa narodilo teliat, koľko sa pooralo, koľko sa pozberalo úrody. To mi hlásili z rôznych fariem. Ráno som bol pri telefóne a obvolal som pracoviská, nahlásili si čísla, urobil som „sčotku“, tú som zaniesol riaditeľovi a mal som vybavené.

Fotoaparát ste mali stále pri sebe?

Ten som nikdy neopustil. V priebehu dňa mi dali úlohu, napríklad od námestníka príkaz, aby som zašiel do susednej dediny niečo odviezť alebo vybaviť. Stále som mal pri sebe fotoaparát a fotil som. Nesmel som vystavovať, nesmel som publikovať, nesmelo sa o mne hovoriť, ale fotografovať som mohol. Medzi zamestnancami boli dvaja eštebáci, ktorí ma strážili a kontrolovali, čo robím.

Vedeli ste, ktorí sú to?

Áno. Vždy, keď som išiel do terénu, hovorili riaditeľovi: Fotografoval tam a tam. Tomu riaditeľovi to už bolo jedno. Raz za pol roka si ma pozval a povedal: Tak pozor, teraz týždeň nefoť! Tak som bol zasa chvíľu dobrý a potom som zasa fotografoval. Bolo to troška také – viete, český národ má v sebe niečo z tej švejkovskej nátury…

A ľudia sa chceli fotiť?

Nemusel som sa pýtať, či si ich smiem fotiť. To bola pre nich česť. Boli sme najväčší majer v okolí, patrilo tam asi šesť dedín a mnoho zamestnancov. Na prízemí, pri vchode, som mal veľkú nástenku. Fotografie som nazväčšoval, dal na nástenku a ľudia si ich odtiaľ brali.

Dokonca mi štátny majetok kúpil fotoaparát, aby som mohol tieto fotografie robiť. S tými ľuďmi sa stále priatelíme. Nedávno som prišiel do jednej takej rodiny a oni: "Jindro, pozri sa, aký mám štós tvojich fotografií!“ Pýšia sa tým, že majú moje fotografie a ani nevedia, čo všetko majú. Neberú to ako nejakú inú hodnotu…

…že sú vaše fotky vo svetových galériách a u nich…

Oni to berú ako spomienku.

Spartakiáda ľudí kolektivizovala, ale hýbali sa.
Spartakiáda ľudí kolektivizovala, ale hýbali sa. Autor: Jindřich Štreit

Dnes, pri fotení ľudí, treba rôzne povolenia a súhlasy. Aj na publikovanie fotiek. Prišlo to s novým zákonom o ochrane osobných údajov. Máte problémy so súhlasmi na fotenie?

Fotím iba toho, kto súhlasí. Väčšinou fotografujem ľudí, s ktorými sa poznám. A oni poznajú mňa. Práve pracujem na niekoľkých veľkých projektoch. Posledný projekt je o ľuďoch, ktorí sú vo väzení.

Máte aj cyklus o rakovine, o drogovo závislých. Na to musí mať fotograf nielen súhlas, ale aj odvahu…

Musí sa nielen odvážiť, ale najmä prehovoriť ľudí. Treba byť empatický, aby sa dali fotiť. To je ťažké. No ak to dokážete, a ak to viete, potom je to krásne.

Ako ste to robili vy? Ako ste ich presviedčali?

No, pozrite sa na mňa – taký nenápadný človek!

Vy sa viete zblížiť. Ozývajú sa vám potom ľudia, ktorých fotíte?

Tí z cyklu o väzňoch sa mi asi neozvú. Sú to väčšinou vrahovia, ktorí dostali okolo dvadsať rokov. Väčšinou sa však s nimi tak zblížim, že vznikne aj tam isté kamarátstvo. Napríklad s drogovo závislými som v kontakte, hoci sa tejto téme už desať rokov nevenujem. Drogová scéna sa veľmi rýchlo mení. Niektorí odchádzajú, iní skoro umierajú. Každý prípad je iný.

Máte čas na toľké vzťahy?

Snažím sa. Je to aj vo filme, čo o mne natočila Libuše Rudinská. Volá sa Na telo. Na Slovensku ešte nemal premiéru.

Rád sa fotíte či filmujete? Nehovoríte im niekedy: "Preboha, ako ma to štylizujete? Ja si to predstavujem inak.“

Ako ja chcem, aby boli ľudia pri fotení prirodzení, tak sa to snažím vrátiť fotografom, ktorí fotia mňa. Keď ma niekto fotí, rád si pozriem výsledok a potom možno poviem: "Prosím ťa, toto zober ešte raz! Z hlavy mi niečo trčí!“

Dajú si povedať?

Áno, sme kamaráti. Po revolúcii som začal učiť na vysokých školách a so všetkými fotografmi som v kontakte. Sú to ľudia, ktorých som učil alebo ktorých poznám, a oni poznajú mňa alebo moju tvorbu.

Učili ste aj na Vysokej škole výtvarných umení…

… a som jediný fotograf v Česku a na Slovensku, ktorý má titul doctor honoris causa. Ten som dostal práve na VŠVU!

Do Bratislavy často chodí aj vaša dcéra. Je však hudobníčka. Doma ste mali vlastne dve hudobníčky?

Moja manželka bola učiteľka hudby, žiaci ju mali veľmi radi. Dcéra Monika je flautistka a učí aj na vysokej škole. Žije v Portugalsku, no koncertuje po celom svete. Doktorát si robila v Bratislave, študovala tu. Vlani mala v Bratislave sedem koncertov a na Slovensku bude tento rok ešte vystupovať. V septembri v Nitre a v zime v Košiciach.

Takže v Bratislave ste ako doma, ale vy prednášate na mnohých školách. Ako sa vyučuje fotografia dnes?

Neučí sa technika, ale hlavne obsah, videnie.

Dá sa to naučiť?

Človek to musí mať v sebe, ale hlavne – mal by mať životné skúsenosti. Moji študenti sú ľudia, ktorí majú čo povedať, a vedia, čo chcú povedať. To je potom krásne. To sú diskusie!

Úľava
		po ťažkom rozhodovaní: Komu dať svoj
		hlas?
Bez hygieny
		na dvore to nejde.
+3Čerstvé správy frčia
		na bicykli.

Máte veľa fotoaparátov?

Nie je najdôležitejšie, koľko a aké fotoaparáty máte. Je fajn, keď máte dobrý fotoaparát, ale – už sme o tom hovorili…

Začali ste vraj fotiť ako deväťročný pod vplyvom otca.

Otec mal na mňa vplyv najmä ako človek. Bol učiteľ. Bývali sme na Valašsku a v roku 1956 povedal v škole, že Masaryk má v ten deň narodeniny. Deti to rozprávali doma a bol z toho šialený problém. Rozhodlo sa, že pôjde buď do továrne, alebo do pohraničia. Z Valašska sme sa teda presťahovali do pohraničia. Otec mal 33 rokov – ako ja, keď mi zakázali vystavovať. Keď som si to uvedomil, pripadalo mi to osudové. Nakoniec si však poviete, že nič lepšieho sa vám nemohlo stať.

Aj otec bol na novom mieste spokojný?

Presťahovali sme sa z dediny, ktorá bola politicky problémová. Ľudia sa udávali, boli neznášanliví. Bolo to dané tou zlou dobou. V pohraničí sme našli úplne iný spôsob života. Celá dedina sa napríklad v Deň učiteľov zišla a všetci blahoželali otcovi. Dedina bola dosídlená rumunskými Slovákmi z Banátu. Vláda ich požiadala, aby sa vrátili a dosídlili pohraničie. Boli to úžasní ľudia! Už tri roky cestujem do Banátu, lebo jeden môj študent tam organizuje fotografické workshopy a pozýva si ma ako pedagóga. Je to tam veľmi zvláštne…

Sú tam aj príbuzní ľudí z Čiech?

Keď sme tam boli po prvý raz, bolo to trochu rozpačité, ale teraz sme tam boli tretíkrát a pri lúčení hovorili: "Musíte sa vrátiť, vy nám sem prinášate svetlo. Vzali sme tam napríklad na tri mesiace českého farára. Je to náboženská obec, a pre nich bolo úžasné mať skoro každý deň omšu. Je to oblasť, ktorá dožíva. Samí starí ľudia. Mladí odchádzajú do mesta alebo pracovať do Česka. Vzťah, ktorý sme nadviazali, je úžasný. Je to aj vo filme Na telo, ktorý som spomínal.

Pýtajú sa vás na prednáškach, či fotíte aj na mobil? Je to pod úroveň?

V Olomouci ma požiadali, aby som bol predsedom fotografickej súťaže Fotíme s mobilom. Nepovažujem to za podradné. Mobily sú dokonalé ako fotoaparáty bežnej produkcie. Na mobil môže fotiť každý. Je fajn, ak fotí na mieste, kde nie je žiaden iný fotograf. Môže nafotiť výnimočnú vec a podať správu. Vôbec to nepodceňujem, ale ja mám predpotopný mobil!

Ktorú zo svojich fotiek si najviac ceníte?

Mám rád fotku pána farára, ktorý stál na ulici, prišla k nemu stará babička, rozprávali sa a on jej položil ruku na plece. Privinul si ju a vznikla z toho krásna fotka. Mám však rád všetky.

Ludvík Vaculík žartoval, či nebudete fotiť akty.

Mňa to nelákalo. Život mi ukázal dosť.

Jindřich Štreit

Narodil sa 5. septembra 1946 vo Vsetíne na Valašsku. V roku 1956 sa s rodičmi odsťahovali do Těchanova v Jeseníkoch. Vyštudoval Pedagogickú fakultu Univerzity Palackého v Olomouci. Žije v Sovinci. Prvú samostatnú výstavu mal v roku 1967. Počas normalizácie fotil väčšinou vidieckych ľudí, kvôli tvorbe bol aj väznený. Po revolúcii bol rehabilitovaný, prednáša na vysokých školách, zúčastňuje sa na medzinárodných projektoch, je zastúpený vo svetových galériách (MoMA, New York a Národná galéria, Washington). Jan Špáta o ňom nakrútil film (Medzi svetlom a tmou), celovečerný dokument (Na telo) práve dokončila režisérka Libuše Rudinská. V Bratislave má do 21. augusta výstavu (Ab)normalizácia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Jindřich Štreit #fotografia #50 rokov od okupácie Československa #(AB)NORMALIZÁCIA
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk