Partizán Kuna: Nezabudnime, čo si dedovia vytrpeli

Vaša rodina cez vojnu skrývala ruských vojakov. Ako k tomu došlo?

Rodičia neuznávali fašistický štát. Keď sa u nás zakázala väčšina politických strán a organizácií, ako napríklad Sokol, rodičia sa začali venovať ilegálnej činnosti, ktorá spočiatku spočívala vo výmene informácií, v roznášaní časopisov. A mňa, ešte chlapca, využívali ako doručovateľa. Ani som nevedel, čo nesiem.

Keď Nemci v roku 1941 napadli Sovietsky zväz, zajali množstvo vojakov Červenej armády. A niektorým sa podarilo utiecť z koncentračných táborov. Prvý sovietsky vojak sa k nám dostal koncom roku 1942, bol to dôstojník, no meno si nepamätám. Zdržal sa pár dní a pokračoval ďalej na východ. V roku 1943 ich chodilo viac.

Kadiaľ prechádzali?

Z Poľska cez Oravu, cez Kvačiansku dolinu. Sústreďovali sa u jedného pána v Kvačanoch, ktorý ich zas posielal k nám. Zdržali sa len niekoľko dní. A ja ako chlapčisko som ich odprevádzal do ďalšej obce. Boli to také stanice.

Akú ste mali taktiku?

Prechádzali sme cez polia a niesli kosu, hrable alebo dve motyky, aby sme neboli nápadní. Naspäť som už kosu aj hrable niesol sám. Bolo to však veľmi náročné. Bolo treba dať vojakom jesť. Pozháňať oblečenie. Najviac sa o to pričinila moja mama, pretože otec chodil do roboty. Šila, prala a niekedy musela vojakov aj odvšivaviť. Keď už bolo vojakov viac, otec sa im snažil legalizovať pobyt.

Ako to prebiehalo?

Vybavoval im papiere na okresnom úrade s pánom, ktorý mal z našej dediny manželku. Vojakov umiestňovali do rôznych domov, na hospodárstva. Niekomu pomáhali vyrábať tvárnice. U nás zostal jeden mladý vojak, volal sa Gregor Mamontov. Keďže mal legalizovaný pobyt, dostávali sme naňho aj prídel múky a cukru (a ukazuje nám zožltnutú Odbernú knižku na meno Gregor Mamontov).

Lenže ľudia museli vidieť, že je u vás niekto cudzí…

Riešili sme to tak, že sme povedali, že je to bratranec alebo niekto z rodiny. Samozrejme, takéto prípady sa množili aj inde. Slovenská vláda sa spamätala a nariadila niekedy v jeseni 1943 všetkých týchto utečencov pozbierať. Žandár prišiel aj k nám, v tom čase bývali u nás dvaja Rusi. Povedal, že nech sa pripravia, o dve hodiny ich príde zobrať. Týmto im dal vlastne na vedomie – utečte! Alebo zostaňte.

Môj otec si vtedy naivne myslel, že to nejako vybaví, tak sa s Rusmi dohodol, že sa nechajú zatknúť. Vtedy ich všetkých sústreďovali v Ústí nad Oravou (zaniknutá obec na Orave, ktorú zatopila Oravská priehrada, pozn. red.) a odtiaľ ich vozili do koncentračných táborov. Otec, samozrejme, nič nevybavil. Lenže o dva týždne boli tí Rusi znova u nás. Utiekli. No zdržali sa len deň-dva, nemohli zostať dlhšie.

Bolo potom menej utečencov?

Prúd ruských vojakov sa nezastavil. Pokračovali ďalej. Raz k nám prišiel Boris Furmanov, elektrotechnik. Pokúšal sa u nás zostaviť vysielačku, zháňal som mu rôzne diely. Dokonca nám v dome zaviedol elektrinu. Naivne sme si potom išli pýtať elektrickú prípojku, no keď sa opýtali, kto vám v dome urobil rozvody, nemohli sme povedať. A tak z elektriny nebolo nakoniec nič.

Stalo sa, že sa k vám niektorí vojaci vracali?

Vrátil sa Mamontov. Keď ho chytili spišskí Nemci, odtransportovali ho do nemeckého lágra. Neskôr sa ocitol v Bratislave. Ušiel, prespával na dákych cintorínoch a ochorel. A raz v noci sa k nám vrátil cez humno, ktoré sme mali vždy otvorené. Bol vo veľmi zúboženom stave. Mysleli sme si, že to neprežije. Hovoril – mama, nebojte sa, neumriem u vás vo vnútri. Vytiahnem sa von k lipe a tam zomriem, aby ste nemali so mnou problémy. Liečili ho všelijako podomácky, bylinkami. Nakoniec sa z toho dostal.

Na dedine sa však nič neutají…

Nie. Hoci sme mali dom osamote, mimo obce. Už to nebola veľká tajnosť. Niekedy sa stalo, že v noci k nám utečenci netrafili, zaklopali inde a pýtali sa – kde bývajú „Kuny“? Raz našli poľovníci v horách dvoch uzimených a vyhladovaných chlapcov, Čechov. Poľovníci im dali najesť a začali medzi sebou debatovať – nože, u Kunov sa skrývajú Rusi, hádam zoberú aj týchto.

Pamätám si otcovu vetu, keď ich doviedli k nám – či ma zavrú za desiatich Rusov, alebo za dvoch Čechov, to je už jedno, ostaňte! A tak ostali. Striedavo žili u nás a v poľovníckej chate. Neskôr odišli k poľským partizánom, Nemci ich však rozprášili. Pokračovali ďalej na východ do Sovietskeho zväzu. Bolo leto, a keď prešli front, Rusi ich zajali, nebavili sa s nimi.

Pridali ich do transportu s nemeckými zajatcami. No Čechom sa podarilo ujsť v nákladnom aute a neskôr sa pridali k „Svobodovej armáde“ (Prvý československý armádny zbor). A jeden z chlapcov neskôr sedel v prvom aute, ktoré prišlo počas oslobodenia do našej obce. Mama sa pozerala, ako vojaci prichádzajú. Naraz jeden zakričal z džípu – pani Kunová! Zložil si čiapku, mal blond kučeravé vlasy, a vtom ho spoznala. Neskôr sme sa stretávali.

Foto: ARCHÍV KAROLA KUNU

Ruský vojak, Boris Furmanov Ruský vojak Boris Furmanov, ktorého Kunovci prichýlili.

Vaša rodina pomáhala ukrývať aj Židov. Kedy to bolo?

To bolo v čase, keď sa stupňoval nemecký tlak. Predtým boli niektoré židovské rodiny chránené, lebo ich potrebovali vo výrobe. No neskôr už Nemci začali brať všetkých. A vtedy k nám prišli štyri židovské rodiny. Zdržali sa u nás až do potlačenia Slovenského národného povstania. Potom to už bolo nebezpečné. V našej dedine si Nemci zriadili konskú nemocnicu, kde ošetrovali kone unavené z vojny, a na farskom úrade býval nemecký veliteľ.

Kam išli potom?

Otec ich odviedol do hôr a postavil im niečo ako stan. Zabil koly, obtiahol to lepenkou. Tam sa ubytovali a on ich zásoboval. Neskôr im pomohol postaviť zemľanku, no už hlbšie v horách. Tam prežili až do februára, keď sa v Liptovskom Mikuláši objavil Prvý československý armádny zbor. Po fronte sa vrátili po oblečenie a rôzne patenty, ktoré im otec zamuroval pod schodmi. Zobral krompáč, vybral to a hovorí – tu sú vaše veci. Priateľstvo trvalo až do smrti. Často sme sa navštevovali.

Ako ste sa dostali k partizánom?

V máji 1944 prišla väčšia skupina sovietskych dôstojníkov. Medzi nimi bol aj nadporučík Peter Andruščenko. Rozhodli sa, že nebudú pokračovať na východ, ale že zostanú a zorganizujú partizánsky oddiel. A tak sa aj stalo. Usídlili sa v matiašovskej doline. Aj ja som chcel vstúpiť do oddielu. No povedali mi – si mladý, neberieme ťa, nemáš vek. Možno to bolo aj kvôli rodičom.

Koľko ste mali rokov?

Šestnásť. No aj tak sme boli v kontakte.

Odkiaľ získali zbrane?

Spočiatku nemali žiadne. Moja rodina im kúpila dve pištole, každá stála 150 korún. Neskôr sa tejto skupine podarilo odzbrojiť pracovnú rotu v Demänovskej doline.

Ako im to mohlo vyjsť s dvomi pištoľami?

Bolo to kuriózne. Rotu prepadli, keď vojaci spali. Každý z partizánov držal v ruke dáke drevo, no bola noc a nebolo dobre vidieť. Vojakov postavili do radu. Každý musel k sebe postaviť pušku, náboje a topánky. Vyzbierali 70 pušiek a 70 topánok. Topánky boli vtedy „úzky profil“. Vrátili sa na základňu do Kvačianskej doliny. Postupne začali operovať vo väčšom rozsahu. Prešli do Nízkych Tatier, neskôr sa zúčastňovali na oslobodzovaní Ružomberka aj Liptovského Mikuláša. Potom ich stiahli k Martinu, sídlo mali v Gaderskej doline. Ja som sa medzitým prihlásil do 9. liptovského partizánskeho oddielu.

Akú ste mali úlohu?

Zistili, že viem dobre jazdiť na koni. Tak som občas odprevádzal partizánskeho veliteľa, ktorý tiež jazdil. Alebo som vybavoval rôzne odkazy. Robil som strážnu službu a spojku. No bolo chybou, že nám nedali žiaden výcvik. Stal sa prípad, že bol hlásený nemecký prepad, a mne veliteľ hovorí – zober guľomet! Lenže ja som s ním nevedel narábať. A on na to – pozri, takto strčíš zásobník, odistíš a strieľaš. Ozval sa však jeden cvičený vojak, že pôjde on a ja mu budem robiť nabíjača… Náš oddiel mal postupne 300 ľudí.

Raz sme po dlhom boji museli ustúpiť cez Ľubochniansku dolinu na Smrekovicu, odtiaľ na Revúce a odtiaľ na Donovaly. Nuž a na Donovaloch nastal úplný chaos, partizánske oddiely sa rozpúšťali. Ja som sa dostal na Kalište s ďalšími chlapmi. Bývali sme niekoľko dní u pána Vyšného, ktorý mal sedem detí. Neskôr umrel strašnou smrťou, Nemci ho rozpílili na cirkulárke…

Snažili ste sa potom znova pridať k partizánom?

Hľadali sme svoju jednotku, alebo by sme sa pridali k inej. Šli sme v civile a v rukách sme niesli bič na lieskových paliciach. Vydávali sme sa za pastierov, keby nás Nemci chytili… Neskôr som sa v horách stratil. Prenocoval som v potoku, utiahol som sa pod vodopád, aby ma psy nenašli. Stále pršalo. Lialo aj na druhý deň a ja som sa uchýlil pod senník. Naraz som začul, ako v ňom niekto zakašľal. Boli tam piati alebo šiesti vojaci, ktorí sa zapojili do Povstania.

Jeden sa vytiahol a hovorí – drž hubu a poď hore! Boli sme tam asi dva dni. Potom Nemci začali brať seno… Vydali sme sa cez potok, no boli silné dažde. Najprv som mal vodu po členky, potom po kolená, keď ma zrazu voda zdvihla a brala. Našťastie sa jednému vojakovi podarilo zachytiť sa na brehu a ja som ho chytil za nohu a vytiahol ma hore. Celú noc sme pochodovali. Dodnes nedokážem pochopiť, koľko toho dokáže mladý organizmus vydržať. Dážď sa miešal so snehom. Fúkal silný vietor. Pochodovali sme až do rána, kým sme stretli ďalšiu skupinu partizánov, ktorí nám dali najesť. Niečo našli skryté u gazdu. Žuval som jačmeň s hrachom.

Foto: ARCHÍV KAROLA KUNU

9. liptovský partizánsky odiel, Karol Kuna Časť 9. liptovského partizánskeho oddielu. Druhý zľava je Kuna.

Chytili vás niekedy?

Mal som dosť šťastia. No raz, keď som schádzal z hory do dediny, uvidel som slovenského vojaka v slovenskej uniforme s guľometom na stráži. Nešlo mi do hlavy, že bol ustrojený a guľomet mal obrátený proti hore. Váhal som, či pôjdem. No zbadal ma a kričí – hybajte z hory dole!

Neposlúchol som a vtom spustil paľbu z guľometu. Netrafil ma, hodil som sa na zem. Zakričal som, nech nestrieľa, a zišiel som dole. A vtedy som zistil, že patrí k POHG (Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy). Hneď som mal všetko vyložiť z vrecák, no nič som pri sebe nemal, všetko som nechal v hore. Zbehli sa ľudia – chytili partizána!

Prišli dvaja Nemci, zobrali ma a začalo sa vyšetrovanie. Vypytovali sa ma, kedy som prišiel, kadiaľ som šiel, či sa stretávam s partizánmi. Hovoril som, že som tu od soboty na návšteve a ujo Tomáš ma poslal skontrolovať drevo do hory. No nič nepomáhalo. Bola už tma, prišiel vojenský povoz, aby ma odviezol. Už som mal nohu na voze, keď som povedal nemeckému nadporučíkovi, ktorý vedel po slovensky – prosím vás, ale povedzte aspoň tu rodine, kam ma vediete, myslia si, že som na návšteve.

Chlap sa stratí a nikto nebude vedieť kam. K tomu sa pridali nejaké ženy, ktoré povedali, že ma poznajú. Dôstojník sa zamyslel, zašiel k majorovi. A ten na mňa potom kričal – zmizni, ty sviňa jedna, keď ťa ešte raz naši chlapci chytia v hore, navaria z teba guláš! Už aj som bol preč, aby si to nerozmyslel. Potom som pokračoval v ďalšej partizánskej činnosti. Neskôr som prešiel k jednotke Sokol, kde som sa tiež venoval rozviedke.

Ako vnímate tieto skúsenosti s odstupom času?

Nešiel som k partizánom nepripravený. Nebola to nejaká mladícka nerozvážnosť alebo túžba po dobrodružstve. Bol som psychicky pripravený na to, že sa ide do boja. A že sa nemusím vrátiť. Všetko to vychádzalo z toho, čo sa odohrávalo u nás v dome. Rusi nám rozprávali, aké ukrutnosti sa páchajú. A to zanechalo silnú stopu v mojom vedomí.

Vraciate sa k týmto spomienkam často?

Takmer nikdy som sa k týmto udalostiam nevracal. Vy ste možno tretí človek, ktorému to takto podrobne rozprávam. Donedávna som o tom nerozprával skoro nič. Môj vnuk však začal písať prácu o Slovenskom národnom povstaní, a tak som mu niečo porozprával. Ale nepovedal som mu všetko. Ani vám.

V parlamente sedia poslanci, ktorí spochybňujú holokaust, oslavujú Tisa, používajú nacistickú symboliku. Ako sa na to pozeráte?

Nemôžem zniesť neofašistov, napríklad kotlebovcov. Ako by som mohol zniesť niečo také, keď vyhlásil, že vyhnanie Židov zo Slovenska je optimálnym riešením židovskej otázky (Marian Kotleba sa tak vyjadril v roku 2004)? Keď Slovenský štát vyviezol 58-tisíc Židov do táborov? Ako môžem zniesť, keď niekto vyhlasuje norimberský proces za lož storočia? Nerozumiem, prečo sme to pripustili do takejto miery, že títo ľudia sedia v poslaneckých laviciach. Asi sme niečo zabudli vo výchove, možno niečo zmeškali štátne orgány, pretože už dávno sme mohli riešiť tieto problémy. Prečo sa nerieši návrh Generálnej prokuratúry na rozpustenie Kotlebovej strany a oni ďalej balamutia rozum mladej generácii?

Čo s tým?

Vyzývam mladú generáciu, nech nezabudne na to, čo si ich otcovia a starí otcovia vytrpeli. Čo sa tu dialo na Slovensku. Preboha živého, veď na Slovensku bolo objavených 211 masových hrobov, vo vápenke v Nemeckej zahynulo vyše 900 ľudí, v Kremničke 700! 5-tisíc ľudí bolo zastrelených alebo umučených počas Slovenského národného povstania, a to môže niekto prejsť len tak?

A oni sa dnes vytŕčajú v uniformách, ktoré pripomínajú gardistické uniformy. Mladá generácia musí pochopiť, aké strašné utrpenie tá vojna priniesla. Že zahynuli milióny ľudí. Dakto hovorí, že bolo dobre za Slovenského štátu. Ale kto sa mal dobre? Vedúci predstavitelia štátu a arizátori. Súpis židovského majetku predstavoval 4,4 miliardy korún. A ono sa to dnes bagatelizuje.

Keď Slovenský štát podpísal zmluvu s Nemeckom a umožnil tak Nemcom narábať s majetkom Slovenska, viete koľko nás stálo to, že sme tu chovali nemeckú armádu? 6,2 miliardy korún! To sme zaplatili za to, že tu boli a vraždili. Doklad o tom je v Štátnom archíve.

V roku 2015 ste boli na oslavách SNP v Banskej Bystrici. Marian Kotleba bol vtedy predsedom Banskobystrického samosprávneho kraja a na úrade v ten deň viali čierne vlajky. Ako vnímate podobné snahy očierniť Povstanie?

Veľmi ťažko. Nedokážem to pochopiť. Je mi smutno, že sme dospeli až sem a že fašizmus rozkvitá, nielen na Západe, ale aj na Východe. Banderu (Stepana Andrijovyča, šéfa Organizácie ukrajinských nacionalistov a Ukrajinskej povstaleckej armády, ktorá vraždila a lúpila na slovensko-ukrajinskom a poľsko-ukrajinskom pohraničí po skončení druhej svetovej vojny) vyhlásili na Ukrajine za národného hrdinu, a pritom hlásal tú istú ideológiu ako Hitler.

Mal heslo – Ukrajina bez Židov, Rusov a Poliakov. Koľkých povraždili banderovci na východnom Slovensku? V jednej obci (v Kolbasove) v jednom dome naraz zavraždili 11 Židov. Len jednému dievčatku (volala sa Helena Jakubovičová) sa podarilo skryť pod posteľou. Keď ráno vyšla von, zošedivela.

Kto to bude mladým pripomínať?

Osvety je málo. Chodievam na školy, prednášam, aby vedeli, čo vojna znamenala. Aké škody, aké utrpenie, aké svinstvo prináša. Lenže každý mesiac umiera 40 ľudí, pamätníkov. Zostalo nás asi 500. Náš vekový priemer je 95 rokov. O pár rokov z nás nebude nič.