Generálmajor Naďovič: Odsun vojsk bol hladký. Báli sme sa, keď vybuchol tank

, 02.09.2018 17:00

Keby Moskva otáľala odsunúť armádu z niekdajšieho Československa, Američania boli pripravení stiahnuť z nemeckého územia až 73,5 tisíca svojich vojakov, čo by podľa dohovoru o konvenčných ozbrojených silách v Európe primalo Sovietov, aby sa vrátili domov. Upozornil na to v rozhovore pre Pravdu generálmajor vo výslužbe Svetozár Naďovič. Vo februári 1990 sa stal náčelníkom Správy pre zabezpečenie odsunu sovietskych vojsk z Československa.

Ako si spomínate na začiatok roku 1968?

Udalosti, ktoré historici nazývajú Pražskou jarou, som vnímal ako odmäk. Zrazu sa napríklad mohlo slobodne písať, zrušila sa cenzúra. Politické vedenie štátu, ktoré stelesňoval Alexander Dubček, si získalo obrovskú podporu verejnosti.

Svetozár Naďovič napísal o odsune vojsk knihu s...
Svetozár Naďovič napísal o odsune vojsk knihu s názvom Čelom vzad! Autor: Ivan Majerský, Pravda

Obrodný proces pochovala invázia vojsk vedených sovietskou armádou pred polstoročím 21. augusta 1968. Kde sa dozvedeli o vpáde do Československa?

Bol som na dovolenke v Trenčíne. Pôsobil som vtedy v hodnosti kapitána ako zástupca veliteľa pluku pre technické veci 64. tankového pluku v Leviciach. Sledoval som správy, že sa vedú rokovania medzi Dubčekom a Moskvou, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že by mohlo prísť k vojenskej intervencii. Telefonoval mi nadránom 21. augusta svokor, ktorý povedal, čo sa stalo. Nechcel som mu uveriť, pretože často žartoval. Otvoril som okno a zistil som, že nevtipkoval. Počul som hukot vrtuľníkov. Bol to šok.

Keby sa vydaril Dubčekov plán socializmu s ľudskou tvárou, nevyhovovalo by to ani Moskve, ani Západu. Videli by totiž, že existuje aj tretia cesta.

Po okupácii prišlo obdobie takzvanej normalizácie, robili sa previerky, ktoré sa, samozrejme, nevyhli vojakom z povolania.

Dostali sme dotazník s množstvom otázok, na ktoré sme mali v písomnej forme odpovedať. Aké sú naše postoje k obrodnému procesu, ale predovšetkým k vstupu spojeneckých vojsk na naše územie. Vedeli sme, že sa nedá bojovať proti veterným mlynom, ale človek si chcel pritom zachovať ľudskú dôstojnosť. Vyplnil som dotazník tak, aby som sa nestal ani zbabelec, ani bezcharakterný človek.

Čo ste napísali?

So vstupom sovietskych vojsk som bol veľmi prekvapený. Myslel som si, že máme dosť síl, aby sme si sami urobili poriadok doma. Moja odpoveď bola takmer za hranou, ale nenapísal som, že s vojenským zásahom nesúhlasím. Môžem ešte odbočiť k prvej polovici roku 1968?

Samozrejme.

Som ľavicovo zmýšľajúci. Nazdávam sa, že keby sa vydaril Dubčekov plán socializmu s ľudskou tvárou, nevyhovovalo by to ani Moskve, ani Západu. Videli by totiž, že existuje aj tretia cesta. Úspešná cesta, ktorá by poprela ich predstavy o správnom fungovaní spoločnosti. Sme opäť na začiatku?

Poďme nazad k invázii. Ako to bolo s mŕtvymi na strane vojsk Varšavského paktu, ktoré vtrhli do Československa?

Od osudného 21.augusta do 12. novembra 1968, čiže do rozmiestnenia Strednej skupiny sovietskych vojsk v počte približne 75-tisíc mužov, dovedna zahynulo 98 vojakov. V Československu nikto proti nim nepoužil zbrane, naša armáda bola veľmi disciplinovaná. Dostali sme totiž príkaz od prezidenta Ludvíka Svobodu, aby sme boli zdržanliví, aby sme zostali v kasárňach. Podľa sovietskych historických dokumentov 11 vojakov zahynulo a 87 bolo ranených v dôsledku „činnosti nepriateľsky naladených osôb“, občanov Československa. Ostatní zahynuli v katastrofách, haváriách, pri neodbornom zachádzaní so zbraňami a bojovou technikou, pri samovraždách a pri iných mimoriadnych udalostiach. Žiadneho sovietskeho vojaka nijaký Čech alebo Slovák nezabil vystrelenou guľkou. Môžem to stopercentne potvrdiť. Mimochodom, keby sa to teoreticky stalo, sovietska propaganda by to šialene využila. O mŕtvych, čo odvážali domov, Moskva tvrdila svojim občanom, že sa stali obeťou útokov československých kontrarevoluci­onárov, ale to bol absolútny výmysel. Stalo sa pritom, že s mŕtvymi zaobchádzali nedôstojne.

Žiadneho sovietskeho vojaka nijaký Čech alebo Slovák nezabil vystrelenou guľkou. Môžem to stopercentne potvrdiť.

Prečo?

Pri nehode na východe Slovenska 22. 8. 1968 zahynuli traja sovietski vojaci Ukrajinci, jeden z nich maďarskej národnosti, príslušníci delostreleckého pluku 128. gardovej motostreleckej divízie (gmsd) z Mukačeva v Zakarpatskej oblasti. Spopolnili ich. Manželke a rodičom poslali urny s popolom pozostalých. Viete si predstaviť, ako sa mohla cítiť vdova a rodičia!? Celkom u 128. gmsd zahynulo desať vojakov! Len jeden bol pochovaný dôstojne.

Je možné určiť národnostný pôvod mŕtvych?

Rusov bolo 45, Ukrajincov 33, Bielorusov 6, Litovčanov 3, ďalšie viaceré národnosti po jednom. Opakujem, že neexistovalo nijaké zabíjanie týchto vojakov zo strany Čechov a Slovákov. Až na jedinú výnimkou.

O čo išlo?

Traja Česi, ktorí boli civilisti, v septembri 1968 sa podieľali na vražde bulharského desiatnika, ktorý opustil strážne stanovište na ruzyňskom letišti v Prahe, opitý stopoval autá, až mu zastavili jeho neskorší vrahovia. Zastrelili ho pištoľou. Vrahov rýchlo vypátrali a odsúdili. V Bulharsku to zanechalo takú odozvu, že keď som tam bol na dovolenke pri mori s manželkou v roku 1970, tak sa na nás pozerali ako na vrahov, lebo sme prišli z Československa. Samozrejme, že ľutujem smrť bulharského vojaka. Zodpovednosť za okupáciu dávam politikom. A akých vojakov k nám poslali? Mnohých, čo nemali ani 20 rokov, dokonca si odslúžili len niekoľko mesiacov; čo vedeli pravdivé o svete, keď im mozgy vymývali propagandou, klamstvami? Odpoveď je jasná.

Po invázii do Československa v auguste 1968 si Sovietsky zväz výrazne posilnil vojenské kapacity v oblasti možnej frontovej línie so Západom. Čo to znamenalo zo strategického hľadiska?

Veľa. Naplnil sa dlhodobý cieľ velenia sovietskej armády mať na území Československa svoje vojská a plne kontrolovať hranicu Nemecka aj s Československom. Rozmiestnením Strednej skupiny sovietskych vojsk v sile jednej vševojskovej armády sa to podarilo. Prevahu spojených ozbrojených sil účastníkov Varšavskej zmluvy a predovšetkým ozbrojených síl ZSSR nad NATO som si výrazne uvedomil v roku 1983, keď som sa už vo vyššej funkcii zúčastnil strategického cvičenia. Cvičenie viedol maršal Viktor Kulikov. Pri rozbore cvičenia vo Wűnsdorfe som mal možnosť vidieť predstaviteľov velenia frontov, armád prvého aj druhého strategického sledu, predovšetkým sovietskej armády. Na mape som si prečítal pomery síl a prostriedkov medzi nami a NATO. V mnohých ukazovateľoch boli až 6:1 v náš prospech bez použitia jadrových zbraní. Nedajbože, keby vypukol konflikt, tak bolo jasné, že Američania s ich západnými európskymi spojencami by mohli uspieť jedine s použitím jadrových zbraní. Bolo to veľmi nebezpečné.

Po intervencii sa hovorilo o takzvanom dočasnom pobyte vojsk. Prešli dve desaťročia, ale stále neodišli. Zmena v sovietskej sfére vplyvu nastala až po páde železnej opony v Československu po udalostiach v novembri 1989. Ako ste sa dostali k funkcii, v ktorej ste koordinovali odsun sovietskej armády?

Telefonoval mi minister obrany generál Miroslav Vacek. Svetozár, mám pre teba ponuku. Vraj čo by som povedal na to, keby ma poveril vedením správy, ktorá bude zabezpečovať odchod sovietskych vojsk z Československa.Na chvíľu som sa odmlčal. Vacek sa pýtal, či som na linke. Odpovedal som, že určite by som neodišiel od telefónu, keď mi zavolá minister obrany. Povedal som mu, že sa potrebujem poradiť s manželkou a ozvem sa najneskôr o hodinu.

Čo povedala vaša žena?

Okamžite som zavolal na trenčiansku strednú stavebnú priemyslovku, kde učila slovenčinu a telesnú výchovu. Náhoda chcela, že celá škola bola na filmovom predstavení v kine Hviezda. Vybral som sa do kina a biletárku som požiadal, aby ju priviedla za mnou. Oznámil som manželke ministrovu ponuku a na počudovanie jej reakcia bola rýchla, jednoznačná a pozoruhodná. Po veľmi krátkej úvahe vyhlásila: „Maj na mysli, že odchod sovietskych vojsk z Československa bude pre dejiny významná udalosť. Môžeš byť hrdý, že ti minister dôveruje a ty sa budeš môcť osobne podieľať na historickej udalosti.“ Vrátil som sa do kancelárie a spojil som sa s ministrom cez jeho sekretariát. Vacek ako správny generál, ktorý si potrpel na dochvíľnosť, presnosť, mi najprv vynadal, že prešla viac ako hodina. Vyhovoril som sa na svoju manželku a súhlasil som s jeho ponukou.

USA začali v osemdesiatych rokoch minulého storočia rozmiestňovať jadrové rakety vo vtedajšom Západnom Nemecku. Pre Moskvu to bola výzva. Ako sa to dotklo Československa?

Vaša otázka si žiada na začiatok malé odborné vysvetlenie. Raketu ako nosič a odpaľovacie zariadenia rôznych druhov nemožno považovať za jadrové zbrane. Tou sa stávajú, až keď sa na raketu nasadí bojová hlavica s jadrovou náplňou. Američania začali rozmiestňovať rakety s plochou dráhou letu nielen v Nemeckej spolkovej republike, ale aj vo Veľkej Británii. Sovietsky zväz na túto situáciu reagoval rozmiestnením rakiet stredného doletu v Nemeckej demokratickej republike a v Československu. Na základe dohody medzi vládami ČSSR a ZSSR z roku 1983, bola na území Československa rozmiestnená raketová brigáda s operačno-taktickými raketami SS- 22 v priestore Hranic na Morave, ktorá disponovala 24 odpaľovacími zariadeniami. Vo vojenskom výcvikovom priestore Libava mala vybudované tri palebné postavenia. Ak ma pamäť neklame bolo to v Přáslaviciach, Starej Vode a na Zelenom Kříži. V každom palebnom postavení bolo po šesť odpaľovacích zariadení. Som presvedčený, že boli na raketách namontované jadrové hlavice a brigáda bola zaradená do pohotovosti pre prípad prvého jadrového úderu, innak by jej rozmiestnenie strácalo zmysel. Táto brigáda opustila Československo v roku 1988. Bol to prvý oficiálny odchod sovietskych vojsk z nášho územia. V československej armáde sme mali tiež raketové vojsko. Začalo sa formovať v šesťdesiatych rokoch. Mali sme oddiely vojskových rakiet a brigády operačno-taktických rakiet OTR-300 ale aj OTR 400. Pre zvýšenie ich bojovej pohotovosti sa československá strana zaviazala v roku 1965 vybudovať tri špeciálne objekty, v ktorých budú uskladnené bojové jadrové hlavice pre našu armádu, neskôr aj pre Strednú skupinu sovietskych vojsk. Do užívania sme ich odovzdali sovietskej strane v rokoch 1968 a 1969. Išlo o sklady v Biline, Borovne-Míšove a v Bělej pod Bězdedom. Prakticky o nich vedelo veľmi málo ľudí. Sklady priamo podliehali ministerstvu obrany ZSSR. V máji 1990 generálny štáb našej armády požiadal náčelníka generálneho štábu sovietskej armády generála Sergeja Mojsejeva, aby do mesiaca odsunuli jadrové prostriedky z Československa. Sovieti vyprázdnili jadrové sklady v júni 1990 veľmi organizovane, bez jedinej vážnej kolízie a bez našej asistencie. Po odovzdaní skladov som nariadil vykonať pyrotechnický a chemický prieskum. Všetko bolo v poriadku, nikde sme nezaznamenali únik rádioaktivity. Predpokladám, že odsun vykonali letecky. Z NDR sovietska armáda odsunula jadrové prostriedky Západnej skupiny sovietskych vojsk z prístavu Mukran cez Baltické more do sovietskych prístavov.

Kto z politického vedenia v Moskve pochopil, že po páde železnej opony by sa malo prijať rozhodnutie o odsune vojsk z Československa?

Nijako nezľahčujem odvahu našich disidentov v období totality, naopak, vážim si ich, ale keby nenastali pohyby v Moskve, nedostali by sme sa ani k slobode a samozrejme ani k odsunu sovietskych vojsk. Zásluha patrí Michailovi Gorbačovovi, ktorý bol v Kremli a tiež jeho šéfovi diplomacie Eduardovi Ševardnadzemu. Zvlášť Ševardnadze nám začal vychádzať v ústrety. Pochopiteľne, že kľúčovou postavou bol Gorbačov, lebo stál na čele štátu. Neodpustím si však poznámku, že mohol konať už skôr.

Kedy?

Mohol už pred rokom 1989 urobiť významný krok. Viete si predstaviť, akú odozvu by malo, keby oznámil československému komunistickému lídrovi, že sa odhodlal spraviť veľkú zmenu? Keby povedal „súdruh Gustáv Husák, rozhodli sme sa odsunúť polovicu vojakov z územia vášho štátu“. Vysvetlenie vtedajšej nepružnosti Gorbačova by sa možno dalo hľadať v tom, že keď sa zdalo, že sa začína rúcať východný blok krajín, v Moskve boli dezorientovaní, skrátka ako keby nevedeli, čo vlastne majú robiť.

Historici nemajú radi otázku so slovami „čo by bolo, keby…“. Keďže nie ste historik, ale skúsený generálmajor, ktorý aj videl do politického zákulisia, viete povedať, čo sa teoreticky mohlo stať, keby Kremeľ nesúhlasil s odsunom? A ďalšia vec – nesnažila sa Moskva o to, aby dosiahla, že v Československu zostane aspoň malá časť sovietskych vojsk?

Atmosféra doby vyznievala v náš prospech. Samozrejme, že sa objavili snahy o to, čo ste povedali. Mali sme však významnú oporu. Američania boli pripravení stiahnuť z nemeckého územia až 73,5 tisíc svojich vojakov, čo by podľa dohovoru o konvenčných ozbrojených silách v Európe primalo Sovietov, aby sa z Československa vrátili všetci domov.

Odsun riadil za sovietsku stranu generál Eduard Vorobjov. Našli ste si k sebe cestu? Dôveru?

Cez moje ruky, alebo ak chcete napísať cez moje oči, prešli tisíce vojakov. Naučil som sa odhadnúť druhého človeka. Hneď po prvom stretnutí som vnímal Vorobjova ako čestného muža. Ako vojaka, ktorý ľudsky chápal, že cudzia armáda je u nás nevítaná, neželaná. Sám to pocítil, keď sa ako mladý kapitán so svojou motostreleckou rotou zúčastnil okupácie Československa v roku 1968, s ktorou došiel až do Domažlíc. Slúžil u Západnej skupiny sovietskych vojsk v Nemecku. Na vlastné oči a uši sa presvedčil ako na vstup vojsk reagovala väčšina občanov Československa.

Michael Kocáb, Eduard Vorobjov a Svetozár...
Michael Kocáb, Eduard Vorobjov a Svetozár Naďovič na archívnej snímke. Autor: Archív Svetozára Naďoviča

Ako by ste ho ohodnotili?

Hodnotím ho najvyššou známkou, ako vojenskou, tak aj ľudskou. Inteligentný, vedomostne rozhľadený, správaním na úrovni, čo všetko dávalo záruku, že to z jeho strany bude dobré. Nerobilo mu problém rýchlo zorientovať sa v problematike a nesmierne sa usiloval o to, aby odsun vyznel v prospech vzájomných vzťahov. Priebeh odsunu intenzívne prežíval a k zodpovednosti viedol aj svojich podriadených. Slušne sme sa však správať museli aj my. Ruská generalita si potrpí na tom, čo je česť a svedomie. V žiadnom režime nemôžete hádzať všetkých generálov do jedného vreca. Spomeňte si napríklad na nemeckého dôstojníka Clausa von Stauffenberga, ktorý spáchal neúspešný atentát na Adolfa Hitlera.

Vorobjova ste pekne ohodnotili. Zodpovedalo to aj neskoršej realite?

Áno a prízvukujem, že neznášal klamstvo, nenávidel pokrytectvo. Znamenalo to, že keď ja som mu niečo povedal, muselo to sedieť a keď on mne niečo povedal, tiež to muselo sedieť. Bolo to o vzájomnej dôvere. Vorobjov sa preto vedel nahnevať, keď si vypočul lži, alebo ho niekto podrazil.

Čiže sa stal taký prípad?

Bolo pol desiatej večer, bol som ubytovaný na Juliske v Prahe, keď mi zatelefonoval. Upozornil ma na to, že v televízii hovoril český minister vnútra Tomáš Sokol, ktorý tvrdil, že Sovieti sú počas odsunu nezodpovední, predávajú zbrane a muníciu. Ubezpečil som Vorobjova, že zoženiem informácie a vymeníme si ich s jeho údajmi. Druhý deň som požiadal o prijatie u Sokola. Poprosil som ho, aby mi poskytol zoznam ľudí ktorých zadržali čo načierno predávali alebo kupovali zbrane, granáty a náboje. Vysvitlo, že v televízii blafoval. Nemal nič. Bol to klamár vo funkcii ministra vnútra! Išiel som potom za Vorobjovom. S prázdnymi rukami. Ja bez ničoho, on mi dal zoznam našich občanov, ktorí chceli kúpiť zbrane ,granáty a podobne. Vorobjovovi som úplne jasne povedal, čo si myslím o Sokolovi.

Odsun ste koordinovali za Československo s poslancom Michaelom Kocábom, ktorý bol predseda príslušnej parlamentnej komisie. Na jednej strane rocker, na druhej strane generál, čo nevyzerá na kombináciu, že by ste k sebe zapadali.

Majkl – ako som ho oslovoval, keď sme si už potykali – je úžasný človek. Jeho imidž a kariéra svojského hudobníka možno v niekom vyvoláva pochybnosti, predsudky. Kocáb si to zjavne uvedomoval. Keď za mnou prišiel prvýkrát, celý oblečený v čiernom, s dlhými vlasmi hneď ako sa predstavil, povedal mi tieto dve vety: „Pán generál, ja nie som ani alkoholik, ani feťák. Len tak vyzerám.“ Vtedy bol ešte len podpredseda komisie. Pri pohľade do očí som mu jednoznačne dôveroval, navyše Majkl mal otca evanjelického farára. Zomrel mu začiatkom tohto roku, bol som na pohrebe. Kocáb mal obrovskú autoritu, ktorá prispela k hladkému odsunu vojsk.

Ako sa to prejavilo?

Napríklad keď v Miloviciach zvolali demonštráciu – pochod, ktorý mal smerovať k sovietskym kasárňam. Aký by to malo zmysel? Jedine zbytočne dráždiť. Telefonoval som Majklovi. Poprosil som ho, aby niečo urobil. Zavolal hlavnému organizátorovi a akcia bola zrušená. Teraz sa opýtam ja. Viete povedať, z koho mali disidenti najväčšiu obavu alebo rešpekt?

Prenasledovali ich eštébáci, súdy ich na politickú objednávku posielali za mreže.

To je pravda, ale najväčší rešpekt mali z Československej ľudovej armády aj v dňoch pádu režimu. Václav Havel, ešte nebol zvolený za prezidenta, poslal Kocába k Západnému vojenskému okruhu, aby apeloval na rozvahu a lojalitu príslušníkov okruhu. Pokial sa nemýlim bolo to 27.11.1988 a išiel s ním ešte neznámy Václav Klaus. Kocáb mal takú prirodzenú autoritu, že si získal dôveru a zabezpečil lojalitu veliteľa Západného vojenského okruhu!

Vaše kamarátstvo pretrváva už takmer tri desaťročia, čo sa dá usúdiť z toho, že ste prišli na pohreb jeho otca.

Keď mi oznámil tragickú správu, svoju účasť na poslednej rozlúčke som považoval za samozrejmosť. Pohreb je smutná udalosť, ale nastal jeden dojímajúci moment.

Aký?

Keď ma Majkl zbadal vo vojenskej uniforme v kostole, objal ma a zdôveril sa, že v najťažších chvíľach sa mu vynorili spomienky na najkrajšie obdobie politickej kariéry. Na odsun vojsk, ktorý sme dotiahli do úspešného konca.

Naznačili ste, že počas sťahovania sovietskej armády hrozili provokácie.

Obrovskú zásluhu pripisujem Vorobjovovi, že dokázal udržať disciplínu medzi svojimi vojakmi. Robil maximum, aby predišiel strašnej odplate v prípade provokácií. Napríklad príslušníci sovietskej raketovej brigády pri Turnove mali nachystané poľné lopatky, aby zasiahli proti civilistom, ktorí by ich prišli dráždiť. Vorobjov udržal disciplínu a Kocáb spravil všetko, aby nikde nedošlo k provokáciám, ktoré by mohli mať veľmi zlé následky.

Sovietski vojaci sa pripravujú na odchod z...
Sovietski vojaci sa pripravujú na odchod z Česko-Slovenska. Autor: Archív Vojenského historického ústavu, Praha

Vychvaľujete Vorobjova. Postupoval zodpovedne aj pri samotnom odsune?

Áno. Dohoda znela, že každý deň odídu aspoň štyri transporty. Vojenskú techniku prekladali na železničnej stanici v Čope na širokorozchodnú trať. Vorobjov dodržiaval slovo. Samozrejme, že nemohol mať oči všade, ale bol som tu ešte ja. Najväčšie problémy súviseli s prekládkou transportov na širokorozchodnú trať v Čope. Bolo treba okamžite robiť poriadky. Nasadol som do lietadla, letel do Košíc, odtiaľ vrtuľníkom do Vyšného Nemeckého a potom autom do Užhorodu. Tam ma čakali kompetentní zástupcovia sovietskej strany. S nimi som prekontroloval všetky prekládkové miesta. Preveril som, s akým nasadením sa prekladá, v akom stave sú naše prázdne vlakové súpravy po vyložení, zistil som problémy a nedostatky. Osobné poznatky mi pomohli vyriešiť mnohé nedostatky okamžite priamo na mieste. Po príchode do Prahy som so zistenými nedostatkami zoznámil generálov Vorobjova a Malaškieviča. Do týždňa boli nedostatky odstránené a odsun prebiehal podľa plánu. Bolo šťastie, že to riadil Vorobjov; naozaj sa správal ústretovo. Jedného dňa som sa však začal obávať, že oňho prídeme a nahradí ho bohviekto.

Príklop odletel do vzdialenosti 75 metrov, veža do 25 metrov. Bola to taká mohutná explózia, že do igelitových vriec zbierali roztrhané zvyšky tiel.

O čo išlo?

Zazvonil mi telefón, bolo to v januári 1991. Oznámili mi, že v Bohosudove v teplickom okrese vybuchol tank. Sedemnásť mŕtvych. Okamžite som vyrazil do Bohosudova, kde bol sovietsky pluk motostreleckej divízie. Tragédia sa stala, keď pripravovali tanky na odsun. Dovedna ich tam bolo 40 kusov. V zime nenaštartujete tank, pokiaľ tryskový ohrievač nenahreje vodu a olej. Tryskový ohrievač pri ohrievaní začal horieť. Hasili ho vodou aj pieskom. Tank bol naložený muníciou. Zlikvidovať požiar sa snažili traja dôstojníci a štrnásť vojakov. Všetci stáli na tanku. Vybuchol. Príklop odletel do vzdialenosti 75 metrov, veža do 25 metrov. Bola to taká mohutná explózia, že do igelitových vriec zbierali roztrhané zvyšky tiel. Prežil len jeden, ktorý bol pod korbou, keď nastala explózia. Toľko mŕtvych… Väčší horor som nevidel… S Kocábom sme potom zalamovali ruky, že Moskva asi odvolá Vorobjova, čo by znamenalo, že stratíme človeka, ktorý nám ide poruke. Našťastie sa nám podarilo udržať ho v Československu. Naša krajina podnikla rôzne kroky, aby Vorobjov zostal vo funkcii.

Stalo sa ešte nejaké nešťastie počas odsunu?

Dovedna mali Sovieti 21 mŕtvych, pretože druhá tragédia sa stala pri Vtáčniku, kde sa zrútil vrtuľník, ktorý bol preťažený. Zahynuli štyria vojaci na palube. Len pripomeniem, že celý odsun trval jeden a pol roka. Rýchlo s ohľadom na to, že tu bolo 114-tisíc Sovietov a obrovský počet vojenskej techniky. Posledným, ktorý odchádzal z Československa, bol Vorobjov. Kyticou, ktorú dostal na rozlúčku, zamával pred vchodom do lietadla. Keď sa dvere zatvorili a stroj vzlietol, vydýchli sme si vedomí toho, že odteraz je 21. august 1968 len smutnou kapitolou v dejinách, lebo tu už nie je ani jeden sovietsky vojak.

Do minulosti sa ešte vráťme inak. Rok po okupácii ste vstúpili do komunistickej strany.

Ďakujem mojim rodičom – pedagógom, že mi neprestajne vštepovali vieru v ušľachtilé životné hodnoty. Viedli ma k sociálnemu cíteniu a boju za sociálnu spravodlivosť, veď som vyrastal v dedinskom prostredí. Vychovávali ma k hrdosti na svoj slovenský pôvod a k československému vlastenectvu. Podľa týchto zásad som sa v živote správal a bol som presvedčený, že by to malo stačiť v mojej vojenskej kariére. Po vyše ročnom pôsobení v Leviciach ma zavolali na stranícky výbor. Na rovinu mi povedali. Si perspektívny káder, máš schopnosti, ale keď chceš dosiahnuť v armáde viac, porozmýšľaj. Ak nevstúpiš do komunistickej strany, zostaneš len na súčasnej úrovni. Do strany ma prijali 30. 11. 1969. Mal som viac ako tridsať rokov. Ubezpečujem však, že mi členstvo v strane nebránilo správať sa tak, ako som bol vychovaný. Nebál som sa vysloviť svoje názory otvorene. Nikomu som vedome neublížil. Dokonca mi viackrát hrozilo aj vyzlečenie z uniformy. Začalo to už v dôstojníckej škole .

Ako?

Už 17-ročný som sa dostal do zoznamu vojenskej kontrarozviedky. Bolo to v roku 1956, keď som študoval na dôstojníckej škole v Lipníku nad Bečvou.

Prečo?

Z ampliónu zaznela správa, že predsedom maďarskej vlády sa stal Imre Nagy. Štátnik, ktorý potom podporil revolucionárov a oznámil odchod z Varšavského paktu. O dva roky ho po sovietskej invázii do Maďarska popravili. Utrúsil som, že Nagy dá veci do poriadku. Okamžite sa môj názor dostal do záznamov vojenskej kontrarozviedky. Prvý následok mojej otvorenosti som čoskoro pocítil, keď zomrel československý prezident Antonín Zápotocký. Naša škola formovala jednotku, ktorá na Pražskom hrade mala vítať jeho nástupcu Antonína Novotného, ale ja som sa do nej nedostal. Môj otec mi pomohol tento problém vyriešiť. Pokračovalo to v Moskve na Akadémii generálneho štábu Ozbrojených síl ZSSR, tam som študoval v období 1973 – 1975. Išiel som tam vo veku 34 rokov.

Ako?

Ľudia z našej vojenskej kontrarozviedky vypracovali o mne 24-stranový dokument. Poukazovali na to, že spochybňujem sovietske hospodárske plánovanie, že ma nasiera sovietske operačné umenie, že som hovoril o žobrákoch žijúcich v Sovietskom zväze atď. Správa sa dostala na stôl ministrovi obrany Martinovi Dzúrovi. Odporúčali mu, aby ma odvolal zo štúdia a vyhodil z armády.

Čo spravil Dzúr?

Nepodpísal dokument. Dozvedel som sa, že dal preveriť môj prípad svojím podriadeným z kancelárie ministra, lebo ma poznal ako schopného veliteľa pluku. Nakoniec som to ustál.

Napríklad – ako ste spochybnili sovietske plánovanie?

Vyučujúca na hodine ruštiny zapla rádio a počúvali sme v relácii, že Mária Kuzmina vo fabrike v Taškente splnila päťročný plán o rok skôr. Nedalo mi to. Povedal som jej, že keby sa dobre plánovalo, tak sa to nemôže stať. A už to išlo… Dvaja z tých, čo sedeli so mnou v posluchárni, donášali našej vojenskej kontrarozviedke. Informovali o tom, čo si Naďovič trúfol vysloviť. Ja som si nedával servítku pred ústa a viackrát som dokonca poznamenal, že niektorí pracovníci vojenskej kontrarozviedky sú ľudské svine.

Zdôrazňujete, že ste nikomu neublížili…

…pevne si stojím za týmito slovami. Nebol som ako viacerí udavači v armáde, ktorí zničili kariéru iných ľudí len preto, aby sa zapáčili vrchnosti. Pritom by sa našlo iks príležitostí.

Napríklad?

Pri návšteve Kodajovcov v ich byte večer 21.8.1968 som sa dozvedel od generála Samuela Kodaja, ktorý bol veliteľom Východného vojenského okruhu, že jeho syn bol v skupine mladých ľudí, ktorí zhodili červenú hviezdu z Trenčianskeho hradu na protest proti okupácii. Domyslíte si, čo by sa stalo s veliteľom, keby pravda vyšla najavo. Som kresťan. Evanjelik. Človek, ktorého rodičia vychovali k slušnosti. Som rád, že aj vďaka tomu, čo mi vštepili do života, sa môžem bez obáv pozrieť do zrkadla, lebo ako vojak z povolania som nesklopil zrak, ani neohol chrbticu, lebo som sa neznížil k udavačstvu. Nikoho som nepodrazil, nebol som pokrytec. Žijem s čistým svedomím.

Odchod Sovietskej armády z Československa

  • Moskva vo februári 1990 súhlasila, že stiahne všetkých ľudí aj všetok materiál.
  • Znamenalo to, že odíde 73,5 tisíca vojakov, 18,5 tisíca dôstojníkov, takmer 45-tisíc rodinných príslušníkov.
  • Odsun vojenskej techniky bol obrovský – 1 120 tankov, 173 vrtuľníkov, 103 lietadiel, takmer 100 ton munície.
  • Posledný Soviet v uniforme opustil Československo 21. júna 1991. Bol ním generál Eduard Vorobjov, zodpovedajúci za odsun.

Svetozár Naďovič

  • Narodil sa 5. júla 1939 vo Vrádišti (obec v okrese Skalica).
  • Chodil na pechotné učilište v Lipníku nad Bečvou, neskôr študoval na vojenskej akadémii v Brne (smer tanková a automobilová technika) a v Moskve.
  • Prvú dôstojnícku hodnosť (poručík) získal v roku 1959. Za generálmajora ho vymenovali v roku 1982.
  • Postupne zastával čoraz významnejšie funkcie, v roku 1986 sa stal zástupcom náčelníka * Vo februári 1990 prijal ponuku obsadiť funkciu náčelníka Správy pre zabezpečenie odsunu sovietskych vojsk z Československa. Potom bol vymenovaný za náčelníka Hlavnej správy pozemných vojsk * Do výslužby odišiel v roku 1997. Predtým tri roky pôsobil ako zástupca náčelníka štábu pozemného vojska Slovenskej republiky.
  • Žije v Trenčianskych Stankoviach neďaleko Trenčína. Vitálny 79-ročný Naďovič má vynikajúcu pamäť na spomienky a ako zdôrazňuje, v dobrej kondícii mu pomáha udržať sa hlavne práca vo veľkej záhrade.

(Toto je autorizovaná verzia rozhovoru s generálmajorom vo výslužbe Svetozárom Naďovičom.)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#50 rokov od okupácie Československa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk