Režisérka: Detské filmy formovali celé generácie

, 12.09.2018 06:00
Leto s Bernardom, film
Nový film Leto s Bernardom bude mať premiéru v lete 2019. Autor:

Doznieva leto a s ním sa pomaly končí aj nakrúcanie filmu zo žánru, ktorý mal v bývalom Československu dlhú tradíciu, no dnes je veľkou vzácnosťou. Ide o celovečerný hraný film pre deti a rodičov s pracovným názvom Leto s Bernardom. Hlavnými postavami sú jedenásťročný Jonáš a jeho dedko Bernard, ktorí spolu prežijú výsostne dobrodružné leto. Nakrúcanie sa začalo v Nemecku, v uplynulých týždňoch prebiehalo na Slovensku, presunie sa do Rakúska a odtiaľ späť do Nemecka. Posledná klapka padne začiatkom septembra na brehu Baltského mora. Režisérkou je Martina Saková, ktorá vyrastala na Slovensku, no už niekoľko rokov žije a pracuje v Berlíne. Zhovárali sme sa uprostred nakrúcania v Handlovej.

O čom je váš najnovší film?

O priateľstve, o prvej láske, o hľadaní seba samého. Aj o poznaní, že nie som sám. Že okolo mňa sú aj iní ľudia, pre ktorých sa tu oplatí byť. Film preto bude aj o zistení, že každý je tak trochu egoista, no oplatí sa otvoriť voči ostatným a myslieť aj na iných.

Vychádzali ste aj zo svojich osobných spomienok?

Keď sme to písali spoločne s nemeckou scenáristkou Silke Schulz, tak sa nám do toho automaticky vplietli osobné spomienky. Zážitky z detstva. Dedko, babka. To všetko sa dostalo dovnútra. Aj samotný motív, ktorý drží celý príbeh – smrť otca, ktorá na začiatku rodinu rozdelí, no na konci ju spája. V podstate je to moja osobná skúsenosť. Môj otec zomrel, keď som mala 11 rokov. Aj scenáristka mala podobnú skúsenosť, aj ona vie, aké to bolo žiť bez otca, iba s mamou či babkou.

Čo vás najviac baví na nakrúcaní detských filmov?

Je to ten moment, keď človek opúšťa domov a ide niekam do sveta, čo i len do susedného mesta, bez rodičov, kde bude odkázaný sám na seba. Keď sa ocitne v novom prostredí, v ktorom je konfrontovaný s množstvom nových vecí a ľudí, a zisťuje, kto je a čo vlastne chce a čo nie. Bez priameho vplyvu niekoho, kto mu hovorí, čo sa smie a musí. Rovnaký moment rezonuje aj v našom filme. Preto sme sa rozhodli pre príbeh chlapca, ktorý uteká z domu v Nemecku do nového teritória na Slovensku, k dedovi, ktorý sa za posledné dva roky zmenil. Jonáš je nespokojný, rozhodne sa konať a meniť veci okolo seba. Aj napriek tomu, že tým spôsobí množstvo problémov, napokon sa mu podarí zmeniť deda, zmení konštelácie vzťahov a postáv okolo seba, opäť spojí mamu s dedom a dosiahne, aby bola rodina opäť pohromade.

Chcete vytvoriť láskavý film pre deti, rodičov a starých rodičov. A zároveň chcete celkom otvorene tematizovať napríklad aj alkoholizmus. Pre­čo?

Alkoholizmus je na Slovensku veľmi rozšírený, no nehovorí sa o ňom. Je spoločensky akceptovaný až do momentu, keď sa už človek úplne opustil, keď mu už niet pomoci. A tento proces, od príležitostného pitia až po rozvinutie závislosti, je veľmi dlhý, trvá niekoľko rokov. A práve to bolo pre mňa zaujímavé, zistiť, ako a prečo sa človek dokáže opustiť.

Čo máte konkrétne na mysli?

Zo Slovenska odchádza veľa mladých ľudí za prácou do zahraničia alebo z dedín či mestečiek do väčších miest. A starší ľudia, ktorí zostávajú, akoby rezignovali na súčasnú spoločenskú situáciu a opúšťajú sa. Pitie je pre nich niečo spoločenské, čoho sa môžu chytiť. Včera sme nakrúcali v jednej pouličnej krčme v Prievidzi, a videli sme, ako ľudia vychádzali z domu rovno do krčmy. Preto, aby sa s niekým stretli.

Režisérka Martina Saková.
Režisérka Martina Saková. Autor: ARCHÍV MARTINY SAKOVEJ

Ako sa dá s takouto témou pracovať v detskom filme?

Keďže je to pre deti, tak si musíme dať väčší pozor. Dostali sme niekoľko podmienok, nesmieme napríklad priamo ukazovať, ako ľudia pijú. Musíme to tematizovať spôsobom, ktorý sa javí ako vedľajší alebo podprahový. Napokon, pre deti samotná téma alkoholizmu nie je podstatná. Dôležité je skôr to, ako sa ten dedo Bernard opustil a ako sa zasa dostane do normálu, ale to najdôležitejšie je, ako na to reaguje jeho vnuk Jonáš.

Podľa vás vidia deti problém alkoholizmu nie naivne, ale celkom jasne?

Vnímajú ho podprahovo. Je to tým, že alkohol je akceptovaný a rozšírený. Predáva sa od rána do večera, môžete si ho kúpiť vo veľkých množstvách. A deti potom vidia na rodičoch, na susedoch, ako vyzerajú, keď si dajú dve-tri pivá. Že sa im zmenilo tempo reči, že sa zmenil ich postoj. Myslím si, že deti to vnímajú veľmi pozorne a číro. Majú svoj názor. Podľa mňa žiadne z detí alkoholizmus netoleruje. Nemá prečo. Keby to záviselo od detí, tak by alkohol určite zakázali. Lenže spoločnosť to nepustí. To znamená, že deti sa snažia hľadať iné spôsoby, ako to vyriešiť. A aj v našom filme sa chlapec snaží hľadať riešenia, aby mal jeho dedo znovu chuť do života. No a niekedy je tiež unavený z toho snaženia, to k tomu patrí.

Pôsobíte v Nemecku. Vníma nemecká spoločnosť alkoholizmus inak ako slovenská?

Alkoholizmus je celosvetový problém a zároveň veľmi individuálny problém. Závisí to od mnohých vecí, ako sa alkohol konzumuje a do akej miery je akceptovaný okolím a blízkymi.

Zhovárame sa o vážnych veciach, a pritom nakrúcate komédiu…

Nebude to „slapstick“ komédia. Ale veselé to bude. Humor vychádza z toho, že všetky hlavné postavy sú silné a sympatické charaktery, a pritom „strašní“ egoisti. Idú si nekompromisne svojou cestou, často hlavou proti múru, vždy musia mať posledné slovo a navzájom sa nikdy nešetria. To prispieva ku komediálnej atmosfére celého filmu.

Váš film zaznamenal už v ranej fáze vývoja silné ohlasy. V roku 2016 váš projekt vybrali vo švédskom Malmö počas Financing Forum for Kids Content (je to podujatie, na ktorom filmári hľadajú podporu pre detské filmy) spomedzi rekordného počtu prihlásených subjektov. Ako sa vám to podarilo?

Tým, že náš príbeh je jednoduchý a ťaží z každodennosti. Kým ostatné príbehy boli často vyumelkované, niektoré dokonca až pritiahnuté za vlasy. A ešte nám veľmi pomohla podpora Audiovizuálneho fondu, vďaka ktorej sme mohli vytvoriť fotografie, rozbehnúť kasting aj skauting lokácií. Všetky prvotné vizuály sa nám zišli pri tvorbe prezentácie. Dobre sme sa pripravili. A keď všetci tí ľudia na začiatku vidia kvalitné obrázky, tak sa vám to vráti v podobe silnej spätnej väzby.

Nakrúcalo sa v Nemecku, Rakúsku a na Slovensku.
Nakrúcalo sa v Nemecku, Rakúsku a na Slovensku. Autor: TOMÁŠ HALÁSZ

Dôležitú úlohu vo vašom filme zohráva príroda. Film má byť podľa vašich slov „teplý a pestrý“. Momentálne nakrúcate v Handlovej. Kde všade budete natáčať?

Máme za sebou nakrúcanie v Nemecku pri mestečku Gommern pri Magdeburgu. Tam sme natáčali všetky jazerné scény, sú tam jazerá s tyrkysovomodrou vodou, ktoré vznikli po ťažbe uhlia. Teraz sme v Handlovej, čo je malé a zelené mestečko, v ktorom sa nachádzajú veľké zelené dvory. Hneď za mestom sú kopce a lesy. Nakrúcali sme aj v Prievidzi, pretože sme v Handlovej nenašli všetky miesta, ktoré sme chceli, a Handlovej sa navyše veľmi podobá. Neskôr budeme točiť v Rakúsku na rieke Salza a nakoniec pri Baltskom mori. Príroda je dôležitá, alebo je to skôr voda, ktorá zohráva rolu vo filme. Počas nakrúcania si ju deti užívajú a chceli by ešte viac scén na jazerách alebo aj so záhradnou hadicou v ruke.

Podľa čoho ste vyberali miesta? Aj v tomto prípade ste sa inšpirovali detskými spomienkami?

Určite. Moja mama aj moji starí rodičia pochádzajú z Martina. Bývali v menších bytových domoch, tiež vešali bielizeň na dvor, takisto sedávali na lavičkách pred domami. A to sú milé veci, pretože človek nie je zatvorený v paneláku alebo vo svojom rodinnom dome. Je to príjemné bývanie – otvorené, rodinné, priateľské. Pôvodne sme však mali nakrúcať v Myjave. Je to tiež malé kopcovité mestečko.

A prečo z toho zišlo?

Začali tam zatepľovať všetky tie domy a používajú šialené farby. Citrónovú, oranžovú, ružovú.

Kameramanom mal byť pôvodne Martin Žiaran, ktorý nakrútil Marhuľový ostrov či Učiteľku. Prečo sa to zmenilo?

S Martinom som začínala ešte pred školou. Ja som robila asistentku produkcie, on asistenta kamery. Prešli sme spoločne celým procesom. Neskôr sme nakrúcali študentské filmy. Martin bol spočiatku prvá voľba. No keďže sa tento projekt vyvinul do koprodukcie, museli sme štáb zložiť znovu a premýšľať, ako by to bolo čo najefektívnejšie. Kto by mohol byť z Nemecka, kto zo Slovenska, kto z Česka. Vtedy som si pozrela veľa nemeckých filmov s mladšími kameramanmi a potom som sa spojila s kameramankou Jieun Yi. Pochádza z Južnej Kórey, 15 rokov žije v Berlíne, kde vyštudovala kameru. Má za sebou niekoľko celovečerných hraných filmov. Sadli sme si od prvého momentu. Robí nádherné obrázky, krásne svieti, veľmi sa z toho teším.

Ako sa pracuje v medzinárodnom tíme?

Na pľaci sa zhovárame tromi, niekedy štyrmi jazykmi. Preskakujeme z jedného do druhého. Spočiatku sme sa toho báli, ale teraz je to jedno. Už aj nemeckí členovia filmového štábu ovládajú slovenské a české filmové výrazy – klapka na konci, kamera beží! To všetko zaznieva v slovenčine a takto sme si to zjednotili. Angličtina je však pre nás univerzálnym jazykom. Nuž a tým, že počas nakrúcania bývame spolu, každý z nás je ďaleko od domova, trávime spoločne dlhý čas, tak to stiera rozdiely. A už nevnímate, kto je Slovák, Nemec, Čech.

Kameramanka Jieun Yi (vľavo) s režisérkou...
Kameramanka Jieun Yi (vľavo) s režisérkou Martinou Sakovou. Autor: TOMÁŠ HALÁSZ

Vznikne k filmu aj originálna hudba?

Áno, scénickú hudbu by mal komponovať Johannes Repka. Žije v Postupime a jeho slovensko-nemecké pozadie vlastne iniciovalo našu spoluprácu na tomto projekte. K filmu by sme chceli vytvoriť aj niekoľko pesničiek, ktoré budú predstavovať viacero štýlov, či už je to beatbox, trochu punku, trochu rocku. Aby sme dokázali lepšie zachytiť vnútorné rozpoloženie chlapca. Pomocou gitarových liniek sa pokúsime naznačiť jeho vnútornú nespokojnosť. Chceli by sme, aby ju bolo nielen vidieť, ale aj počuť. Hudba v našom filme je veľmi dôležitá. A aj mne sa na detských filmoch vždy páčila. Vidím to aj na vlastných deťoch. Keď sú vo filme hudobné vsuvky, tak potom človek vychádza z kina spokojný, pretože zažil rôzne nálady. Film ho previedol aj smútkom, aj veselosťou.

Akých hudobníkov ste oslovili?

Spolupracujeme s nemeckou hudobníčkou Dotou Kehr. Momentálne skladá záverečnú pieseň k filmu. No s producentkou Katarínou Krnáčovou som sa dohodla, že pieseň na záver by mala byť na Slovensku vytvorená niekým iným. Diskutujeme o tom, kým. Máme zopár nápadov, koho osloviť. Myslím, že to bude jasné po prvom „špinavom“ zostrihu, kto by sa najviac hodil. Môj manžel, nemecký producent filmu, robí tiež hudbu a pesničky, takže aj jemu asi budem liezť na nervy a prosiť ho, či by mohol niečo urobiť (smeje sa).

Prečo ste doteraz nakrúcali skôr krátkometrážne filmy?

Problém je v tom, že keď niekde emigrujete, potrebujete minimálne desať rokov, aby ste sa aklimatizovali. Aby ste si vytvorili sieť, spoznali ľudí a zistili, komu môžete zaklopať na dvere, kde zohnať prácu. To je asi to najdôležitejšie, keď pracujete na voľnej nohe. Potom sa mi narodili dve deti a musela som sa venovať 3D animácii. Čo bola síce sedavá, ale úžasná práca, pretože sa vám v počítači otvára veľký priestor. Pracovala som na charakterovej animácii, získala som skúsenosti s postavičkami. Popritom som nakrúcala dokument Malá Hanoj. O troch kamarátkach z Vietnamu, ktoré prišli veľmi skoro do Českej republiky, už ako 15-, 16-ročné. Sledovali sme ich osudy sedem rokov, pozorovali sme, ako vystriedali niekoľko zamestnaní, ako si vytvorili vlastné rodiny. Takéto filmy o starších deťoch ma bavia asi najviac. O tínedžeroch alebo o malých dospelákoch, ktorí sa menia. Leto s Bernardom je môj prvý hraný film. Začínam možno trochu neskôr, no vzhľadom na to, že som zmenila bydlisko a prišli do toho dve deti, tak mi chvíľu trvalo, kým som sa tomu všetkému prispôsobila.

Hrané filmy s detskými hrdinami mali v bývalom Československu bohatú históriu. No v súčasnosti je ich málo. Čím to je?

Detský žáner sa vo všeobecnosti považuje za béčkový žáner. Zistili sme to aj na scenáristických workshopoch a počas toho, ako sme prezentovali náš projekt. Keď sme povedali, že pripravujeme film pre deti, tak len mávli rukou. Neviem, prečo to tak je. Neviem, či to má niečo spoločné s tým, že detské filmy zarábajú menej. Pretože dobré detské filmy sú robené aj pre dospelých, každý si ich rád pozrie. No ak urobíte detský film naivne a narýchlo, tak si viem predstaviť, že vznikne niečo, čo človek veľmi rád ofrfle… Vlastne už viem, prečo to tak je.

Prečo?

Pretože veľa detských filmov je náučných. A to ľudia nemajú radi, keď ich niekto poučuje. Keď to však dokážete spraviť tak, že sa ľudia s vašimi postavami vedia stotožniť, tak to úplne stačí. Divák nechce prijímať floskuly – toto je dobré a toto je zlé. Potom ho film nebaví.

Chcete vaším filmom nadviazať na prerušenú tradíciu?

Radi by sme. Všetci sme vyrastali na detských filmoch, ktoré boli perfektné. Je úžasné, keď sa ľudia stretnú po desiatich, dvadsiatich rokoch a bavia sa na tom, aké seriály a filmy kedysi pozerali. Tie filmy so svojimi postavami a špecifickým humorom formovali celé generácie. Ale to sa deje neustále, niekedy je to viac slovenské, inokedy menej.

Martina Saková (1977)

  • režisérka
  • Študovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, neskôr na Televíznej a filmovej univerzite v nemeckom Postupime.
  • Pôsobila ako asistentka produkcie v STV v programovom centre pre deti a mládež.
  • Je autorkou detských filmov Amálka, ja sa zbláznim, Čarovala ryba, aby bola chyba, animovaného filmu Heavy Mental, a dokumentu Malá Hanoj.
  • Bola výkonnou producentkou hraného filmu Vadí nevadí.
  • Je zakladateľkou filmovej produkcie a animovaného štúdia Projector23/Ber­lin.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Martina Saková #Leto s Bernardom #film #Audiovizuálny fond
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
34,99
Perla farebné ruže,tulipány a ranunculusy

Perla farebné ruže,tulipány a ranunculusy

44,99
Amore červené ruže

Amore červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk