Rovesník ČSR: Bol by som za republiku položil život

Vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov sa môže zdať vzdialenou minulosťou, ale žijú medzi nami ešte rovesníci prvej republiky. Alexandrovi Bachnárovi z Bratislavy ťahá už na stovku, zachoval si však fenomenálnu pamäť. Zrkadlia sa v nej pestré osudy konkrétnych ľudí na pozadí vzostupov a pádov Československa. Začítajme sa do jeho rozprávania.

19.09.2018 12:00
debata
Alexander Bachnár Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Alexander Bachnár Alexander Bachnár

Narodili ste sa koncom júla 1919 v Topoľčanoch. V akej rodine?

Narodil som sa ako siedme dieťa z desiatich. Deti boli jediné bohatstvo našej rodiny. Patrili sme medzi najchudobnejších Židov v Topoľčanoch. Často sme nemali čo dať do úst, neraz ma maminka poslala na neďalekú lúku nazbierať žihľavu, z toho navarila omáčku s niekoľkými zemiakmi – to bol náš obed.

Mnohí ľudia si dnes myslia, že takto chudobní mohli byť len Nežidia. Veď Židia, to boli sami krčmári, obchodníci, advokáti, lekári…

Ale to vôbec nie je pravda. O našej vtedajšej biede vypovedá aj úroveň bývania. Spočiatku sme bývali v centre mesta na Hviezdoslavovej ulici v podnájme u istého pána Stráňaja, ale nemali sme čím zaplatiť nájom, tak nás vysťahovali na okraj mesta do domca s hlinenou dlážkou. Dve izby so starým nábytkom, svietilo sa petrolejkou.

Ako ste sa ocitli v takejto chudobe?

Neboli sme jediná rodina v Topoľčanoch, čo takto živorila. V meste nebol takmer žiaden priemysel, jediný väčší podnik – cukrovar – po roku 1929 vyhorel. Bolo podozrenie, že ho niekto úmyselne podpálil, práve totiž prepukla kríza z nadvýroby a lacného cukru v celej Európe bolo veľa. Potom zostala v Topoľčanoch už len jedna stolárska prevádzka.

Čím bol váš otec?

Otec bol maliar natierač, mal však veľmi málo možností realizovať sa. V roku 1907 emigroval s manželkou a jedným synom za prácou do Ameriky. Tam sa však neuplatnil, umýval riad v reštaurácii, z čoho sa nedalo vtedy vyžiť, tobôž zbohatnúť, a to tým skôr, že rodičom sa v Amerike narodilo druhé dieťa. Vrátili sa teda domov, otec však hneď po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 narukoval a v bitke pri Przemysle padol do ruského zajatia.

Kedy sa vrátil domov?

Bol som počatý, keď sa otec vrátil zo zajatia, teda v roku 1918. Ani potom však nemal dostatok práce a hoci bol majster a mal živnostenský list, väčšinou pracoval u maliara Szomolányiho ako tovariš. Tomu zodpovedala aj finančná situácia našej rodiny, lebo matka pri toľkých deťoch musela byť ženou v domácnosti. Najhoršie bolo, pravda, v časoch krízy. Vtedy sme mali na raňajky pečený zemiak a čiernu kávu. A ak otec zohnal nejakú objednávku na prácu, tak len u miestnych židovských obchodníkov.

Alexander Bachnár ako trojročný chlapec. Foto: Archív Alexandra Bachnára
Alexander Bachnár Alexander Bachnár ako trojročný chlapec.

Aká početná bola židovská komunita?

Topoľčany mali vtedy okolo 8-tisíc obyvateľov, z toho takmer tretinu tvorili Židia, čiže bola to veľká komunita. V meste sa nachádzalo niekoľko židovských modlitební. Niektoré navštevovali pobožní Židia a iné menej pobožní. Mamička bola zo silne nábožensky založenej rodiny. Otec chodieval do synagógy len v piatok večer alebo v sobotu dopoludnia a okrem toho aj na veľké sviatky. Moji starší súrodenci sa tam objavovali zriedka, keďže politicky boli ľavicovo orientovaní. Aj mňa otec brával so sebou na pobožnosti približne do trinástich rokov. Každý piatok sa u nás doma konal kiduš, čo bolo zasvätenie šabatu. Vtedy sa zapálili dve sviečky a matka požehnávala barches, šábesový chlieb.

Čo je pravdy na tom, že mnohí Židia sa ťažko lúčili s monarchiou?

Treba povedať, že časť topoľčianskych Židov pochádzala z iných častí Rakúsko-Uhorska, hovorili po nemecky a aj inklinovali k monarchii, ale pomerne rýchlo si našli kladný vzťah k ČSR. Predstavte si, že každého 28. októbra boli slávnostné bohoslužby v miestnej synagóge, na ktorých sa zúčastňovali hlavní predstavitelia štátnopolitických orgánov. Okresný náčelník, starosta Topoľčian a veliteľ četníkov mali vyhradené tri stoličky – čestné miesta v prvom rade synagógy. Starosta, pán Žák, povolaním hodinár, bol členom ľudovej strany, ale ináč veľmi slušný a medzi Židmi mal veľa priateľov. Kantor na úvod vždy zaspieval československú hymnu a keďže pochádzal z Podkarpatskej Rusi a česky ani slovensky dobre nevedel, spieval „zemľja česká“. To som si zapamätal.

Ako sa hovorilo u vás doma?

Hovorili sme po slovensky, po maďarsky, ale aj po nemecky. Židovské rodiny sú väčšinou viacjazyčné. Starší súrodenci Dezider, Leo, Ela, Armin a Marcel skončili ešte maďarskú základnú školu. Vali, ja, Marta a dvojčatá sme už navštevovali slovenskú základnú školu. Hoci sme boli chudobná rodina, mali sme doma bohatú knižnicu. Knihy boli to jediné, na čo sme boli schopní minúť peniaze. Rodičia však nemohli dať všetkým deťom vyššie vzdelanie. Preto všetci súrodenci okrem mňa mali len základné vzdelanie, ale rodičia dbali, aby sa vyučili, tak všetci boli remeselníci – klampiar, čalúnnik, maliar, krajčírka – ja jediný som mohol navštevovať strednú školu. Učiteľka ma odporučila ako vzorného žiaka a najmladšieho čitateľa mestskej knižnice.

Kedy ste začali vnímať, že žijete v Československu?

Moje prvé stretnutie s Československom sa konalo na prvomájovom sprievode 1925. To som nemal ešte ani šesť rokov. Zobral ma tam brat Leo, ktorý bol už komunista, niesol červenú zástavu a mňa držal za ruku. Neďaleko námestia sprievod narazil na kordón četníkov. Ich náčelník najprv čosi vykrikoval a potom prikázal strieľať. Strieľali zrejme do vzduchu, lebo nikoho nezranili, iba nás rozohnali. Takýto bol môj prvý zážitok s prvou republikou.

Dosť nepríjemný. Splnila vôbec prvá ČSR očakávania ľudí z vašich vrstiev?

V niečom áno a v niečom nie. S odstupom času vnímam prvú republiku predovšetkým ako ostrov slobody a demokracie vo vtedajšej strednej Európe. Napríklad aj v Topoľčanoch vtedy pôsobilo niekoľko židovských politických strán a Židia boli zastúpení v mestskej rade. Predsedom jedného výboru, tuším obchodného, bol Žid, pán Seitzburg, majiteľ obchodu s klenotmi. Alebo zoberme si školstvo. V Topoľčanoch som navštevoval židovskú ľudovú školu. Mala takú slušnú úroveň, že do nej chodili aj deti Nežidov. Doobeda sa vyučovali bežné predmety a poobede náboženstvo. Potom ma rodičia prihlásili na Piaristické gymnázium v Nitre, kde vyučovali prevažne farári a dokonca i riaditeľ bol farár. Počas hodiny katolíckeho náboženstva sme mohli ísť von a mali sme ju voľnú. Žiadne antisemitské prejavy sa na tejto škole nevyskytli.

Vo vašom životopise však stojí, že gymnázium ste skončili v Prievidzi…

Áno, lebo už po pol roku som musel z Nitry odísť a hneď vysvetlím prečo. Hoci som bol žiak na vyznamenanie, na polročnom vysvedčení som mal štvorku z kreslenia. Z tohto dôvodu som bol nútený platiť takzvané školné. A keďže sme peniaze nemali, musel som školu opustiť. V Prievidzi nás učil fyziku Čech pán Červinka, jeho manželka, takisto českej národnosti, bola naša triedna a viedla nás na maturitné skúšky. Napokon, väčšina učiteľov na tomto gymnáziu boli Česi, jedine dvaja boli Slováci. Českí učitelia urobili nesmierne veľa pre pozdvihnutie kultúry a vzdelanosti na vtedajšom Slovensku. Počas štúdia v Prievidzi som býval za tridsať korún mesačne u pani Löwingerovej na povale, kde mala uskladnené jablká. Tam som sa stával na chvíľu zlodejom: vždy som si nejaké jablko zobral, aby som zahnal hlad.

Vari to len nebolo celé vaše stravovanie?

Nie, našťastie nebolo. Mal som veľmi dobrého priateľa Richarda Heimanna, syna majiteľa Karpátie, veľkej prievidzskej konzervárne. Riško nosil do školy dve desiate a jednu dával mne – hladujúcemu. Ináč, u Židov bol zvyk dávať niečo jesť takýmto chudobným študentom – každý deň som si mohol vypýtať jedlo v inej rodine. Ale boli dni, keď som nemal zabezpečenú ani takúto stravu, vtedy som mal na obed len desiatu od Riška a poobede som zašiel k Heimannovcom na koláč a kakao.

Zmaturovali ste v júni 1938. Čo bolo ďalej?

Moja mama, ktorá zriedka vyšla z bytu, urobila tak vtedy, keď som zmaturoval a hrdo sa išla prejsť so mnou po námestí v Topoľčanoch. Ako čerstvý absolvent gymnázia som nastúpil do tlačiarne istého pána Placka, židovského podnikateľa, ale tam sa pre mňa našla práca iba na tri mesiace.

Alexander Bachnár ako skaut. Foto: Archív Alexandra Bachnára
Alexander Bachnár Alexander Bachnár ako skaut.

To už bol september 1938 a Československo zoči-voči nacistickej hrozbe vyhlásilo všeobecnú mobilizáciu. Aký ohlas mala v Topoľčanoch?

Prijali sme ju veľmi pozitívne, dobrovoľne sme sa hlásili do armády. Možno to bol junácky zápal, nevedeli sme, do čoho ideme, mysleli sme si, že sa postavíme za spravodlivú vec.

Nakoniec však o osude ČSR rozhodli západní spojenci, keď 30. septembra 1938 podpísali s Hitlerom v Mníchove potupnú dohodu. Považovali ste to za zradu?

O trvanlivosti tejto dohody sme veľké ilúzie nemali, ale keď britský premiér Chamberlain ukázal papier z Mníchova, mysleli sme si, že najhoršie je zažehnané. Dnes už, pravda, vieme, že dohoda neznamenala odvrátenie vojny, ale jej začiatok.

Október 1938 priniesol ďalšiu dohodu – Žilinskú, čiže vyhlásenie autonómie Slovenska, nástup ľudákov k moci a o niekoľko týždňov režim jednej strany. Ako ste to všetko vnímali?

Mali sme o tom spočiatku dosť falošné predstavy. Mysleli sme si, že nejaký čas potrvá takýto neistý stav a potom sa viac-menej obnoví status quo. Ale už v jeseni 1938 prišlo k prvým deportáciám slovenských Židov, ktorých násilne vyviezli na územie obsadené po Viedenskej arbitráži Maďarskom. Jeden osvienčimsky väzeň to vystihol, keď povedal: Holokaust sa začal vtedy, keď prvý nacista alebo gardista dal facku nevinnému Židovi.

Cítili ste, že sa to môže stupňovať, pripravovali ste sa na zlé časy, alebo ste len vyčkávali, čo bude ďalej?

V tom čase ako príslušník ľavicovej židovskej organizácie, ktorá chystala svojich členov na vysťahovanie do Palestíny, som sa zoznamoval s prácou poľnohospodárskeho robotníka. Bol som vtedy presvedčením nielen komunista, ale aj sionista. Jeden prúd v sionistickom hnutí pripúšťal takéto spojenie.

Bola to príprava na budúci život v kibuci?

Presne tak. Príprava spočívala v tom, že jeden čas sme pracovali v kukuričnisku pri Giraltovciach, neskôr sme rúbali drevo v Holíči a inokedy nás bolo vídať na píle v Trenčíne. Pamätám sa, že s kukuricou mi to veľmi nešlo a jedna Giraltovčanka kus poľa urobila za mňa.

Keby na to prišlo, boli by ste sa skutočne vysťahovali?

Na to vám po takom dlho čase neviem odpovedať. Ale neskôr – vo vojne i po jej skončení – som zažil rôzne ťažké obdobia a na emigráciu som ani nepomyslel. Presadzoval som názor, že ja som za tento národ, za túto republiku bojoval. Bol som odhodlaný – teraz použijem silné slová – obetovať za ňu život. Je to moja krajina, z ktorej ma nikto nedostane, ja sa už vyhnať nenechám, hovoril som si. Žil som v predstave, že človek je doma tam, kde prežil svoje detstvo, kam sa viažu jeho spomienky, kde má priateľov. To bolo pre mňa dôležité.

V marci 1939 Čechy a Moravu okupovalo nacistické Nemecko, ČSR sa rozpadla a na okyptenom území Slovenska vznikol z vôle Hitlera bábkový štát. Čo to znamenalo konkrétne pre vás?

Ako Žid som nemohol dokončiť Pedagogickú akadémiu v Bratislave, kde som predtým začal študovať. Medzi prvými protižidovskými opatreniami bol zákaz navštevovať určité verejné priestory, nasledoval príkaz nosiť žltú hviezdu. Pamätám si, že najprv sme ju my mladí nosili s určitou pýchou. Moja mama opäť raz urobila výnimku, vyšla z bytu, ja som ju chytil pod pazuchu a prešli sme sa okolo Topoľčianskeho námestia so žltou hviezdou. Lebo sme netušili, čo nás čaká.

Kedy ste narukovali do 6. pracovného práporu?

To bolo vo februári 1940. Dostali sme staré prefarbené uniformy príslušníkov rakúsko-uhorského námorníctva ešte z prvej svetovej vojny. Chceli nás tak odlíšiť od všetkých ostatných vojakov. Pri podávaní hlásenia vyššej vojenskej šarži sme museli povedať "pracovník Žid“, neskôr to zmenili na "robotník Žid“, lebo vraj práca je česť a robota – povinnosť. Preto sa aj názov práporu zmenil z pracovného na robotný. Moja služba, ktorá nahrádzala vojenskú prezenčnú, trvala až do júna 1942.

Čo nasledovalo?

Dostal som príkaz odísť do pracovného tábora Nováky. Bol jedným z troch, ktoré vytvoril Slovenský štát pre svojich židovských občanov. Ďalšie sa nachádzali vo Vyhniach a v Seredi. Istý čas som v Novákoch nakladal uhlie, neskôr som učil v táborovej základnej škole.

Ako vyzeral novácky tábor?

Základ tvorili tri veľké, ostnatým drôtom ohradené objekty a v každom z nich sa nachádzalo okolo tisíc väzňov. Ak odišiel transport do Osvienčimu, tak sa tábor prakticky vyľudnil, čím vznikla možnosť zaplniť ho ďalšími väzňami. Koncom septembra 1942 vypravili z nováckej stanice posledný vlak s "dobytčákmi“ plnými ľudí. Materiálne podmienky v tábore sa potom o niečo zlepšili, hrozba obnovenia deportácií však väzňov neprestávala trápiť. A to tým skôr, že v roku 1943 už aj do Novák prenikli prvé správy o tom, čo Židov čaká napríklad v takom Osvienčime.

To už ste boli riaditeľom školy – osemtriedky. Aké to bolo, učiť v táborovej škole?

Samozrejme, stále sme žili v tieni osvienčimských transportov. My učitelia, sme sa však v rámci obmedzených možností snažili, aby deti mali všetko najpotrebnejšie na učenie a aby sa uchovali pri zdraví. Vtedy sme nemohli ani tušiť, že vyše polovičky z nich zahynie v Kremničke alebo vo vápenke v Nemeckej.

Kto boli vaši novácki žiaci?

Najčastejšie spomínam na moje žiačky – Boženku Weissovú a Vierku Goldbergerovú. Keď som v auguste 1944 odišiel do Povstania, dostal som od nich niekoľko listov, dva sa mi zachovali dodnes. Tábor vtedy rozpustili a moji žiaci sa zrazu ocitli na slobode. Čo je však paradoxné, necítili sa tam dobre, najradšej by sa vrátili za ostnatý drôt.

Viete si to vysvetliť?

Nie, to je najskôr otázka pre psychológa. "S radosťou sme sa dozvedeli, že ste sa chvalabohu vrátili živý a zdravý z druhého tuhého boja,“ písali mi Vierka a Boženka. "Teší nás, že ste našu radu poslúchli a dávate na seba pozor. Našou najväčšou túžbou by bolo teraz sedieť vo vykúrenej triede na 3. objekte a počúvať Vaše výklady.“

Čo sa stalo s dievčatami?

Vierku identifikovali pri odkrývaní masového hrobu v Kremničke. Podobne ako Ruženku, Juditku, Tomyho a ďalšie deti. 14-ročný Tomy, Tomáš Gibian, redigoval školský cyklostylovaný časopis. S nimi odišiel aj veľký kus môjho vlastného života. Boženka šťastnou náhodou prežila.

Už v tábore ste sa zapojili do hnutia odporu. O čo tam išlo?

V tábore sme mali ilegálnu komunistickú bunku, ktorá sa pripravovala na Povstanie. Zháňali sme a kupovali zbrane od slovenských vojakov. Okrem pušiek a samopalov sme si zaobstarali dokonca dva mínomety. Po nociach sme sa cvičili, ako so zbraňou zaobchádzať.

V historiografii SNP figurujete ako Novácka partizánska jednotka. Kto ju tvoril?

Výhradne muži z Pracovného tábora Židov v Novákoch, o čom sa po vojne dlho mlčalo. Pôvodne mala jednotka 230 príslušníkov. Z nich počas bojových akcií – od prvého dňa SNP do spojenia s jednotkami Červenej armády v apríli 1945 – padlo 38 mužov. Spočiatku nás nasadili na strategicky významnom mieste v Baťovanoch. V tom čase som pôsobil ako veliteľ čaty, a to v údernej rote, ktorú ustanovil veliteľ vojenskej posádky v Zemianskych Kostoľanoch hneď po našom príchode z Novák. Potom sme bojovali na fronte pri Turčianskom Sv. Martine a päť týždňov v Gaderskej doline. Neskôr Nemci zatlačili na Krížnu, kde prišlo k rozdeleniu jednotky – väčšia časť sa spojila s jednou sovietskou jednotkou, druhá skupina pod mojím velením smerovala na Vtáčnik. Mali sme pred sebou ťažkú partizánsku zimu v horách.

Kde vás zastihlo oslobodenie Bratislavy?

Začiatkom apríla 1945 som velil rote bývalých väzňov nováckeho tábora a boli sme súčasťou partizánskeho oddielu, ktorý vtedy operoval v oblasti pohoria Veľký Tribeč. Moja bojová skupina mala svojím spôsobom internacionálny charakter – vďaka mojim rečovým znalostiam mi môj veliteľ major Zorič pridelil dvoch Francúzov, deväť Maďarov, jedného Srba, jedného Ukrajinca a jedného Poliaka. Našimi hlavnými opornými bodmi boli obce Ježkova Ves, Skýcov a Zlatno. Bojovú činnosť sme vyvíjali až do spojenia s postupujúcimi jednotkami Červenej armády. Sovietskych občanov medzi partizánmi prevzalo vojsko, zatiaľ čo nás, občanov obnoveného československého štátu, onedlho prepustili do civilu.

Vy ste obnovenie ČSR zrejme privítali.

Ja som to prijal ako – v tom čase – prirodzenú vec, veď som spolupôsobil pri obnovení republiky, bojoval som za Československo. Naša jednotka ešte v Povstaní obsadila dedinu Skýcov a tá v podstate zostala československá až do oslobodenia 16. marca 1945. Českoslo­venská dedina Skýcov nie je omyl – ešte aj v tom čase na obecnom dome viala československá zástava a starostom bol československy orientovaný pán Sabo. Nemci so svojimi motorizovanými a tankovými jednotkami sa tam jednoducho nedostali. Vedeli, že obec bráni naša partizánska skupina, ktorá mala vtedy okolo 600 príslušníkov.

Začiatkom apríla 1945 Nemci utekali aj z vašich rodných Topoľčian. Išli ste sa tam pozrieť hneď po demobilizácii?

Áno, ale z rodiny som tam našiel len sestru so synom, ktorá sa náhodou zachránila. A otca, ktorého zachránil riaditeľ nemocnice v Banskej Bystrici Daniel Petelen. Šesť príslušníkov našej rodiny deportovali ešte v marci 1942 do Osvienčimu a Majdanku. Ďalších postrieľali koncom novembra 1944 v Kremničke.

Rodina Bachnárovcov v čase prvej ČSR. Väčšina... Foto: Archív Alexandra Bachnára
rodina Bachnárovcov Rodina Bachnárovcov v čase prvej ČSR. Väčšina neprežila holokaust.

Ako vás privítali Topoľčanci?

Dosť neúctivo a niektorí sa vyjadrili, že vraj sa nás vrátilo viac, ako odišlo. Skutočnosť však bola taká, že z približne 2 800 židovských občanov, ktorí žili v meste pred vojnou, sa vrátilo len 27. Napriek tomu nemali kde bývať, lebo byty deportovaných boli obsadené. Nasťahovali sa teda všetci do domu po bývalom predsedovi náboženskej obce pánovi Gelejovi. Skrátka, zistil som, že v Topoľčanoch mi nekynie žiadna perspektíva a pobral som sa preč. Ale na to nerád spomínam, radšej vám porozprávam o tom, ako prežil môj otec, lebo je to svojím spôsobom jedinečná historka.

Porozprávajte, prosím.

Môjho otca zaistili po potlačení Povstania. Držali ho najprv v Banskej Bystrici a potom jednej novembrovej noci odvádzali s ostatnými väzňami do Kremničky. Medzi tými, ktorých viedli na popravu, bol aj zvyšok našej rodiny – mama, sestra s manželom, brat s manželkou a tromi malými deťmi. Otec mal v tom čase už vyše 60 rokov a cestou do Kremničky si zlomil nohu. Bola hlboká noc a eskorta si nevšimla, že otec zostal ležať na ceste. Ráno ho tam našli obyvatelia Kremničky a odviezli ho na sedliackom voze do banskobystrickej nemocnice. A tam sa dočkal oslobodenia.

To ho tam štyri mesiace ukrývali?

Doktor Petelen chcel najprv otcovi vybaviť falošné papiere, ale otec to odmietol. Keď som sa narodil ako Žid, chcem ako Žid aj zomrieť, povedal. Riaditeľ nemocnice dal potom otca premiestniť do izolačky a na dvere napísali Flektyfus – Škvrnitý týfus. A do knihy pacientov uviedol, že otca si odviezli príbuzní do Topoľčian. Keď prišlo gestapo zisťovať, či v nemocnici neskrývajú Židov, alebo partizánov, izolačke sa zo strachu vyhlo. Navyše Petelenovi viac-menej dôverovali, veď ošetroval aj nemeckých vojakov. Pred viacerými rokmi som dal návrh na ocenenie doktora Petelena najvyšším izraelským vyznamenaním Jad Vašem – Spravodlivý medzi národmi. Bolo mu pridelené, ale, žiaľ, už sa toho nedožil. Dekrét o vyznamenaní prevzala jeho dcéra.

Vráťme sa ešte na chvíľu do povojnových Topoľčian. Keď ste tam zistili, čo sa tam dialo, skutočne ste ani vtedy neuvažovali o emigrácii?

Nie, lebo po oslobodení som žil v predstave, že nastáva doba mieru, slobody a spravodlivosti. Odišiel som do Bratislavy, kde som mal veľa priateľov. Leopold Lahola mi ponúkol prácu vo vtedajšom armádnom denníku Bojovník, bol jeho šéfredaktor. Tak som sa stal žurnalistom.

V roku 1949 si vás vyžiadali do redakcie vtedajšej Pravdy. Aké to tam bolo?

Z Bojovníka do Pravdy si ma vyžiadal jej šéfredaktor Edo Friš. Bol to vynikajúci novinár a publicista, v tých ťažkých časoch však nemohol naplno preukázať svoj talent. Podobne ako Laco Mňačko, reportér Pravdy, a mnohí ďalší. Spomínam si, že pri nejakom výročí sme uverejnili portrét Stalina. Vinou štočkárov však vyšiel tak, že generalissimus mal najvyššie sovietske vyznamenanie Rad víťazstva na ľavej strane, a nie na predpísanej pravej. Zistili to až v tlačiarni. Rotačku museli zastaviť, všetok vytlačený náklad zošrotovať a nasledovali tvrdé postihy. Inokedy sme uverejnili pozdravný telegram ministra zahraničia Viliama Širokého jeho kolegovi k štátnemu sviatku Maďarska. Telegram sa končil vetou: „Nech žije Sovietsky zväz, náš spoločný nepriateľ.“

To naozaj?

Ale áno! S touto chybou nám totiž telegram do redakcie poslala už pražská ČTK a nikto si to nevšimol. Mal som v ten večer službu ako vedúci vydania. Ráno si po mňa prišla Štátna bezpečnosť. Nasledovali výsluchy, podozrenie z politickej diverzie a hrozba žalára. Nebyť Friša, ktorý mal vplyvných známych, tak skončím za mrežami. Poviem vám, pracovať v Pravde bolo vtedy veľmi nebezpečné.

Preto ste z redakcie odišli?

Bol som „odídený“. Začiatkom roku 1952 ma poslali do výroby. To však už súviselo s procesom proti Slánskemu a s honbou na takzvaných sionistov. Z Pravdy museli odísť takmer všetci Židia.

Nemali ste pocit, že dejiny sa opakujú?

My sme si to nechceli pripustiť. Gottwaldovi vyšli v roku 1949 zobrané prejavy pod titulom Deset let. V prvom vydaní ešte bola formulácia, že KSČ chce svojou osobitnou cestou dospieť k socializmu. Verili sme, že sa podarí vyhnúť triednemu boju a všetkému, čo s tým súviselo v Sovietskom zväze. A čo sa tam dialo v mene Stalina. V druhom vydaní Gottwaldových prejavov už bolo uvedené – „podľa príkladu sovietskej politiky“.

Skončili ste vo výrobe. Kde?

Dva roky som pracoval ako zvárač v bývalej bratislavskej Dimitrovke. Keď sa trochu „oteplilo“, opäť mi umožnili zamestnať sa v novinách, v odborárskom denníku Práca. V roku 1969, to som bol zahraničnopoli­tickým redaktorom, ma však znovu vyhodili z práce.

Neprešli ste politickými previerkami?

So mnou trval pohovor až sedem hodín. Komisia mi vyčítala štyri veci: že som počas Pražskej jari nepodporil "zdravé jadro“ v redakcii, že som bol proti príchodu „internacionálnej pomoci“ vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, že som spochybnil dovtedy platnú tézu o vedúcej úlohe KSČ a že som v roku 1969 dal hlas Marte Kubišovej. To treba mladším čitateľom vysvetliť: nakoľko som trochu hudobne nadaný, bol som členom laickej poroty na Bratislavskej lýre. A hlasoval som tak, ako som hlasoval. Predsedom previerkovej komisie bol človek, s ktorým sme boli rodinní priatelia, dúfal som v jeho zhovievavosť, ale kdeže! Ešte mi vyčítal, že som neodsudzoval príbuzných a priateľov, ktorí v roku 1968 emigrovali. Povedal som mu: "Paľo, tebe bolo ľahšie tu zostať, ako im odísť!“ a žiadal som, aby mi dali rozhodnutie komisie písomne. Vraj si ho mám napísať sám. Som v tomto ohľade asi ojedinelý prípad, lebo ortieľ o vylúčení zo strany som si napísal sám a bývalý kamarát mi ho podpísal.

Čo ste robili počas normalizácie?

Tri mesiace som bol nezamestnaný, potom som do roku 1976 robil – vďaka znalosti cudzích jazykov – v Ústave zdravotnej výchovy rôzne zdravotnícke rešerše, ktoré si objednávali lekári. Po výmene riaditeľa som musel ústav opustiť. Istý čas som predával noviny a cigarety. Neskôr bol zo mňa vrátnik na Slovenskom zväze výrobných družstiev. A tak to so mnou išlo až do novembra 1989.

To ste už mali 70 rokov…

Áno, ale život po Novembri sa pre mňa vyvíjal veľmi zaujímavo. Začal som pracovať ako tajomník Zväzu protifašistických bojovníkov. V porevolučných rokoch som mal blízko k Strane demokratickej ľavice, radil som im v kdečom a oni ma dokonca delegovali do volebnej komisie.

V bývalom Československu ste zažili veľmi rozdielne obdobia a rôzne režimy. Ako vám bolo, keď spoločný štát zanikal druhýkrát? Nebolo vám za ním ľúto?

Bolo, ale nedalo sa nič robiť. Bolo len otázkou času, kedy k rozdeleniu dôjde. Ekonomicko-sociálne podmienky v oboch častiach federácie boli rozdielne a tendencie v Európe rozdeleniu priali.

Máte závideniahodnú pamäť na mená, dáta, na udalosti…

Tá pamäť je príťažou, všetko si pamätám až do detailov, na ktoré by som radšej zabudol. A najmä s pribúdajúcim vekom to cítim čoraz viac – tú ťarchu pamäti. Nevidím to ako nejakú obrovskú výhodu.

Na čo si najradšej spomínate?

V osobnom živote, samozrejme, na našu rodinu, osobitne na moju manželku, ktorá zomrela príliš skoro. Tiež každý deň – a nie je to fráza – myslím na členov rodiny, ktorí sa stali obeťami holokaustu. Z obdobia vojny často myslím na Povstanie.

Prečo na Povstanie?

Lebo vtedy nie druhí, ale ja sám som rozhodoval o svojom živote a osude. Paradoxne, vtedy som mal pocit istoty, to, čo dnes mnohým ľuďom chýba. Vedomie, že ak sa má niečo udiať, tak sa aj udeje. Nie ako dnes, keď sa dodatočne hľadajú dôvody, prečo sa niečo neudialo. Vtedy ľudia túto istotu mali. Vedeli, že podobne ako oni uvažujú stovky a tisíce ďalších, im podobných. Dnes chýba vedomie spolupatričnosti, vedomie, že všetci patríme k sebe.

Mal by sa 28. alebo 30. október sláviť ako štátny sviatok?

Ťažko na to odpovedať. Ja nie som veľmi za sviatky, ak nie sú naplnené zmysluplným obsahom. Neviem odhadnúť, čo sa odohráva v mysliach súčasných mladých ľudí. Dôležitejšie podľa mňa je, ako sa táto udalosť podá v učebniciach a na hodinách dejepisu. Napríklad, čo dnes vedia mladí ľudia o T. G. Masarykovi? A pre nás to bola veľká historická postava. Komunisti síce mali za prvej republiky heslo "Nie Masaryk, ale Lenin“, keď však TGM zomrel, dali si čierne pásky na rukávy. Jeho osobná autorita bola príliš veľká. A to aj napriek hladovým pochodom nezamestnaných počas veľkej krízy a napriek streľbe četníkov do robotníkov.

Neobávate sa zosilnenia antisemitizmu u nás?

Ja považujem antisemitizmus za diagnózu, za jedno psychosomatické ochorenie. Poliak Adam Michnik to vyjadril presne: Nemožno byť antikomunistom a súčasne nebyť antisemitom. Lebo komunisti, to sú aj Židia.

Ako vidíte budúcnosť Slovenska?

Myslím si, že veľa múdrejších, skúsenejších a informovanejších ľudí nevie so stopercentnou istotou povedať, čo sa bude diať v najbližších mesiacoch alebo rokoch. Dôležité však je, ako bude mladá generácia pripravená na prevzatie zodpovednosti za dianie na Slovensku. Ako sa vyvaruje chýb z minulosti, aby sa už nikdy viac neopakovali.

Alexander Bachnár (1919)

priamy účastník protifašistického odboja

  • Po vypuknutí SNP pôsobil najprv ako veliteľ čaty a neskôr veliteľ roty Nováckej partizánskej jednotky
  • Po vojne pracoval ako novinár s prestávkami v 50. rokoch, keď ho poslali do výroby.
  • Po roku 1969 prišiel o prácu novinára druhýkrát v rámci normalizácie.
  • V rokoch 1990 – 1995 bol tajomníkom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.
  • V rokoch 1995 – 2002 pôsobil v Dokumentačnom stredisku holokaustu.
  • Bol vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939, Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom a Radom Slovenského národného povstania. Prestížnou cenou vyznamenalo A. Bachnára v roku 2001 Múzeum holokaustu vo Washingtone.
  • V roku 2014 dostal Medailu prezidenta Slovenskej republiky za výnimočné zásluhy v protifašistickom odboji a úsilie pri obrane demokracie.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Česko - Slovensko #100 rokov vzniku ČSR