Denisa Gaálová: Na dejepisárov som mala vždy šťastie

Denisa Gaálová napísala Stručné dejiny Slovenska pre najmladších čitateľov. Nie je to však úhrn faktov, tzv. dejiny „v kocke“. Autorka, stredoškolská učiteľka dejepisu a slovenčiny, sa snaží príbeh našej histórie vyrozprávať a nachádzať súvislosti medzi udalosťami, ktoré sa stali na našom území a vo svete.

28.09.2018 06:00
debata (17)
Dúfam, že moja knižka presvedčí mladých... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Denisa Gaálová Dúfam, že moja knižka presvedčí mladých čitateľov, že aj slovenské dejiny sú zaujímavé, hovorí Denisa Gaálová.

Nápad napísať túto knihu vraj podnietila publikácia z roku 1935 Stručné dejiny sveta pre mladých čitateľov od E. H. Gombricha, ktorá vychádza opakovane dodnes. Poznali ste túto knihu? Veríte, že aj vaše dejiny Slovenska vyjdú opakovane?

Ku Gombrichovým Stručným dejinám sveta som sa dostala len nedávno. Predtým som ich nepoznala, ale zaujali ma svojou formou. On približuje dejiny ľudskej civilizácie rozprávaním príbehov. Snaží sa vysvetliť deťom historické udalosti na zrozumiteľných príkladoch. Netrúfam si predpovedať, či moja kniha vyjde opakovane, ale dúfam, že knižka o slovenských dejinách prispeje k popularizácii histórie. Chcela by som, aby si našla cestu najmä k mladým čitateľom, ale aj k dospelým, ktorí si chcú zábavnejšou formou doplniť už dávno zabudnuté vedomosti.

Máte už teraz niečo, čo by ste do reedície dodali?

Gombrich do svojej knihy pridal kapitolu o 20. storočí, ktoré sám zažil. Pravdepodobne by som tiež pridávala do záverečnej kapitoly nové udalosti. Stále sa niečo deje.

Kniha Stručné dejiny Slovenska obsahuje obdobie od praveku na Slovensku po nežnú revolúciu. Ktorou kapitolou ste začali písanie? Išli ste chronologicky alebo ste najprv spracovali to, čo vám bolo najbližšie? Čo to bolo?

Písať som začala o Slovanoch a Veľkej Morave, čiže vlastne druhou kapitolou. Potom som šla chronologicky, bolo to tak jednoduchšie – aj kvôli nadväznosti faktov. Život našich slovanských predkov mi totiž ponúkal príbeh, ktorý sa dal pomerne dobre spracovať. Mala som tiež k tejto téme dosť načítaného.

A kapitola o praveku?

Pravek, najstaršie obdobie, som spracovávala ako posledné, hoci pre mňa je to zaujímavé obdobie. Potrebovala som si však k nemu viac utriediť poznatky, vybrať fakty do knihy.

V poslednej kapitole ste sa ocitli v súčasnosti. Je to celkom iné než pravek. Už existuje množstvo pravidiel a predpisov, ako ste na to išli?

Áno, posledná kapitola dostane čitateľa až do dneška. V závere sa dočíta aj o vzniku nášho samostatného štátu a ako funguje. Aké možnosti majú občania v demokratickom zriadení. Sú to praktické informácie, občianske minimum, ktoré by už aj mladí čitatelia mohli zvládnuť.

Knižka sa začína kapitolou o našom území v... Foto: ILUSTRÁCIE FRANTIŠEK HŘÍBAL Z KNIHY STRUČNÉ DEJINY SLOVENSKA PRE MLADÝCH ČITATEĽOV, VYDAL SLOVART, 2018
Stručné dejiny Slovenska, ilustrácie, Denisa Gaálová Knižka sa začína kapitolou o našom území v praveku...

Boli niektoré kapitoly mimoriadne náročné? Obyčajne sú to najnovšie dejiny, ktoré majú ľudia v čerstvej pamäti.

Čím bližšie k súčasnosti, tým ťažšie sa vyberali fakty a opisovali udalosti. Bolo zložité vysvetliť veci, ktoré rodičia detí zažili, ale súčasným deťom už nič nehovoria. Práve tieto pasáže sme najviac prepracovávali, dopĺňali a škrtali. Dvadsiate storočie poskytuje množstvo materiálu na spracovanie a historikov čaká pri jeho interpretácii ešte veľa práce.

A objektivita? Je vôbec možná pri čerstvých udalostiach?

Objektívnosť sa dá zachovať najmä kritickým prístupom k historickým prameňom – rôznym dokumentom o daných udalostiach.

V akom stave sú naše súčasné dejepisné učebnice pre školy?

Mám skôr prehľad o stredoškolských učebniciach, než o tých na základnej škole. Autori sa ich snažia modernizovať, dopĺňať. Uverejňujú pramene – úryvky textov, fotografie, karikatúry, obrázky, schémy a pridávajú otázky na rozbor týchto prameňov. Snažia sa viesť žiakov ku kritickému mysleniu, k čítaniu a porozumeniu textov. Doplnkom bývajú kreatívnejšie úlohy v závere učiva, ktoré sa snažia prepojiť minulosť so súčasnosťou.

To je dôležité. Veľa závisí aj na výklade a schopnostiach učiteľa, lebo asi nie všetko môžu žiaci z ukážok pochopiť?

Áno, nie všetky úlohy a pramene sú dostatočne spracované pre samostatnú prácu a štúdium žiakov. Podobné je to s textom učiva. Reforma nám aspoň okresala množstvo učiva v dejepise. Samozrejme, vždy záleží na pedagógovi i atmosfére v triede, ako podá dané učivo, čo všetko sú žiaci schopní zvládnuť, o čo sa viac budú zaujímať.

Vašu knihu chápete ako doplnok vyučovania, alebo skôr ako zábavné čítanie?

Stručné dejiny Slovenska beriem ako doplnok, žiakom by mali pomôcť lepšie si uvedomiť fakty naučené v škole. Sú podané ako rozprávanie, nie je to len výpočet rokov, udalostí, mien.

Ako sa autor takejto knihy orientuje v dokumentoch? Ako sa prípadne vyhne názorom, s ktorými vnútorne nesúhlasí a predsa „okolo poletujú“?

Autorovi síce zostáva dokumentom dôverovať, ale zasa má možnosť vybrať si. Nebudem uvádzať niekoho, kto tvrdí, že SNP nebolo správne, alebo kto tvrdí, že starí Slováci prišli na Veľkú Moravu.

Z akých učebníc dejepisu ste sa učili vy?

Naše učebnice boli otrasné. Základnú školu som končila v Jesenskom akurát v roku 1990, takže to boli „socialistické“ učebnice. V knihách pre vyššie ročníky si spomínam najmä na veľa revolúcií a veľa Sovietskeho zväzu. Po zmene režimu sme sa potom na gymnáziu v Rimavskej Sobote učili z narýchlo vydaných učebných textov.

... a od Slovanov a časy v Uhorsku sa dostane... Foto: ILUSTRÁCIE FRANTIŠEK HŘÍBAL Z KNIHY STRUČNÉ DEJINY SLOVENSKA PRE MLADÝCH ČITATEĽOV, VYDAL SLOVART, 2018
Denisa Gaálová, kniha, ilustrácia ... a od Slovanov a časy v Uhorsku sa dostane až ku vzniku Československa.

O to väčší bol význam pedagógov – mali ste dobrých učiteľov?

Veľmi záležalo na výklade látky. Na dejepisárov som mala vždy šťastie. Upevnili vo mne rozhodnutie ísť študovať dejiny. Ale uznávala som aj pedagógov iných predmetov, najmä chemikárku. Je to síce od dejepisu a slovenčiny ďaleko, no ovplyvnila ma, spolu s ďalšími, pri výbere učiteľského povolania. Základnú školu som absolvovala klasickú „dedinskú“, mala dobrú atmosféru. Veď mnohí učitelia učili aj našich rodičov či súrodencov. To bolo príjemné prostredie.

Na začiatku každej kapitoly je vstupná ilustrácia. V historických knihách bývajú skôr fotografie, ovplyvnili kreslené ilustrácie aj vaše písanie?

Od začiatku sa uvažovalo o ilustráciách a nie fotografiách. Podobne je to aj v Gombrichových dejinách. František Hříbal, keďže je tiež vzdelaním historik, vymyslel úvodné obrázky ku každej kapitole. Pôvodne sme uvažovali o menších obrázkoch uprostred textu, ale napokon uvádzajú kapitoly. Myslím, že jeho ilustrácie výborne vystihujú text jednotlivých kapitol a navodzujú ich obsah. Dôležitú súčasť knihy tvoria aj mapy, ktoré nakreslil ilustrátor. A na predsádke knihy nájdu čitatelia rôzne symboly súvisiace s našimi dejinami.

Dnešní študenti vraj frflú, že naše dejiny sú oveľa nudnejšie ako svetové. Presvedčí ich knižka o opaku? Prečo myslíte, že žiaci takto premýšľajú? Učí sa u nás dejepis nudne, alebo naozaj máme nudné dejiny?

Dúfam, že táto knižka pomôže presvedčiť mladých čitateľov, že aj slovenské dejiny sú zaujímavé. Veď naši predkovia nežili vo vzduchoprázdne, boli vždy súčasťou dejín. Študenti sa utiekajú k stereotypnému názoru, že naše je nudné a svetové zaujímavejšie asi aj preto, že to dostávajú neproporčne. Zo svetových dejín im dejepis ako predmet vyberá len niektoré udalosti, a tie slovenské dejiny sa predsa len učia podrobnejšie. Je toho viac.

A teda viac záväzného učenia. Zaujímavejšie je asi pozerať historické dokumenty na internete…

Televízia či internet im ponúkajú veľa dokumentov, filmov, seriálov zo svetových dejín. Tam sú dejinné udalosti spracované veľmi zaujímavo. Podobne je to s knihami, či časopismi. Všade sa dejiny podávajú svetovou optikou. Slovenské dejiny v tejto konkurencii zaostávajú. Veľa teda, ako sme už hovorili, závisí od pedagóga, aby tému podal príťažlivo. Ja sa snažím prepájať dianie u nás so svetovými udalosťami, aby si študenti uvedomovali ich vzájomný vplyv. Najmä 20. storočie sa nedá preberať bez súvislostí so svetovými dejinami.

Dnes sa žiaci topia v informáciách rôzneho druhu a z rôznych zdrojov. Ako ich učíte, aby si našli správne a hodnoverné pramene?

Učím na bratislavskom Gymnáziu Ivana Horvátha. Moji študenti sú už takmer dospelí ľudia. Niektorí sa veľa pýtajú, radi diskutujú. Sami si vyhľadávajú informácie. Snažíme sa ich na vyučovaní viesť k tomu, že sú súčasťou tejto spoločnosti, že je dôležité sa zaujímať o dianie okolo seba. Áno, je dôležité viesť ich k vyhľadávaniu vierohodných informácií, aby dokázali sami rozlišovať relevantné informácie.

Máte už reakcie na vašu knihu?

Zatiaľ ich nie je veľa, ale sú pozitívne. Ozývajú sa aj bývalí študenti. To učiteľov vždy poteší.

Budete v podobnom písaní pokračovať? Aké témy by vás lákali?

Zatiaľ nemám nič v pláne. Čakajú ma skôr pracovné úlohy spojené so školou. Stručné dejiny sa napríklad minimálne venujú bežnému, každodennému životu ľudí v jednotlivých obdobiach. Rozsah knihy nám neumožnil zapracovať ich tam. Takisto životné príbehy mnohých zaujímavých osobností by si zaslúžili viac pozornosti. Najmä žien. Keď sa opýtam študentov na známe ženy z našej, ale aj svetovej histórie, majú problém nejaké spomenúť.

Gaálovej dejiny ilustroval František Hříbal,... Foto: ILUSTRÁCIE FRANTIŠEK HŘÍBAL Z KNIHY STRUČNÉ DEJINY SLOVENSKA PRE MLADÝCH ČITATEĽOV, VYDAL SLOVART, 2018
Denisa Gaálová, kniha, ilustrácie, František Hříbal Gaálovej dejiny ilustroval František Hříbal, ktorý je tiež vzdelaním historik.

Čítate si rada o histórii? Ktoré sú vaše obľúbené knihy?

Čítam všeličo, mám rada aj historické romány, ale aj odbornú literatúru. Myslím, že učiteľ sa nezaobíde bez dopĺňania poznatkov. Mám rada etnologické diela o každodennom živote v minulosti. Zbieram si knihy o stravovaní v minulosti. Ale rada si prečítam dejiny rôznych odvetví, aj medicíny, maliarstva či matematiky… Mám rada knihy Ľudmily Ulickej, Oľgy Tokarczukovej i našej Svetlany Žuchovej. Ako oddychovú literatúru rada čítam severské detektívky.

Ste spokojná s povolaním učiteľky? Snívali ste o tomto povolaní? Vyplnili sa vaše predstavy? Ako sa vyvíja školstvo na Slovensku?

Mojím snom bolo povolanie archeologičky. Na gymnáziu som sa rozhodla pre učiteľstvo dejepisu a k tomu som si vybrala slovenský jazyk a literatúru. Dodnes učím obidva predmety, hoci je dosť náročné pripravovať sa na obidva predmety. Slovenčina zahŕňa aj opravu množstva slohových prác. Ale patrí to k tejto práci. Niektoré predstavy sa splnili, niekde narazí človek na realitu. A – niektoré školské roky sú náročnejšie ako iné. Tiež pracovať s ľuďmi nie je vždy jednoduché, no zatiaľ si neviem predstaviť, že by som robila niečo iné. Veľa závisí od prístupu k povolaniu, od kolektívu, od vedenia školy, od zriaďovateľa školy… Keby sme my učitelia pozerali len na naše nízke platy, na nízky kredit učiteľov v spoločnosti, naozaj by nemal kto učiť.

Dostala sa do textu v knihe aj vaša osobná skúsenosť, zážitky alebo vaše „historické lásky“?

Osobnej skúsenosti som sa nevyhla pri najnovších dejinách. Bývalý režim som zažívala ako dieťa a žiačka základnej školy. Je jasné, že si nepamätám veľa udalostí z detstva, ale spôsob vtedajšieho života som si uvedomovala. Medzery v zásobovaní a dlhé rady v obchodoch na nedostatkový tovar. Banány a mandarínky boli len pred Vianocami, ľudia zháňali podpultový tovar, nemohli cestovať do zahraničia, povinné boli oslavy režimu, povinná bola výučba ruského jazyka… Do kostola sa chodilo tajne. Problém bol s výberom školy, obmedzené bolo vysielanie televízie a rozhlasu…

Kde beriete inšpiráciu a čo vás baví pri písaní najviac?

V každom historickom období mám niečo, čo ma zaujíma viac a čo menej. Niekedy je to zaujímavá lokalita, inokedy zaujímavá osobnosť. Rada cestujem po pamiatkach, štverám sa po zrúcaninách našich hradov, navštevujem múzeá, ktoré skrývajú všeličo zaujímavé. Ale rada sa hrabem aj v starej tlači, kde človek nájde tiež kadečo zaujímavé.

Na čo ste prišli – čo nás učia dejiny?

Možno to, že aj my môžeme meniť to, s čím sme nespokojní, že by sme mali zveľaďovať dedičstvo po predkoch, že ani v okolitom svete nie je všetko ružové. A najmä – nemali by sme byť ľahostajní k okolitému svetu.

Denisa Gaálová

Narodila sa 11. októbra 1975 v Rimavskej Sobote. Vyrastala v Jesenskom. Na FFUK v Bratislave vyštudovala slovenský jazyk, literatúru a históriu. Učí na Gymnáziu Ivana Horvátha v Bratislave. V Slovarte jej práve vyšla kniha Stručné dejiny Slovenska pre najmladších čitateľov.

© Autorské práva vyhradené

17 debata chyba
Viac na túto tému: #Dejiny Slovenska #Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov #Denisa Gaálová