Kapela z osady rúca predsudky. Vo filme aj v realite

Takú premiéru na piešťanskom filmovom festivale Cinematik ešte nezažili. Hlavní protagonisti nového dokumentárneho filmu Kapela, hudobníci z rómskej osady pod Tatrami Gustáv a Roman Gáborovci a Nikolas, Milan a Roman Polhošovci sa rozohrali na uliciach. Lomnické Čháve pokračovali na piešťanskej kolonáde, muzicírovali, až kým nevystúpili na pódium kina Fontána. Vo filme ich viedol sused z osady Stano Čonka, no v realite je ich manažérom „biely gadžo“ - Tomáš Slebodník, filmový producent zo Spišskej Novej Vsi. Ujal sa ich, pretože nechcel, aby sa ich príbeh skončil záverečnými titulkami dokumentárnej snímky.

30.09.2018 15:00
Lomnické Čháve Foto:
Lomnické Čháve v Piešťanoch. Zľava Gustáv Gábor, Roman Gábor, Milan Polhoš, Roman Polhoš a Nikolas Polhoš.
debata (2)

Máte za sebou bujarú premiéru filmu v Piešťanoch v sobotu 15. septembra. Aké boli reakcie?

Chceli sme sa divákom predstaviť aj naživo. O šiestej večer sme vyrazili spred Domu umenia cez kolonádu, cez celé Piešťany s malou zastávkou na Moste lásky. Chalani hrali celú cestu a myslím si, že to bol mierny rozruch, keď sa opreli do saxofónov. Spievali až ku kinu Fontána. Dnu už boli usadení ľudia, režisér Ladislav Kaboš si pozýval na pódium všetkých tvorcov až nakoniec zišli dolu po schodoch hrajúci chalani. Po filme režisér Kaboš pozval všetkých návštevníkov kina na recepciu, kde muzikanti zahrali naživo dve kolá po 20 minút.

Aký bol ohlas?

Dobrý. Je to silný príbeh. Pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia a vystrelili na veľké pódiá a na najväčšie festivaly.

Aké boli ich začiatky?

Títo hudobníci hrali spolu v rôznych meniacich sa zostavách od roku 2014. Hrávali so súborom Lomničan, Lomničanik. Nemali perkusionistu, Nikolas Polhoš sa k nim pridal neskôr. Účinkovali aj na Svetovej zimnej univerziáde na Skalnatom plese v roku 2015. Nikto im však vtedy nedal formu, o čo sa dnes pokúšame, aj keď je to stále trochu divoké.

A kedy ste ich prvýkrát stretli vy?

Bolo to počas nakrúcania filmu Kapela v apríli 2017 priamo v osade Nový dvor vo Veľkej Lomnici. Tam sme sa spoznali a zažil som ich prvé tóny. Už na ich počiatočných vystúpeniach v Bratislave, Košiciach či v Tatranskej Lomnici ma zaujala emócia, akú dokážu odovzdať publiku a ktorú im zabávajúci sa ľudia dvojnásobne vracajú.

Vo filme je ich manažérom Stano Čonka. Prečo ich vediete nakoniec vy?

Pôvodne sme zamýšľali, aby všetko fungovalo aj po filme. Aby naďalej existovala kapela aj človek, ktorý by mal seriózny záujem ju koučovať. No objavili sa prekážky, pre Rómov neprekonateľné, nezhody na život a na smrť, ktoré jednoducho bránili tomu, aby príbeh, ktorý divák videl v kine, pokračoval aj v reálnom živote. To bol jeden z momentov, keď som si povedal, že by to bola škoda. Že tú kapelu treba potiahnuť. Keď už z rómskej osady vystúpili na prvý schodík, mohli by sme spoločnými silami zdolávať aj ďalšie schodíky. Nechcem, aby sa to skončilo tak, že budú hrať po baroch. To nemá zmysel.

Čo vás motivovalo, aby ste im pomáhali?

Boli to najmä reakcie ľudí, ktorí ich videli hrať, keď sa nakrúcal film Kapela. Zrazu začali padať otázky – kto je to Lomnické Čháve? Kde hrajú? Kde ich môžeme vidieť a počuť? V tomto období by to organizačne nezvládli, aby sa sami dali dokopy, aby dokázali komunikovať. Ich prístup k internetu je obmedzený. Doma internet nemajú, pripojiť sa môžu v komunitnom centre, kde majú bezdrôtové WiFi pripojenie k dispozícii od 15. do 22. hodiny. Kde síce môžu prísť s mobilom a postávať s ostatnými pred komunitným centrom, no takto sa nedá vytvárať webová stránka. Pomohli sme im ju zriadiť, vytvorili sme kanál na YouTube, stránky na sociálnych sieťach. Snažíme sa vytvoriť niečo ako značku Lomnické Čháve, vyrobili sme prvú limitovanú sériu tričiek, ich nákupom môžu ľudia kapelu podporiť. Už čoskoro vydáme prvé CD. Nuž a reakcie prvých 200 fanúšikov boli potvrdením toho, že sa uberáme správnym smerom.

Na koncerte s Mariánom Čekovským. Foto: ARCHÍV TOMÁŠA SLEBODNÍKA
Marián Čekovský, Lomnické Čháve, Na koncerte s Mariánom Čekovským.

A ako motivujete hudobníkov?

Snažím sa to poňať tak, aby svoje vystupovanie nevnímali len cez prizmu peňazí. Tie sú, samozrejme, potrebné, kapela musí stáť na racionálnom základe. No bol by som rád, aby svoj potenciál rozvíjali v tom, že sú mladí, čistí a nepopísaní šoubiznisom.

Nepokazia sa?

To neviem. Budem robiť všetko proti tomu. No možno práve vďaka pevným rodinným putám odolajú. V kapele hrajú dvaja bratia, otec so synom a piaty je tiež člen rodiny. Rodina má pre nich veľký význam.

Bolo ťažké hľadať sponzorov?

Niektorí sponzori sa nám ozvali sami, ani sme ich nehľadali. Boli to ľudia, ktorí si odniesli skvelý zážitok z festivalov a chceli hudobníkom nejako pomôcť. Niekde nám veľmi pomohli už len s kontaktmi. Chalani napríklad hrali na akcii Tata čunder, podujatie pre otcov s deťmi, ktoré organizuje partia okolo huslistu Tomáša Brunovského a jeho kapely Muzička. Panovala tam skvelá atmosféra a práve oni nám veľmi pomohli s umiestňovaním na folklórnych festivaloch. A tak sme vystupovali napríklad na Zamagurských folklórnych slávnostiach v Červenom Kláštore, na Spišských folklórnych slávnostiach. Pozvali nás dokonca na folklórny festival Východná, kde sme zožali mimoriadne veľký úspech a dostali sme aj ďakovný list.

Dokument Kapela je voľným pokračovaním filmu Všetky moje deti, kde sa hudobníci z rómskej osady mihli len okrajovo. Na stránke česko-slovenskej filmovej databázy (csfd.cz) píše jedna diváčka, že to bol najdrahší film, aký videla. Celý čas sa mu vyhýbala, no potom si ho raz v televízii zapla, pozrela si ho druhý raz a rozhodla sa prispieť sumou 1 000 eur. To bolo v roku 2014. Mali ste podobnú skúsenosť?

O tom neviem. No je pravda, že po filme Všetky moje deti diváci zorganizovali zbierku a poskladali sa hudobníkom na dva nástroje, kontrabas a akordeón.

Zľava Roman Polhoš, Roman Gábor, Milan Polhoš,... Foto: STANISLAVA TOPOĽSKÁ
Roman Polhoš, Roman Gábor, Milan Polhoš, Tomáš Slebodník, Nikolas Polhoš a Gustáv Gábor, Lomnické Čháve Zľava Roman Polhoš, Roman Gábor, Milan Polhoš, Tomáš Slebodník, Nikolas Polhoš a Gustáv Gábor.

Producenti filmu im zabezpečili aj mikrobus, veterán Volkswagen T3. Niektorým aj topánky, hygienické potreby. Aj struny. Niektoré z nástrojov však skončili v záložni. Ako sa to stalo?

Akordeón sa ocitol viackrát v záložni. Dnes má kapela päť členov, no pôvodne boli šiesti. Mali sme kontrabasistu. Práve prebiehalo nakrúcanie, potrebovali sme ísť na festival Pohoda, keď sme zistili, že kontrabas je v záložni. Producent filmu zakúpil druhú basu. No aj tá skončila v septembri minulého roku v záložni. Preto sme sa s týmto členom rozlúčili. Tak to ďalej nešlo. Oni často takto riešia nedostatok financií. Takýmto spôsobom však dokážu preklenúť nečakané životné situácie len na krátky čas.

A už sa to nedeje?

Za uplynulý rok, odkedy s nimi spolupracujem, nastal výrazný posun v ich finančnej gramotnosti. Uvedomili si, že tie nástroje sú prostriedkom, ktorý im pomôže zarobiť si nejaké euro a skvalitniť život celej rodiny. Od minulého septembra sa nič také neudialo. Mali sme husle, ktoré sme si požičiavali, no už sme si kúpili vlastné. Ďalší člen si kúpil novú gitaru. Snažíme sa postupne prikupovať ďalšie veci, aby kapela dokázala aj technicky zastrešiť svoje koncerty. Vlastníme už aj jednoduchú zvukovú a mixážnu techniku, ktorou dokážeme pokryť aj náročnejšie vystúpenia.

Kapela vlani zažiarila na Pohode v lete 2017, ich vystúpenie hodnotil festivalový portál Music Festival Wizard ako najlepšiu tanečnú zábavu festivalu. Nakrúcanie filmu Kapela sa skončilo presne pred rokom v septembri 2017. Ako sa im darilo po filme?

Na tohtoročnom festivale Pohoda nám zverili úplne posledné číslo na festivale – ranné vítanie slnka, ktoré je už tradíciou. Je to okamih, keď sa všetko končí, ľudia majú za sebou tri ťažké noci. Povedali sme si, že musíme rozpútať takú zábavu, že bude tancovať každý, kto bude vládať. Keď sme sa pred koncom nášho koncertu pozreli z pódia, bol pred nami tancujúci dav, sedem- až osemtisíc ľudí. Mišo Kaščák mi vravel, že za posledných desať rokov tam taká energia nebola. Celé leto bolo výborné. Takmer všetky víkendy sme mali obsadené, len jeden jediný víkend bol voľný. V auguste sme hrali na druhom ročníku festivalu Amaro Fest v Nitre. Prišlo tisíc divákov, dopadlo to veľmi dobre. Kapelník Milan Polhoš mi po koncerte dokonca povedal, že už bude hrať radšej pre gadžov ako pre cigánov.

Prečo?

Pretože podľa neho je spätná väzba oveľa intenzívnejšia od majority. No zvláštne je, že hudobníci vystupovali už takmer všade, len doma vo Veľkej Lomnici ani raz.

Čo tomu bránilo? Predsudky?

Veľmi sme chceli zahrať a prezentovať sa na Dňoch obce Veľká Lomnica 25. augusta. Nech to konečne zažijú aj domáci, nech sa na ich vystúpenia nepozerajú len na internete. Prispôsobili sme si termíny. No nedostali sme možnosť. A to aj napriek tomu, že sme boli ochotní hrať bez nároku na honorár. Dostali sme zakaždým odpoveď, že program je už obsadený. Verím, že ak by bola skutočná vôľa, našla by sa aj cesta. Našou jedinou aktivitou vo Veľkej Lomnici tak bol zatiaľ iba benefičný golfový turnaj hviezd NHL počas letných prázdnin, keďže tu je golfový rezort. Pozval nás Peter Bondra.

S Miroslavom Šatanom a Petrom Bondrom. Foto: ARCHÍV TOMÁŠA SLEBODNÍKA
Miroslav Šatan, Lomnické Čháve, Peter Bondra S Miroslavom Šatanom a Petrom Bondrom.

Keď som kapelu navštívil začiatkom tohto roka, takmer všetci mali prácu, Milan Polhoš pokračoval v štúdiu na vysokej škole. Už vtedy hrali v drahých hoteloch, fotili sa so známymi osobnosťami. No zakaždým sa vracali domov to toho istého zablateného špinavého prostredia rómskej osady. Darí sa im aspoň trochu meniť realitu okolo seba?

Práve ich príbeh vo filme Kapela by mohol byť motiváciou alebo návodom na to, že sa to dá. Že aj ľudia z toho najbiednejšieho sociálneho prostredia dokážu veľa, ak veľmi chcú. Netvrdím, že opustia osadu. Ale keď človek porovnáva ich život za uplynulý rok, mám pocit, že svojim domácnostiam veľmi pomohli.

Mohli by ste uviesť príklad?

Nikolas, najmladší člen, začal tento rok stavať rodinný dom, ktorý bude úplne iný ako mnohé príbytky v osade. Pozemok mu daroval otec, blízko komunitného centra na kraji osady. Nebude to nič veľké, domček s pôdorysom asi sedem krát deväť metrov, ale zato úplne nový. A poriadny, murovaný s prípojkou vody (v osade je jedna studňa pre asi 2-tisíc osadníkov, pozn. red.), kanalizáciou. Hoci je ženatý a má dve deti, dvojčatá, s manželkou doteraz žili oddelene, každý u svojich rodičov. Jeho ženie túžba stráviť tohtoročné Vianoce s rodinou vo vlastnom dome.

Ako ste to vnímali, keď ste prvýkrát navštívili osadu Nový dvor?

Ten deň mám stále v pamäti. Prišli sme na Veľkonočnú nedeľu v roku 2017, aby sme sa spoznali. Vošiel som dnu a prekvapila ma pohostinnosť a čistota, ktorá u nich aj napriek nežičlivému prostrediu panovala. Predtým som sa podieľal na filmoch Cigán, Kráľ zlodejov, a tak som nemal žiaden problém s nakrúcaním v rómskej osade. Tí ľudia nie sú horší ani lepší. Žijú primerane k prostrediu, v ktorom žijú. Dnes ma v osade všetci poznajú a oslovujú krstným menom. Ja som predsudky voči Rómom nikdy nemal. Mám spolužiakov Rómov, ktorí pracujú, niektorí ako SBS-kári v obchodoch. Patria ešte ku generácii, ktorá vníma prácu ako nevyhnutnú súčasť svojho života. To už však mladšej generácii, ktorú reprezentuje aj táto kapela, chýba. Ale práve títo muzikanti ukazujú, že toto je jedna z možností, ako sa dá skĺbiť to, čo máte radi, čo milujete, so živobytím.

Nezávidia im ostatní?

Ťažko povedať. Niektorí závidia a zároveň veľmi prajú. Vypisuje mi jedna miestna kapela, či sa nechcem aj o nich starať. Mám však iba túto jednu a mám dosť.

Neodrádzalo vás to? Záložne, finančné problémy, náročné prostredie?

Zažil som také momenty. Obyvatelia osád majú veľké problémy s alkoholom. Pitie je u nich dosť časté. Raz som po nich prišiel mikrobusom do osady, aby sme išli na vystúpenie. Predtým hrali na pohrebe a u nich to funguje tak, že dostanú tekutú výslužku. Jeden z muzikantov bol v stave, že ho už ani nebolo možné viezť v aute, nieto, aby hral. Tak som ho nezobral a hrali len štyria. To bolo varovanie. Chcem úplne vylúčiť pitie.

Gustáv Gábor. Foto: MARTIN KRESTIÁN
Gustáv Gábor. Gustáv Gábor.

Ako?

Kúpil som alkoholtester. Ak mám podozrenie, chalani fúkajú. Dohodli sme sa, že ak niekto nafúka, hoci len málo, tak sa jeho honorár za konkrétne vystúpenie rozdelí medzi ostatných a on dostane nulu. Toto je jeden z nástrojov. Nechcú sa hanbiť pred blízkymi, pred svojimi ženami, sami pred sebou.

A funguje to?

Odkedy sme si nastavili tieto podmienky, alkoholtester som nepoužil ani raz. V zákulisí v šatniach býva zvykom uvítací drink. Aj proti tomuto brojím. Nechcem, aby sa muzikanti dostali pred vystúpením a počas neho do kontaktu s alkoholom.

Ako sa za ten rok od dokončenia filmu zmenili muzikanti?

Zhovárali sme sa o tom cestou z piešťanskej premiéry. Určite sa zmenili v tom, že pódium už nie je pre nich strašiakom. Opadla z nich tréma. Dovolím si tvrdiť, že urobili výrazný posun v samotnej muzike. Pribrali (smeje sa). Sú možno trochu lepšie oblečení… Snažím sa na nich pôsobiť komplexne aj ich trochu vzdelávať.

Spomínali ste aj finančnú gramotnosť. Ako ste to ovplyvnili?

Predtým sa často stávalo, že pýtali peniaze na Sunar. A prvé, čo si kúpili, boli tri škatuľky cigariet. Snažím sa upraviť ich hodnotové rebríčky. Aby zarobené peniaze uplatnili tam, kde ich treba. Honoráre nedostávajú v hotovosti. Niekde vlastne ani nehráme za peniaze. Ale napríklad za palivové karty. Či dokonca za drevo, čo nie je žiadna hanba. Peniaze dostávajú na účty. Roman Gábor dostáva peniaze na spoločný rodinný účet. A on aj napriek tomu, žeby mohol z danej situácie ťažiť vo svoj prospech, myslí na svojich šesť detí a pomáha im. Keď sa jeho synovi narodila dcéra, tak mi povedal, aby som tie peniaze poslal synovi na kočík. Úplne sa vzdal svojich peňazí v prospech syna. Často však komunikujem s ich manželkami. Gustova žena mi napríklad vravela, že by potrebovala kúpiť novú rohovú lavicu a že keď sa Gustovi na honorároch nazbiera toľko a toľko, tak jej mám zavolať a peniaze poslať.

Na Pohode s Michalom Kaščákom. Foto: ARCHÍV TOMÁŠA SLEBODNÍKA
Michal Kaščák, Lomnické Čháve Na Pohode s Michalom Kaščákom.

A nežiarlia na nich manželky, keď ste mali cez leto všetky víkendy obsadené, vracali ste sa neskoro domov?

Aj preto sa snažím komunikovať aj s ich ženami, aby hudba nebola nakoniec tým, čo zničí ich vzťahy. Aj tak však môj mozog nedokáže analyzovať všetky možné nášľapné míny a vždy niečo vymyslia. Raz sa napríklad jeden z muzikantov tak pohádal s manželkou na popradskej stanici, že neprišiel dohodnutým vlakom. Neprišiel ani posledným. Išli sme za ním do Popradu. A stále bol na stanici. V prípade vážnych nedorozumení som ochotný vymeniť muzikanta, ako by to malo ohroziť chod celého ansámbla.

Títo muzikanti nehrajú podľa nôt, vlastne ich vôbec nepoznajú. Dokážu aj napriek tomu osloviť profesionálnych hudobníkov?

Áno. V mnohých aj rómskych kapelách mi dnes chýba taký ten poctivý muzikantský kumšt, grif. Dnes takmer všetci hrajú na syntetizátore, zvolia si melódiu a potom do toho len spievajú. To v našej kapele neexistuje, že si niečo nahráš, nasampluješ. Nemajú žiadnu elektronickú podporu. Vždy idú naživo a na sto percent. Zakaždým improvizujú a na každom vystúpení dokážu výborne reagovať na publikum, perfektne odhadnú štýl, tempo, rytmus, a to sa im vracia v pozitívnych emóciách. Toto je ich veľká devíza voči ostatným. No na druhej strane, v každej rómskej osade sa nájde partia talentovaných muzikantov, lenže v živote ide veľakrát o náhody, kto sa s kým stretne, kto koho pozná a kto sa rozhodne, ako napríklad ja, že potiahne práve túto partiu.

Hovorili ste o nich, že majú metronóm v hlave…

Pripravujeme CD. Nie je to štúdiová nahrávka, ale súbor nahrávok, ktoré vznikali počas rokov 2017 a 2018 na živých vystúpeniach. Zozbierali sme ich, keď sme už mali zmixované debutové piesne, poslal som ich niekoľkým známym, ktorí sa pohybujú v tejto brandži, aby si ich vypočuli. Každý mi povedal, že je to dobré, energické. Akurát, že by bolo treba chalanom v štúdiu v slúchadlách spomaliť metronóm. Tak som im vysvetľoval, že sú to všetko živé a nie štúdiové nahrávky. Všetci sa riadia pokynmi kapelníka Milana, on určuje tempo. Sú úžasne zohratí. Jedným švihom ruky dokážu zmeniť skladbu, štýl, tempo.

Ako prebieha spolupráca s hudobníkom Mariánom Čekovským?

Oslovil som ho tesne pred Vianocami 2017. Stretli sme sa vo februári, popočúvali sme ukážky. Vravel mi, že to má zmysel, že majú zaujímavý štýl. Tak sme sa neskôr stretli v štúdiu v Spišskej Novej Vsi s jeho gitaristom Petrom Tomkom. Pripravili sa pracovné nahrávky, nuž a prvou živou spoluprácou s Mariánom bolo podujatie Čeky Point 18. mája 2018 v Košiciach. Dopadlo to veľmi dobre a Marián nám navrhol, aby sme odohrali s jeho kapelou šnúru My sme východ. Hrali sme v Prešove, vo Vranove nad Topľou, vo Veľkom Šariši aj na Festivale ohňostrojov v Košiciach.

Čo z toho máte nakoniec vy?

Muzikantov je päť, honoráre delíme šiestimi. No a na každom vystúpení môžem uniknúť z reality. Je to totálny reset z priemerných problémov, ktoré človek zažíva. Myslím si, že bežní ľudia, ktorí majú pocit, že ich starosti sú neriešiteľné, by mali stráviť 24 hodín v osade, kde sú podmienky na život naozaj ťažké. Tu človek prehodnotí svoje životné postoje. Je to priamo podmienené emóciou, ktorú človek prežije len v tomto prostredí.

Je kapela cestou, ako môžu ľudia, ktorí sa narodili v osade, znovu nadobudnúť dôstojnosť?

Nie všetci môžu byť hudobníci. Spoločnosť dnes potrebuje napríklad zručných remeselníkov, majstrov murárov. A títo muzikanti predtým chodili aj na takéto fušky. A vidia, že to, čo si zarobili pri stavebných prácach za deň, si dnes dokážu zarobiť za jednu hodinu. Cítia a chcú využiť šancu uchopiť svoj život a odbočiť na križovatke správnym smerom.<PE>

Tomáš Slebodník (1971)

Tomáš Slebodník.

filmový producent

  • Je manažérom rómskej kapely Lomnické čháve, ktorej príbeh vykresľuje najnovší dokumentárny film Kapela od režiséra Ladislava Kaboša.
  • Spolu s producentom Jurajom Balážom sa podieľal na 17-dielnom dokumentárnom cykle Po stopách Majstra Pavla, ktorý predstavil aj menej známe diela Majstra Pavla z Levoče. Obaja producenti stoja aj za dokumentom Pocta Majstrovi.
  • Je štatutárnym zástupcom občianskeho združenia 500, ktoré sa podieľalo pri dokumentovaní reštaurátorských prác najznámejšieho diela Majstra Pavla z Levoče – hlavného oltára v Bazilike sv. Jakuba v Levoči.
  • Spolupracoval na filmoch Cigán, Kráľ zlodejov, Sedem havranov, Hanna, Marco Polo II.
  • Podieľa sa aj na pripravovanom nórsko-litovskom filme Zlodej koní, ktorý sa nakrúcal na Dunajci.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Cinematik #rómska osada #Gypsy band Lomnické Čháve #Gustáv Gábor #Roman Gábor #Nikolas Polhoš #Milan Polhoš #Roman Polhoš #Tomáš Slebodník