Arnošt Rosin už nie je zabudnutý hrdina, ktorý utiekol z Auschwitzu

, 29.09.2018 12:00
Juraj Šebo, Pavol Mešťan,
Autor knihy Juraj Šebo (vľavo) s Pavlom Mešťanom - riaditeľom Múzea židovskej kultúry, ktoré vydalo toto dielo. Autor: ,

Zrútil sa mu svet, ale nepodľahol beznádeji. Arnošt Rosin, židovský rodák zo Slovenska, bol jeden z mála väzňov, ktorým sa podarilo utiecť z nacistického koncentračného tábora v Auschwitzi. „Upadol do zabudnutia napriek tomu, že počas holokaustu výrazne prispel k odhaleniu najstrašnejších zločinov v tomto tábore smrti,“ zdôraznil v rozhovore pre Pravdu Juraj Šebo. Rosina veľmi dobre poznal. O jeho úteku napísal knihu s názvom Ja som tam bol... Vydalo ju Múzeum židovskej kultúry v Bratislave, ktorého riaditeľom je Pavol Mešťan. Zaujímavú dvestostranovú knižku vo štvrtok pokrstili v priestoroch múzea, kde si ju návštevníci môžu kúpiť.

Ako ste sa spoznali s Rosinom?

Moji rodičia sa s ním priatelili. Často chodieval do nášho bytu. Mal síce šťastné manželstvo, ale bol bezdetný. Ku mne sa správal ako k synovi. Môj otec bol dosť zaneprázdnený, tak sa Rosin stal mojím náhradným otcom. Spája sa to napríklad aj s mojou birmovkou, ale k tomu sa možno neskôr ešte dostaneme.

Niektorí Židia, ktorí jedine so šťastím prežili Auschwitz, zostali uzavretí do seba. Nečudo – po vlastných útrapách a s tým, že im zavraždili všetkých alebo väčšinu príbuzných. Ako sa správal Rosin?

Obdivujem na ňom, že bol optimista, napriek tomu, čo zažil v Auschwitzi. Pamätám si ho ako elegána, ktorý rád vtipkoval, vždy sa usmieval. Keď sa objavil v spoločnosti, vedel zabaviť tak, že sa stal stredobodom pozornosti. Poznal som viacero Židov, ktorí prežili v táboroch smrti. Niektorí nakoniec spáchali samovraždu, pretože neuniesli strašnú záťaž minulosti. Rosin bol úplne iný – považoval to za uzavretú kapitolu života po úteku z pekla. Nepochybujem, že Auschwitz mu v duši zanechal stopu či jazvu na ňom, ale navonok to nebolo nijako vidieť.

Kde žil Rosin v predvojnovom období?

Narodil sa v roku 1913 v Snine. Keď dokončil obchodnú akadémiu v Košiciach, presunul sa do Bratislavy. Prudký nárast antisemitizmu po vyhlásení Slovenského štátu ho primal vážne uvažovať o odchode do Palestíny. Neskôr však svoj zámer už nemohol uskutočniť. Paradoxne ho potom zadržali pri návšteve rodičov v rodnej Snine bývalí kamaráti v gardistických uniformách. Neskôr ho odvliekli do zberného tábora v Žiline, odkiaľ začali vypravovať železničné transporty so Židmi do Auschwitzu.

Arnošt Rosin bol elegán, čo sa takmer stále...
Arnošt Rosin bol elegán, čo sa takmer stále usmieval napriek peklu, ktoré prežil v nacistickom koncentráku v Auschwitzi. Autor: Archív Juraja Šeba

Čo hovorieval o nacistickom koncentráku?

Poznal som ho v Bratislave od mojich 6 do 25 rokov. Pochopiteľne, že až keď som dospel, začal som sa pýtať na Auschwitz. Reagoval rôzne. Občas to zahovoril, inokedy bol konkrétny, niekedy si pomohol čiernym humorom.

Čiernym humorom?

Mal ho v krvi. Keď k nám raz prišiel na obed, moja mama vynikajúco varila, vážnym hlasom poznamenal, že viedenský rezeň mal aj v Auschwitzi. Pár sekúnd sme na neho zízali, vzápätí bolo jasné, že je to čierny humor.

Prečo?

Rosin povedal, že so spoluväzňami nazýval viedenským rezňom suchý krajec chleba. Pokračoval, že polievku uvarenú zo žihľavy označovali za mäsovú polievku s knedličkami. Viackrát som pochopil z jeho slov, že si v nemeckej fabrike smrti pomáhal najčernejším humorom, aby neprepadal do beznádeje. Nie som psychológ, ale domnievam sa, že mu zásadne pomohla kombinácia dvoch vlastností, čo jednoznačne viedli k tomu, že sa odhodlal pokúsiť o riskantný útek.

O čo ešte išlo?

Zbožňoval hazard, bol náruživý kartár. Riziko mu nebolo cudzie, naopak, cítil sa v ňom ako ryba vo vode. Samozrejme, že iba pevná vôľa neznamenala nádej na prežitie. Esesáci mohli svojvoľne kedykoľvek zastreliť väzňa alebo ho poslať na smrť do plynovej komory. Životnosť bežného väzňa v Auschwitzi, ak ho hneď nezavraždili, trvala maximálne tri mesiace, čo vyplývalo z otrockej práce a podvýživy, prípadne z vážnych chorôb, proti ktorým nemali žiadne lieky. Nádej spočívala v možnosti posunúť sa vo väzenskej hierarchii o kúsok vyššie.

Konkrétne?

Nacisti využívali väzňov aj na iné práce, ako bola drina. Rosin vydával skupine deportovaných stravu, triedil zhabané veci. Stal sa prominentným väzňom a úprimne sa netajil tým, že morálka išla bokom, keď človek cíti šancu, že by mohol prežiť. Nesprával sa však sebecky.

V akom zmysle?

Radoví esesáci sa nedostali k zlatu či iným šperkom deportovaných Židov, cennosti sa odvážali do Berlína, prípadne časť z nich si ukradli pohlavári Auschwitzu. Keď našiel Nemca, ktorý sa rád obohatil, mohol dostať viac jedla. Rosin pritom takto pomohol jednému spoluväzňovi, ktorý stál jednou nohou v hrobe.

O koho išlo?

Rosin zachránil život jednému židovskému lekárovi z Košíc. Podvyživený vyzeral takmer ako kostra obtiahnutá iba kožou. Oznámil, že zomrel, ale v skutočnosti ho skryl a dával mu stravu, aby sa pozviechal. Stal sa malý zázrak – tento väzeň prežil Auschwitz, po skončení vojny odišiel do USA a Rosinovi odtiaľ poslal krásny ďakovný list do Československa. Keď hovorím o pošte, odbočím, pretože ja mám uschovaný jeden pozdrav od Rosina.

Aký?

Už neviem, v ktorom roku to bolo, pretože dátum na pečiatke je nečitateľný. Rosin mi poslal pohľadnicu z návštevy miesta, kde prežil krušné časy. Na prednej strane je zobrazená vstupná brána do Auschwitzu, na zadnej strane je ceruzkou napísaná stručná veta: „Už som tu zase.“ Ďalší dôkaz jeho čierneho humoru.

Presuňme sa k hrdinstvu Rosina, ktorým bol vydarený útek z Auschwitzu. Pred ním to vyšlo dvom slovenským Židom – Rudolfovi Vrbovi a Alfredovi Wetzlerovi.

Organizátor úteku bol poľský Žid Cieslaw Mordowicz, ktorý si našiel kamaráta pre svoj plán, lenže toho preložili inam, takže s ním stratil kontakt. Hľadal preto iného, pričom odhodlaného človeka našiel v Rosinovi, s ktorým sa poznal. Mordowicz hľadal spoľahlivého spoluväzňa, mohli by sme povedať, že mazáka. Dali sa dokopy. Nielenže im útek vyšiel, ale na rozdiel od Vrbu a Wetzlera zostali priateľmi aj po skončení vojny. Neskôr sa spolu vydali na motorkách do Osvienčimu, čiže do niekdajšieho nacistického Auschwitzu. Rosin mi spomínal, že Mordowicz niekde stratil topánku, tak zrazu namosúrenému kamarátovi, ktorý nemal chuť pokračovať v jazde, dal jednu zo svojich, aby dorazili do cieľa.

Ako vyzeral útek Rosina s Mordowiczom z Auschwitzu?

V knihe som jednoznačne naznačil, že o ich skutočnom príbehu by asi ťažko vedel napísať scenár ktokoľvek, čo píše pre Hollywood. Skryli sa do jamy s rozmermi približne 1 meter krát 1,2 metra. Na štrkovisku, kde otročili väzni. Vedeli, že v malej skrýši musia vydržať najmenej tri dni. Toľko času totiž vždy trval poplach, respektíve pátranie, keď nacisti zistili, že pri sčítaní na apelplaci im chýba nejaký väzeň.

Hladovali v úkryte alebo mali nejaké zásoby jedla?

Mali vodu, chlieb, salámu a nejaké dve konzervy. Vzali si so sebou britvu v prípade, že by im útek nevyšiel. Radšej by si potom podrezali hrdlo alebo žily, aby nepadli do rúk nacistov, ktorí by ich mučili, aby z nich vytĺkli mená možných komplicov, a následne zavraždili. Keď zaznela siréna, ktorá oznamovala koniec poplachu, mohli sa odplaziť mimo tábora. Celý príbeh úteku by bol na dlhé rozprávanie – dramatické podrobnosti si záujemcovia môžu prečítať v mojej knihe.

Vrba a Wetzler – mená dvoch väzňov, ktorí po úteku poskytli okolitému svetu svedectvo o šialených ukrutnostiach v Auschwitzi. V knižke však zvlášť prízvukujete význam Rosina, ktorý utiekol s Mordowiczom.

Prví dvaja menovaní napísali správu o hrôzach v tomto nacistickom tábore smrti, ale niektorí im neverili, že by Nemci dokázali páchať na väzňoch tie najohavnejšie zločiny – že postavili plynové komory, do ktorých ich nahnali na smrť. Dokonca jednému rabínovi, ktorý v Slovenskom štáte zostal nažive, sa zdalo nepredstaviteľné, že by nemecká nenávisť voči Židom zašla do najobludnejších rozmerov. Keď Vrba a Wetzler odovzdali spoločný dokument, zmieňovali sa v ňom aj o plánovanej deportácii pol milióna maďarských Židov. Odvolávali sa na esesákov, ktorí sa tešili, že noví väzni budú mať v batožine chutné maďarské klobásy. Bolo to tvrdenie dvoch mužov, ktoré potrebovalo ďalšie svedectvo. Závažnú informáciu potvrdili práve Rosin s Mordowiczom.

Čo napísali?

Nie som historik, ale som presvedčený – a určite nie som sám – že pravdivosť Vrbovej a Wetzlerovej správy výrazne podoprel Rosin a jeho poľský židovský spoluväzeň. Utiekli z Auschwitzu na konci mája 1944, približne jeden a pol mesiaca po Vrbovi a Wetzlerovi. Ako skutočnosť opísali to, čo títo dvaja iba predpokladali. Videli totiž, ako z vagónov na predĺženej železničnej trati vystupovali Židia z Maďarska, ktorých Nemci hneď nahnali do blízkych plynových komôr. Keby vtedy neexistovalo svedectvo Rosina s Mordowiczom, správa Vrbu a Wetzlera by vyznievala menej dôveryhodne.

Podľa vašich slov to v podstate vyznieva tak, že význam Rosinovho svedectva (spoločne s Mordowiczom) bol nemenej podstatný ako spis Vrbu a Wetzlera.

Áno, pričom ma trochu zaskočilo, že títo dvaja sa nijako vo svojich knihách nezmienili o Rosinovi, respektíve o Mordowiczovi. Historici pripisujú dôležitosť unikátneho svedectva o pekle v Auschwitzi len Vrbovi a Wetzlerovi, ale počas holokaustu výrazne pomohli potvrdiť ich tvrdenia a rozšíriť ešte nové fakty práve Rosin s Mordowiczom. Súborná správa sa pripisuje prvým dvom, lenže veľkou mierou prispeli ďalší dvaja, čo onedlho utiekli z Auschwitzu.

Mnohí Židia zo Slovenska zanevreli na svoju vlasť. Slovenský štát ich s radosťou hodil do dobytčiakov s konečnou zastávkou v tábore smrti. Dokonca Nemcom platil za každého deportovaného päťsto ríšskych mariek. Veľa z nich prišlo o životy všetkých alebo takmer všetkých najbližších príbuzných. Otočil sa Rosin chrbtom k Slovensku?

Nie. Hovoril, že keď po úteku prekročil hranice, kľakol si, aby pobozkal slovenskú zem. Mal v spomienkach nezabudnuteľné detstvo, keď vyrastal v Snine, kde napríklad chodieval na krásne výlety v okolí. Zostal žiť v povojnovom Československu, dokedy v ňom fungovala demokracia do komunistického prevratu vo februári 1948. Nakoniec síce definitívne emigroval, ale stalo sa to až v roku 1966.

Neuvažoval krátko po druhej svetovej vojne, že by odišiel do Izraela? Vznikajúci štát lákal mnohých Židov zo všetkých európskych krajín. Navyše ste naznačili, že po prevrate začiatkom roku 1948 mal zjavne pochybnosti o zotrvaní v Československu.

Rosin si vyskúšal pobyt v mladom Izraeli, ale nesadlo mu to.

Prečo?

Hovoril, že chcel uniknúť pred veľkým komunizmom doma, ale ocitol sa v malom komunizme. Sťažoval sa potom, že životné podmienky v kibuce v Izraeli mu absolútne nevyhovovali. Napríklad dostával jednu košeľu mesačne. Rosin nebol typ človeka, ktorý by sa zžil s takým novým životom, preto sa približne po roku vrátil do Československa napriek tomu, že z neho emigroval kvôli nastolenému komunizmu.

Rosin na traktore v kibuci v Izraeli. Nezžil sa...
Rosin na traktore v kibuci v Izraeli. Nezžil sa však s tamojšími podmienkami a vrátil sa preto do Československa. Autor: Archív Juraja Šeba

Kam odišiel v roku 1966?

Do vtedajšieho slobodného západného Nemecka. Až do smrti v roku 1999 žil v Düsseldorfe.

Zvláštne vyznieva, že za nový domov si vybral krajinu s bývalými esesákmi…

…Rosin nebol zaslepene pomstychtivý. Vybral si demokratický štát, pričom zdôrazňoval, že nová generácia Nemcov nemôže niesť zodpovednosť za ohavné zločiny svojich predkov. Odmietal predstavu kolektívnej viny. Neskôr som sa to dočítal v rozhovore, ktorý poskytol miestnym novinám.

Zostali ste v kontakte?

Dlho už nie. V období komunistickej normalizácie v Československu po sovietskej invázii v auguste 1968 nastala iná klíma. Rosin dobre vedel, že keby zo Západu posielal listy našej rodine, tak by nám jedine mohol ublížiť. Logicky sa preto odmlčal, ale v mojich spomienkach zostáva nezabudnuteľný.

Možno aj preto, že ako ste úvode spomenuli niečo s vašou birmovkou? Obišli sme to však, tak povedzte na záver.

Ujko Arnošt ma učil zlepšovať sa v jazde na bicykli. Cítil som sa ako malý velikán, keď ma niekedy viezol vzadu na motocykli. Hlavný bol pre mňa bicykel. Bol som chlapec, huncút, ktorý dúfal, že by od Rosina mohol dostať do daru nový.

Súvisí to nejako s birmovkou?

<Ak>Veruže áno. Chodieval som rok na prípravu. Katechéta prízvukoval, aby sme si každý z nás vybrali birmovného otca – nech to nenecháme na rodičov. Máme si vybrať niekoho, koho obdivujeme, vážime si ho, znamená pre nás vzor. Okamžite mi napadol Rosin. Samozrejme, že podľa katolíckych pravidiel nemôže byť birmovným otcom Žid, ale čo už by sa nad tým vedel zamyslieť chlapec.

Ako to dopadlo?

Možno som unikátny prípad. Birmovného otca som mal Rosina. Katolícky chlapec si vybral Žida. Rosin súhlasil. V kostole nezisťovali jeho vieru. Však komu by už len prišlo na um, že príde Žid, všakže? Nevedel som sa dočkať, kedy sa konečne skončí obrad, pretože som veril, že ujko Arnošt mi daruje k birmovke bicykel.

Dal vám ho?

Nastalo veľké chlapčenské sklamanie. Žiaden bicykel pred kostolom. Dal mi ruské náramkové hodinky značky Pobeda, v preklade Víťazstvo. S odstupom času som rád, že mi kúpil iný dar, ako som očakával. Bicykel by dávno skončil niekde na smetisku, naopak, hodinky mám doteraz a stále fungujú. V dospelosti som si uvedomil a rovnako to platí dosiaľ, že tie hodinky sú moja najvzácnejšia hmotná spomienka na nezabudnuteľného pána Arnošta… A celé to ukončím tak, že napísanie knihy o ňom považujem za svoju povinnosť – aby nebol zabudnutým hrdinom, ktorý utiekol z Auschwitzu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#holokaust #Auschwitz #arnošt rosin
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
34,99
Kytica Zimona 23

Kytica Zimona 23

39,99
Smútočná kytica žlté chryzantémy

Smútočná kytica žlté chryzantémy

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk