Klimatológ Pecho: Túžba po zisku je tragická. A kľúčová pre záchranu ľudstva

Foto: Andrej Barát, Pravda

Klimatológ Jozef Pecho Klimatológ Jozef Pecho.

Súčasnú klímu porovnávame s predindustriálnym obdobím, s rokmi 1880 až 1910. Za uplynulých vyše 100 rokov sa oteplilo o jeden stupeň. Ako to zmenilo svet?

Dosť podstatne. Vidno to aj na správach IPCC. Vplyv je už pri jednom stupni citeľný, najmä v rozvojovom svete. V tropickom pásme od rovníka po 30. rovnobežku výrazne pribudlo extrémnych situácií, najmä sucha, v dôsledku čoho ľudia bojujú o život. O 50 až 60 rokov budú niektoré regióny Perzského zálivu a Afriky neobývateľné, najmä v letnej sezóne. A to povedie k masovej migrácii.

Ako konkrétne sa to mení?

V niektorých častiach sveta sa zvýšila frekvencia výskytu vĺn horúčav dvojnásobne v porovnaní s obdobím pred klimatickou zmenou. Veľmi rýchlo rastie obsah vodnej pary v atmosfére, čo vedie k extrémnejším zrážkam a ničivejším búrkam. To sme pocítili aj tento rok na Slovensku. V tropických oblastiach sú v dôsledku klimatickej zmeny čoraz silnejšie tropické cyklóny, tajfúny a hurikány.

Ako sa klimatická zmena dotýka ekonomiky?

Milióny eur idú na sanáciu škôd, ktoré by pravdepodobne vôbec neboli, keby klimatická zmena nezvyšovala extrémnosť počasia. Výrazne sa zvýšila záťaž na budovy, na poľnohospodárstvo. Rastliny musia čeliť čoraz väčšiemu teplotnému stresu, čo sa prejavuje v nižších výnosoch v poľnohospodárskej produkcii.

Ohrozuje klimatická zmena potravinovú bezpečnosť?

Často sa cituje problém, ktorý vznikol po roku 2011 v Sýrii v dôsledku dlhodobej neúrody. Aj tzv. arabská jar súvisela s dlhodobým suchom, vysokými cenami potravín, ich nedostatkom. V extrémnom roku 2010 zaznamenalo Rusko, ktoré je hlavným vývozcom potravín na Blízky východ, obrovský výpadok produkcie obilnín. Ten možno dať do súvisu s problémami, ktoré nasledovali v Sýrii, Egypte, Tunisku.

Ako sa zmenilo Slovensko?

Za posledných 150 rokov sa na Slovensku oteplilo približne o dva stupne, teda dvakrát tak rýchlo ako na globálnej úrovni. Čo sa prejavilo napríklad v predlžovaní vegetačného obdobia asi o 40 dní. V niektorých oblastiach na konci leta ešte raz zasadia zemiaky a môžu mať druhú úrodu. To je jedna z mála pozitívnych vecí na globálnom otepľovaní. Oveľa horšie však pociťujeme dôsledky extrémneho počasia, silnejších búrok. Víchrice sú častejšie. A najmä u nás v strednej Európe začíname pociťovať nepríjemné dôsledky rastúceho sucha na jar a v lete.

Extrémy však boli aj v minulosti.

No dnes prichádzajú častejšie. A tak nás ohrozenie z hľadiska potravinovej bezpečnosti stojí väčšie množstvo peňazí ako v minulosti, keďže potraviny sú čoraz drahšie. Týka sa to aj častejších škôd na stavbách, na infraštruktúre. Toto je zásadný problém. Tieto dôsledky sú pomerne výrazné už pri doterajšom oteplení.

Cítia starší ľudia, že sa klíma zmenila?

Staršie ročníky si mohli všimnúť, že posledné dve dekády na Slovensku sú úplne iné ako 60., 70., 80. roky. Akoby sme dnes žili v úplne inom klimatickom pásme, a to najmä z hľadiska teploty, charakteru počasia v jednotlivých ročných obdobiach. Aj teraz máme za sebou mimoriadne teplé leto, ktoré ďalej pokračuje. Tohtoročné babie leto má zvláštne črty. Je pomerne teplé a pravdepodobne aj október bude mimoriadne teplým mesiacom. Rekordne teplých mesiacov sme však mali v tomto roku celkom dosť. Navyše, máme za sebou najdlhšie leto v histórii meraní meteorologických pozorovaní na Slovensku. Trvalo viac ako tretinu roka, od apríla do druhej polovice septembra, čo je pre naše klimatické podmienky mimoriadna situácia.

Svetoví lídri sa v Paríži zaviazali, že nedopustia, aby sa oteplilo o viac ako dva stupne. Tento týždeň však vydal IPCC správu, podľa ktorej sa ľudstvu oplatí udržať oteplenie pod jeden a pol stupňom. Môže mať pol stupňa takú váhu?

Túto správu si „objednali“ rozvojové krajiny z Afriky a z regiónov v Tichom a Indickom oceáne. Ide najmä o ostrovné štáty ako Vanuatu, Samoa či Filipíny, ktoré už pri dnešnom oteplení draho doplácajú na klimatickú zmenu. V súčasnosti je najviac postihnutou krajinou Kiribati. Prudký nárast hladiny oceánu tam ohrozuje celé komunity, majú problém s nedostatkom sladkej vody. Pri každej búrke im zaplaví podstatnú časť územia. Bojujú s tým každý deň. Krajiny ako Kiribati prišli do Paríža vyjednať, aby sme sa snažili nedosiahnuť ani jedenapolstupňové oteplenie. A zároveň si objednali túto špeciálnu správu, aby sa vyčíslili dopady pri ďalšom polstupňovom oteplení, teda pri náraste do dvoch stupňov.

Je to však reálne?

Autori štúdie nie sú žiadni rojkovia. Veľmi dobre si uvedomujú, že splnenie jedenapolstupňového cieľa je tak trochu z ríše zázrakov. Aj keby sa stal zázrak a zajtra by sme obmedzili všetky emisie na nulu, je možné, že aj tak by sa oteplenie v istej časti storočia prehuplo cez jeden a pol stupňa. Už dnes máme v atmosfére dostatok oxidu uhličitého, aby sa otepľovalo ďalších 50 až 60 rokov. No tiež je pravda, že ak by naozaj došlo k zázraku s úplným obmedzením emisií, tak by sa po roku 2100 teplota začala stabilizovať a oteplenie by kleslo pod úroveň jeden a pol stupňa. Ale to je zatiaľ nereálny scenár. Využívanie fosílnych palív je vo fáze rýchleho rozvoja. Najmä uhlie dnes zažíva renesanciu v mnohých krajinách. V Číne, Indii, Brazílii.

Kto na tom profituje?

Austrália, Kanada, USA a Rusko. Tie do spomínaných krajín uhlie vyvážajú. Napríklad veľká časť austrálskej produkcie uhlia smeruje do Číny. Rusko profituje na vývoze ropy a zemného plynu. Kanada na vývoze ropy do USA. Mimoriadnu silu fosílneho biznisu bude ťažké prelomiť.

Môže byť polovica stupňa rozhodujúca pre prežitie ľudí?

Už pol stupňa môže zásadne ovplyvniť mieru úmrtnosti obyvateľstva. Či už z hľadiska vĺn horúčav alebo iných extrémov. Ak by sa podarilo udržať oteplenie pod jeden a pol stupňa, zachránili by sme 150 miliónov ľudí. Od súčasnosti do roku 2100. V Európe klimatická zmena tvrdo zasiahne Stredomorie. Španielsko, Grécko, Taliansko, Turecko, severné pobrežia Afriky budú trpieť značným suchom a nedostatkom vody. To sa však ľuďom, ktorým ide len o rýchly a okamžitý zisk, vysvetľuje veľmi ťažko.

Ako konkrétne to môže polovica stupňa zmeniť?

V dôsledku klimatickej zmeny sa posúvajú planetárne systémy prúdenia vzduchu v atmosfére. A to, čo momentálne podmieňuje suchosť klímy na Sahare, sa bude posúvať na sever, do priestoru Stredozemného mora. Je možné, že už v polovici storočia budú mať regióny Stredomoria veľmi podobnú klímu ako Sahara. Budú mať veľké problémy s vodou. Práve polovica stupňa môže rozhodnúť o konečných dôsledkoch tohto vysušovania na poľnohospodárstvo a na zabezpečenie dostatku vody pre ľudí. Polovica stupňa znamená dvojnásobné zhoršenie dostupnosti vodných zdrojov v Stredomorí. Stačí si spomenúť na extrémne suchý rok 2007, keď Španielsko dovážalo ropnými tankermi vodu do Katalánska z Talianska. Stálo to nemalé finančné prostriedky, ale nemali príliš na výber.

Správa spomína aj koraly. Prečo?

Koraly sú z hľadiska vplyvov klimatickej zmeny asi najviac ohrozeným ekosystémom na zemi. Sú mimoriadne citlivé nielen na rast teploty, ale aj na súčasný pokles obsahu kyslíka vo vode a na rast kyslosti, čiže pokles pH. Morská voda rýchlo absorbuje CO2 z atmosféry. Tak sa z nej stáva slabá „sóda". Rastie v nej koncentrácia slabej kyseliny uhličitej, znižuje sa pH a práve na túto zmenu chemických vlastností sú veľmi citlivé ryby aj planktón. Koralom sa darí do maximálnej teploty 25 až 26 stupňov, no ak je teplota vyššia ako 30, začínajú umierať.

To je známe ako bielenie koralov. Zostane len uhlíková schránka…

A živočíchy vtedy opúšťajú koralový útes. Hynú alebo odchádzajú do chladnejších častí oceánu. Len čo koral odumiera, nie sú tam zdroje potravy ani pre väčšie ryby a celá táto tropická „záhrada“ zostáva opustená. Koraly sa stali indikátorom rýchlosti klimatickej zmeny. V súčasnosti sa tomuto fenoménu venuje veľký výskum. Už vieme presne povedať, koľko percent koralov (útesov) vyhynie vplyvom jedného alebo dvoch stupňov oteplenia.

A môže byť aj pre ne už polovica stupňa kritická?

Rozdiel úhynu koralov medzi oteplením o dva stupne a o jeden a pol stupňa je obrovský. Pri dvoch stupňoch sa očakáva stopercentný úhyn. Pri jeden a pol stupni zahynie „iba“ 70 percent.

Koraly však zaberajú len jedno percento morského dna. V čom spočíva riziko, ak ich stratíme?

V koralových útesoch sa dnes sústreďuje 80 až 90 percent biomasy morských živočíchov v oblasti tropických oceánov. Mimo koralových útesov toho žije v mori veľmi málo. Ich odumieranie bude mať zásadný vplyv na potravinový reťazec v celej tropickej biosfére. Netýka sa to len zvierat, ale aj ľudí. Komunít a národov, ktoré sa živia rybolovom, ale napríklad aj lovom ustríc, perlorodiek. Ľudia v pobrežných oblastiach nenájdu obživu a budú migrovať. Netýka sa to len ostrovov Kiribati či Maldivskej republiky, ale aj celej oblasti Červeného mora, Indonézie, Filipín. Na potápačské exkurzie ku koralovým útesom je naviazaný silný príjem z cestovného ruchu napríklad v Egypte. Takže to nepostihne len potravinové reťazce v prírode, ale bude to mať zásadný vplyv aj na turizmus.

Keď sa prezidenta Morského laboratória Mote Michaela Crosbyho pýtali americké noviny Business Insider na ďalšie dopady súvisiace s koralmi, oceánmi a klimatickou zmenou, položil protiotázku – dýchate radi? Podľa neho pochádza 80 percent kyslíka, ktorý práve teraz dýchame, z oceánov. Môžeme mať v súvislosti s otepľovaním problémy s nedostatkom kyslíka?

Celková koncentrácia kyslíka už dnes klesá. Hoci zatiaľ to nie je trend, ktorý by nás mal bezprostredne ohrozovať. V atmosfére je zhruba 21 percent kyslíka. Aj keby to kleslo na úroveň 20 percent, ešte stále by to nemalo ľudí priamo ohrozovať.

No existujú aj iné štúdie, ktoré hovoria, že koncentrácia kyslíka pod 20 percent môže najmä v tropických a veľmi vlhkých oblastiach spôsobovať zdravotné problémy. Oceány naozaj prispievajú k celkovej produkcii kyslíka oveľa viac, než všetky tropické pralesy dohromady. Kyslík produkuje najmä fytoplanktón (tvoria ho najmä riasy a sinice), ktorý má k dispozícii obrovskú plochu oceánov, sú to desiatky miliónov štvorcových kilometrov. Fytoplanktón tvorí obrovská biomasa, vyrába kyslík a vytvára si schránky z uhličitanu vápenatého. Jeho životný cyklus je krátky. Schránka nakoniec klesá na morské dno, kde sa za milióny rokov z vápenatého bahna vytvorí vápenec. Značná časť CO2 na Zemi je viazaná práve v takejto forme. Pri suchozemských rastlinách nefunguje mechanizmus tvorby kyslíka a pohlcovania CO2 tak efektívne ako v prípade organizmov v oceáne. Takže postreh morského biológa Crosbyho je správny. Teraz je otázne, či klimatická zmena, zmena kyslosti vody, zmena koncentrácie kyslíka budú mať výrazný vplyv na obmedzenie činnosti fytoplanktónu, ktorý zadržiava podstatné množstvo CO2 a produkuje kyslík pre celú planétu.

A budú?

V budúcnosti môže klesať množstvo kyslíka v atmosfére oveľa rýchlejšie ako dnes. Lenže dnes pokles kyslíka spôsobuje najmä naša činnosť. Spaľovanie uhlia, ropy, zemného plynu. Je to jednoduché. Pri horení spaľujeme kyslík a uvoľňujeme CO2. A pritom spaľujeme miliardy ton fosílnych palív ročne. V budúcnosti sa môže stať, že prírodné ekosystémy, výrazne zdecimované inými ľudskými aktivitami a znečistením, už nebudú dopĺňať kyslík do atmosféry v takej miere, ako to dokážu dnes. Takže tá obava morského biológa je tiež na mieste. Dnes nás priamo tento fenomén neohrozuje, no musíme s tým v budúcnosti rátať.

Koľko máme času, ak chceme zvládnuť oteplenie nie pod dva stupne, ale pod jeden a pol stupňa?

Niektorí sa pýšia názorom, že máme len 10, 12, 15 rokov. No ja si myslím, že nik zo zodpovedných vedcov či politikov to nevie presne. A to je práve to, čo sa skrýva aj v klimatických prognózach. Neistoty. Napríklad stredné odhady hovoria, že do roku 2100 sa globálne oteplí o 3,5 až 4 stupne. No ak počítame s neistotami, môže to byť oveľa viac. Ale aj oveľa menej, hoci tento scenár je len veľmi málo pravdepodobný.

Neexistuje hranica medzi znesiteľnosťou a nebezpečenstvom? A čo oteplenie o dva stupne, na čom sa svet dohodol v Paríži?

Toto bol len politický konsenzus. Ak by som mal citovať amerického klimatológa Jamesa Hansena – nebezpečná klimatická zmena môže nastať už pri dosiahnutí koncentrácie CO2 v atmosfére 350 ppm (jednotka na meranie koncentrácie CO2, parts per million). Túto hranicu sme prekonali už v 80. rokoch 20. storočia. Hansen si myslí, že už sme za bodom, keď môže byť klimatická zmena veľmi nebezpečná a môže mať na planétu nezvratné dôsledky.

Už nebudeme môcť nič vrátiť do normálneho stavu?

Hansen sa obáva, že klimatická zmena sa môže po prekonaní kritickej koncentrácie rozbehnúť do nám nepredstaviteľnej rýchlosti. Inak povedané, aj keby sme sa snažili o znižovanie emisií, už nám to nebude nič platné. To je však iba jeden z pohľadov, jeden z tých najkritickejších a najpesimistic­kejších. Ale podľa mňa aj dosť realistický. Ak si niekde ľudia prečítajú, že nám zostáva 15 či už len 12 rokov, je to čistá fabulácia. Ten zlom môže prísť o 50 rokov. Alebo už zajtra. A možno už nastal. Aj napriek tomu by sme mali pre odvrátenie tohto scenára urobiť maximum. Nie je čas na otáľanie.

Emisie možno podľa vedcov znížiť pomocou razantných opatrení. Ako?

Musíme čo najrýchlejšie obmedziť využívanie fosílnych palív. To je však zatiaľ utópia, z ktorej bude ľudstvo veľmi dlho hľadať únik. Celá súčasná energetická produkcia je z 85 až 90 percent závislá od fosílnych palív. Potrebujeme ustúpiť od používania uhlia, ktoré je najviac koncentrovaným zdrojom uhlíka. Jeho spaľovaním dotujeme atmosféru najväčším podielom emisií. S ropou je to zložitejšie. Náhradu ropy zatiaľ nepoznáme. V doprave je nenahraditeľným zdrojom, to isté platí v oblasti chemického priemyslu a výroby plastov. Vízie, že tie stovky miliónov áut (podľa odhadu magazínu Ward’s Auto bola v roku 2010 na svete jedna miliarda vozidiel) nahradíme vo veľmi krátkom čase elektromobilmi, nie sú celkom reálne. Na takúto rozsiahlu transformáciu budeme potrebovať novú infraštruktúru, obrovské zdroje a dostatok lítia.

Čo s tým?

Problém klimatickej zmeny bezprostredne súvisí s tým, ako využívame energie, tovary, služby, a najmä ako nimi plytváme. Celý problém sa začal objavením koncentrovaných zdrojov uhlíka, ktoré nám poskytli lacný prístup k energii a teplu a urýchlili dopravu, komunikáciu, produkciu potravín, ale aj progres vo vede a medicíne. Ľudia však dnes musia pochopiť, že problémom je náš konzum. Nie len samotná doprava, nie iba míňanie elektriny v žiarovkách, ale ide o náš celkový dopyt po rôznych službách, tovaroch. Ide o našu neukojiteľnú túžbu cestovať, obklopovať sa luxusnými tovarmi a hračkami. To všetko musíme významne prehodnotiť.

Majú jednotlivci v rukách väčšiu zodpovednosť, no aj vplyv?

Zásadným problémom nie sú len veľké korporácie. Ale aj koneční spotrebitelia. Tí svojím dopytom vytvárajú tlak na produkciu, a to korporácie využívajú.

A čo krajiny? Správa IPCC sa kriticky stavia aj k súčasným národným záväzkom.

Predstavitelia štátov už v roku 2015 v Paríži vedeli, že ich záväzky sú slabé, v budúcnosti sa videl priestor na ich sprísňovanie. Práve táto správa má motivovať krajiny, aby svoje záväzky prehodnotili. Ak by sme v súčasnosti spočítali všetky národné záväzky, sú o 17 až 20 percent nižšie, ako je potrebné na to, aby sme sa vyhli dvojstupňovému otepleniu.

Po roku 2050 by sme nemali produkovať žiadne emisie. CO2 by sme mali, naopak, zachytávať, aby sme prispievali k znižovaniu teploty. Experimentálna geotermálna elektráreň to už robí na Islande. No technológie na zachytávanie CO2 si vyžadujú veľa energie. Ako to vnímate vy? Nebudú aj tieto technológie nakoniec rizikom?

To je dôležitý postreh. Často ľudia argumentujú tým, že časom prídeme na niečo inovatívne, čo nám všetky problémy s energiou a vysokými emisiami pekne a rýchlo vyrieši. Niekedy mám pocit, že ľudia doslova čakajú, že u nás pristanú mimozemšťania a takúto technológiu nám dajú do rúk. Správa IPCC veľmi opatrne tvrdí, že uplatnenie podobných technológií zatiaľ nebolo vyskúšané na celoplanetárnej úrovni a môže to mať veľmi výrazný vplyv na ekologickú stabilitu celej planéty. Otázna je však ich udržateľnosť. Každá technológia si vyžaduje energiu. Zatiaľ nemáme k dispozícii technológiu na prírodnej báze, ktorá by bola samoudržiavacia, fungovala by podobne ako riasy v oceánoch. Všetky doterajšie riešenia sú technokratické. Do istej miery dokážu pomôcť, ale ich celoplanetárne nasadenie môže spôsobiť ešte väčšie škody.

Ako sa dá zachytávať oxid uhličitý?

Existuje zachytávanie CO2 tesne po spaľovacom procese v elektrárňach. Je to dobrý nápad, už sa aj uplatňuje napríklad v USA, v Spojenom kráľovstve či Nemecku. Lenže čo s tým zachyteným CO2? Kde ho uskladniť? V akej forme? Aby ste zachytili uhlík do geologických úložísk, potrebujete nájsť geologicky vhodnú lokalitu, takmer podobne ako v prípade uskladnenia jadrového odpadu, čiže veľmi vhodné geologické podložie, odkiaľ by oxid uhličitý neunikal do okolia. Nie každá krajina má na takéto riešenia vhodné prírodné podmienky.

Je úsilie Slovenska dostatočné?

Sme súčasťou Európskej únie, preberáme jej záväzky. Nedá sa povedať, že by úsilie Slovenska bolo nedostatočné. Je tu však rozpor v tom, že u nás je rozvoj priemyslu nastavený na výraznú podporu automobilového priemyslu, a to môže ohroziť naše budúce záväzky. V Česku majú ešte väčší problém. Energiu produkujú takmer výhradne z hnedého uhlia. Majú silný oceliarsky priemysel, kde využívajú čierne uhlie. Energetická stratégia Českej republiky je nastavená na nepretržité využívanie uhlia aj v budúcnosti. Pre celé bývalé Československo tak môže byť problém dosiahnuť záväzok znížiť emisie do roku 2030 o 40 percent, ktorý stanovila Európska únia. Ak by sme chceli udržať oteplenie pod jeden a pol stupňa, záväzok by mal byť oveľa prísnejší – 80 percent.

Rakúska spoločnosť alchemia-nova verí, že ak do budov a miest zakomponujeme viac rastlín, môže to pomôcť pri klimatickej zmene. Vegetačné strechy, zelené steny, zelené čističky vody, vertikálne lesy však stále v ľuďoch vzbudzujú skôr údiv, pochybovačný úsmev. Ako to vidíte vy?

Takéto veci považujem za veľmi vhodnú adaptačnú stratégiu. Väčšina obyvateľstva žije v mestách. Niekde je miera urbanizácie viac ako 80 percent a ešte porastie. Na Slovensku je to okolo 55 percent. Mestá budú dôsledky nárastu teploty a väčšej extrémnosti počasia cítiť. Výsadba zelene, parkov, zakladanie zelených striech a stien, dažďových záhrad, to všetko by sa malo všemožne podporovať. Nie je to spôsob, ako spomaliť klimatickú zmenu, ale aspoň sa môžeme pripraviť na teplejšie a suchšie podmienky. V tomto smere však treba myslieť aj na existujúce stavby. V Bratislave máme celé štvrte, ktoré boli postavené v 60., 70. rokoch 20. storočia, v tomto štýle ich treba renovovať.

Po Donaldovi Trumpovi je tu ďalší muž, ktorý hrozí, že jeho krajina sa nepodvolí parížskej dohode. Jair Bolsonaro, ktorý uplynulú nedeľu vyhral prvé kolo prezidentských volieb v Brazílii. Ak vyhrá, hrozí, že amazonský prales ustúpi agrobiznisu. Rúca sa podpora pre klimatickú dohodu aj inde?

Do istej miery sa dalo očakávať, že veľkí hráči ako USA, Austrália, Kanada, časom aj India, Brazília a hlavne Čína budú veľmi opatrní pri navrhovaní prísnejších záväzkov. Ide tu aj o korporácie, ktoré majú svoje záujmy a zlomiť ich vplyv nebude jednoduché. Politici majú pritom v rukáve veľmi silnú kartu, ktorú im ponúkajú priamo ľudia – nikto sa predsa nechce obmedzovať. Je jednoduchšie vysvetliť ľuďom – je nám to ľúto, ale ekonomika je pre nás dôležitejšia ako nejaké redukcie CO2 a príroda trpiaca následkami klimatickej zmeny. Alebo ľudia migrujúci kdesi na opačnom konci sveta. Ľudia sú v tomto často nesmierne sebeckí, myslia na svoje záujmy, na veľmi blízku budúcnosť a podľa toho, žiaľ, aj volia svojich politických reprezentantov.

Trump argumentuje ekonomikou. Nebude to pre ekonomiku nakoniec drahšie, ak nebudú konať?

Pripomeňme si dosiaľ neprekonanú správu britského ekonóma Nicholasa Sterna z roku 2006 o ekonomických dôsledkoch „nekonania“. Odhadol, že ak sa využívanie fosílnych palív v priebehu 21. storočia nezníži, či dokonca sa zvýši, a svet nebude robiť nič, tak ročné straty v niektorých regiónoch môžu predstavovať 10 percent globálneho hrubého domáceho produktu, to budú stovky miliárd eur ročne, ak nie viac. A pre krajiny je to drahé už dnes.

Ako?

Veľmi dobre to vidno v náraste hodnoty uhrádzaných poistných udalostí. Nárast v dôsledku sucha, povodní, silnejších búrok je evidentný. Nie je to však len tým, že ľudia majú čoraz drahší majetok. Je to objektívne aj preto, lebo rastie tlak zo strany prírodných hazardov a predovšetkým klimatickej zmeny.

A z čoho by mali veľkí hráči profitovať, ak by vypadli z fosílneho biznisu?

Už dnes sú analýzy, ktoré uvádzajú, že prechod na obnoviteľné zdroje prinesie oveľa viac pracovných miest v porovnaní s fosílnym biznisom. V USA existuje viacero odhadov, podľa ktorých by rýchly prechod USA na obnoviteľné zdroje priniesol desiatky miliónov pracovných miest! Tieto analýzy vznikli v čase, keď bol prezidentom Barack Obama. Príchodom Donalda Trumpa sa už o tom príliš nehovorí. Ale jeho by som určite z hľadiska politiky nepovažoval za najhoršieho.

A koho?

Dobrým príkladom je Kanada. Pred pár rokmi nastúpil do úradu mladý premiér Justin Trudeau, ktorý mal víziu pretvoriť krajinu na zelenú ekonomiku s minimálnym využívaním fosílnych zdrojov a efektívnym „bojom“ proti klimatickej zmene. No veľmi rýchlo sa ukázalo, že jeho idea nebola úprimná. Stále podporuje rozširovanie ťažby ropných pieskov v Alberte. Trump aspoň otvorene povie, že klimatickú zmenu považuje za hlúposť. Ale Trudeau hovorí, že musíme konať, a pritom koná v rozpore s týmito slovami. Takýchto príkladov „úprimných“ politikov je na svete viac. Ak by sa v Brazílii naozaj dostal k moci ultrapravicový politik Bolsonaro, ktorý sa na emisie a problémy odlesňovania brazílskeho pralesa pozerá zvysoka, bude to veľmi nešťastné. Brazílsky prales je pre globálnu klímu nevyhnutný a jeho ďalšia devastácia nás môže vyjsť príliš draho.

Aké riešenia vidíte vy?

Netreba čakať na politikov. Ľudia by si mali vo vlastnom záujme osvojiť tento problém. Teoreticky aj prakticky. Pre mnohých je to stále niečo odťažité. No treba ľuďom vysvetliť, že separovanie odpadu, zateplenie domu, prechod na nejakú formu obnoviteľného zdroja nestačí, treba myslieť aj na svoj konzum. Verím, že príde doba, keď klimatickú zmenu nebudeme musieť ľuďom vysvetľovať. Už budú vnímať, že sa s klímou niečo zásadné mení. Nebude to ale neskoro? Stále však verím v silu jednotlivca a v silu komunít, ktoré dokážu pozitívnym spôsobom vytvárať silný tlak zdola. Dúfajme, že sa časom v rámci mladej generácie ľudí vyprofilujú noví politici, ktorým nebude klimatická zmena ľahostajná.

Ľudia sa čoraz viac zaujímajú o počasie…

To je pozitívne. Ľudia sa pýtajú, čo sa deje s počasím. Zamýšľajú sa nad konkrétnymi opatreniami. A slovenská vláda a inštitúcie by mali vedieť tento záujem dotovať informáciami o tom, čo konkrétne sa dá robiť. Mali by ľuďom poskytnúť manuál, ako sa prispôsobiť a ako zatlačiť na svoju spotrebu, a ako z toho profitovať aj finančne. Sociológovia a ekonómovia by mali konečne ľuďom začať vysvetľovať benefity. Verím, že ľudia dospejú nakoniec k pragmatizmu. Že sa im to oplatí. Ušetria. Ľuďom musíme vysvetliť konkrétne finančné výhody. Dnešný svet je o zisku, je to tragédia doby. Ale toto bude kľúčové.