Ľuba Magátová-Rusková: Dáma z titulných strán

, 03.11.2018 07:00

Šaty robia človeka a človek robí imidž svojej krajine. Na Slovensku aj v Česku sa ľudia vždy pekne obliekali. S nedostatkom peňazí či materiálov si vedeli poradiť, mali vkus a boli vynaliezaví. Inšpirácie bolo dosť, pôsobila blízkosť veľkých miest, šikovné módne návrhárky i modelky. Do časopisov fotil módu sám Karol Kállay. A jeho múzou bola Ľuba Magátová, dnes Rusková.

Legenda československej módy Ľuba...
Legenda československej módy Ľuba Magátová-Rusková. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Vaše ruky boli podnetom na to, aby ste sa stali modelkou. Vraj upútali šéfredaktorku časopisu Móda Máriu Lörinczovú v obľúbenej bižutérii na Sedlárskej ulici. Ruky máte stále veľmi pekné, ale ako to zbadala ona?

Pani Mimi, ako ju ľudia volali, pred každým fotením do časopisu Móda išla do toho obchodu na korze niečo vybrať. Aj vtedy mala na pulte kopu bižutérie a ja som stála obďaleč. Neodolala som a natiahla som ruku, aby som si šperky lepšie obzrela. Ona mi tú ruku chytila a oslovila ma rázne a priamo, ako bolo jej zvykom: „Nechceš ísť fotiť?“ „A čo fotiť?“ čudovala som sa. Ona odpovedala: „Som šéfredaktorka Módy. Do Módy.“ Bola som vtedy študentka, ponuka ma prekvapila. Hneď som ani nereagovala, ale ona pokračovala: „Ak môžeš, príď vo štvrtok o desiatej do redakcie.“

Neodolateľná ponuka. Žiadne sklamania?

Prišla som do redakcie, navliekli ma do večerných šiat a išlo sa fotiť na Kolibu. Bolo to v jeseni, už boli niektoré listy opadané, obnažili sa štíhle kmene a ja som za nimi stála – tiež taká štíhla – v dlhých šatoch. Fotil Karol Kállay. To bol môj začiatok a moja kariéra modelky trvala 25 rokov.

Ako na vás Kállay zapôsobil?

Bol to inteligentný človek a s inteligentným človekom ľahko nájdete spoločnú reč. Bol veľmi zábavný – z celého fotenia urobil zábavu, stále sme sa smiali. Keď sme fotili vo dvojici chlap – žena a mali sme sa držať, napomínal nás žartom: „Prosím vás, nerobte to ako môj s mojou…“ Bol vtipný, mal vízie, bol originálny. Aj ja som sa vždy ladila inak, ako bolo bežné, v tom sme si porozumeli. Tak sme sa našli a začali sme robiť celkom iné fotografie. Dovtedy sa pri fotení len sedelo či stálo a nič viac. My sme začali série rozbehaných fotiek.

Boli vtedajšie odevy, ktoré ste predvádzali, vhodné na dynamické fotky?

Modely sme vždy dotvárali. Priznám sa, že keď som videla na vešiaku, v čom mám byť oblečená, často som si pomyslela: Tak s týmto neviem, čo urobím. Musela som vymýšľať. A už mi aj pravidelne z redakcie volávali: Ľuba, dones čižmy a bižutériu! Doniesla som rôzne doplnky a hneď to vyzeralo celkom inak.

Fotili ste modely, ktoré boli síce konfekciou, ale nebolo ich bežne dostať. Čo to vlastne boli za kúsky?

Konfekcia. Buď prišla z nejakého družstva, alebo z továrne na textil. Napríklad družstvo Avana, Pleta Banská Štiavnica, Makyta Púchov. Základ však tvorili veci z Prahy z tzv. ÚBOK-u, čo bol Ústav bytovej a odevnej kultúry.

To bývali naozaj pekné a kvalitné odevy…

Mali tú výhodu, že v Prahe bol aj podnik zahraničného obchodu Centrotex a ten mal v náplni obchodovanie s textilom. Či už kusovým, alebo metrovým. ÚBOK si niečo vybral, zaželal a Centrotex to priviezol. Takže oni mali predovšetkým lepšie látky. A ich návrhárky mali trocha iné myslenie, boli otvorenejšie a poučenejšie svetovou módou, takže čo prišlo z ÚBOK-u, bolo originálne a výborné.

Ako vyzerala redakcia slovenského módneho časopisu, kde ste pôsobili?

Bola na Pražskej ulici. Chodila som vtedy na Vysokú školu ekonomickú, ale bola som v Móde skoro každý druhý, tretí deň. Všetko však bolo blízko, takže mi to nerobilo problémy.

Ľuba Magátová-Rusková na titulke časopisu Móda...
Ľuba Magátová-Rusková na titulke časopisu Móda na začiatku 70. tych rokov. Autor: Reprofoto Ivan Majerský

Vy ste sa potom venovali aj ekonómii, ktorú ste vyštudovali?

Až neskoršie. Dovtedy som bola v slobodnom povolaní, venovala som sa iba móde, čo vtedy nebolo bežné. Každý mal nejaké zamestnanie a kto nemal, bol podozrivý. Nosila som preto so sebou ústrižky zo šekov, ktorými mi posielali honoráre. Tak som sa mohla preukázať, z čoho žijem a že nie som príživníčka. Kontá vtedy neboli, všetko bolo na papieri a v ruke. Mala som v občianskom napísané, že som v slobodnom povolaní, ale vysvetlite policajtovi, čo to je slobodné povolanie. Odkiaľ máte peniaze. Išla som v aute, videl, že som namaľovaná, bolo mu to podozrivé. Vypytoval sa ma donekonečna, čo to vlastne robím. Mohol si to dovoliť, bolo to tak. Dnes sa vás nikto neopýta, z čoho žijete, čo robíte, ale vtedy to bolo prvé! Potom, keď som chodila pracovať do zahraničia, už to bolo iné. Už boli aj peniaze, aj iná doba. Začínala som v polovici roku 1964…

Snímka vľavo: 1978: Modelka so synom Borisom v...
Snímka vľavo: 1978: Modelka so synom Borisom v časopise Móda. Fotil Karol Kállay. Snímka vpravo: 2018: Ľuba Magátová-Rusková dnes s vnukom Mathiasom v rovnakom modeli. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda, Reprofoto Pravda

Koľko bolo vtedy v Bratislave modeliek? Stretávate sa s nimi?

Bolo nás málo. Pamätám si Evu Čmelovú a Magdu Gedöleovú… V Prahe bola Ružena Poláková a najlepšia bola manželka Darka Vostřela. Minule sme sa síce v Prahe stretli, ale inak sa nestretávame. Občas stretávam módnu návrhárku Dagmar Březinovú.

Časopis Móda bol známy aj v Čechách?

Tam mali Ženu a módu, mala úspech, ale vraj tam nebola kreativita, takže nám závideli. Kopu vecí sme fotili v Prahe, na letisku, v centre mesta, v interiéroch cukrární a podobne. Dievčatá z Čiech sa bili, aby s nami mohli fotiť. Karola milovali, lebo on bol zábavný človek, v jeho fotkách bol život, to sa líšilo od všetkého.

V obchodnom dome Dunaj boli vaše fotky v celom priestore, na schodiskách, vo výťahoch. Bolo to podobne aj v Prahe?

Fotila som tam, ale čo ja viem, kde to bolo a je? Neobiehala som to. Fotila som veľmi veľa českú bižutériu, plagáty, fotky na export. Bolo toho veľa. Fotila som aj pre Tonak, kde robili klobúky, lebo ja som bola klobúkový typ – do koča i do voza.

Bižutéria vám pomohla pri slávnej fotke k reklame bavlnárne v Ružomberku…

To sa naozaj podarilo! Karol Kállay chcel, aby som doniesla niečo, čo súvisí s bavlnou, s prírodou. Mala som veľkého motýľa, ktorý bol celý pošitý perličkami. A vykladaný kamienkami. To som si dala na pravé oko, akože odtiaľ začala bavlna, z prírody. Tie fotky nestačili dotláčať! Raz ma zasa postavil na okno, mala som jemný, priesvitný model pošitý perličkami a kamienkami, slnko ho presvecovalo a šaty žiarili…

Kamarátili ste sa s Karolom Kállayom celý život?

Áno, bývali sme vedľa seba, poznám aj jeho synov, nevestu a už aj vnukov. Bolo to šťastie.

Boli ste známa tvár Bratislavy. Čo to vtedy znamenalo? Veľa ponúk?

Keď to porovnám s touto bláznivou dobou, mala som pohodu. Neexistoval bulvár, a tak ma nikto neprenasledoval. Nikto o mne napísal, že som niekde sedela s tým či s oným, či som mala krátku sukňu, či dlhú. O mne písala občas Smena, Slovenka či Život, a to seriózne.

Ľuba Magátová-Rusková bola aj moderátorkou...
Ľuba Magátová-Rusková bola aj moderátorkou televízie na českom okruhu vo vedomostnej súťaži, 1073-4. Autor: Reprofoto Ivan Majerský

Hrali ste s Vladom Černým aj vo filme…

Dodnes som hol nevidela. Nakrútil ho Julo Matula, ktorý študoval v Prahe a to bol jeho absolventský film. Po jeho dokončení sme oslavovali vo vieche v centre Bratislavy a boli sme tam dosť dlho. Keď sme vyšli na ulicu, bolo to práve 21. augusta 1968, stáli v uliciach tanky. A ja hovorím: My sme film dokončili a tu práve začínajú natáčať! Až ráno sa ukázalo, čo sa stalo. Náš film som však dodnes nevidela. Má ho Vlado Černý a ja sa chystám už tridsať rokov, aby som si film pozrela. Robila som aj iné scénky, ale mne to nič nehovorilo. Mala som dosť záujmov. Chodila som do školy, dosť som cestovala, stačilo mi to.

Bavilo vás štúdium ekonómie? Musel to byť celkom iný svet ako móda.

Mala som špecializáciu financie a úver na národohospodárskej fakulte. V sedemnástich som nevedela celkom presne, čo chcem robiť, a rodičia mi poradili toto. Išla som na prijímačky a vzali ma. Nebavil ma marxizmus a vedecký komunizmus, z ktorého som mala štátnicu. To ma ubíjalo, samé nezmyselné poučky. Ale, samozrejme, čo sa týkalo bankovníctva – kde dať peniaze a podobne – to ma bavilo. No aj tak sa všetko zmenilo. Jediné, že človek získal iné – ekonomické – myslenie. Robila som potom v zahraničnom obchode a tam sa mi to zišlo.

Vaši rodičia boli chatári na Martinských holiach. Nelákalo vás lyžovanie a štúdium športu?

Vôbec. Hore na chatu ma vozil gazík, brodila som sa v dvojmetrovom snehu. Nenávidím lyžovanie! To práve kvôli tomu hlbokému snehu! Zapadala som, raz aj na bežkách. Ani cítiť to nemôžem! Narodila som sa pri Partizánskom, v Žabokrekoch nad Nitrou. Tam som bola do deviatich rokov, potom sme sa sťahovali do Kremnice. Odtiaľ ako šestnásťročná som išla do Bratislavy a naši odchádzali do Martina. Telefonovávala som im z pošty na účet volaného. Časom som horko-ťažko získala byt a aj telefón!

Po kom ste zdedili šarm?

Postavou som po otcovi, inak som však taký „mišung“.

Do Módy ste fotili aj so známymi hercami. Na čo ste ich nalákali?

Boli veľmi zlatí a ochotní, s Karolom chcel každý spolupracovať. Vtedy sa na jednej redakčnej porade hovorilo, že Kara Trutnov vyrába krásne kožuchy aj pre chlapov a že by sme to mali nafotiť. Ale – s kým? Najprv sme uvažovali o našich manekýnoch, ale tých bolo málo. Potom niekto navrhol, že by to mohli byť známi ľudia a Karol hneď: Vlado Müller! Dostal to aj za úlohu.

Ľuba Magátová-Rusková s hercom Vladom Müllerom.
Ľuba Magátová-Rusková s hercom Vladom Müllerom. Autor: Reprofoto Ivan Majerský

Müller „úradoval“ na chate na Záhorí…

Tam nás aj pozval. Sekal drevo a Karol ma predstavil: Toto je tá madam, čo s ňou budeš fotiť. A on, že to je výborné, samozrejme! Na to, aká bol vtedy hviezda, sa správal neuveriteľne prirodzene. Nemal žiaden problém. Čakala som, že bude nafúkaný, ale bol celkom uvoľnený. Sadol si pri fotení na zem, ja vedľa neho. Bol úžasný, aktívny, mal charizmu, len sa tak zvŕtal. A Jožo Adamovič to isté. Vznikli krásne fotky, séria ôsmich večerných šiat a ôsmich kožuchov. Pol čísla Módy bolo len toto. Nádherné veci…

Ľuba Magátová-Rusková na snímke Karola Kállaya...
Ľuba Magátová-Rusková na snímke Karola Kállaya s hercom Jozefom Adamovičom. Autor: Reprofoto Ivan Majerský

Keď ste začali spolupracovať so zahraničím, išlo to hladko, alebo ste mali problémy s doložkami aj vy?

No jasné. Doložky museli byť. Ale inak ja som mala vždy šťastie, že mi všetko akosi išlo samo. Nemusela som sa ani zúčastňovať na kastingoch. Niekto ma niekde uvidel a išla som! Tak to bolo aj so zahraničným fotením. Napríklad v roku 1968 po prehliadke v PKO na Bratislavskej lýre bola recepcia, veľa ľudí aj zo zahraničia. Zrazu prišiel za mnou jeden človek, predstavil sa, že je z nemeckého časopisu a manažér. Dal mi vizitku a chcel kontakt. Plánoval veľkú módnu prehliadku s modelmi z Paríža. Keď mi vymenoval firmy, skoro som omdlela. Bol tam menovaný aj Christian Dior. Malo sa to diať vo Francúzsku, v Nemecku, vo Švajčiarsku a kvôli mne prišli aj do Československa, lebo som tam bola ako jediná z východu a z Československa. Mali sme jednu prehliadku v Prahe v Lucerne a jednu v Bratislave v PKO. A tam ma zasa niekto videl, pozval, stala som sa tvárou vlasovej kozmetiky Shamtu Chic.

Ľuba Magátová-Rusková na titulkách časopisu...
Ľuba Magátová-Rusková na titulkách časopisu Sibylle. Autor: Reprofoto Ivan Majerský

Máte bohatý archív zahraničných snímok?

Ja som nemohla previezť cez hranice ani časopis Stern, ani žiadny módny časopis, darmo som ukazovala, že som v ňom odfotená. Raz som prepašovala vnútornú dvojstranu, ale aj tak som ani nemala komu o tom povedať. Bol to vlastne európsky kontrakt, ale nikto o tom nevedel.

Neprišlo vám na um na Západe zostať?

Na um mi to prišlo, ale moja mama by sa uplakala na smrť, takže to by som neurobila – hoci to bolo veľmi lákavé pre mladú babu. Aj pekné peniaze. Ponúkali mi robiť toto a hento, ale ja som musela povedať: Viete, mám doložku iba do štvrtka.

Mali ste sa dobre aj tu?

Áno, nestálo mi za to, aby som sa mala výborne a mama trpela.

Dokedy ste robili modelku?

No, aj popri zamestnaní. Narodil sa mi syn a ešte som fotila. Raz som ho vzala so sebou, ešte bol maličký a niesla som ho z auta v sedačke. Karola to inšpirovalo a nafotil ma aj so synom. A prišli stovky listov – odkiaľ je tá taška, pýtali sa. Mala som ju zo zahraničia a vtedy tu nič také nebolo dostať.

Akí boli ľudia na Slovensku v tom čase? Ako sa obliekali?

Čo si neušiješ, to nemáš…

Vy ste mali pestrý šatník?

Dosť som vymýšľala. Ak sa mi niečo páčilo, musela som to mať. Napríklad brokátové kominárky, boli to úzke nohavice bordovej farby. Mala som s nimi problém aj v škole. Vtedy bolo všetko béžové, sivé a hnedé. Móda čiernej prišla až neskôr, a ja som vyrukovala s bordovým brokátom. Výstrednosť sa odmietala. Ja som si však potom už nosila veci zo zahraničia. Mám rada romantický štýl, aj športovo elegantný. Vymyslela som si aj nápadný komplet z materiálu podobnému lesklej koži, na prsiach bol veľký biely motýľ a k tomu biele čižmy…

Mali ste aj viac problémov so svojím imidžom?

Na prvé výročie okupácie sa ľudia chystali vyjsť v čiernom, ale varovali vraj pred tým. Ja som bola odcestovaná, a tak som pokojne išla v čiernych nohaviciach, bunde a čiapke. Traja chlapi ma chytili pred Hlavnou poštou v Bratislave a nastriekali mi slzotvorný plyn do očí. Potom ma ošetrovali v televízii, ktorá sídlila vedľa a kde ma poznali.

Ako nakupujete? S rozmyslom?

Keď rozmýšľam, či vec využijem, už viem, že je zle. Musím si povedať: To je ono, to chcem, ale už nemôžem kupovať. A ani nevyhadzujem. Ja som zberateľ.

Urobte výstavu!

Neviem, kde by som našla taký veľký priestor! Dosť vecí som darovala, ale aj tak mám toho dosť. Strašne nerada sa lúčim s vecami. Vždy si poviem – to sa ešte zíde. A nikdy sa to nezíde. Sú to však dobré veci, visia dvadsať rokov, no stačil by iný opasok a mohlo by sa to obliecť.

Ovplyvnil časopis Móda ľudí? Mali ste takú ambíciu?

Vtedy som nad tým nerozmýšľala, ale ešte pred dvoma rokmi som išla niečo podpísať na matriku a tam mi pani hovorí: Ja som si kvôli vám kupovala časopis. Bola som milo prekvapená. Snažili sme sa, aby publikované modely boli iné, ale nositeľné. Boli tam aj strihy.

Šilo sa aj podľa Burdy, módneho časopisu, ktorého strihy boli povestné a kolovali aj medzi slovenskými ženami…

Burda sa dala predplatiť cez podnik zahraničného obchodu. Ja som mala takto objednané Schöner Wohnen. Burda posúvala vkus. A tie strihy boli ako Písmo sväté: tak si skopíruj strih, aby si ho nepoškodila, lebo aj iné si budú podľa toho šiť.

V tom čase ženy často doma plietli. Mávali doma aj pletacie stroje…

Aj ja som ho mala a plietla som si všetko, aj plavky, šortky, kabáty. Raz som uplietla pre seba čierno-biely pásikovaný veľký sveter a pre malého syna podobný, viacfarebný. Bolo to tiež v časopise a veľmi sa to páčilo.

Páči sa vám dnešná móda?

Táto móda obsahuje všetko, čo si z módy pamätám: minisukne, veľké svetre, farebné pančuchy, lesklé veci, aké sa kedysi nosili len na ples. Mne táto móda celkom vyhovuje.

Máte aj kroj?

Mala som kroj oblečený raz – na pivnom festivale v Mníchove. Nepijem pivo, ale na Oktoberfest som išla a tam sa patrí mať oblečený dirndl.

Rada chodíte po obchodoch?

Ale len sa pozrieť. Už som spomínala, že idem s predsavzatím, že už nebudem kupovať.

A aj nekúpite?

A aj niekedy nekúpim… Inak, nemôžem nakupovať cez internet. Všetko musím ohmatať… Nie som ten typ, že by som vec odskúšala doma, znova zabalila, ak by to nebolo dobré, a niesla na poštu.

Manžela ste tiež obliekali?

On má skončenú ekonómiu, je inžinier, ale tiež mal slobodné povolanie. Robil muziku, mal kapelu, v ktorej bol aj Karol Duchoň a Eva Kostolányiová, aj elánisti s ním boli. Manžel nebol hudobník, ale manažér, takže mal veľmi dobrý prehľad o móde. Niekedy ho usmerním, ale on bol v obraze. Keď sme sa zobrali, nastúpil do podniku zahraničného obchodu ako obchodný riaditeľ. Začiatkom 90. rokov založil firmu Minolta Československo, po roku 1993 Minolta Slovakia, kde pôsobil ako generálny riaditeľ.

Vždy ste boli pekne našminkovaná. Mali ste vizážistku?

Všetko sme si robili samy. Aj riasy som si vedela nalepiť. Šminky som si chodila kupovať do Tuzexu. Raz som robila pre Dior a dali mi kufrík šminiek, ani som nevedela, čo s nimi. Dnes bez vizážistu ani krok, my sme sa líčili samy. Mali sme iba kaderníčku Oľgu Charvátovú, ktorá bývala niekde pri Vajnorskej a česala nás doma. Mala som aj veľa parochní.

Máme teda na Slovensku dobrý vkus?

Všade je aj, aj. Ale väčšina, aspoň tých, čo vidím, áno. Dnes nie je problém sa dobre obliecť aj za málo peňazí. Kto nemá vkus, tomu nepomôže ani kufor peňazí. Ide o nápad. Poskladať dokopy jednotlivé kúsky – to je to umenie.

Ľuba Magátová-Rusková

Najznámejšia fotomodelka a múza Karola Kállaya pôsobila v časopise Móda, kde prispievala aj vlastnými nápadmi. Jej tvár bola známa aj v Čechách, šírila povesť českej bižutérie v zahraničí, predvádzala modely od Diora a iných slávnych značiek. Je inžinierkou ekonómie a pôsobila v Československej televízii ako moderátorka.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#modelka #móda #Ľuba Magátová-Rusková
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla červený amarylis vianoce

Perla červený amarylis vianoce

26,39
Perla farebné karafiáty

Perla farebné karafiáty

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk