Youtuber PPPíter ešte stále nezomrel

, 19.11.2018 09:45

Na rozhovor s youtuberom PPPítrom som prišla absolútne nepripravená. Išlo o spontánne rozhodnutie na akcii Knižný kompas, kde spoločne s ďalšími autormi kníh prezentoval svoju papierovú prvotinu Kde všade som (ne)zomrel. Peter Popluhár bol milý a mal so mnou napriek nedostatku môjho "digitálneho IQ" veľkú trpezlivosť. Stačilo prísť domov a vysloviť koktavé PPPíter pred 16-ročnou tínedžerkou. "Mamííí, veď ja ho na youtube dávno odoberám!" Jeho kniha aj skeče na internete majú vskutku špecifický humor, ktorým si rýchlo získal aj mňa.

Kam cestuje? Do Európy nie! Ale čo takto...
Kam cestuje? Do Európy nie! Ale čo takto Burkina Faso?
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Archív Petra Popluhára

Peter, máte 25 rokov. Ako dlho už robíte a publikujete na youtube videá?

Youtube robím už jedenásť rokov, od roku 2007. Začalo sa to tým, že ako malý fagan som začal pre moju triedu predabovávať Harryho Pottera. Tie filmy som inak postrihal, dal tomu iné hlasy a celé to dostalo bláznivý šmrnc. Volalo sa to Dano Drevo. Postupne si videjká nachádzali svojich fanúšikov medzi žiakmi aj našimi učiteľmi, ale teraz robím úplne inú tvorbu.

Posunuli ste sa ku skečom, čo sú vlastne postrihané hrané scénky z ciest po svete. Ako sa pri tej konkurencii dá v tomto obsahu presadiť?

Krásnych gýčových videí malebných krajín s bielymi plážami, ako je napríklad Thajsko, sú tisícky. Ja chodím najmä do krajín, ktoré nie sú veľmi známe – Burkina Faso, Benin, Togo, Gabon, Malawi. Tu konkurencia nie je veľká. Tie krajiny sú zaujímavé už len tým, že väčšina ľudí o nich vlastne nič nevie. Aj medzinárodného obsahu je v tomto smere veľmi málo, o slovenskom ani nehovoriac. Aj preto robím svoje videá v angličtine so slovenskými titulkami.

Prezentujete sa ako smoliar, ktorý „chytí“ všetko – od otravy jedlom až po maláriu. Lenže Afrika je sama osebe nebezpečný svetadiel. Priniesla aj niečo horšie ako malarické horúčky?

Malária fakt nemusí byť to najhoršie, veď v nemocnici sa už o vás postarajú. Tento rok som však išiel do Kamerunu. Táto krajina sa delí na frankofónnu a anglofónnu časť. Tá anglofónna časť je na tom dosť zle, čo sa týka bezpečnosti, ale väčšina informácií o krajine vychádza vo francúzštine, ktorej nerozumiem. Navyše do Kamerunu som sa dostal pomocou úplatku na nákladnej lodi a ako hlupák som sa tam ocitol v malom mestečku nazývanom Tiko v epicentre občianskej vojny. Práve v deň, keď sme tam s priateľkou prišli, začali separatisti strieľať a v rádiuse asi tristo kilometrov sme tam boli jediní belosi. Ulicami sa niesli dávky zo samopalov. Bolo to vážne zlé, dva dni sme sa tam triasli od strachu. Prečítate si o tom v poslednej kapitole: „Vitajte v Kamerune! Choďte rovno do prdele.“

Zjavne ste to prežili, inak by sme tu spolu nesedeli… ale vy cestujete aj s priateľkou? Bielou ženou v Afrike?

Tereza ma všade sprevádza, je to tak. Ona na rozdiel odo mňa nie je smoliarka. Napríklad nikdy nemala maláriu, a to neberie antimalariká. Biela žena v Afrike môže mať aj veľké výhody, často veci „uhrá“ vďaka svojmu šarmu. Ako som napísal v knihe, v niektorých afrických krajinách je lepšie byť ženou. Vo väčšine však nie. Ale zatiaľ kým mne rozoberajú batožinu a obviňujú ma, že do Kamerunu pašujem vitamín C a magnézium v lekárničke, ona víťazoslávne vyjde spoza paravánu a má pokoj. Mne následne prehľadajú batožinu ešte počas ďalšej, špeciálnej procedúry. Až kým nedám úplatok.

Ako si vyberáte?

Priateľky?

Nie, tieto „mierumilovné destinácie“, kde bez úplatku neprejdete ani cez hranicu, aby ste mohli zažiť trošku streľby.

V poslednom čase si cielene vyberám tie, ktoré sú veľmi málo známe. To ma fascinuje, spoznávať krajinu, o ktorej sa vo všeobecnosti takmer nič nevie. Samozrejme, zároveň sa snažím chodiť do štátov, ktoré nemajú až také bezpečnostné riziká. Dobre, Kamerun mi v tomto smere tak celkom nevyšiel. Veľmi by som chcel ísť do Mali, ale tam je to momentálne také nebezpečné, že cestovateľa s mojou smolou by asi reálne zabili. Hovorím o zabití, nie o smrti následkom choroby.

A to ste cynický hypochonder, ktorý sa už – čítam na zadnej strane knihy – viackrát reálne lúčil so životom.

Áno, kniha obsahuje tri časti Črevnej trilógie, kapitolu o malárii, do toho píšem o sršňoch, hororových serpentínach a ďalších „veselých“ zážitkoch. Dúfam, že sa vám bude lepšie čítať, ako sa mne cestuje.

Youtuber PPPíter s priateľkou Terezou na...
Youtuber PPPíter s priateľkou Terezou na tradičnej svadbe v Nigérii. Autor: Archív Petra Popluhára

Buďme úprimní, pri súčasnej leteckej doprave a rozcestovanosti mladých ľudí je asi ťažké nájsť krajinu, ktorá je neznáma a zároveň bezpečná. Bezpečné neobjavené už boli „rozchytané“ youtubermi, blogermi, instagramovými fotografmi. Alebo nie?

Čudovali by ste sa, mám ich v zálohe možno takých dvadsať. Nechcem prezrádzať priveľa, ale také Turkménsko, čo je druhá Severná Kórea, až tak veľa ľudí nepozná. A podľa všetkého je to neuveriteľne bizarná krajina. Bezpečnostné riziká veľmi nehrozia, je tam však zakázané nakrúcať – čo by som ja chcel. To je potenciál pre ďalší príbeh, nie?

Snažím sa predstaviť si, ako vás v putách odvedú spred obrovského Leninovho pamätníka a vy budete pašovať nahrávku niekde v útrobách svojho tela. Len nesmiete mať práve tie „obľúbené“ črevné problémy. Takéto niečo – dráma – teda zaručuje veľké množstvo videní?

Je pravda, že Youtube je dnes o šokovaní, dráme. Môj príbeh je možno trochu iný ako u iných kolegov, robím to omnoho dlhšie a pomerne málo na kvantitu a viac na kvalitu. Dohromady som vydal možno dvesto videí, čo je na Youtube veľmi málo. Existuje však firma, niečo ako youtubový network, ktorý má pod sebou takmer všetkých českých a slovenských youtuberov. Sledujú talenty, a ak zhodnotia, že máte dobrý obsah, ale nízku sledovanosť, zoberú vás pod svoje krídla. Takmer každý mesiac máme veľké stretnutie, kde sa všetci veľkí youtuberi stretnú s tými začínajúcimi a často z toho vzniká spoločné video. Spolupráca s ostatnými youtubermi vám pomôže „dostať sa hore“, to považujem za najsilnejší nástroj k úspechu.

Uživí vás to?

Iba youtubové pozretia nie, na to potrebujete 3–4 milióny česko-slovenských pozretí mesačne, aby ste si dokázali zarobiť na normálny život. Ja mám predsa len väčšinu pozretí zo Slovenska a Čiech, tak 600-, 700-tisíc. Nerobím videá denne, ale jedno za týždeň, dva. Štýl videí, ktorý robím, je časovo náročný. Samozrejme, že ma oslovujú aj firmy, aby som robil reklamu ich výrobkom. Často však majú podmienky, ktoré odmietam akceptovať. Reklama, ktorú odo mňa požadujú, by pred mojím publikom vyzerala ohavne. Existuje však stránka, tzv. patreon, kde je asi 200-tisíc tvorcov, umelcov a kreatívcov, ako som ja. Fanúšikovia nám jej prostredníctvom môžu posielať finančné príspevky, čiže stať sa akoby patrónom konkrétneho youtubera. Keď sa tieto veci skĺbia, tak už to ide. A mám aj seriál na RTVS – PPPíter v Afrike.

Čo ste študovali?

Študoval som financie – burzy a cenné papiere. A priateľka robí pre ekologicko-technologickú firmu. Kým sme boli obaja na vysokej škole, tak sme vždy rýchlo urobili skúšky – nech máme štyri mesiace prázdnin – a niekam sme vypadli. Teraz to už bude horšie, pretože ona je zamestnaná a má obmedzený počet dní dovolenky. Vo štvrtom ročníku vysokej školy som bol na obrovskom životnom rázcestí. Rozhodoval som sa, či budem robiť financie, marketing, youtube či cestovanie. Tie druhé dva boli tou ťažšou cestou, ale povedal som si, že idem do toho. Išiel som za hlasom svojho srdca.

Ako často sa nachádzate mimo Slovenska?

Je to menej, ako by sa mohlo zdať. Som preč obyčajne celé leto od júna do septembra a videá strihám až po svojom návrate. Počas cesty by som to nezvládol. Takže raz do roka chodím na jeden veľký filmovací výlet.

Ja sa priznám, že ak sa aj cez sociálne siete dostanem k nejakým cestovateľským videám od blogerov, málokedy ma bavia. Obyčajne to už po druhej minúte vypínam.

Je to čisto o strihu a schopnosti zaujať. Ak by človek na videu päť minút len rozprával bez akčne prestrihaných ilustračných záberov, tak to diváka unudí. Snažím sa mať každých desať sekúnd na obraze niečo iné, nový strih, aby som si diváka udržal. A dať tomu aj nejakú vtipnú pointu. Na youtube nie je predpísaná nejaká minutáž. Ak mám dobré zábery na šesť minút, urobím šesť minút. Ak na 20 minút, urobím dlhšie video.

Keďže ste youtuber – filmujete, striháte, vo svojich videách hráte – ako sa vám písala knižka? Je to trochu iný štýl tvorby.

Nebol to nijaký pôrod nadmerne veľkého dieťaťa. Píšem si už roky scenáre. Od základnej školy som rád písal básničky, poviedky, príbehy, pretože mojou hlavnou tvorbou sú komediálne videá, nie cestovateľské. Prišiel som do vydavateľstva, keď som bol asi v tretine knihy, či by nemali záujem. Spýtali sa: Youtuber? Áno, berieme!

Ktorá z krajín „berie“ vás?

Argentína. Vo väčšine krajín strávim tri týždne. V Argentíne som žil štyri mesiace. Tá krajina má všetko, čo milujem – futbal, steaky, úžasné vína, milujem aj španielčinu a akustickú gitaru. Je tam krásne počasie a nie je tam nebezpečne. Ale moja klasika – zažil som tam asi svoju najhoršiu otravu jedlom.

O PPPítrovi Popluhárovi

„Venujem svojim rodičom. Keby vedeli, čo všetko sa mi stalo, nikdy by ma nepustili z domu,“ napísal na predsádke svojej knihy Kde všade som (ne)zomrel autor a youtuber Peter Popluhár. Keď mal asi tri roky, dostal atlas sveta, a to pravdepodobne určilo jeho životnú cestu. O pár rokov neskôr dostal maláriu, asi dvadsaťkrát sa otrávil jedlom a neraz skončil v beznádejnej situácii na pokraji svojich síl.

Odmalička ho fascinovali krajiny, o ktoré iní ani nezakopnú. So zápalom hovoril o Džibutsku, Palau či Suriname a jeho spolužiakov veľmi nezaujímalo, že Nikaragua a Dominikánska republika sú jediné štáty s fialovou farbou na vlajke. Odmalička ignoroval Európu a mame sa nepodarilo presvedčiť ho, že „vlastne aj Grécko je neuveriteľne dobrodružné“.

Z neznámych dôvodov sa mu na cestách odjakživa lepila smola na päty. Len čo vykročil z domoviny, už sa ocital v kŕčoch na záchode, v rozpadajúcich sa nemocniciach či zajatý vojakmi. Kreténov vraj priťahuje ako magnet. (Prečo som si ho spontánne vybrala na rozhovor? – rečnícka otázka autorky). V kombinácii s jeho cynickou povahou a nevyliečiteľnou hypochondriou okolo neho vznikajú bizarné, nemožné a ťažko uveriteľné príbehy. Tvrdí, že si ich nevymýšľa. Napokon, chceli by ste čítať o tom, ako v jeden nádherný deň spoznával prírodné krásy Burkiny Faso?

Všetko je na „h…“

Ako už býva zvykom, jedno negatívum priťahuje druhé a ja sa znova ocitám v kŕčoch na záchode (toaleta v idúcom autobuse – pozn. red.), tentoraz mám pre istotu pred sebou aj papierovú tašku. Nie som si istý, čo príde skôr, či prúd z konečníka, alebo zo žalúdka. Mám pocit, že sa snažíme dostať cez priesmyk smrti, pretože z malinkého okienka vidím nekončiacu ničotu vzdialenú len pár centimetrov od autobusu. Stúpame do hôr po prašnej ceste bez zvodidiel a tisíc metrov pod nami sa rozprestiera dolina. Pád nie je taký nemožný a mysľou mi prebehne myšlienka, že by ma to až tak nemrzelo, keďže som v takom zúfalom stave.

Blednem, trasiem sa a opäť prichádza nával hnačky. Žiaľbohu, v tom najhoršom možnom čase. Vodič divoko zabrzdí a práve vo chvíli, keď zo mňa vychádza prúd tekutiny, ma to prudko odhodí do umývadla. Zrazu sa chúlim na zemi a smutne zisťujem, že som sa osral. A nielen seba, ale aj kabínku. Je to na dlážke, stenách, umývadle. Je to na mojom oblečení, čo je takisto pomerne alarmujúce. Som psychicky, fyzicky aj doslova – v sračkách.

Úryvok z knihy Kde všade som (ne)zomrel, Ikar

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#youtuberi
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku