Soňa Ferienčíková: Tanečníkom je každý človek

, 24.11.2018 07:00

Jej rotujúci tanec v predstavení EVERYWHEN vás zhypnotizuje, vyvolá spomienky a nakazí morskou chorobu. Rovnako nákazlivé sú ďalšie tanečné projekty Sone Ferienčíkovej. Čo mladú Bratislavčanku takmer pripravilo o možnosť tancovať?

Soňa Ferienčíková.
Soňa Ferienčíková. Autor: Ivan Majerský, Pravda

Každý si pod tancom predstavíme niečo iné. Aká by bola vaša definícia?

Pre mňa je každý pohyb tancom. Ľudský pohyb vo všetkých sférach, ktoré si vieme predstaviť. Preto každý človek môže byť tanečníkom. Tanec vnímam veľmi široko, nie len ako druh umenia, pre ktoré má pár ľudí fyzické vlohy. Súčasný tanec nie je len pre úzku skupinu ľudí, ktorá má špeciálne dispozície. Každý vie tancovať, ale veľa ľudí sa tanca bojí a má zábrany pred sebou samým.

Keď vidíte ľudí na ulici alebo v priestore, všímate si ich pohyb?

Určite. Zaujíma ma to aj profesionálne, mimika ľudí, ich gestikulácia. V roku 2012 sme nakrútili experimentálny dokumentárny film s názvom Kto z koho, postavený na civilných pohyboch dvoch protagonistov – klaviristky a profesora na gymnáziu. Zatiaľ čo klaviristka bola v pohyboch veľmi úsporná, naopak, profesor gestami nešetril. Film má podtitul – návod ako z civilných pohybov urobiť tanečné dielo.

Protagonistov ste najskôr nakrútili v ich prirodzenom prostredí – za klavírom a za katedrou, na videu ste analyzovali ich pohyb a ten ste sa potom pokúsili interpretovať. Podľa čoho ste vyberali civilné postavy?

Hľadali sme extrémy civilného pohybového spektra. Dokumentaristi ich zachytili v prirodzenom prostredí a potom choreografka a režisérka Zuzana Burianová vybrala zaujímavé pasáže, ktoré sme ďalej spracovali a rozvinuli. Na záver sa zase oni naučili svoje pohyby v našej choreografii. Pre oboch bolo zaujímavé pozrieť sa na svoj pohyb zvonku, z iného uhla pohľadu.

Posúvajú dnes nové technológie a sociálne siete hranice tanca?

Určite áno. Študovala som klasický tanec, ale dnes sa venujem súčasnému tancu, ktorý je vo svojej podstate otvorenou formou pohybu. Spolupracujeme s divadelníkmi, so živou hudbou, so živou maľbou, na javisku v projektoch používame videoprodukciu aj nové technológie – virtuálnu realitu či kódovanie. Klasickí, moderní a folklórni tanečníci sú viac zviazaní formou. Súčasný tanec je progresívny a liberálny koncept.

Ktorým smerom by ste sa chceli uberať?

Je toho veľmi veľa. Keďže veľa cestujem, stretávam rôznych ľudí a tieto stretnutia ma veľmi ovplyvňujú. Ak si s niekým ľudsky sadnem, oslovím ho do projektu. Baví ma minimalizmus, na ktorom je postavené aj moje posledné sólo EVERYWHEN. Chcela by som ísť týmto smerom. Ale aj spojenie tanca s novým cirkusom je veľmi zaujímavé, rada by som to niekedy vyskúšala.

Keď sa pozriete na človeka, ktorý tancuje, dozviete sa o ňom viac, ako keď prehovorí?

Áno, pokiaľ nie je jeho pohyb zviazaný tanečnou formou. V prípade, že improvizuje, viem o ňom zistiť viac, ako pri rozhovore. Dozviem sa informácie na inej, ako verbálnej úrovni. Práve preto rada pracujem s netanečníkmi. Je zaujímavé sledovať neobrúsené telá, je to taký sociologicko-tanečný prieskum.

Sólové predstavenie BAKHEIA.
Sólové predstavenie BAKHEIA. Autor: Peter Snadík

Vyrastali ste v bratislavskom Starom Meste. Ako vás ovplyvnilo?

Odmalička ma ovplyvňovala architektúra mesta. Som rozmaznaná historickým centrom. V prostredí panelákov sa necítim dobre. Bratislavu mám rada, ale počas dospievania ma neformovala, pretože som žila „poslušný život“. Chodila som do školy, na tanečnú, neskôr na tanečné konzervatórium. K tomu dvakrát týždenne na angličtinu, dvakrát na francúzštinu a potom som bola rada, že si môžem doma oddýchnuť.

Kto z vašich predkov sa venoval tancu alebo umeniu?

Hoci pochádzam z umeleckej rodiny, tancu sa profesionálne nevenoval nikto. Mama chcela tanec študovať, ale odradila ju jej mama argumentom, že je na to príliš chudá. Je to paradox, keďže väčšina tanečníkov stále rieši svoju váhu. Mama však pri umení ostala. Je klaviristka, špecializuje sa na barokovú hudbu. Hrá na čembalo a spinet. Starý otec bol skladateľ a multiinštrumen­talista a môj brat hrá na husle.

A na čo hrá otec?

Otec vyštudoval matematiku, ale o umenie sa aktívne zaujíma – najmä o fotografiu, film a architektúru.

Chodili ste s rodičmi do divadla, na tanečné predstavenia?

Viac času som trávila pri hudbe. U nás doma, kde sa veľa skúšalo a tiež na koncertoch. Keď som bola malá, mama korepetovala v SĽUK-u. Počas tréningov som často pri nej sedávala. Aj to ma určite ovplyvnilo. V šiestich rokoch som začala chodiť do ZUŠ-ky. Keď som v desiatich rokoch chcela prestúpiť na tanečné konzervatórium, rodičia ma zastavili. Povedali mi, že som ešte príliš malá na to, aby som naozaj vedela, čomu sa chcem profesionálne venovať. Vraveli, že k tancu si môžem nájsť cestu aj neskôr. Mali pravdu. Keď som mala šestnásť, po jednom z vystúpení ZUŠ-ky prišla za mnou profesorka z tanečného konzervatória s návrhom, že by ma prijala na štúdium. Prestúpila som do šiesteho ročníka. Nakoniec som veľmi rada, že som na gymnáziu dostala dobrý základ . Treba priznať, že v porovnaní s konzervatóriom je úroveň všeobecného vzdelania na osemročnom gymnáziu oveľa vyššia. Na konzerve som však musela veľa doháňať v tanci. Spolužiakov, ktorí mali od desiatich rokov šesť hodín denne tréning, som dohnala asi po roku a pol. Prišla som, dala som si klapky na oči a pracovala na sebe. Neporovnávala som sa.

Folklór v projekte POTMEHÚD.
Folklór v projekte POTMEHÚD. Autor: Vojtěch Brtnický

Po konzervatóriu ste študovali tanec v Prahe, ale aj v Salzburgu a Antverpách. Ktoré miesto vás najviac ovplyvnilo?

Okrem Prahy som robila prijímačky aj na školy v Belgicku a v Holandsku. V obidvoch som sa dostala do posledného kola, ale vtedy som ešte nevedela presne, akému tancu sa chcem venovať. Nemala som blízko ku klasickému ani folklórnemu tancu. No nemala som jasno v tom, či si vyberiem neoklasický, moderný alebo súčasný tanec. Pedagógovia moju neistotu vycítili, hľadali vyzreté osobnosti a ja som v tom čase bola nerozhodné dieťa. Praha bola takým miernym prechodom – keďže som ovládala jazyk, nebola som v strese, aj cestovanie domov bolo jednoduchšie. Hneď po prvom roku som začala robiť koprodukčný projekt Tanca Praha a mexickej company Bajo Luz a vycestovala som do Mexika. Mala som individuálny študijný plán. Prirodzene som sa osmeľovala. Praha, v ktorej som bola najdlhšie, ma ovplyvnila najviac. Dokonca som tam kúpila byt, ktorý som zrekonštruovala. V tomto meste mám stále veľa práce, spolupracujem s väčšími súbormi. Pracovala som v Holandsku, v Mníchove, v New Yorku, každé miesto mi niečo dalo. Je však veľmi príjemné byť v meste, v ktorom sa dokážem orientovať, v ktorom nestrácam čas a energiu na zisťovanie, ako sa kam dostať. Som Európanka – v rámci Európy by som sa vedela usadiť kdekoľvek. Mesačný pobyt v Mexiku som si tiež užívala, ale s vedomím, že sa teším domov.

Kedy ste sa začali venovať choreografii?

Svoje prvé predstavenie DEBODY som urobila v roku 2012. S dvoma hudobníkmi – americkým kontrabasistom Georgeom Cremaschim a mojím bratom, ktorý hral na husle. Keďže v súčasnom tanci sa klasická rola choreografa stráca, do istej miery v každom projekte choreografujem aj ja, interpret. Rola choreografa v súčasnom tanci sa posúva skôr do pozície režiséra, ktorý prináša inšpiráciu, formuje projekt a robí finálne rozhodnutia.

Je pre vás dôležitá umelecká výpoveď alebo v procese tvorby myslíte aj na diváka?

Je to podobné ako pri otázke, čo bolo skôr – sliepka alebo vajce? Predstavenie robím predsa pre diváka. Preto, lebo reflektujem, čo sa okolo nás deje a chcem sa k tomu vyjadriť. Pre mňa je najdôležitejšia úprimnosť k samej sebe a k téme. Nemyslím si, že je dobré kalkulovať s tým, čo by sa ľuďom páčilo, čo na nich bude fungovať, čomu budú rozumieť. V takom prípade by to nebola úprimná výpoveď. Isteže, divadlo robím pre ľudí a najväčším ocenením je ich reakcia. Netrúfam si povedať, že mi je jedno, čo si budú myslieť. Nebudem však kvôli tomu robiť ústupky voči svojmu svedomiu.

Hoci Soňa Ferienčíková študovala klasický...
Hoci Soňa Ferienčíková študovala klasický tanec, dnes sa venuje súčasnému tancu. Autor: Duckling Production

Čo hovoríte na reakcie ľudí, ktorí nechodia na tanec s argumentom, že mu nerozumejú?

Hovorím, aby skúsili prísť otvorení a predstavenie vnímali aj inými kanálmi ako pri tradičnom divadle, alebo klasickom balete. Telo, pohyb a dotyk predsa pozná každý z nás. Treba prísť bez predsudkov a predstavy, ako by malo predstavenie vyzerať. Ja si pred predstavením nečítam predlohy, či bulletiny, neskladám si príbeh. Nehľadám v ňom naratívnu logiku. Spájam sa s nimi emočne, prežívam ich.

Ktorý tanečný projekt vám bol doteraz najbližší?

Nedá mi nespomenúť predstavenie BAKKHEIA v choreografii Petra Šavela. Veľmi pekne pracuje s ľudskosťou a s prelomením hraníc medzi divákom a performerom. Vďaka predstaveniu som pochopila, čo je krásne na práci, ktorú robím a akým smerom sa chcem uberať. Na záver predstavenia vchádzame spolu s ďalšími dvoma tanečníkmi medzi ľudí. Avšak veľmi citlivo, pretože ani ja ako divák nemám interaktivitu v obľube. Sme len v plavkách – spotení, unavení, veľmi krehkí a zraniteľní. Snažíme sa nadviazať očný kontakt, dostať sa k divákom bližšie. Po chvíli sa ľady prelomia, diváci sa uvoľnia, komunikujú, do očí sa nám spoločne tlačia slzy.

Takáto komunikácia potrebuje intímny priestor. Nemáte radi veľké pódiá a haly?

Na jar sme mali predstavenie v jednom z najväčších francúzskych divadiel Maison de la danse v Lyone. Hrali sme tri vypredané predstavenia, každé pre tisíctristo divákov. Na jednej strane je to skvelý pocit, ale v takom veľkom priestore sa vytráca ľudský kontakt, intímne spojenie. Diváci sú ďaleko a stávajú sa len masou v hľadisku.

Ktoré predstavenie bolo pre vás tvrdým orieškom?

Robila som dva projekty, duetá s hercami, a oba kreatívne procesy boli náročné. Nie som submisívna, ani partneri neboli. Moja rola v projekte nebola vnímaná rovnocenne. Prvý projekt sme preto transformovali, herca nahradil tanečník a vzniklo tanečné predstavenie IMAGO na základe Jungovho textu Anima a Animus.

Ako sa tvoria vlastné choreografie? Kde hľadáte nápad, inšpiráciu, príbeh?

Prichádza to postupne s tým, ako vo mne kumuluje potreba vyjadriť sa. Hustne vo mne napätie, energia, a chuť niečo urobiť. Potom hľadám tému, ktorá ma zaujme. Pri prvých dvoch sólach som strávila veľa hodín improvizáciou na tanečnej sále. Na základe improvizácie som potom vytvárala scénu, choreografiu a prizývala do projektu ľudí. Pri treťom sóle sme s tímom strávili rozhovormi a premýšľaním o téme a koncepte. Chcela som, aby dielo bolo tematicky oveľa konkrétnejšie. EVERYWHEN hovorí o ideológii neslobody v rodine, ktorá sa prenáša z generácie na generáciu a polemizuje o tom, ako sa z tohto kruhu môže jednotlivec vymaniť.

V EVERYWHEN sa točí nielen 3D obraz na projekcii, ale v pomerne veľkej rýchlosti aj vy. Nespôsobuje vám táto dlhá rotácia nevoľnosť?

Väčšina ľudí sa ma po predstavení pýta, či mi nepríde zle. V predošlom sóle SOTTY som sa na konci päť minút točila. Keď som predstavenie skúšala, vždy mi prišlo zle. Potrebovala som otvoriť okno, ísť na vzduch. Vraví sa, že telo si zvykne aj na šibenicu, a je to skutočne pravda. Tréningom som sa dokázala dostať do stavu, že 45 minút točenia mi nerobí problém. Navyše sa musím orientovať v priestore a v čase – podľa rotujúceho videa a hudby. Počas predstavenia je môj mozog taký zamestnaný, že nemá čas, aby poslal signál, že niečo nie je v poriadku.

Podľa čoho si vyberáte hudobné motívy pre svoje sóla?

Napríklad pri prvom sóle som počula brata cvičiť Bachovu Chaconne, ktorá je veľmi silná. Bola to láska na prvý pohľad. Som z hudobného prostredia, hudba vo mne vyvoláva choreografické obrazy. Najčastejšie pri ceste lietadlom alebo vlakom, keď ju počúvam v slúchadlách. Mám rada džez, klasickú, industriálnu, aj elektronickú hudbu.

Kedy ste začali koketovať s dokumentárnym divadlom a tanečným filmom?

Dokumentárne divadlo som si vyskúšala pri projekte režiséra Jána Šimka o košických železiarňach. V Prahe som kontinuálne od začiatku svojho štúdia spolupracovala so študentmi FAMU. Robili sme rôzne filmové etudy, študentské filmy. V treťom ročníku robia študent kamery a choreografie spolu tanečný film. Od začiatku ma takýto prienik bavil. Choreografia kamery ponúka veľmi veľa nových možností nazerania na pohyb. Kameraman a choreograf si totiž spočiatku pod povedaným predstavujú niečo celkom iné. Musia spolu dlhšie pracovať, aby našli spoločný jazyk. Nielen profesionálny, ale aj vizuálny.

Okrem tancovania ste aj inštruktorkou pilatesu. Je to vaša obživa?

Pilates ma baví, ale nemôžem mať stálych klientov, pretože často cestujem. Venujem sa mu sama alebo s tímom, ktorý práve pracuje na projekte. Pilates ma zachránil, keď som mala zdravotné problémy s krčnou chrbticou. Na prelome štúdií a kariéry mi praskla platnička a mala som paralyzovanú ruku. Bola to workoholická chyba. Bolesť som tlmila liekmi a tancovala som ďalej. Mesiac som sa liečila v Paríži, do úvahy pripadala aj operácia, a preto som sa vrátila na Slovensko. Dva týždne som bola na neurológii, dva týždne na rehabilitácii a odvtedy tancujem bez prestávky. Dávam si však pozor. Nosím batohy, nie tašku na jednom pleci, chránim si krk šatkou alebo rolákom, vždy sa poriadne rozcvičím. Spätne to vnímam pozitívne. Zodvihnutý varovný prst prišiel na začiatku kariéry. Mnohí moji kolegovia majú teraz oveľa väčšie problémy.

Keď sme pri zdravotných problémoch, kto je na tom lepšie – baletní umelci alebo súčasní tanečníci?

Vo všeobecnosti tancujú súčasní tanečníci dlhšie ako tí klasickí. Aj v klasickom tanci sú však rôzne školy, ktoré pristupujú k telu menej či viac invazívne. Napríklad tradičná ruská škola, s ktorou som sa stretla na konzervatóriu, nerešpektuje anatómiu tela, a tak ho ničí. Tanec vnímam ako plnohodnotné umenie. Nemalo by ísť len o to, kto dá nohu vyššie, kto sa viackrát otočí, kto pantomimicky zahrá rolu podľa predpísaného scenára. Tanečníci by nemali byť cvičené opice, ale predovšetkým komplexne zmýšľajúce umelecké osobnosti.

Aké meno majú súčasní slovenskí tanečníci za hranicami?

Veľmi dobré. Dá sa to prirovnať k hokejistom. V Salzburgu, kde som študovala, patrili Slováci k ikonám súčasného tanca. Keď sme sa predstavovali a spolužiaci a pedagógovia zistili, že som zo Slovenska, pýtali sa ma, ako je možné, že máme toľko dobrých tanečníkov.

Ako je to možné?

Súvisí to s folklórom, s historickým vývojom na našom územní, s rôznorodosťou národností, ktoré sa v nás miešajú a odrážajú v našom temperamente.

Soňa Ferienčíková

Soňa Ferienčíková.
Soňa Ferienčíková. Autor: Ivan Majerský, Pravda

Tanečnica, performerka, pedagogička a zakladateľka občianskeho združenia BOD.Y sa narodila 2. februára 1987 v Bratislave. Študovala na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave, pokračovala štúdiom na pražskej AMU, Kráľovskom konzervatóriu v Antverpách a prestížnej Salzburg Experimental Academy of Dance v Rakúsku. Je taktiež certifikovaným pilates inštruktorom (Steele Pilates, NYC). Okrem súčasného tanca sa venuje tiež experimentálnemu a dokumentárnemu divadlu a tanečnému filmu.

Počas štúdií a profesionálnej kariéry mala možnosť spolupracovať s viacerými slovenskými aj zahraničnými choreografmi, režisérmi a skupinami ako napríklad: Juan Manuel Ramos Avilla z Mexika, Ivana Dukic zo Srbska, Marc Vanrunx a Filip Van Huffel z Belgicka, UNITED-C Company a T.R.A.S.H Dance Collective z Holandska, VerTeDance, Spitfire Company a ME – SA z Česka, Renan Martins de Oliveira z Brazílie, Davide Sportelli z Talianska, s Csabom Molnárom z Maďarska, so slovenskými tanečníkmi Jarom Viňarským, Petrom Šavelom, Petrou Fornayovou, a Martinom Kilvádym. Na svojom konte má tri sólové autorské projekty – DEBODY, SOTTY a EVERYWHEN.

Za koncept a tanečnú interpretáciu v inscenácii EVERYWHEN získala nomináciu na Dosky 2018 v kategórii Mimoriadny počin v oblasti tanečného divadla.

Momentálne ju môžete vidieť v predstaveniach: Assemblage, Z/ONES, ADRENA AXIS, Korekcia, ANTIWORDS, Legorytmus, BAKKEHIA, IMAGO, Opernball, POTMEHÚD a Let Me Die In My Footsteps.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#tanec
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
21,99
Sweet farebné alstromérie

Sweet farebné alstromérie

29,99
Flower bag biele kvety a zelené santíny

Flower bag biele kvety a zelené santíny

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk