Prečo ste sa rozhodli urobiť predpremiéru práve v tejto škole?
Náhodou som ju navštívil v auguste počas dovolenky. Spojil som sa s pánom riaditeľom Pavlom Michalom. Pracuje tu cez prázdniny (vodí návštevy po areáli školy, je to prvá škola na Slovensku, ktorá zachytáva dažďovú vodu na streche, prvá, ktorá vybudovala vertikálnu záhradu a prvá na svete, ktorá zaviedla ako povinný predmet sokoliarstvo, v učebných osnovách sa škola venuje klimatickej zmene, pozn. red.). Celé mi to tu poukazoval a bol som nadšený, že takáto škola existuje. To, o čom sa píše v atlase, tu už uplatňujú v praxi. Ak chceme dosiahnuť zmenu, musíme zacieliť na každého človeka, každým jedným sa musíme zaoberať. Zmena sa nedá urobiť len veľkými globálnymi víziami. Tie sú síce potrebné, ale zmenu musí uskutočniť každý jednotlivec. A práve o to sa v tejto škole snažia.
Čo je to dezertifikácia?
Postupná premena úrodnej pôdy na púšť. Samozrejme, medzi úrodnou pôdou plnou vegetácie a púšťou je veľa prechodných stavov. Najprv miznú len niektoré druhy živočíchov a rastlín, potom postupne počet druhov klesne z niekoľkých stoviek len na niekoľko kusov. Až nakoniec významné organizmy z pôdy úplne vymiznú, pretože stratia podmienky pre život.
Môže sa zdať, že rozširovanie púští je vzdialená hrozba kdesi v Afrike či Ázii. No v rámci Európskej únie až trinásť štátov vyhlásilo, že ich dezertifikácia ohrozuje. Okrem stredomorských krajín a Balkánu je medzi nimi aj Slovensko. Ako sa nás tento problém dotýka?
Rôznym spôsobom. Degradácia pôdy, znižovanie jej kvality je problémom celej Európy. Hoci tu nemáme púšte, v Európe stratíme každú sekundu zhruba 25 štvorcových metrov pôdy. A to tým, že staviame cesty, budovy. Zaberáme pôdu na rôzne účely života spoločnosti. Musíme si však pôdu chrániť aj v našich podmienkach, kde jej máme stále dosť a je kvalitná.
Pôda je z pohľadu niekoľkých ľudských generácií neobnoviteľný zdroj!Vladimír Šucha, geológ
Ovplyvňujú nás aj obrovské púšte, ktoré sú od Slovenska tisíce kilometrov vzdialené?
Až 40 percent kontinentov je pokrytých púšťami, polopúšťami a neúrodnými stepami. A to sa nás z globálneho hľadiska týka veľmi významne. Pretože počet obyvateľov na Zemi stále rastie, ale výmera ornej pôdy, na ktorej dokážeme dopestovať potraviny, klesá. Roztvárajú sa veľké nožnice.
A ako to môžu pocítiť obyvatelia Slovenska?
Tým jednoduchším a menej bolestivým prejavom môže byť zvyšovanie cien potravín. A potom je tu oveľa horší scenár. Keď začnú desiatky miliónov vyhladovaných ľudí najmä z Afriky migrovať. Predpokladaná demografická explózia sa v Afrike už začala. Do roku 2050 sa tam môže zdvojnásobiť či dokonca až strojnásobiť počet obyvateľov. A tí budú potrebovať jesť, piť, budú potrebovať energiu. A keď to doma nenájdu, budú odkázaní na to, aby svoju krajinu opustili. A to môže mať veľký dosah na Európu. Často hovorím, že budúcnosť Európy sa skrýva v Afrike. Ak si to neuvedomíme a nezačneme konať a všetky tieto predpoklady sa naplnia, bude neskoro. Všetci si veľmi dobre pamätáme na utečeneckú krízu, ktorá sa začala pred tromi rokmi. Bolo potrebné reagovať dávno pred ňou.
Naznačila nám táto kríza budúcnosť?
Bola to malá ukážka toho, čo sa môže diať o 20, 30 rokov, keď budú milióny ľudí hnané hladom. Teraz utekal oveľa menší počet obyvateľov zo Sýrie, hoci musíme brať do úvahy špeciálne podmienky vojenského konfliktu, no malo to veľký vplyv na nás všetkých. Geopolitické dosahy dezertifikácie a ubúdania pôdneho pokryvu môžu byť naozaj vážne. A to nehovoríme o ďalšom jave, ktorý môže do toho zasiahnuť a o ktorom máme ešte stále slabú predstavu – a tým je klimatická zmena.
Čo najviac prispieva k degradácii pôdy na Slovensku?
Zaberanie pôdy na stavby. Zažili sme boom fotovoltických elektrární, ktoré sa stavali na ornej pôde, na dobrej pôde. Hoci by sa mali stavať na industriálnej pôde, znečistenej. Alebo by sa mali osádzať na strechách budov. Ďalším problémom sú poľnohospodárske činnosti. Pôdu intenzívne obrábame. Takáto činnosť spôsobuje únavu, degradáciu, eróziu.
V akých oblastiach to môžu ľudia zažiť na vlastnej koži?
V poslednom čase výrazne pociťujeme povodne, záplavy. To všetko súvisí s tým, že pôda stráca schopnosť zadržať dostatočné množstvo vody. To je prvý znak degradácie pôdy, ktorý však na prvý pohľad nevidíme. Nemusí to byť holina. Potom pôda postupne stráca úrodnosť. Pôda v horských oblastiach, ktorá musí čeliť silným antropogénnym tlakom, napokon eroduje.
Čo sa na Slovensku robí preto, aby sa degradácia pôdy zastavila?
Je veľa opatrení, ktoré možno robiť v poľnohospodárstve a v lesnom hospodárstve. Je na štátnych orgánoch, aby posúdili, či sú dostatočné. Existujú nové metodiky manažmentu pôdy, ktoré umožňujú menej radikálnych zásahov pri obrábaní pôdy, aby nestrácala svoje vlastnosti. Nuž a mali by sme si dvakrát, trikrát premyslieť, či naozaj potrebujeme stavať priemyselný park na úrodnej pôde, alebo dokážeme nájsť industriálne oblasti, ktoré by sa dali zrevitalizovať. Mohli by sme lepšie využívať urbánne oblasti. Veď aj táto základná škola experimentálne pracuje s vertikálnymi záhradami v zastavanom priestore.
Stáva sa z takéhoto urbanistického štandardu imperatív?
Zatiaľ neexistuje žiadna európska legislatíva ani pravidlá. Je to vec, ktorú si krajiny riešia na národnej úrovni. No v Európe je naozaj veľa príkladov, ako možno modernizovať výstavbu vnútri miest, v intraviláne, ako sa ďalej nerozširovať, ale revitalizovať mestské oblasti. Ako využívať solárne panely na budovách, v priemyselných zónach. Tu neďaleko Banskej Štiavnice je pekný príklad, ako zrevitalizovali odkalisko zo spracovanej rudy, na ktorom už nikdy nebude rásť obilie, pretože je to znečistené územie. Namiesto toho na ňom vybudovali veľkú solárnu elektráreň.
Foto: Luca Galuzzi
Samotné ekologické – zelené – technológie vyvolávajú kontroverzie. Aj preto je ťažké ich presadiť. Solárne panely zbytočne zaberajú pôdu, veterné elektrárne zásadne menia obraz krajiny. Čo s tým?
Nemôžeme vnímať ekologické technológie ako spásu. Sú len istým čiastkovým riešením. Podobne ako elektromobily. Tie riešia znečistenie ovzdušia, ale ani elektromobily nie sú absolútne neutrálne z pohľadu životného prostredia, aj ony majú svoje tienisté stránky, o ktorých ešte ani nevieme a ktorými si zaoberá aj Spoločné výskumné centrum Európskej komisie. Aby sme neboli o 10 až 15 rokov prekvapení, že nakoniec negatívne ovplyvňujú životné prostredie a ľudské zdravie.
Čo máte na mysli?
Ide o dva vážne problémy. Recyklácia batérií a elektromagnetické pole. Už dnes vieme, že pri rýchlom nabíjaní elektromobilov vzniká veľmi veľké napätie. Naše najnovšie výskumy ukazujú, že sa vtedy objavuje vlnenie, ktoré interferuje s rádiovým spektrom. Môže napríklad ohroziť ľudí, ktorí majú srdcový stimulátor. Musíme sa pozerať kriticky aj na ekologické inovácie. Prinesú mnoho dobrého, ale majú aj negatívne vplyvy.
Predstavili ste tretiu edíciu Svetového atlasu dezertifikácie. Prvé dve vyšli krátko po sebe v rokoch 1992 a 1998. Súvisela dlhá prestávka so spracovaním takzvaných veľkých dát (Big Data)?
Áno. Všetky obrázky, ktoré sme vystavili na chodbe školy, ukazujú nový spôsob využitia veľkých dát zo satelitov, ktoré vypustila Európska únia v rámci programu Copernicus. V súčasnosti ide o najlepší systém pozorovania Zeme na svete. Platí pritom zásada otvorených dát, čo znamená, že každý má prístup k týmto údajom. Sú dostupné pre ktoréhokoľvek vedca, odborníka, ktorý vie s nimi narábať. Tieto dáta sú užitočné pre poľnohospodárske účely, ochranu životného prostredia, pozorovanie klimatických zmien, ale aj prírodných katastrof. Je tam množstvo ďalších aplikácií, o ktorých ešte ani nevieme. Tretia edícia atlasu však predstavuje predovšetkým úplne nový prístup k dezertifikácii.
V čom?
Stanovili sme 13 rôznych negatívnych vplyvov na pôdu a podľa toho sme vyznačili plochy v atlase. Kde je viac ako päť negatívnych vplyvov, plochy sú žlté. Ak ich je viac, prechádzajú do oranžovej a červenej. Práve týmto chceme vyslať odkaz. Že niektoré vplyvy sa môžu zdať malé, no ak ich je päť a viac, vytvárajú kumulatívny efekt, ktorý je pre pôdu neudržateľný.
Snažíte sa ľuďom ukázať, že vysušovanie a degradácia pôdy v skutočnosti ohrozujú oveľa väčšie plochy a sú oveľa naliehavejším problémom, ako sa zdá?
Presne tak. Hlavným cieľom bolo ukázať, kde všade je pôda pod istým environmentálnym tlakom. Aby sme si to uvedomili a urobili opatrenia. Hoci sa nová pôda vytvára aj práve v tejto chvíli, ako sa zhovárame, je to proces, ktorý trvá tisíce rokov! Pôda je z pohľadu niekoľkých ľudských generácií neobnoviteľný zdroj!
Podľa National Geographic, mesačníka americkej Národnej geografickej spoločnosti, sme za uplynulých 40 rokov prišli na Zemi o tretinu ornej pôdy. Aký je vývoj?
Zrýchľuje sa to. Žiaľ, táto správa nie je pozitívna. V súčasnosti obrábame na Zemi zhruba 12 percent dostupnej pôdy. A ukazuje sa, že toto percento budeme vedieť rozšíriť na maximálne 14 percent. To je maličký krok. Počet obyvateľov sa však zvýši razantne. Máme minimálnu rezervu. A to ešte musíme chrániť obrábateľnú pôdu, aby nám nedegradovala.
Aké sú riešenia?
Jednak bude nutné zmeniť návyky v oblastiach s veľkou spotrebou potravín, musíme zmeniť náš prístup k potravinovému cyklu. Stále viac sa o hovorí o rôznych exotických potravinách, o syntetickej biológii, v rámci ktorej sa z rôznych netradičných biologických materiálov budú vyrábať nutričné produkty, ktoré nahradia bežnú stravu. Potrebujeme tiež nové technológie v poľnohospodárstve, vďaka ktorým bude produkcia z rovnakej výmery oveľa väčšia. A to sa bude musieť uplatniť v prvom rade v Afrike. V Európe počet obyvateľov väčší nebude. Sme v stabilnej zóne, dokonca v znižujúcej sa. Už aj Ázia sa dostáva z veľmi strmého nárastu obyvateľstva do pokojnejšej roviny. No v Afrike práve nastáva demografická explózia.
Dnes je znehodnotených 75 percent pevniny. Do roku 2050 to má byť 90 percent. Znamená to, že tých 75, respektíve 90 percent už nebude možné nikdy využiť?
Vždy je možná nejaká revitalizácia. Vyžaduje si však veľké náklady. Ak bude udržateľnosť na hrane, je možné, že dôjde k zvýšeniu cien potravín. Čoraz viac sa však o hovorí o takzvanom mestskom poľnohospodárstve. Mestské záhrady sú jednou z alternatív. Obrovský potenciál sa skrýva ešte v tom, čo Slovensko nemá, v mori. Zatiaľ je to číslo maličké, len dve percentá vyprodukovaných potravín pochádzajú z mora.
V polovici tohto storočia má byť podľa prognóz OSN na Zemi 10 miliárd ľudí. Aké problémy nás čakajú, ak si to spojíme s úbytkom použiteľnej pôdy?
Také isté, aké zažívame už dnes. V súčasnosti je okolo 30 miliónov ľudí bez jedla. Toto číslo môže narastať exponencionálne. Tlak na životné prostredie bude čoraz väčší. Všetky tieto aspekty môžu vyústiť do eskalácie napätia a konfliktov. Som však presvedčený, že stále máme v rukách riešenie.
Aké?
V apríli sme publikovali komplexné demografické scenáre pre všetkých 201 krajín sveta. Zamerali sme sa na Afriku, pre ktorú existujú rôzne scenáre. Nárast obyvateľstva nemusí byť trojnásobný. Môže byť iba dvojnásobný alebo dokonca ešte nižší. Nejde tu totiž len o potraviny. Ale aj o vzdelanie. Ľudia s vyšším vzdelaním vedia zvládať takéto situácie oveľa lepšie. Reprodukcia je pri vyššom vzdelaní oveľa nižšia. Predstavte si africkú krajinu, v ktorej bude žiť 500 miliónov ľudí, z ktorých väčšina nebude mať ani len základné vzdelanie. Alebo v nej bude žiť 300 miliónov ľudí, ktorí budú mať aspoň stredoškolské vzdelanie. V takom prípade bude perspektíva krajiny úplne iná, ekonomika bude fungovať inak. A práve na vzdelávanie by sme mali zamerať naše úsilie. V tomto by sa mala Európa stať partnerom pre Afriku. Pomoc by nemala spočívať v tom, aby sme niekoho vodili za ruku. Ale mali by sme podporovať vzdelávanie, samostatnosť. Bude to výhodné pre nich aj pre nás.
Školákom ste povedali, že naša planéta má možnosti, aby uživila hoci aj deväť miliárd ľudí. Aké?
Budúcnosť nie je nikde napísaná. Je v našich rukách. Závisí od toho, ako sa budeme správať. Či sa budeme uzatvárať do seba a pozerať len do vlastnej kuchyne a nebudeme sa na veci pozerať v širšom kontexte. Aj preto musíme v určitej forme spolupracovať v Európe. Ak sa rozdelíme, Slovensko pôjde jedným smerom, Maďarsko druhým, Česko tretím, ak nenájdeme spoločné menovatele aspoň v týchto osudových záležitostiach, tak veľkú šancu nemáme.
Mohli by ste uviesť konkrétny príklad?
Program Copernicus. Žiadna krajina, ani tá najväčšia, by si ho osamote nemohla dovoliť. Vďaka spolupráci európskych krajín máme fantastický systém, ktorý si však nenechávame len pre seba, ale poskytujeme ho odborníkom z celého sveta. O tom je spolupráca. Solidarita. Len v Afrike je viac ako 50 staníc, ktoré dokážu prijímať signál z našich satelitov. A to neuveriteľným spôsobom pomáha africkému poľnohospodárstvu, ochrane životného prostredia. Už nás nepotrebujú, aby sme im interpretovali dáta. Majú vlastných schopných a múdrych ľudí, ktorí to vedia. Potrebovali len postrčiť, teraz si poradia sami. Európa ako taká je však zaujímavý príklad. Negatívny. Ale aj pozitívny.
Ako to myslíte?
Negatívny je o prehnanom konzumerizme. Pozitívny v našom prístupe k životnému prostrediu. Z klimatického pohľadu je Európa zodpovedná len za 11 percent všetkých skleníkových plynov. Ak by emisie znižovala len Európa, nemalo by to na celkovú klímu zásadný vplyv. Lenže to nie je o 11 percentách. Ale o tom, že prichádzame s novými legislatívnymi a technologickými riešeniami. Inšpirujeme celý svet.
Môže zalesňovanie pomôcť zastaviť degradáciu pôdy?
Samozrejme. Toto je kľúčová vec. O tom je napríklad aj program Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene, ktorý spomínal dekan Viliam Pichler. Spolupracujú so Sudánom, pomáhajú nájsť vhodné druhy stromov a porastov, ktoré by dokázali odolávať dezertifikačným silám. Na celom svete je veľa priestoru pre výskum a praktické aplikácie. Aj u nás. Úloha lesa je nezastupiteľná. Les chráni pôdu, zadržiava vlahu. Je veľmi dôležitým ekosystémom, bez ktorého by sme mali veľké problémy.
Čína stavia Veľký zelený múr. Do roku 2050 chce posadiť milióny stromov, aby zastavila púšte Tengger a Gobi. Výsledky sú podľa niektorých prírodovedcov rozpačité. Kritizujú, že sa stromy posadia počas veľkých ceremónii a potom sa o ne nik nestará. Spojené kráľovstvo začalo v tomto roku sadiť 50 miliónov stromov. Ako vnímate podobné megaprojekty?
Veľké projekty majú svoje negatíva aj pozitíva. Detaily nepoznám. No v Číne máme už 15 rokov spoločný európsko-čínsky panel pre ochranu pôdy, ktorý zastrešuje Spoločné výskumné centrum EK a Čínska akadémia vied. Pred dvomi rokmi som tam bol a môžem vás ubezpečiť, že Číňania k tomuto problému pristupujú veľmi seriózne a uvedomujú si, že značnú časť Číny ohrozuje dezertifikácia. Snažia sa aplikovať najnovšie poznatky v oblasti ochrany životného prostredia a obzvlášť pôdy, pretože pôdu považujú za nesmierne dôležitú pre potravinovú bezpečnosť.
Geopolitické dosahy dezertifikácie a ubúdania pôdneho pokryvu môžu byť naozaj vážne.Vladimír Šucha, geológ
V jednom rozhovore ste povedali, že zmenou jednej časti systému ho môžeme zmeniť celý. Mohlo by to zafungovať aj v prístupe ľudí ku krajine?
Áno. A preto je táto škola taká dôležitá. Môže byť základným kameňom, na ktorom budeme stavať budúce úspešné slovenské školstvo. Môže byť tým malým kúskom droždia, vďaka ktorému prekvasí celé cesto. Každý, aj malý pozitívny krok má svoj význam a môže spôsobiť veľkú zmenu. Niekedy to trvá dlho. Niekedy sa to nepodarí. No minimálne už len to, že táto škola pretvorila myslenie 180 žiakov, ktorí určite ovplyvňujú svoju rodinu, je perfektná vec.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Vladimír Šucha
geológ
- V rokoch 1980 až 1985 vyštudoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského.
- Pôsobil ako tajomník Misie SR pri Európskej únii zodpovedný za vedu, vzdelávanie a kultúru (2000 až 2004).
- V rokoch 2005 až 2006 stál na čele Agentúry na podporu výskumu a vývoja.
- V rokoch 2006 až 2012 bol riaditeľom direktorátu pre vzdelávanie a kultúru Európskej komisie.
- V súčasnosti je generálnym riaditeľom Spoločného výskumného centra Európskej komisie.