Zuzana Martináková: Pravda pred kamerou

, , 08.12.2018 07:00
zuzana martinakova, Zuzana Martináková,
Novinárka Zuzana Martináková. Autor: ,

Je férová, vecná, nekompromisná. Zuzana Martináková je známa a skúsená novinárka. Každý štvrtok si pozýva politikov do prestížnej diskusnej relácie TV Pravda Ide o pravdu, v ktorej s hosťami diskutuje o najhorúcejších politických témach. V rozhovore kriticky hovorí, že v niektorých slovenských médiách často cítiť osobný postoj redaktorov, moderátorov, ktorí akoby si sami vybavovali názorové či politické účty s hosťom. A menej tak myslia na publikum a čitateľov.

Čo je pre vás v TV Pravda nové?

Úplne nová je pre mňa práve kamera. Žartom som hovorila, že v mojom veku sa na televíznej obrazovke už nezačína, ale tým je to pre mňa ešte zaujímavejšie. Mala som aj stres: Aké to bude? Pred kamerou je dôležitý vzhľad. Preto som sa domáhala pred spustením relácie kamerových skúšok, ale – dopadlo to dobre. Veď ide o reláciu, kde je dôležitejší obsah, ako forma.

Čítate aj papierové noviny?

Mám ich rada. Každé médium je špecifické aj v rozhlase sme vždy začínali deň s novinami. To je základ rozhľadu. Jasné, že ráno si ako prvé otvorím svoj notebook a prečítam noviny na internete, ale dať si kávu pri šuchote novín, to je niečo neprekonateľné! Mladá generácia to možno už nepozná, ale myslím si, že tento dobrý zvyk má ešte veľmi veľa ľudí. Videla som to aj v BBC – ľudia išli na víkend a predtým nakúpili obrovské množstvo novín a časopisov s prílohami.

Skúsenosti máte skôr z rozhlasu, teraz ste v televízii denníka Pravda. V čom je rozdiel medzi týmito médiami?

Rozdiel je v produkcii. Jednoduchšie je získavať ľudí do rozhlasu. Keď hosť vypadne, dá sa to vyplniť telefonátom alebo niekto z redakcie zaskočí. V televízii je to zložitejšie. Sme odkázaní na to, že naplánovaný hosť musí prísť.

Je televízne moderovanie podobné rozhlasovému?

Je to menej uvoľnené ako v rozhlase. Síce aj v rozhlase sme streamovali rozhovory na facebooku, bola tam kamera. Ale stream je pohodovejší, je to aj technologicky jednoduchšie ako v štúdiu, kde musia byť svetlá, kamery, ozvučenie. V rozhlase ide o rozprávanie, štýl je celkom iný ako v písaných médiách a je trošku iný ako v televíznej relácii. V televízii treba zhutňovať: Obraz vám doplní výpoveď. Rozhlas je rozprávanie. Aj rozprávky a hry majú v rozhlase mágiu.

V televíznej relácii záleží aj na vzhľade diskutujúcich. Ako to je s vašimi hosťami? Majú politici obľúbený dres?

Muži prídu obyčajne v oblekoch, ak majú košeľu a sako, je to stále v poriadku. Keď sme 3. októbra robili úplne prvý rozhovor do relácie Ide o pravdu s premiérom Pellegrinim, myslel si, že ide do internetovej televízie, kde sa rozhovor nahrá telefónom. Mal voľnejší deň, a tak prišiel v rifliach a košeli. Rozhliadol sa, prekvapilo ho naše profesionálne štúdio a sám povedal: Ja som sa ale zle obliekol – veď to je normálna televízia! A vraj či si nemá dať aspoň viazanku… Nakoniec sme si povedali, že môže vystupovať aj neformálne oblečený.

Rozhovor je asi najťažší žurnalistický žáner. Súhlasíte s tým?

Rozhovor nie je iba kladenie otázok. Keby to tak bolo, mohol by otázky klásť aj počítač. Dobrý rozhovor si vyžaduje množstvo zručností, znalostí, pohotovosť, ovládanie sa a profesionalitu za každých okolností. Moderátor nikdy nevie, ako politik zareaguje, či sa nerozčúli a aká situácia vznikne. Treba byť na všetko pripravený.

Prvé vydanie relácie Ide o pravdu s premiérom Petrom Pellegrinim

Máte nejaké triky, ako ovplyvniť smer diskusie?

Treba mať profesionálny odstup. Mám stále v hlave, že v relácii nejde o nás dvoch – hlavná je výpoveď pre divákov. To je kód. Len čo by sa stalo, že posuniem seba samú do popredia a začnem si vybavovať niečo, čo zaujíma iba mňa, bolo by to veľmi cítiť. Vždy treba vedieť odhadnúť, čo zaujíma diváka. Rozhovor musí mať svoju logiku, štruktúru a dôstojnosť.

Niekedy sa moderátori príliš vkladajú do rozhovoru a dávajú subjektívne a tendenčné otázky. Dá sa tomu vyhnúť?

V niektorých slovenských médiách často cítiť osobný postoj redaktorov, moderátorov, ktorí akoby si sami vybavovali názorové či politické účty s hosťom. A menej myslia na publikum a čitateľov. Tak sa stáva, že o niektorých nepodstatných témach sa strašne veľa diskutuje. Vzniká tak istá odtrhnutosť médií od reality. Mnohé veľké kauzy sa po troch mesiacoch rozplynú ako dym. A pre to by mal mať novinár cit – vedieť rozlíšiť, čo má zásadný vplyv a čo je bublina.

Nadobudne novinár cit spolu so skúsenosťami?

V 90. rokoch, hneď po osamostatnení Slovenska, som pracovala v Londýne ako korešpondentka BBC. Tam som videla, ako to chodí v zabehaných demokraciách – každý vedel, aké noviny berie do ruky a aké názory v nich môže očakávať. Niektoré médiá podporovali konzervatívcov, niektoré labouristov, iné boli bulvárne, ale tie noviny sa k tomu priznávali, čo mi bolo sympatické. Mali by sme mať rešpekt voči inému názoru. Doprajme čitateľom a divákom pestrosť v názoroch.

Je rozdiel medzi diskusiou s politikom a političkou?

Nie aj áno. Ženy vo funkciách sú menej agresívne. Nejde o ženskú kolegialitu, ale cítim, že žena je možno zraniteľnejšia. A možno nie je.

Poznáte na politikoch, či za sebou majú rôzne mediálne školenia, ako vystupovať?

Keď pozerám diskusné relácie, dopredu viem, aké budú používať posolstvá.

Súvisí to s tým, že máte za sebou niekoľkoročnú politickú skúsenosť?

Áno, súvisí to aj s tým. Komunikácia politikov je pre nich veľmi dôležitá, musia hovoriť zrozumiteľne k svojim voličom. Vysielať posolstvá, to znamená, že ich argumentácia musí mať politický či hodnotový „obal". Často sú to práve tieto vety, ktoré zostanú divákovi, poslucháčovi v hlave. Preto sa posolstvá viackrát opakujú. Komunikačne zruční politici ich vedia používať veľmi dobre.

Ako si po tejto skúsenosti zachovávate nestrannosť? Dá sa urobiť pri návrate do žurnalistiky hrubá čiara?

Sama som si kládla túto otázku. Je však pravda, že som nikdy nepôsobila v politických stranách, ktoré sú dnes vo vláde či v parlamente. Pozerám sa na ne naozaj nestranne. Poznám, ako to funguje vnútri, viem, ako sa tvoria a prijímajú zákony, ako sa musí dosahovať dohoda, ako prebiehajú rokovania. Poznám aj fungovanie inštitúcií, NR SR, vlády, ministerstiev, ale aj európskeho parlamentu. To je veľká výhoda. Politici z vládnych strán musia byť viac pod drobnohľadom, no zodpovednosť za krajinu majú všetci.

A ešte k tým školeniam, klasicky sa odporúča napríklad ukazovať otvorené dlane ako symbol ústretovosti a tak ďalej. Robia to politici aj vo vašich reláciách?

Môžu sa to učiť, ale dlhodobo to nebude fungovať. Keď sa človek vhĺbi do debaty, začne používať vlastnú reč tela. Môže si osvojiť návyky, niečomu sa vyhýbať, ale keď sa rozohní, je prirodzený – to dotvára obraz politika. Keď niekto chce niečo zakryť, tak to vidieť. Jeden politik ovládal celú teóriu, z formálneho hľadiska bol jeho prejav dokonalý, len mu nikto neveril: Ak ľudia vycítia, že človek sa správa ako stroj, je nedôveryhodný. Ale namieste školiteľov by som čerstvých politikov bez komunikačnej prípravy do diskusií nepúšťala.

V štúdiu pred vysielaním debaty s Richardom...
V štúdiu pred vysielaním debaty s Richardom Sulíkom a Borisom Kollárom. Autor: Pravda, ARCHÍV DENNÍKA PRAVDA

Je otázka, ktorú by ste nikdy nepoložili?

Áno, vyhýbam sa osobným otázkam. Nikdy by som nevedela robiť žurnalistiku, kde by som sa mala špárať v súkromí ľudí. Mám to presne rozdelené. Osobná sféra iných ľudí je pre mňa nedotknuteľná. Viem, že to dotvára celkový obraz, ale pre mňa nie. Samozrejme, otázka „Podnikáte? Máte nedoplatky?“ je úplne v poriadku, lebo súvisí s verejným životom. Pokiaľ ide o súkromie, držím sa indiánskej múdrosti „Nesúď človeka, kým si rok nechodil v jeho mokasínach…“

Čo robíte, aby vás nevypol ani divák, ktorý nesúhlasí s názormi spovedaného politika?

Snažím sa byť vecná, neiritovať. Mňa napríklad rozčuľuje hlúpa hádka, konflikt, hecovanie. Niekedy keď novinár nedostane odpoveď na svoju otázku, niekoľkokrát ju opakuje. Lenže aj opakovanie otázky by sa malo v žurnalistike používať len ako vzácne korenie – keď ide o veľmi dôležitú tému. Ak chcem otázku položiť opakovane, dvestokrát, musí na tom daný spor stáť. Nemá zmysel zacykliť sa v jednej téme, potom už ide len o hádku pre hádku. Moderátori ukazujú, že sa vedia pohádať, a to ma irituje. V našej relácii to nechcem. Chcem vyvinúť tlak v tej najdôležitejšej otázke a nechať hosťa naformulovať odpoveď, veď napokon, vždy je na divákovi, čo si vyberie. My ho nemôžeme podceňovať a nedať mu šancu slobodne sa rozhodnúť. Bodku treba nechať na diváka.

A čo, keď je hosť nudný?

Podľa toho, aký typ rozhovoru robíte. Politických tém je vždy veľa. Tam sa ani niekedy nedostaneme k všetkému, čo sme si pripravili. Cieľom nie je zahltiť diváka balastom, ale dostať odpovede. Ďalší problém je, ak je respondent skúpy na slovo, odpovedá jednou vetou. To je veľmi namáhavý rozhovor, tam novinárovi pomôže len dokonalá príprava. Príprava, to sú pomyselné šuplíky, ktoré vás zachránia. Ovládam politickú diskusiu do detailov, ovládam aj zákony, čiže – nič ma nemôže v rozhovore zaskočiť či prekvapiť. Napriek tomu sa pripravujem precízne na niekoľko typov rozhovorov.

Podľa čoho si voláte do relácie hostí?

Naša relácia sa rozbieha, máme cieľ pozývať politikov, ktorí k aktuálnej téme majú čo povedať. Pre mňa sú na rozhovory zaujímaví aj ľudia z univerzít – dekani, rektori, vedci, lekári, osobnosti spoločenského a kultúrneho života. Tí majú na Slovensku žiaľ málokedy príležitosť hovoriť o spoločenských otázkach. Nechcem s nimi rozoberať študijné programy, ale ich názory na krajinu, vzdelávanie či politiku. Ich hlas mi chýba. Ľudia z akademickej pôdy, ktorí by mali tvoriť intelektuálnu a duchovnú kostru tejto krajiny, sa nedostávajú k slovu. Denník Pravda robí také rozhovory, ale chcela by som, aby sa dostali aj na obrazovku. A chýba mi to všeobecne. Spoločenské diskusie zmizli z obrazoviek.

Dobrá diskusia však závisí aj od vyspelosti moderátora. Máme takých?

Mala by to byť partnerská diskusia. Na západe si médiá pestujú takýchto moderátorov. U nás sa vytvoril kult mladosti, čo vyradilo staršie generácie – vraj kto sa bude na nich pozerať? Pritom v Česku starší moderátori fungujú. Karel Šíp alebo Marek Eben sa vedia pýtať a zároveň sú aj zábavní. Starší človek má skúsenosti, už sa nepotrebuje presadzovať, ukazovať, čo všetko vie. Starší moderátor môže pripustiť, že niečo nevie alebo sa pre niečo nové nadchnúť – bez toho, aby to vyznelo trápne.

Je podľa vás v dnešných časoch ťažké byť novinárom? Sú médiá v digitálnej dobe povrchnejšie?

Nielen médiá. Všetko sa kĺže po povrchu. To priniesla informačná doba. Ťažko však ľuďom niečo zazlievať, keď musia do hlavy vtesnať toľko informácií. Všetci sme povrchnejší, než sme bývali. Čo kedysi potrebovalo päť-šesť strán, dnes vtesnáme do troch riadkov. Preto rada čítam papierové noviny. Tam nikdy neskončíte pri titulku, články ešte stále idú do hĺbky. Na internete si často prečítate iba titulok a idete ďalej. A práve titulok ľudí veľmi ovplyvňuje, môže ich aj pomýliť. Dostáva sa ľuďom pod kožu, hoci nemusí korešpondovať s obsahom. Neviem však, čo sa s tým dá robiť a nechcem moralizovať.

Aký zmysel majú rozhovory pre vás osobne?

Veľký. Som hladná po rozhovoroch a po diskusiách, veľmi ma ovplyvňujú. Vytváram si postoje na základe komunikácie, diskusií, som veľmi otvorená prijímať rôzne názory a tolerujem ich. Myslím si, že na Slovensku chýba diskusia, a keď je, stále sa zužuje, namiesto toho, aby sa rozširovala. Pritom komunikácia a diskusia je najlepší liek.

Zuzana Martináková (57)

Novinársku kariéru začínala ako redaktorka v Slovenskom rozhlase. Pracovala ako korešpondentka svetovej jednotky v televíznom a rozhlasovom vysielaní britskej BBC, ktorá v tom čase mala pobočku na Slovensku. Po niekoľkoročnom pôsobení v politike a Národnej rade SR sa do médií vrátila s vlastnou talkšou na rádiu Aktual, do ktorej si pozývala politikov a osobnosti z rôznych oblastí, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. Od spustenia TV Pravda v októbri moderuje politickú diskusiu Ide o pravdu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Zuzana Martináková #Ide o Pravdu
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk