O stredoeurópskej dystopii

20.12.2018 12:00
Aleksander Kaczorowski
Aleksander Kaczorowski. Autor:

"V krajinách V4 sa hlási k slovu krajne reakčná vízia národno-konzervatívnych spoločností, ktoré sa bránia pred modernosťou, osvietenstvom a západnými zvykovými víziami. Spoločností, ktoré sú etnicky jednoliate a zdôrazňujú svoje kresťanské korene, sústredených na obranu doterajšieho štýlu života - bez utečencov, prisťahovalcov, moslimov... V extrémnom prípade sa stredná Európa prezentuje ako posledná bašta normálnosti,“ hovorí poľský publicista a prekladateľ Aleksander Kaczorowski.

Ako vnímate súčasný vývoj v krajinách Visegrádskej skupiny?

Nedávno som počul rozhovor vo varšavskom metre. Muž hovorí žene: „Kedysi sme sa nadchýnali Východom, potom Západom, a teraz už sám neviem, čím sa nadchýname.“ A jeho spoločníčka na to odpovedala: „Teraz sa nadchýname sami sebou.“ Vzniká dojem, že Čechom, Poliakom, Slovákom alebo Maďarom už neimponuje byť Európanmi. Naše krajiny, najmä Poľsko, zažili v posledných 25 rokoch a najmä po vstupe do EÚ v roku 2004 ekonomickú a civilizačnú renesanciu. Dnes to však už na nás nerobí zvláštny dojem. Nadobudli sme presvedčenie, že peniaze z EÚ nám jednoducho patria, že nikomu nič nie sme dlžní, a nakoniec, že prehĺbenie európskej integrácie, napríklad prijatím spoločnej meny, bude pre nás z dlhodobého hľadiska nepriaznivé a trvalo nás postaví do pozície nemeckých vazalov.

Chcete tým povedať, že sme sa prestali cítiť byť súčasťou Západu?

Celkom určite. Niekdajší kunderovský mýtus o strednej Európe, ktorého podstatou bola myšlienka návratu našich krajín na Západ, dnes nahradzuje stredoeurópska dystopia, čerpajúca priamo z diela iného českého exilového mysliteľa – Ria Preisnera. Je to krajne reakčná vízia národno-konzervatívnych spoločností, ktoré sa bránia pred modernosťou, osvietenstvom a západnými zvykovými víziami, spoločností, ktoré sú etnicky jednoliate a zdôrazňujú svoje kresťanské korene (dokonca aj keď to nie je sprevádzané náboženskými praktikami). Spoločností sústredených na obranu doterajšieho štýlu života – bez utečencov, prisťahovalcov, moslimov, so silným sociálnym štátom, národným kapitálom a priemyslom. V extrémnom prípade, v takmer fašistickej verzii tohto mýtu, sa stredná Európa prezentuje ako posledná bašta "normálnosti“, "pevnosť bielej rasy“, útočisko, na dvere ktorého už čoskoro začnú klopať obyvatelia západnej Európy, poučení vlastným zlyhaním. Stredná Európa má byť hrádzou proti multi-kulti a ľavičiarstvu, progresivizmu, nemeckej hegemónii, neokolonalizácii, globalizácii atď. ritom, to je dôležité, sa zdroj údajných hrozieb umiestňuje na západ od Odry a Labe (v "zislamizovaných“ západoeurópskych spoločnostiach, v kozmopolitnom Bruseli, v úskočnom Berlíne), no nie na východ od Bugu alebo Karpát.

Čo to znamená?

Znamená to, že liberálno-konzervatívny mýtus strednej Európy, ktorý tak účinne prispel k modernizácii našej časti sveta, keď sme mali pred sebou perspektívu členstva v EÚ, e dnes na ústupe a otvára priestor pre radikálnu národno-konzervatívnu dystopiu strednej Európy, ktorá podnecuje odpor voči Západu a jeho inštitúciám ako EÚ, v extrémnej verzii aj voči NATO. Predpokladom jej realizácie je demontáž EÚ, vytrhnutie sa z transatlantických väzieb a strategické spojenectvo s Ruskom. Stredoeurópski politici na čele s Viktorom Orbánom, možno aj nechtiac, bezhlavo prispievajú k realizácii tohto scenára. Maďarský premiér sa považuje za vodcu celej "kresťanskej Európy“. Práve on je nesporný prorok antiliberálnej križiackej výpravy a priekopník "zodpovednej politiky voči utečencom“. V skutočnosti len hrá úlohu užitočného idiota v prospech západným nacionalistom, ktorí sa, rovnako ako Marine Le Penová či nemecká AfD, snažia zničiť EÚ a NATO a pripútať európske štáty novou "svätou alianciou“ k Rusku. V takomto obrovskom euroázijskom priestore budú malé krajiny strednej Európy ťahať za kratší koniec.

Nevyužíva sa koncept strednej Európy už len pre politický kalkul?

Určite existuje Tretia Európa, o ktorej písal Jenő Szücs, čiže oblasť medzi Západom a Ruskom. Neexistuje však konsenzus o jej názve, definícii a hraniciach. Názov stredná Európa je mimoriadne nepresný a podľa mňa zavádzajúci. Stredná Európa existuje v iných hraniciach, ako si vo všeobecnosti predstavujeme.

Aké sú jej hranice?

Grécky ekonóm Janis Varoufakis dôsledne nazýva strednou Európou Nemecko, Francúzsko, Taliansko a krajiny Beneluxu, teda zakladajúce štáty EÚ. V kontexte, ktorý je iný ako diskusie v našej časti sveta, to dáva istý zmysel. Tieto krajiny skutočne tvoria geografický stred EÚ medzi krajinami Iberského polostrova, keltským a škandinávskym severom, postkomunistickým východom, Balkánom a Gréckom, z ktorého pojem Európy pochádza. Varoufakisovi ide o to, že geografický stred Európskej únie je súčasne aj politickým a finančným centrom kontinentu – práve tam sa robia najdôležitejšie rozhodnutia a bez neho sa v EÚ nemôže nič udiať. Toto je nová Mitteleuropa, na rozdiel od starej, ktorá mala siahať od Berlína po Ankaru.

Poľsko je v opozícii proti tomuto centru EÚ?

Brexit dokázal, že ak niektoré krajiny nesúhlasia so spoločnou politikou, ktorú diktuje nová Mitteleuropa, nemajú v únii čo hľadať a budú ju musieť opustiť. Poľsko alebo Maďarsko sú však príliš slabé na to, aby odišli s hurhajom, ako to robí Veľká Británia. Namiesto toho budú postupne obmedzovať svoje členstvo v EÚ v niektorých oblastiach, napríklad v súdnictve, ako je to v prípade Poľska. Súdy európskych krajín už teraz odmietajú spolupracovať s poľskými súdmi, pretože ich nepovažujú za slobodné a nezávislé. Poľsko aj Maďarsko už nespĺňajú kodanské kritériá a dnes by mali rovnaké šance vstúpiť do EÚ ako Srbsko alebo Ukrajina. Je ťažké nájsť lepší dôkaz, že Tretia Európa medzi Západom a Ruskom naozaj existuje.

Nie je teda stredná Európa priestor medzi Nemeckom a Ruskom, resp. medzi Baltom a Jadranom? Nekončí sa stredná Európa tam, kde sa začína pravoslávie?

Hranice strednej Európy presvedčivo stanovil poľský historik Oskar Halecki v práci Dejiny Európy – jej hranice a delenia, publikovanej v roku 1950 v New Yorku. Stredná Európa je priestor medzi európskym Západom, vyvierajúcim z latinskej tradície, románskymi, anglosaskými a keltskými národmi, a európskym Východom, vytvoreným byzantskou tradíciou, v ktorej však dominoval Tretí Rím – Moskva, v dôsledku čoho sa stotožňuje s Ruskom. Západná časť strednej Európy nie je teda nič iné ako Nemecko, ktoré sa rovnako ako Rusko vnímalo v priebehu storočí ako dedič Ríma a podľa toho sa aj správal ako v stredoveku (Svätá ríša rímska), tak i v modernej dobe (Tretia ríša). Stredná a východná Európa, do ktorej patríme, bola posledných niekoľko storočí miestom nárazu ríš: habsburskej, Osmanskej, Ruskej a Nemeckej, čo v konečnom dôsledku spôsobilo úpadok takmer všetkých historických štátov medzi Jadranským, Baltským a Čiernym morom vrátane Poľskej Rzeczpospolity, Českého kráľovstva a Uhorska. Halecki bol veľkým zástancom zjednotenej Európy a kresťanským demokratom. Veril, že obnovené štáty nášho regiónu môžu prežiť v Európskej únii a podľa môjho názoru mal pravdu.

Predchádzajúca poľská vláda presadzovala spoluprácu v rámci Weimerskej trojky. Súčasná vláda sa obrátila smerom k strednej Európe a vzniká koncepcia Medzimoria. Ako sa pozeráte na túto iniciatívu? Chce byť Poľsko rešpektovanou európskou veľmocou a všetko ostatné sú len účelové prostriedky?

Súčasná národno-konzervatívna vláda Práva a spravodlivosti je hlboko euroskeptická a reprezentuje tú časť poľskej spoločnosti, ktorá je naďalej verná nacionalistickým myšlienkam a tradíciám 19. storočia. Ich slogany znejú: Poľsko pre Poliakov, Poliak je katolík, Nemec je náš nepriateľ, Rus (Moskal) je náš nepriateľ. Stredne veľká krajina by však mala mať akúsi zahraničnú politiku, a tak Varšave neostáva nič iné (lepšie), ako sa snažiť presvedčiť prezidenta USA, aby postavil pevnosť Trump na Visle, najradšej hneď s jadrovými hlavicami, a vyznávať odvekú lásku k Maďarsku. Nikto už nehovorí o Medzimorí (Intermarium), pretože súčasná vláda nemá záujem o spoluprácu s Ukrajinou, a bez Kyjeva Medzimorie nemá zmysel. Namiesto toho sa hovorí o Trojmorí alebo o spolupráci medzi dvanástimi členskými štátmi EÚ, medzi ktorými nie je Ukrajina. V praxi ide o spoločný rozvoj siete ciest, železníc, potrubí zemného plynu – samozrejme, všetko za peniaze EÚ.

Medzi Ukrajinou a Poľskom ožívajú historické spory, na rozdiel od vzťahov s Maďarskom. Aký je súčasný postoj k Ukrajine?

Značná časť voličov Práva a spravodlivosti nenávidí Ukrajincov z historických príčin a obáva sa silnejúceho ukrajinského nacionalizmu. Poľská vláda je rukojemníkom týchto nálad, a preto sa bezúspešne snaží presvedčiť ukrajinskú stranu, aby priznala vinu za smrť okolo stotisíc Poliakov, ktorých v rokoch 1943 – 1944 vyvraždili ukrajinskí nacionalisti. Pragmatickí politici na oboch stranách súčasne zastávajú názor, že historické otázky, ktoré nás delia, treba odložiť bokom. No najdôležitejšiu úlohu v obojstranných vzťahoch dnes zohráva obrovský počet ukrajinských migrantov v Poľsku. Žije ich tam už vyše milióna, napríklad v 600-tisícovom Vroclave je každý desiaty obyvateľ Ukrajinec. V Poľsku nenájdete človeka, ktorý by nemal ukrajinských známych, kolegov v práci, pracovníkov či príbuzných. Pre milión Ukrajincov sa Poľsko stáva druhým domovom a prirodzenou migračnou destináciou. V podstate neexistuje národ, ktorý by bol Poliakom bližší ako Ukrajinci. Mohli by sme to prirovnať k česko-slovenským vzťahom.

Keď sa pozrieme na mapu, uvidíme, že stredná Európa sa rozpína od severu k juhu podobne ako Taliansko, Francúzsko alebo Nemecko a má až 70–80 miliónov obyvateľov podobne ako európske veľmoci. Lenže nachádzajú sa v nej malé krajiny, ktoré namiesto, aby spolu kooperovali, to odmietajú. Prečo?

Práve preto, že sú príliš malé a príliš slabé. Všetky tieto krajiny majú ekonomiku prepojenú s Nemeckom a sú závislé od fondov EÚ a európskeho trhu. Napríklad ekonomická výmena medzi Českou republikou a Poľskom, ktorá je pre obe krajiny veľmi významná, je možná a rozvíja sa práve vďaka spoločnému trhu EÚ.

Zaujímavé vysvetlenie…

Nie je na tom nič prekvapujúce. Musíme si uvedomiť, že trojuholník, ktorého vrcholy vytyčujú pobrežia Jadranského, Baltského a Čierneho mora, bol od raného stredoveku priestorom pre obchod medzi východnou a západnou Európou. Bol to však veľmi zvláštny obchod a jeho charakter poznačil históriu, kultúru a politiku celého regiónu. Oskar Halecki opísal strednú a východnú Európu v civilizačných kategóriách, zdôrazňujúc náboženské a kultúrne kritériá (rovnako ako to neskôr urobil Milan Kundera), no nemenej cenná je ekonomická analýza.

Môžete ju bližšie vysvetliť?

Významný poľský ekonomický historik Marian Małowist bol presvedčený, že príčinou odlišnosti východnej Európy nebol nedostatok väzieb so Západom, ale ich špecifický charakter, ktorý na našom území najneskôr od 16. storočia udržiaval zaostalý kapitalizmus, označovaný tiež ako závislý kapitalizmus. Małowist upozornil na pomalšie tempo hospodárskeho rozvoja a sociálnej štruktúry, ktorá je preň charakteristická. Podľa jeho názoru sa krajiny západnej Európy v 16. storočí dostali z krízy neskorého stredoveku okrem iného aj vďaka tomu, že hospodársky vykorisťovali krajiny na strednom východe kontinentu. Práve vtedy sa začal vytvárať súčasný svetový trh založený na deľbe práce medzi vyspelými krajinami a perifériou.

Takže perifériou Západu, závislou od neho, sme kvôli kapitalizmu?

Áno. Samotné pojmy periféria a centrum majú zmysel len v rámci kapitalistického hospodárstva. Keď Immanuel Wallerstein v 70. rokoch 20. storočia sformuloval teóriu svetového systému, nadväzoval práve na poznatky tohto poľského vedca. Podľa Wallersteina stredná a východná Európa bola de facto prvou kolóniou Západu, t. j. oblasťou, ktorú s centrom spájali trvalé a nepriaznivé ekonomické vzťahy (ktoré však boli lukratívne pre miestne elity), orientované na export obilia (s tým súvisí vývoj poľnohospodárskych statkov, sekundárne nevoľníctvo a lénny systém) a materiálov potrebných na výstavbu oceánskych flotíl (drevo, decht, konope), čo následne umožnilo moderným krajinám západnej Európy koloniálnu expanziu do Afriky, Severnej a Južnej Ameriky a Ázie.

Ako je to dnes?

Z historického hľadiska môžeme vidieť, aké úspechy sme dosiahli za posledných sto rokov, najmä na prelome 20. a 21. storočia. V súčasnosti je náš región integrovaný so Západom, a to nielen ekonomicky, ale aj politicky. Slovensko a niektoré ďalšie krajiny prijali spoločnú európsku menu. Dokonca aj zaostalé Poľsko nedávno postúpilo do skupiny vyspelých ekonomík. Toto je civilizačný skok, ktorý v našich dejinách nemá obdobu.

Myslíte si, že práve pre toto historické zaostávanie za Západom zatracujeme svoju minulosť, búrame pamätníky, budovy a pod. Akoby to nebola naša minulosť?

V Poľsku sme skôr presýtení dejinami. Keby v Poľsku vznikali startupy rovnakým tempom ako múzeá, boli by sme technologickou veľmocou. Ak je to na Slovensku inak, tak je to veľmi dobre. V našej časti Európy je politika pamäti identická so symbolickým násilím, ktoré umožňuje nacionalistom prevziať alebo udržať si moc. Pritom používajú morálne a emocionálne vydieranie. Funguje to takto: Nacionalisti hovoria, že postavia múzeum pripomínajúce obete komunizmu. Samozrejme, všetci sú za, lenže potom vysvitne, že za verejné prostriedky vzniká inštitúcia, propagujúca falošnú koncepciu dejín, ktorá slúži na mobilizáciu voličov vládnucej strany. Toto je napríklad prípad Múzea teroru v Budapešti.

Z doby „reálneho socializmu“ k nám dnes doputoval politický a ideologický radikalizmus: kategorické delenie na: toto je dobro a toto zlo. Kto nie je s nami, je proti nám. Kde hľadať príčiny?

Takýto radikalizmus je typický pre nezrelé demokracie. V našom regióne majú vládne strany tendenciu podriadiť si všetky inštitúcie štátu, a princíp deľby na výkonnú, legislatívnu a súdnu moc nie je čímsi posvätným, ale abstraktným. Pre nacionalistických voličov sú to falošné modly z dovozu, ktoré sú pre našu tradíciu cudzorodým prvkom, a preto ich treba odmietnuť. To je prípad Poľska a Maďarska, kde moc prevzali domáce náprotivky nemeckej AfD či francúzskeho Národného frontu. Ich voliči odmietli liberálnu demokraciu a európske hodnoty. Namiesto toho poľská vláda hlása spätosť s katolíckymi a národnými hodnotami. Opozícia, pritlačená k múru, tiež siaha po argumentoch a morálnych gestách, presne tak ako v čase autoritárskych režimov pred a po vojne. A všetci tvrdia, že práve oni sú skutoční Európania.

Nechýbajú nám spoločné projekty? Niečo podobné, čo sa deje v Škandinávii, kde si národy rozumejú aj preto, že si navzájom sledujú TV programy? Nestálo by za to založiť jeden spoločný TV kanál ako je nemecko-francúzske Arte?

Súčasná poľská vláda bola ochotná poskytnúť prostriedky na vyšehradskú televíziu, no Česi a Slováci sa postavili proti tomu. Nechceli byť súčasťou vytvárania propagandistickej mašinérie v prospech Orbána a Kaczyńského. Skôr by som sa zameral na výmeny mládeže, akademickú spoluprácu, podporu spoločných mimovládnych a samosprávnych projektov. Na tento účel by sa mali vyčleniť finančné prostriedky z európskeho rozpočtu.

Čo si Poliaci myslia o Slovákoch? Svojho času sa pozerali na nás ako na krajinu bez histórie. Zmenilo sa to?

Nevieme toho o vás dosť. Slovensko je pre Poliakov desať mesiacov v roku tranzitnou krajinou na ceste na juh. A v zime, samozrejme, láka lyžiarov.

Poznajú Poliaci slovenských spisovateľov, napríklad Petra Jaroša, Pavla Vilikovského, Máriusa Kopcsaya, Petra Macsovcszkého alebo Ballu?

Nie, až na malú skupinu čitateľov, ktorí majú záujem o stredoeurópsku literatúru. Najznámejší je Pavol Rankov.

Czeslaw Milosz povedal, že Poliaci nemôžu písať romány, pretože nemajú komplikované charaktery, tak ako Rusi, a preto uprednostňujú iné literárne formy, kde bojuje dobro so zlom. Existujú buď dobré, alebo zlé postavy. Podobné je to aj na Slovensku. Majú Poliaci zmysel pre iróniu a humor ako Česi, keď si obľúbili Hrabala, Menzela, Škvoreckého, Kunderu či Chytilovú?

Román je buržoázny žáner a Poliaci boli historicky šľachtickým národom. Nemali sme vlastné meštianstvo. Až na prelome 19. a 20. storočia boli do lona národa prijatí roľníci, ktorých národné povedomie vzbudili katolícki kňazi. Až 90 percent Poliakov je roľníckeho pôvodu, ale väčšina z nich pohŕda sedliakmi a hanbí sa za svoje korene. Preto Slováci, ktorí sú vnímaní ako roľnícka spoločnosť, nie sú pre Poliakov zaujímaví, na rozdiel od Čechov. Tých vnímajú ako mešťanov, od ktorých sa môžu niečo naučiť, napríklad kultúru pitia piva. Musíte však mať na pamäti, že Poliaci nepoznajú Čechov a sympatie k nim sa týkajú predovšetkým inteligencie. Predmetom nie sú samotní Česi, ale naša predstava o nich. Česi pomáhajú Poliakom zlepšiť náladu. Sú vnímaní ako pohodoví ľudia, neustále podnapití vtipkári, ktorí sú síce možno zbabelci, ale aspoň nikdy neiniciovali nezmyselné povstania, ktoré sú našou špecialitou. Na Menzela a Hrabala sa perfektne hodí tento stereotyp, ale Škvorecký nebol nikdy príliš známy autor, Kunderu už dávno nikto nečíta a o Chytilovej počuli len filmoví kritici.

Našli v Poľsku porozumenie Hřebejkove tragikomédie reflektujúce česko-slovenskú skúsenosť?

Oveľa obľúbenejší je Petr Zelenka. Jeho moderné tragikomédie Samotáři a Příběhy obyčejného šílenství boli skutočné hity. Poliaci zbožňujú jeho absurdný zmysel pre humor. Hřebejka uznávajú znalci a milovníci českého filmu, ktorých je naozaj veľké množstvo. Veľký úspech mali jeho Pelíšky a Musíme si pomáhat.

A opačne, čo podľa vás najviac zarezonovalo z poľskej kultúry, literatúry a filmu na Slovensku a v Česku? Pre mňa to bolo Kino morálneho nepokoja – ale aj celá poľská kinematografia. Postavy, situácie a konflikty z týchto filmov akoby sa diali priamo na Slovensku, v Česku, a nielen v danej dobe, ale sú platné dodnes.

Súhlasím s vami. Mne sa to javí rovnako.

Myslíte si, že vo všeobecnosti sú naša literatúra, hudba, film alebo umenie, ich estetika, ojedinelé a svojrázne?

Myslím si, že osobitou črtou filmu či literatúry v krajinách nášho regiónu je zvláštna skúsenosť konfrontácie s dejinami. V našej časti Európy čas plynie inak ako na Západe. Neurobili sme veľké zemepisné objavy ako Portugalci a Španieli, nezaložili sme koloniálne ríše ako Holanďania a Angličania, nevytvorili sme priemyselnú veľmoc ako Nemci, ani významné centrá poznania a vedy ako Francúzi. Najväčším úspechom našich národov je to, že vôbec prežili a že majú svoje miesto v modernej Európe, ktorá sa spamätala z hrôz dvoch svetových vojen, z nacistického a komunistického teroru. Rovnako sa nám – Poliakom, Litovčanom, Ukrajincom, Maďarom alebo Čechom a Slovákom – mohlo stať, že by sme tu už neboli. Takže môžeme povedať, že stredná Európa je miesto, kde sa nedeje nič dôležité pre zvyšok sveta – okrem toho, že tu vypukli dve svetové vojny, a tým sme si vyslúžili svoje miesto vo svetových dejinách. Rovnako sa však dá povedať, že skutočná história, ktorú dramaticky prežíva každá generácia, každá rodina, sa neodohráva na západe, ale práve na východe kontinentu. A to bude tiež pravda. Táto pravda je témou najväčších umeleckých diel vytvorených v našej časti Európy v 20. storočí: od Haškovho Osudu dobrého vojaka Švejka až po Človeka bez osudu od Imré Kertésza.

Aleksander Kaczorowski (1969)

Šéfredaktor časopisu Aspen. Review Central Europe, vydávaného štvrťročne Aspen Institute Central Europe v Prahe. V minulosti bol zástupcom šéfredaktora poľského vydania Newsweeku a šéfredaktorom publicistiky Gazety Wyborczej. Je tiež autorom a prekladateľom českej literatúry (Hrabal, Bondy, Škvorecký). Napísal životopisy Václava Havla (Havel. Pomsta bezmocných, 2014), Bohumila Hrabala (Hrabal. Sladká apokalypsa, 2016) a Otu Pavla (Ota Pavel. Pod povrchom, 2018). Za životopis Havla získal Cenu Veľvyslanec novej Európy, ktorú každoročne udeľuje Európske centrum solidarity v Gdansku a Kolégium východnej Európy Jana Nowak-Jeziorańského vo Vroclave. Takisto mu udelili Cenu Václava Buriana (2016) za kultúrny príspevok k stredoeurópskemu dialógu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#utečenci #PiS #Aleksander Kaczorowski
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet farebné ruže a gerbery

Sweet farebné ruže a gerbery

29,99
Kytica Zimona 13

Kytica Zimona 13

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk