Betón v prírode? Prirodzene

, 21.12.2018 06:00
rieka Rokytka
Meandrujúca Rokytka vyhrala cenu o najlepšiu klimatizáciu Prahy. Autor:

Bleskové povodne budú kvôli klimatickej zmene čoraz častejšie a nebezpečnejšie. Niektoré české podhorské obce sa pred nimi chceli chrániť výstavbou nových priehrad. A to aj v chránených územiach. Práve konflikt so záujmami ochrany prírody všetky projekty zablokoval. Až na jeden.

Zelenú od úradov dostal polder Kutřín na malebnej riečke Krounka, ktorá preteká až tromi chránenými územiami. Betónová stavba! Navrhla ju firma SINDLAR Group, ktorá tvrdí, že bude prirodzene zapadať do prostredia, jej dosahy budú minimálne a dokonca bude okolitej prírode prospievať. Ako je to možné? Pýtali sme sa hlavného projektanta, hydrogeomorfológa a riaditeľa spoločnosti Miloslava Šindlara, ktorý precestoval celý svet, aby porozumel riekam.

Pri projektovaní vodných diel ste cestovali za riekami po celom svete od Škandinávie po Kaliforniu, pozorovali ste periodické vodné toky juhoamerických púští aj veľtoky v Amazónii alebo na Ďalekom východe. Ako dlho ste sa venovali výskumu riek?

Viac ako 25 rokov. Rieky pre mňa predstavujú fascinujúcu energiu a dynamiku. Utvárajú krajinu, ekosystémy, privádzajú do krajiny život, ale tiež prinášajú deštrukciu v čase povodní. Po tejto deštrukcii sa však rieka stabilizuje do nového stavu. Fascinácia touto prírodnou silou ma sprevádza celou mojou prácou. Takže nepracujem, ale stále sa bavím (smeje sa).

Čo ste vlastne na tom množstve riek hľadali?

Je kľúčové porozumieť tomu, ako rieky fungujú. Rieku utvára energetický potenciál prúdiacej vody, ktorý je v kontakte s okolitým prostredím. A to kladie určitý odpor, rieka si z neho berie sedimenty, kamene, štrk, prenáša ich, ukladá a takto si vytvára koryto. Tieto väzby sú iné v horských oblastiach v uzavretých údoliach, iné v nížinách, kde rieky začínajú meandrovať. Hľadal som prirodzené vzory. Pre toto som dlhé roky cestoval. A tiež som študoval vedeckú literatúru kolegov, aby som preukázal, ako tieto základné vzťahy fungujú a ako by sa to dalo využiť pri projektovaní vodných diel.

Každá rieka je jedinečná, čo však majú spoločné?

Všetky sa správajú odhadnuteľným spôsobom, ktorý vieme presne vypočítať. Dokážeme namodelovať priestor, aký rieka potrebuje, aby bola z dlhodobého hľadiska v dynamickej rovnováhe. Pretože všetky vodné toky smerujú do stavu dynamickej rovnováhy medzi energiou prúdiacej vody a transportom splavenín. Musíme však vedieť, že tieto veci sú dávno známe, len ich dosiaľ pri úpravách vodných tokov v bežnej praxi nevyužívame, pretože často máme ako vodohospodári iné zadanie. Tie poznatky ste dávno mali aj na Slovensku. Akurát sa stále neprenášajú do praxe v takej miere, ako by sa mohli.

Čo máte na mysli?

Napríklad učebnicu o úprave vodných tokov od Viliama Macuru, odborníka na vodné hospodárstvo. Vyšla už v 50. rokoch 20. storočia. Učil som sa z nej na vysokej škole ja, učil sa z nej môj otec. Profesor Macura na prvých desiatkach strán opísal prirodzené správanie riek, potokov. Na ďalších stranách však už nepíše o tom, ako rešpektovať a využiť v praxi toto prirodzené správanie, ale rozvádza klasické prístupy, ako rieky upravovať.

A práve toto sa vo svete mení? Snažia sa krajiny čoraz viac rešpektovať prirodzenosť riek?

Prirodzené procesy a prirodzená energia vodného toku sa využívajú v prospech vodného hospodárstva. To znamená, že sa akceptujú a sú užitočné pre spoločnosť. A to nemám na mysli len vodné elektrárne, protipovodňové opatrenia alebo vodné nádrže. Aj keď sa o tom v Česku viac hovorí, stále sa tento prístup nestal celkom jednoznačnou súčasťou praxe vodného hospodárstva, ale samotný fakt už vstúpil do odbornej aj laickej verejnosti ako samozrejmá skutočnosť, ktorá nie je spochybňovaná.

Mala by ochrana prírody a vodné hospodárstvo tvoriť jeden celok?

Určite áno, je to nevyhnutné. Tieto prístupy majú výborne prepracované v mnohých krajinách. V tomto smere je ďaleko Spojené kráľovstvo, USA, Austrália, Nový Zéland. V Európe sa postupne šíria vďaka Rámcovej smernici o vode (bola prijatá v roku 2000). Pojem „revitalizácie vodných tokov“ začína byť populárny v mnohých krajinách. Celý svet túto problematiku rozvíja, všade sa organizujú odborné konferencie, v Anglicku vznikla celosvetová sieť River Restoration Centre (Centrum revitalizácie ri­ek).

Projekty sú veľmi pestré, od maličkých potôčikov až po veľké rieky. Zapájajú sa do súťaží. Napríklad v roku 2010 v Chicagu získal zlatú medailu projekt filipínskeho mesta Iloilo, ktoré krásne zrevitalizovalo a vyčistilo od vrakov lodí nábrežie rieky Iloilo širokej desiatky metrov. Bola z toho dokonca politická téma medzinárodnej konferencie na Filipínach, významní rečníci diskutovali o tom, ako chrániť rieku, ako žiť s riekou. A predstavte si, vedľa nich vtedy stáli zástupcovia českého mesta Chrudim, ktorí obnovili uzučký náhon. A získali bronzovú medailu. Aj toto sú dôkazy, že vodné hospodárstvo sa v rámci celosvetového trendu posúva niekam inam.

Prečo však tento trend Slovensko a Česko akoby obchádza?

V Česku už nemôžeme hovoriť o obchádzaní týchto princípov. Dokazuje to množstvo výsledkov dlhoročného úsilia a práce. Začalo sa to komplexnými štúdiami ucelených povodí a národnou stratégiou prírode blízkych protipovodňových opatrení. Už sa zrealizovalo množstvo stavieb ako prírode blízkych úprav vodných tokov. A to všetko vstúpilo do povedomia ľudí ako bežná prax. Veľmi pomáha skutočnosť, že existujú dotačné programy, ktoré umožňujú získať až 100 percent prostriedkov na revitalizácie vodných tokov a údolných nív. Tiež existujú dotácie s nižším percentom, ktoré slúžia na prírode blízke protipovodňové opatrenia a na intravilánové revitalizácie vo väzbe na architektúru miest.

Voda sa v zákrutách Rokytky spomalí.
Voda sa v zákrutách Rokytky spomalí. Autor: Andrej Barát, Pravda

Ako dlho však trval tento vývoj?

Trval 25 rokov. A prečo? Vodohospodári dobre vedeli a vedia, ako sa rieky správajú, ale zadanie spoločnosti znelo predtým inak. Spoločnosť ich nesmerovala prioritne k ochrane prírody. Musíme si uvedomiť, že vodohospodársku prax v Česku aj na Slovensku zásadne ovplyvnila alpská škola hradenia bystrín. Ide o niekoľko generácií a dokonca storočí trvajúce profesijné zameranie.

Ochrana pred povodňami a hospodárske využitie krajiny mali vždy prednosť. A tak sa vodohospodárom nemôžeme diviť. Oni svoju prácu robia dobre. A teraz majú nových spoluhráčov, ktorí zdôrazňujú aj iné funkcie riek. A tak je dnes potrebné hľadať úplne nové, niekedy prekvapivé riešenia. Ako napríklad v najnovšom projekte retenčnej nádrže Kutřín na riečke Krounka v chránenom území.

Na čo bude slúžiť?

Ide o suchú retenčnú nádrž, ktorá bude chrániť obce pod nádržou až po ústie Novohradky do Chrudimky pred povodňami. Podmienkou bolo, že vodné dielo nesmie narušiť prírodné prostredie (berie si do ruky pero, papier a začína kresliť). Správca toku tu pôvodne zamýšľal postaviť klasickú zemnú hrádzu (nákladiaky by nasypali zeminu na hrádzu so základňou širokou asi 110 metrov). Vznikla by tu veľká migračná bariéra. A tak sme si zavolali našich biológov a hľadali sme spôsob, ako by tadiaľ mohli migrovať ryby, vydry, ale aj rôzne iné menšie suchozemské živočíchy, líšky, jazvece. Naprojektovali sme veľký, 3,8 metra široký presvetlený otvor s balvanmi, kadiaľ budú môcť všetky tie živočíchy migrovať. Lenže to si vyžadovalo zásadnú zmenu, navrhli sme, že to nebude široká zemná, ale podstatne užšia betónová priehrada. Migračný otvor sa prehradí v čase povodne stavidlovou tabuľou.

Betón? V chránenom území?

Viem, je to ťažko pochopiteľné. Podmienka bola, že to musí zapadnúť do prírodného prostredia. Lenže ako? Rieka tu tečie medzi skalnými blokmi, na brehoch sa zvažujú svahy so sutinou. Rozhodli sme sa, že ich jednoducho rozšírime a prikryjeme nimi časť priehrady (kreslí, ako sutina prekrýva na krajoch betónovú priehradu). No ešte stále zostane viditeľná veľká časť betónu. Práve v týchto dňoch sme dospeli k inovácii. Použijeme betónové matrice. Na betón prenesieme prírodný vzor.

A ten naskenujete zo susediacich skál, ktorými rieka preteká?

Presne tak. Naskenujeme štruktúry skalných masívov a tie použijeme pri betónovaní. Keď sa budete pozerať na výsledok, bude sa vám zdať, akoby ten skalný masív prirodzene uzatváral celé údolie. Technickosť diela budú prezrádzať len niektoré geometrické tvary. To však nie je všetko. Nad priehradou je v súčasnosti klasický narovnaný tok v poľnohospodárskej krajine. Ten v dĺžke dva kilometre pretvoríme do nádherného meandrujúceho potoka s obnoveným lužným porastom. Pod priehradou je zas veľmi hodnotné prírodné územie, ktoré si vyslovene vyžaduje, aby ho prirodzene formovali povodne.

Ako to však dosiahnete, keď má priehrada v prvom rade zabrániť povodniam?

Keď v priehrade zadržíme vodu, ochránime obec pred povodňou. Zadržanú vodu však vieme vďaka technickej úprave vypúšťať postupne a regulovať, a to takým spôsobom, že to bude prispievať k procesom, ktoré sú v chránenom území žiaduce. Pôjde o umelé vytváranie povodní. Všetky tieto faktory prispeli k tomu, že táto stavba dokonca nepotrebovala prejsť celým procesom posudzovania vplyvov na životné prostredie (takzvaný proces EIA). Povolenie dostala po úvodnom zisťovacom konaní aj bez EIA. Čo znamená, že sme ušetrili množstvo peňazí aj času a trápení, ktoré by súviseli s ďalším vyjednávaním.

Táto stavba nepoškodzuje životné prostredie?

Neexistuje stavba, ktorá by nemala negatívne dosahy. Ale existujú kvalitné stavby, ktoré negatívne dosahy kompenzujú natoľko, že vo výslednom dosahu životné prostredie ešte viac zlepšujú.

Je možné použiť podobné riešenie ako na rieke Krounka aj inde?

Niekde áno, niekde nie. Toto je kľúčové. Neexistujú dva rovnaké prípady. Neexistuje šablóna, ktorú môžete odkopírovať. Vždy musíte vychádzať z konkrétnej lokality, musíte analyzovať, aký má dané prostredie potenciál.

A potom?

Potom zvolíte viac technické alebo viac prírodné riešenie. Niekde je naozaj vhodnejšie dať riekam potrebný priestor, kde sa môžu prirodzene vylievať, pretože čím viac budú spútané, tým väčšie škody budú vytvárať, keď príde vyšší ako navrhovaný povodňový prietok. No niekde skutočne nemôžete naprojektovať meandre, pretože to nebude v súlade s dynamikou rieky a potenciálom prostredia. Alebo jednoducho preto, lebo nezískate pozemky od ich majiteľov. Napríklad v poldri rieky Dyje pri obci Přítluky sme odmietli všetky revitalizačné opatrenia, ktoré sa tu navrhovali. Ochranárov sme presvedčili, aby sa upustilo od vytvorenia meandrov a zamerali sme sa iba na ochranu funkčnej časti lužného lesa a už existujúcich mokradí.

Technický nákres revitalizácie Rokytky. Pôvodné...
Technický nákres revitalizácie Rokytky. Pôvodné rovné koryto vidno v spodnej časti. Autor: SINDLAR Group

Takže nehľadáte akýsi pôvodný historický stav rieky?

Najprv analyzujeme prirodzený stav rieky. A ten pre nás nepredstavuje minulosť, ale budúcnosť. Musíme vedieť, ako by sa vodný tok utváral v budúcnosti, ak by mal v krajine úplnú voľnosť. No keďže ju v osídlenej krajine nemá, musíme nájsť náhradné parametre. Predstavte si voľne meandrujúci tok, ktorý má svoju nivu, do ktorej sa rozlieva. Teraz však tento meandrový pás zúžime cestami, železnicami. Rieka už nemá taký priestor a pri povodniach dôjde k zmene energie vodného toku. Z meandrujúceho toku sa stane vodný tok, ktorý sa začne anastomózne vetviť (rozdeľuje sa na množstvo ramien, ktoré sa neskôr spájajú). Pôvodný potenciál prostredia sa vďaka antropogénnym limitom zásadne zmenil.

A ak by sme sa aj napriek tomu znova snažili obnoviť meandrujúci tok?

Urobili by sme chybu. Zapríčinili by sme povodňové škody. Tlačili by sme rieku do niečoho úplne cudzieho a nepodporili by sme proces, ktorým sa bude prirodzene vyvíjať. A o tomto to je. V niektorých projektoch musíme rešpektovať zastavané územie. Každá lokalita si vyžaduje iné riešenie a je možné nájsť také, ktoré nebude v rozpore ani s požiadavkami vodohospodárov, ani s požiadavkami ochrany prírody. Nájsť správne riešenie si však vyžaduje, aby sme úplne porozumeli riekam a prirodzeným procesom, ktoré ich formujú. Retenčná nádrž Kutřín nie je pritom jediným projektom, ktorý si nevyžadoval celý proces EIA. K ďalším patrí napríklad projekt na nábreží rieky Svratka v Brne alebo na retenčnej nádrži Žichlínek na Moravskej Sázave.

Polder Žichlínek je najväčšou stavbou svojho druhu v strednej Európe. Vybudovali ste tu masívnu hrádzu. No rieku za ňou, ktorá bola predtým klasicky prehĺbená a narovnaná, ste buldozérmi pretvorili na krásny meandrujúci tok s mokraďami. Od stavby ubehlo viac ako desať rokov. Ako to obyvatelia susedných obcí hodnotia?

Nedávno nám hovorili, že sme nevyriešili len povodne. Ale aj sucho. Keď celú Českú republiku sužovali horúčavy, v Moravskej Sázave pod Žichlínkom bolo stále viac vody ako predtým. Dokazujú to aj čísla – namerané prietoky nad nádržou a pod ňou.

Ako je to možné? To nie je klasická vodná priehrada so šírou vodnou plochou, ale obnovená meandrujúca rieka.

Umožnili sme rieke znovu „komunikovať“ s nivou. Vodné toky sa vo voľnej krajine klasicky tradične upravovali tak, že sa prehĺbilo koryto (takto sa napríklad vysúšali mokrade, aby sa získala ďalšia orná pôda). Takto však rieka stratila kontakt s nivou či s bočnými ramenami. Touto úpravou klesla aj hladina podzemnej vody. No keď zrevitalizujete rieku tak, že jej umožníte, aby sa opäť rozlievala do riečnej nivy, do vedľajších ramien a mokradí, zvýšite hladinu podzemnej vody. Tieto „zásobníky“ sa v čase povodní a zvýšených prietokov dopĺňajú a v čase sucha sa uvoľňujú a zlepšujú prietok v rieke. A podľa hydrogeológov ide napríklad aj o veľmi významný zdroj pitnej vody.

Lenže väčšina riek je na Slovensku a Česku upravená práve takto, že nemôžu „komunikovať“ so svojou nivou. Je toto jedna z príčin výrazného sucha?

Nie je to jediný faktor, no významne nám skomplikoval situáciu. Mám pocit, že na brehovú infiltráciu sa v diskusii o suchu zabúda. No takisto nemožno povedať, že jediným riešením je iba revitalizácia krajiny.

Tohtoročné povodne v Tatrách a následné protipovodňové opatrenia na rieke Belá a na Studenom potoku vyvolali u niektorých rozhorčené reakcie. Časť odbornej verejnosti im vyčítala práve to, že sa prerušil kontakt rieky s nivou, čo môže mať dosah na podzemnú vodu. Niektorí ľudia sa už sťažovali na nedostatok vody v studniach. Ako vnímate tieto zásahy?

Pokiaľ si neprejdem tieto rieky a neoboznámim sa s bližšími súvislosťami, nerád by som vám odpovedal. Videl som len pár fotografií, ktoré ukazujú zásah do širokého mäkkého štrkového riečiska karpatských divočiacich alebo vetviacich sa tokov. Bolo by nutné bližšie analyzovať potrebu týchto zemných prác a prehĺbenia koryta. Ak sa však niektoré úpravy robili naozaj ďaleko od ciest, infraštruktúry a ďalších majetkov a objektov, tak môžu byť veľmi diskutabilné.

Polder Žichlínek postavili pred desiatimi...
Polder Žichlínek postavili pred desiatimi rokmi. Tlmí nielen povodne, ale aj sucho. Autor: GOOGLE MAPS

A je možné pri rýchlych protipovodňových zásahoch vôbec prihliadať na životné prostredie?

Ak povodňový prietok vstúpi do intenzívne zastavaného územia, už často nezostáva veľa priestoru na diskusie o tom, či budú nadväzujúce opatrenia technické, alebo revitalizačné. Pretože vo chvíli, keď ide o husto zastavené územie, sú priority jasné. Na druhej strane nezastavané územie musí mať hlavnú prioritu v prirodzenej funkcii riek a tlmiacom účinku rozlivov do nív a riečísk. Rieke tu musíme umožniť vyliať sa. Tým významne využívame prirodzený potenciál tokov a súčasne riešime dobrý hydromorfologický a ekologický stav vodných tokov.

Povedali ste, že vám situácia po povodniach v Tatrách pripomenula udalosti spred desiatich rokov po ničivých povodniach na Morave. V čom?

Vtedy sa začalo v Česku diskutovať o revitalizáciách riek a prírode blízkych úpravách. Po dlhom suchu nastalo obdobie častých povodní a práve povodeň v roku 1997 mnohé tieto aktivity prebudila. V riečnej krajine nastali veľké morfologické zmeny, erózne procesy v horských a podhorských úsekoch vodných tokov, vodné toky zmenili svoje korytá. Tieto javy vyvolali veľkú diskusiu medzi ekologickými aktivistami a vodohospodármi o tom, čo je potrebné zachovať a čo spútať technickými úpravami.

Ako je to v Česku dnes?

Ako som už naznačil, dochádza k čoraz väčšiemu rešpektovaniu princípov, o ktorých sa zhovárame. A to nielen zo strany vodohospodárov, ale aj ochranárov. Na rieky nevplývajú len prírodné faktory, ale aj osídlená krajina. Žijeme v mestách, v poľnohospodárskej a hospodársky využívanej krajine. Sme súčasťou Európskej únie, pre Česko aj Slovensko platí Rámcová smernica o vode, ale takisto aj Smernica o hodnotení a manažmente povodňových rizík. Všetky tieto faktory prispievajú k tomu, že sa objavujú úplne nové konštruktívne a veľmi zaujímavé riešenia, nielen tie, na ktorých sa podieľala naša spoločnosť.

Takže dokázali ochranári a vodohospodári nájsť prieniky?

Ale až po koľkých rokoch! Nikto pred 25 rokmi nemal skúsenosti zo vzájomného dialógu medzi týmito dvomi protichodnými stranami, a tak sa dlhé roky hľadal spôsob, ako komunikovať. Hľadali sa objektívne riešenia. Dlho však tieto strany nehovorili spoločným jazykom. Keď vodohospodári navrhli nejaké vodné dielo a ukázali ho prírodovedcom, tí ho odmietli. Návrh sa prerobil, vedci opäť povedali nie. Keď ho prerobili tretíkrát a spýtali sa prírodovedcov, ako to teda majú urobiť, nevedeli im to povedať. Takto sa to nedá.

Tak čo môže byť tým spoločným jazykom?

Znalosti. A matematika. Znalosti hydromorfologického vývoja vodných tokov a analýza ich aktuálneho potenciálu ako súčasť každého vodohospodárskeho projektu, ktorý zasahuje do vodného toku. Pozrite sa na tento 2D model (ukazuje nám schému na laptope, v ktorej vidno, ako prúdi vo voda v malej riečke v mestskom prostredí, tmavšia farby znázorňuje úseky s rýchlym prúdením, svetlejšia s pomalým). Toto je Rokytka, malý tok v Prahe, kde sme miesto rovného koryta vytvorili v obnovenej údolnej nive v parku meandre. Projekt vyhral súťaž, ktorá hodnotila „klimatizačné“ stavby v Prahe (také, ktoré prispievajú k zlepšeniu a ochladzovaniu mikroklímy v meste). Museli sme použiť kvalifikované materiály, ak sme chceli presvedčiť vodohospodárov. Nie názory, dohady, že to tak bude fungovať, lebo to projektant povedal. Ale opierame sa o matematické výpočty. Používame tú istú metodiku ako ostatní vodohospodári, ktorí potrebujú exaktne dokázať potrebné údaje o rýchlostiach, hladinách alebo o eróznom zaťažení jednotlivých častí koryta. V tomto prípade sme vyhodnotili rýchlostné polia a vidíte, že prirodzený tvar meandrujúceho koryta znamená pokles rýchlosti z 2,5 až 3 metre za sekundu na 0,2 až 0,5 metra za sekundu.

A čo v tomto obrázku vidí vodohospodár?

Tu jasne vidí, ako sa rieka v meandroch spomalí, ako sa zníži jej energia. Vidí, že táto mäkká úprava toku nespôsobuje žiadne erózne škody. A teda si nebude vyžadovať zvýšené náklady na údržbu. Priebeh povodňovej vlny sa spomalí, podobne ako v klasickej retenčnej nádrži. Ide len o hydrauliku. Niet o čom diskutovať. Alebo sa pozrime na rieku Mrlina, kde sme vymodelovali desiatky kilometrov vodných tokov v 2D modeli (ukazuje ďalšie video, kde vidno energiu prúdiacich vodných tokov v krajine). Štúdiu odovzdávame práve v týchto dňoch. Toto je kľúčový a pragmatický argument, ak chceme profesionálne prezentovať, čo sa bude v rieke a v nive diať po navrhovaných protipovodňových úpravách, zmenách hrádzových systémov alebo revitalizácii to­kov.

Projektanti vo vašom tíme musia pred návrhom vodného diela povinne študovať veľké rieky na satelitných snímkach v programe Google Earth. Prečo?

Tento internetový nástroj je veľmi cenný. Najväčšie rieky sveta majú takú veľkú energiu, že ich človek ešte nedokázal úplne spútať. Práve na nich sa možno učiť, ako sa rieka správa v prirodzenom sta­ve.

No v čom je to iné, keď rieku človek spoznáva osobne?

Rieku si musíte pozrieť z leteckých snímok, aby ste pochopili, akým spôsobom v krajine funguje. Je dôležité prejsť sa aj po jej brehoch. No je pravda, že najviac som sa naučil spoznávať rieky, keď som si sadol do lode, do kanoe a rieku splavoval. Zrazu ste súčasťou rieky. Musíte pádlovať, premýšľať o rieke a s riekou. To je asi tá najlepšia výučba. Vidíte rieku, vnímate prúd. Rieku pocítite. Fyzicky. A potom všetky tie úpravy tokov, biológia, hydromorfológia, matematické modely, zrazu to máte v krvi.

Miloslav Šindlar (1964)

  • hydrogeomorfológ, projektant
  • Projektuje vodohospodárske stavby.
  • Je expertom na geomorfologické procesy vývoja vodných tokov a ich aplikáciu do praxe projektovania vodohospodárskych stavieb a krajinného inžinierstva.
  • Viac ako štvrťstoročie cestoval za riekami po celom svete, skúmal veľrieky, púštne rieky aj periodické vodné toky, zisťoval, ako formujú prostredie a ako prostredie ovplyvňuje rieky.
  • Výskum robil v USA, Peru, Čile, Nórsku, vo Švédsku, v Taliansku, vo Francúzsku, v Anglicku, Nepále, Kirgizsku, Saudskej Arábii, na Filipínach.
  • Je riaditeľom skupiny SINDLAR Group, ktorá sa zameriava na projektovanie vodných diel a krajinné inžinierstvo.
  • Dosiaľ zrealizovali vyše 1 900 projektových dokumentácií, analýz a štúdií v Česku aj v zahraničí.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#povodne #klimatické zmeny #Miloslav Šindlar
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku