Dušan Jamrich: Herectvo je moja najväčšia pasia

, 24.12.2018 12:00
Dušan Jamrich herec
„Čo ma iné obohacuje okrem hrania? Nič iné, čo by stálo za zmienku – s výnimkou rodiny – lebo naďalej sa najlepšie cítim v divadle,“ tvrdí Dušan Jamrich. Autor: ,

Poctivú drinu vníma ako samozrejmosť, bez ktorej by sa cítil ochudobnený. „Všetci z mojej hereckej generácie sú vorkoholici. Len ťažko si vieme predstaviť, čo by sme robili, keby sme nerobili,“ podčiarkol Dušan Jamrich v rozhovore pre Pravdu.

Pamätáte si na prvý vianočný zážitok alebo je to krásna pavučina detských spomienok?

Spomínam si veľmi dobre. Mal som štyri alebo päť rokov, keď som pod vianočným stromčekom našiel dvojkolku bez bŕzd. Hneď som na nej začal jazdiť okolo štedrovečerného stola. Pamätám si aj na to, ako nám rodičia dali exotické ovocie, čo bola vzácnosť…

…pretože ste vyrastali v chudobných povojnových časoch?

Samozrejme. Boli sme tri deti a raz sme dostali na Vianoce dve mandarínky. Páčili sa mi prskavky a mal som rád opekance s makom. Dodnes.

Meníte sa na Štedrý deň z herca na kuchára alebo patríte medzi väčšinu mužov, ktorí iba čakajú, na čom si večer pochutia?

Kdeže! Pravidelne 22. decembra varím kapustnicu.

Čiže nie ste „rizikový“ kuchár?

Nie, nie. A viem aj chutne pripraviť morku tak, aby bola šťavnatá. Podľa rady Kamily Magálovej.

Dávate si novoročné predsavzatia alebo je to pre vás zbytočné, keďže o sebe hovorievate, že ste vorkoholik?

Nič také si nestanovujem do nachádzajúceho roka.

Prečo?

Boli sme zvyknutí dôkladne a dlho pracovať, čo v nás zostalo. Kedysi sme mali o ôsmej ráno nahrávanie v rozhlase, o dve hodiny neskôr nasledovala skúška v divadle, popoludní to podobne pokračovalo v televízii a večer prišlo divadelné predstavenie, čím sa deň nekončil. V noci býval ešte záznam v televízii. Tak sme – v plnom nasadení – žili.

Vráťme sa ešte k detstvu. Čím pre vás zostáva nezabudnuteľná rodná Bratislava?

Napríklad spomienkami na krásne zasnežené mesto.

Prečo?

Najradšej spomínam, keď sme sa ako chlapci sánkovali zo Slavína až po Palisády, čo bol celkom dlhý úsek na to, aby sme sa vyšantili. Až neskôr úrady vyčlenili niektoré ulice na sánkovanie, lebo iné už posýpali škvarou. Pamätám sa, že ulica, odkiaľ som sa spúšťal, bývala prázdna – počas môjho detstva tam totiž parkovalo jediné auto. Aj preto Bratislava v mojom chlapčenskom období vyzerala podobne príjemne i v lete. Mohli sme bez obáv hrávať futbal na ulici, lebo len málokedy prešiel okolo nás automobil.

Čo rozhodlo, že ste sa vybrali na hereckú dráhu? Cítili ste v sebe, že jedine v tomto remesle sa budete cítiť takpovediac ako ryba vo vode?

Nie, nie. Vôbec nie. Vidina, že sa môžem stať hercom, bola jednou z možností, ako by som sa mohol uplatniť v dospelosti…

…ale nakoniec ste natrvalo zakotvili v herectve.

Keď som robil prijímačky, škola nebola odkázaná na to, aby dostala od štátu peniaze podľa počtu poslucháčov. Pred nami bola pauza jeden rok; vtedy končili štúdium len traja – Milan Kňažko, Emil Horváth ml. a jeho budúca manželka Vierka Richterová. V roku, keď som sa chcel dostať na herectvo, chýbal dostatok talentov, takže prijali len Zuzku Cigánovú a mňa, a preto neotvorili nový prvý ročník. O rok ma vzali, lebo sa už naplnil požadovaný počet prijatých. Popritom som však mal na prihláške napísanú ako druhú školu žurnalistiku.

Zabŕdli ste do nej? Alebo zostala len na papieri, na ktorom ste ju zaškrtli ako druhú možnosť?

Vôbec neprichádzalo do úvahy, že by som sa vyhol dotykom so žurnalistikou, pretože vtedy podmieňovali prijímačky na novinárčinu jednoročnou praxou. Takže rok som v tlačiarni odlieval olovo a robieval takzvané obťahy strán.

Povedali ste, že prvýkrát vzali len vás a Zuzanu Cigánovú. Bola to na fakulte herectva vzácna výnimka počas socialistickej éry, keď si mnohí papaláši presadzovali svojich potomkov na vychytené školy?

Na Vysokej škole múzických umení sa maximálne dbalo o kvalitu herectva. Latka bola nastavená najvyššie. Mimochodom, napovedá o tom aj to, že nás prijali jedenásť, ale štúdium ukončilo len sedem študentov.

Medzi básnikmi ste si zvlášť obľúbili Pavla Országha Hviezdoslava. Hovorí sa, že jeho poézia je ťažká či zložitá. Našli ste si k jeho veršom rýchlo cestu?

Žiaci sa o ňom učia od piateho alebo šiesteho ročníka základnej školy, pričom sa opakovane prízvukuje, že bol svetový básnik, ale s tým, že údajne bol nezrozumiteľný. Takpovediac z trucu som sa začal venovať Hviezdoslavovi a pochopil som, že v skutočnosti je zrozumiteľný. Jeden detail, ale pre mňa veľmi zaujímavý – osud mi to pekne vrátil, pretože na maturitnej skúške som si vytiahol otázku s týmto bardom slovenskej poézie. Mimochodom, pred pár dňami som si všimol, ako sa o Hviezdoslavovi vyjadruje John Minahane, írsky prekladateľ, ktorý ho označil za najväčšieho protivojnového básnika.

Súhlasíte s týmto prívlastkom?

Prikláňam sa k týmto slovám. Po vypuknutí prvej svetovej vojny Hviezdoslav napísal úchvatné Krvavé sonety. Stal sa vtedy jedným z mála básnikov, ktorí vystúpili proti vojnovému zabíjaniu. Existovala totiž vojnová eufória, oslavovali sa nástupy na front a podobne. Naopak, náš slovenský poetický génius sa veršami vyjadroval opačne.

Váš ďalší slovenský obľúbenec je Ľudovít Štúr, ktorého ste stvárnili v televíznom seriáli Štúrovci. Pripravovali ste sa na túto rolu nielen učením scenára, ale aj čítaním jeho životopisu a spisby?

Pochopiteľne, že to bola súčasť prípravy na nakrúcanie. Zaujalo ma napríklad, akí boli štúrovci pracovití, snaživí. Malými písmenami, ktoré mali sotva dva milimetre, dokázali často zapísať denne až zhruba 40 strán papiera. Počas dlhých večerov, keď ešte nebola elektrina, len v pološere pri sviečkach. Zaznamenávali rozprávky, povesti, piesne. Obdivuhodné!

A samotný Štúr?

Mal svoje plusy aj mínusy, ale bol veľmi cieľavedomý, pričom považujem za neuveriteľné, že to, čo začal so slovenčinou, tak sme sa toho naozaj dožili. Nebol však na to sám.

Seriál Štúrovci mal mať pôvodne deväť častí, ale okresali ho.

Čo bolo – slušne povedané – nedôstojné!

Dávnejšie ste poznamenali, že sa o to pričinili duševní bezzemkovia…

…bol to jeden taký bezzemok. Pod rúškom hnutia Verejnosť proti násiliu dokonca chcel zrušiť celý seriál.

Našťastie sa nakoniec predsa len začalo nakrúcať.

Zachránil to Roman Kaliský, ktorý sa stal riaditeľom televízie. Postavil sa proti hlúposti. Veď už boli nachystané exteriéry, urobené kostýmy a tak ďalej. A nielen toto. Začali sme totiž nakrúcať pred novembrom 1989, hodne už bolo hotové.

Vychýrenou súčasťou niekdajšej éry boli takzvané bratislavské televízne pondelky. Slovenské inscenácie o ôsmej hodine večer, na ktoré sa nedočkavo tešili aj českí diváci. Prečo zanikli?

Nepýtajte sa nezasväteného človeka. Pýtajte sa tých, čo zodpovedali za televíznu tvorbu. Bolo to však nepochybne zbytočné, unáhlené rozhodnutie, ktoré poškodilo divákov. Ja si môžem iba zaspomínať na krásne časy. Poslednú z týchto inscenácií som nakrúcal niekedy v roku 1996. Mimochodom – Herodes a Herodias.

Máte rôzne ocenenia, veľa pochvál z obce kritikov, ale možno ešte viac poteší, keď počujete pekné slová od obyčajného, náhodne okoloidúceho človeka, čo sa na chvíľku prihovorí.

Divácka odozva je ako soľ nad zlato. Keď sme už spomenuli, ako v Česku bažili po niekdajšej slovenskej televíznej tvorbe, zakaždým ma poteší, ak si niekto spomenie – či už na tie inscenácie, alebo na prednes veršov počas televíznych nedeľňajších chvíľok poézie. Taxikári, čo ma viezli, keď som bol v Prahe, alebo tamojšie recepčné v hoteloch. Zasvätene si pamätali inscenácie v televízii alebo naše divadelné predstavenia na zájazdoch.

Vaše miesto je nielen na divadelnom javisku a pred kamerami, ale aj tam, kde vyniká váš hlas bez toho, aby sme vás videli…

…prácu pri mikrofóne v rozhlase som sa učil postupne. Vďaka Imrovi Jenčovi. Začal ma pozývať na poéziu, pásma, čítanie na pokračovanie.

Vo vašom rozhlasovom účinkovaní rezonujú nielen rozprávky a drámy, ale tiež básne, ktoré ste nezameniteľne interpretovali. Koho by ste zaradili medzi troch slovenských pomyselných medailistov v prednese poézie?

Karol Machata, Ladislav Chudík, Viliam Záborský. Mimochodom, spočiatku som mal strašnú trému z pána Záborského.

Dôvod?

Pretože na prijímačkách na herectvo, keď som stál na javisku, ozval sa jeho hlas z tmy zo sedadiel v hľadisku:. „Hlasnejšie! Hlasnejšie!!“ Potom prišiel ku mne a povedal mi, aby som vyceril zuby. Poznamenal, že mám zlý predkus a tak ďalej… V ďalšom kole sa ma opýtal, koľkokrát som bol v divadle. Nazdával som sa, že chce vedieť, či v poslednom čase. Odpovedal som mu, že trikrát. Našťastie som si pána Záborského získal. Za Hviezdoslavovho Slovenského Prometea mám od neho v indexe jednotku s hviezdičkou. Dva roky po skončení školy ma prizval na spoluprácu na katedru reči. V hlasovej a rečovej technike som sa snažil, aby to nebolo len „rýchlo, potichu, pomaly, nahlas“, ale v daných okolnostiach, aby sa študent naučil deliť svoju pozornosť už počas prvých artikulačných cvičení. A tie dané okolnosti si musel vymyslieť sám.

Zaraďme ešte spiatočku do poézie. Určite ste pred viac ako štvrťstoročím videli film Cyrano z Bergeracu, v ktorom sa bravúrne zhostil hlavnej úlohy francúzsky herec Gérard Depardieu. Bol jeho výkon jednou z najväčších ozdôb svetovej kinematografie spojenej so sfilmovanými veršami?

Najväčším Cyranom pre mňa bol, je a asi aj zostane Karol Machata. Zažil som ho ako študent – v komparze. Machata bol úžasný v tom, že vedel, že naučením textu sa len začína práca na postave. Na rozdiel od niektorých hercov (podotýkam niektorých) v súčasnosti, čo sú mylne presvedčení, že naučením textu sa táto práca končí. Machata ovládal už na prvej skúške text naspamäť.

Laik, ktorý počuje v koncertnej sále skvelý zvuk hudobných nástrojov muzikantov, sa možno pýta, aký význam má vlastne dirigent, čo môže platiť aj o názore diváka v divadle v súvislosti s tým, či nejaká zásluha patrí režisérovi.

Režisér je fakticky najrozhodujúcejší. Samozrejme, že záleží aj na tom, aký dialóg vedie so spolutvorcami. Nielen s hercami a s dramaturgom, ale tiež so scénickým výtvarníkom a s osvetľovačmi. Čiže ako spája celú kompozíciu predstavenia. Predstavenie tvoria individuality, ale výsledok je kolektívny.

Jeden starší taxikár, ktorý kedysi vozil hercov domov po nakrúcaní na bratislavskej Kolibe, mi povedal, že sa najviac tešil, keď k nemu nasadol František Dibarbora. Utrúsil o ňom, že šíril okolo seba takú úžasnú energiu, že keď sa posadil do auta, ako keby sa zrazu zázračne zmenila atmosféra; nevraviac o tom, keď začal debatovať.

Zlatý Ferko Dibarbora! Čo o ňom mám povedať? Skvelý herec… Tí, čo si ho pamätajú, vedia, že rozdával smiech – nielen v divadle, ale pravidelne aj v rozhlase. Stručne – ale verím, že výstižne – o ňom poviem, že jeho vzácna vlastnosť spočívala v tom, že odzbrojoval svojou au-tent-ti-ci-tou. Zvlášť toto slovo zdôrazňujem v súvislosti s jeho povahou. Človek slniečko. Keď bol Dibarbora na výslní, asi nikto obľúbenejší vtedy nebol.

Na rozdiel od iných viacerých hercov vás televízni diváci nevídali na obrazovke dlhé roky. Prečo? Považovali ste pri vašej náročnosti na kvalitu ponúkané scenáre za gýčovú tvorbu?

Nedá sa to tak povedať. Nakrúcal som v seriáli Ulica, ktorý vysielala súkromná česká televízna stanica, a účinkoval na Slovensku v seriáli Chlapi neplačú. Mne neprekáža, ak sa robí rýchlo, ale každý musí byť pripravený. Stalo sa mi napríklad, že jeden nemenovaný herecký kolega si položil vedľa mňa na gauč text. Rozčúlilo ma to. Povedal som, že si odskočím zapáliť cigaretu a keď sa to naučí, aby ma až potom zavolali nazad. Neznášam povrchnosť, nepripravenosť či výnimočne dokonca až lajdáctvo.

Ako hodnotíte generáciu hercov mladších od vás? Nie tých, čo majú menej ako 30 rokov, ale už vyzretých – povedzme v rozmedzí 35 až 45 rokov.

Nepáči sa mi zovšeobecňovanie. Nemám rád vytváranie takej a onakej hereckej generácie. Naozaj sa to nesnažme umelo zovšeobecniť – sú totiž niektorí veľmi dobrí a iní zase slabší, čiže tí, čo neinšpirujú. A v repertoárovom divadle je cenné odovzdávanie skúseností. Odovzdávanie štafety.

Vyniká napríklad Táňa Pauhofová? Naposledy sa blysla v českom filme o Josephovi Goebbelsovi.

Tánička je hviezda. Myslí jej to. Dokáže pochybovať. A pochybnosti ju nesú dopredu.

Hovoríme o vašom remesle, ale čo ďalšie vás ešte v živote napĺňa?

Herectvo je moja najväčšia pasia. Stále mám v ňom veľa práce, takže bývam rád, ak stihnem okolo domu pokosiť trávnik. Čo ma iné obohacuje okrem hrania? Nič iné, čo by stálo za zmienku – s výnimkou rodiny – lebo naďalej sa najlepšie cítim v divadle, a, samozrejme, podobne pred kamerou, rozhlasovým mikrofónom i v dabingu.

Čiže s herectvom bude súvisieť aj vaša odpoveď, keď sa opýtam, čo si najmä želáte v blížiacom sa budúcom roku.

Neuhádli ste. Súvisí to so situáciou vo svete. V kútiku duše sa bojím, a pritom dúfam, aby nevznikla nejaká vojna – prípadne aby sa už existujúca nerozšírila tak, že by sa dotkla Slovenska, Európy… Východná časť Ukrajiny, kde stále zomierajú ľudia, nie je od nás tak veľmi vzdialená, ako si niektorí možno neuvedomujú či nepripúšťajú…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vianoce #Dušan Jamrich
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku