Hudbou sa dá zaklopať až na nebeskú bránu

, 25.12.2018 06:00
Peter Michalica
Peter Michalica. Autor: ,

Nielenže je vynikajúci muzikant, ale o vážnej hudbe vie pútavo a zrozumiteľne rozprávať ako málokto. Začínal pri klavíri, ale vybral si napokon sláčik. Peter Michalica je jeden z najuznávanejších slovenských huslistov a vážený vysokoškolský profesor. „Jednou z prekážok vnímania vážnej hudby môže byť aj to, ak sa jej človek snaží silou-mocou porozumieť. Hudba to totiž nepotrebuje. Stačí jej len otvoriť srdce. Existuje, aby nás vnútorne obohatila vlnami, ktorými sa do nás vlieva,“ zdôraznil 73-ročný virtuóz v rozhovore pre Pravdu.

Textár, básnik a spisovateľ Boris Filan povedal, že ste odborník na dve veci – na jedlo a hudbu. Čo vám viac chutí, čo máte radšej?

Hudba je pre mňa základná esencia života a dobré jedlo je životobudič. Takže hudba a jedlo sú rovnako nevyhnutné.

O šachu sa hovorí, že hraničí so športom a s umením zároveň. Ako je to s hudbou? Prelína sa v niečom s niečím? Alebo čisto platí, že hudba = hudba?

Prelína sa so všeličím. Aj s metafyzikou. Tvrdím, že cez pozitívne zakódované tóny sa dá zaklopať až na nebeskú bránu. Hudba sa súčasne prelína s etikou, históriou, dokonca aj s politikou. Cez posolstvá starých majstrov sa neverbálnym spôsobom dozvedáme o minulosti.

Nie je pôvabnejšej veci na svete, ako je dievča v rozkvete – napísal básnik Ján Smrek. Jeho navonok prosté rýmy môžu mnohým otvoriť vstupnú bránu do ríše veršov v zložitejšej podobe poézie. Existujú podobné dvere do sveta vážnej hudby?

Jednou z prekážok vnímania vážnej hudby môže byť aj to, ak sa jej človek snaží silou-mocou porozumieť. Hudba to totiž nepotrebuje. Stačí jej len otvoriť srdce. Hudba vniká do nás cez všetky zložky vedomia, teda aj cez podvedomie či nadvedomie. Existuje, aby nás vnútorne obohatila vlnami, ktorými sa do nás vlieva.

Väčšinou si asi ľudia myslia o huslistoch, že sú vážni, pokojní a rozvážni; napríklad nie ako impulzívni tenisti, ktorí rozmlátia raketu. Je to správny alebo falošný dojem? Stalo sa vám, že ste niekedy od hnevu zničili husle?

Pódium ponúka veľmi málo príležitostí, aby sa huslista nahneval, oveľa častejšie sa to vyskytuje v bežnom živote. Mimochodom, nazdávam sa, že muzikant, ktorý sa nevie správne nahnevať, zrejme nebude presvedčivý interpret. Je to prirodzená ľudská vlastnosť; samozrejme, že ju treba vedieť vo veľkej miere ovládať. Spravodlivý hnev patrí aj k hudbe. Poznám ľudí, ktorí rozbili husle, ale našťastie boli amatéri. Väčšinou boli ešte v puberte, keď ich rodičia nútili chodiť do hudobnej školy. Keď ju konečne prestali navštevovať, niektorí zničili husle. Jeden kamarát to vyriešil inak.

Ako?

Volal sa Svetozár Stračina. Už nebohý veľmi známy folklórny autor mal „obesené“ husle na stene v dome, čo bola pomsta za to, že na nich musel hrávať v detstve.

Vy ste nikdy nepomysleli na „popravu“ huslí?

Asi ťažko nájdete niekoho, kto v krízovom momente na pár sekúnd nemal chuť zúčtovať s niečím, čo pritom robí zanietene, s láskou.

Takže váš hudobný nástroj niekedy v minulosti skončil ako drevené úlomky s pokrivenými strunami?

Nie, nie. Chvalabohu nie, ale prezradím, že párkrát mi k tomu veľa nechýbalo. Keď som nacvičoval ako konzervatorista a cítil som, že sa mi niečo nedarí, tak som naozaj chcel hodiť husle o zem. Našťastie som sa na to nikdy neodhodlal. Jednak som tie husle miloval, jednak som vedel, že otec za ne zaplatil 2¤500 vtedajších československých korún, čo boli v tej dobe veľké peniaze. Bolo by mi to ľúto, zostal som teda chvíľku len v stave zúrivosti sám na seba, čo ma zakaždým rýchlo prešlo. Najmä ak som sa potom dokázal sám na sebe zasmiať. Je to skvelý ventil. Krízy sú však potrebné.

Ako to myslíte?

Každý človek občas potrebuje krízy vo vlastnom vývoji. Bez nich môže život vyzerať nudne, zrazu si uvedomíte, že niečo vám chýba. Odbočím na chvíľu od samotnej hudby. Krízy sú na vytvorenie protilátok. Doplácajú na to ľudia, ktorí žijú v absolútnej, sterilnej čistote. Potom im chýbajú protilátky. Vývin je ako schodisko nahor. Jeho normálny stav je vodorovná časť schodu a kolmá časť je kríza. A až keď ju človek prekoná, dostane sa o stupienok vyššie. Som presvedčený, že tí, čo naozaj dosiahli v hudbe výnimočné úspechy, majú za sebou oveľa viac kríz než počet dielov mexických televíznych seriálov.

Vie sa o vás, že zvlášť ste sa zaľúbili do barokovej hudby. Prečo?

Nie je to iba barok. Pýtali sa ma neraz, koho považujem za môjho najobľúbenejšieho skladateľa. Nedá sa vysloviť len jedno meno. Ako keby ste sa opýtali matky, ktoré zo svojich početných detí má najradšej. Mám desiatky obľúbených autorov. Dominantné postavenie ale asi patrí štyrom, ktorých priezvisko sa začína písmenom B.

Konkrétne?

Johann Sebastian Bach, Ludwig van Beethoven, Johannes Brahms a Béla Bartók – moji štyria favoriti. Wolfgang Amadeus Mozart však patrí medzi favoritov aj bez „béčka“.

Vráťme sa k baroku.

Napĺňa ma vnútorným pokojom. Časový odstup od éry baroka je dostatočný na to, aby sme ho vnímali skôr z blahodarnej stránky. Prežívam ho s určitým nadhľadom, kým do romantickej hudby sa ponorí poslucháč ako do niečoho, čo ho obklopuje – čo je takpovediac ešte súčasťou jeho života. Neskorý romantizmus sa síce skončil v 30. rokoch 20. storočia, ale stopy po ňom sa zdajú byť ešte stále relatívne čerstvé. Cielil nielen na ľudské city, ale aj pudy, naopak, barok preciťujem ako zásobáreň určitej stability. A nezabúdajme, že o predĺženie romantizmu sa postarala nielen opereta či muzikály, ale aj významná časť pop-music.

Zaujal ma názor, keď ste sa raz zmienili, že Mozart je mimoriadne ťažký na interpretáciu. Hudobný laik si povie, ako je to možné, lebo si predstaví skúseného virtuóza, ktorý si jeho dielo dôkladne nacvičí, a preto by nemal mať problém ľahko ho zahrať.

Mozart je vo svojich požiadavkách presnosti a brilantnosti neuveriteľne náročný. Zahrať ho je hrozne namáhavé. Mozartova hudba je oveľa viac exaktná ako skladby jeho súčasníkov či neskôr romantikov.

Prečo?

Lebo Mozart dával obrovský dôraz na detail, a ak ten „nechrumká“ presnosťou, potom niečo pokrivkáva. Pre hudobníka je zložité, aby splnil viaceré nároky – dodržať exaktnosť, nestratiť však spontánnosť, pričom sa vyžaduje aj dávka „ležérnosti“, niečo ako v džeze. Kto hrá Mozarta upäto, môže to zabaliť, pretože mozartovská duša hudby sa stráca. A ešte niečo: Wolfgang Amadeus dokázal urobiť všedné veci magicky nevšednými. Preto jeho hudba neznáša všednú interpretáciu.

Prehoďme výhybku na trati vážnej hudby. V populárnej sa na veľa skladieb vrátane spevákov či skupín zabudne aj menej ako po desiatich rokoch.

Aj vo vážnej hudbe sú stovky autorov, ktorých kvalita sa nestotožnila s nesmrteľnosťou. Problémom iných zase mohlo byť, že boli odkojení gýčom. A medzi nami: nebyť konfliktov s Mozartom, bol by kedysi slávny Salieri na periférii dejín umenia. Tieto moje tvrdenia platia v mnohonásobne väčšej miere o hudbe populárnej. Nezabúdajme, že ju tvorí vysoké percento hrubozrnného amaterizmu. Vrátane textov, a aj gýč tu má často domovské právo. Našťastie, nemalá časť publika nie je „padnutá na hlavu“ a ani bdelí podnikatelia zvaní manažéri nedokážu zabrániť zániku takýchto skladieb.

Ako si vysvetľujete, že kapela The Beatles zostáva vlastne živá naďalej po niekoľkých desaťročiach od svojej najväčšej slávy?

The Beatles priniesli toľko nového do populárnej hudby, že ich miesto sa stalo prakticky nezastupiteľné. Pochopiteľne, že na niektorých interpretov sa postupne zabudne, ale na kľúčové zjavy určite nie. Je to ako vo vážnej hudbe. Niccolo Paganini zostane Paganini, pretože priniesol niečo úžasné, čo nikto pred ním… Mimochodom, istotne nie náhodou členovia The Beatles išli do Indie, aby sa poučili a inšpirovali z miestnej tradičnej hudby. Táto kapela sa stala veličinou, na ktorú sa nezabudne. Málokto im môže v ich žánri konkurovať.

Poďme naspäť na koľaje husľovej ríše. Ospevujú sa husle, ktoré vyrábal Antonio Stradivari. Bol nespochybniteľne geniálny?

Zaslúžene sa stal legendou, ale nie je jediný. Preslávili sa aj ďalší dvaja talianski husliari Giovanni Battista Guadanini a Giuseppe Guarneri del Gesú. Považujem ich za „svätú trojicu“ husliarskych mágov. Stradivari mal primát v tom, že jeho nástroje nielen skvostne zneli, ale boli aj nádherné, geniálne esteticky vyrobené. V 18. storočí síce žili talianski majstri, ktorých husle majú vynikajúci zvuk, ale ich estetická stránka mohla byť trochu hrubšia. Preto im chýba prívlastok „kráľovnej krásy“ v husliarstve – na rozdiel od Stradivariho.

Presvedčili ste sa priamo o jeho výnimočnosti?

Mal som možnosť vyskúšať si niekoľko z jeho huslí. Niektoré zodpovedali genialite Stradivariho. Našli sa však aj také, ktoré bohvieako nezneli. Napriek tomu ich hodnota je viac ako desiatkynásobne vyššia než v prípade výborných huslí od iných výrobcov súčasníkov, čo vyplýva z toho, že stradivárky sú legendárny pojem; vec, za ktorú sú bohatí záujemcovia ochotní zaplatiť horibilné sumy. Je to to isté ako pri obrazoch – aj menej vydarený Rembrandt zostane Rembrandtom.

Peter Michalica.
Peter Michalica. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Čo je predpoklad výborne vyrobených huslí?

Musí to byť kombinácia toho, čomu sa v súčasnosti hovorí know-how, a remeselnej zručnosti, pretože majstrovské husle by mali byť vyrobené ručne od A do Z. Dôležitá je skúsenosť husliara, a samozrejme, čo sa naučil v dielni prestížneho majstra. Mnohí slávni Taliani by totiž nikdy nedosiahli najvyššie méty, keby sa predtým nezaúčali u geniálneho husliara.

Aké detaily hrajú významnú úlohu?

Napríklad lak. Plní nielen estetickú a ochrannú funkciu, ale aj akustickú, tiež vplýva na zvuk huslí. Skladá sa z viacerých vrstiev a pomer ich hrúbky závisí od receptúry jednotlivých majstrov. Každá vrstva laku pozostáva z niekoľkých, niekedy aj šiestich, zložiek. Ich pomer tiež spadá do tajomstva tvorcu. Ďalej dosky huslí, čiže ich spodná a horná časť, majú rôznu hrúbku na rôznych miestach – niekto im dá o milimeter viac, iný uberie milimeter, čo sa nemenej podpisuje na akustike. Výroba huslí je tajomné kúzlo každého majstra, pretože keď sa pohráva s detailmi, môže využiť státisíce možných kombinácií.

Skvelá hra na husliach si vyžaduje tisíce hodín cvičenia. Ako to vyzeralo, keď ste začínali na tomto hudobnom nástroji?

Ako chlapec v Kremnici, kde som sa narodil a vyrastal, som na hudobnej škole cvičil katastrofálne málo. Stará mama mi často musela dať po zadku. Keď som odohral okolo dvadsať minút, mal som pocit, že už ako dlho som cvičil… Zlepšilo sa to, keď som sa pripravoval na prijímačky na konzervatórium. Keď ma prijali, nastal zvrat – cvičil som denne dokonca až päť či šesť hodín.

Ako ste vstúpili do hudobnej ríše? Mali ste takpovediac hudbu v génoch, prípadne vás ovplyvnila mamička, na ktorú ste v jednom rozhovore spomínali, ako krásne spievala?

Hrala aj dobre na klavíri, ale naozaj zvlášť nádherne spievala. Bohužiaľ, dlho som si to nemohol vychutnať, lebo zomrela, keď som mal ešte len šesť rokov. V našej rodine bola hudba samozrejmosťou napriek tomu, že otec nebol príliš muzikálny, ale na druhej strane bral moje štúdiá až takmer posvätne. Kedysi v určitých sociálnych vrstvách bolo samozrejmé, že deti chodili do hudobnej školy. Náklady na ňu v mojom detstve prakticky nijako nezaťažovali rodinný rozpočet, išlo o symbolické peniaze. V súčasnosti by si istotne priemerne zarábajúci rodičia rozmysleli, či môžu dať všetky štyri deti do hudobnej školy.

Bach sa stal dôkazom toho, čo je napísané v prastarej knihe – že človek bol stvorený na obraz Boží. Jeho hudba je zrkadielko Božej dokonalosti.
Peter Michalica

Čo je dôležité pred optimálnym výkonom na pódiu? Ničnerobenie, zdriemnutie, krátka prechádzka?

Veľakrát na prvý pohľad ideálne podmienky nemusia byť blahodarné, ako sa zdajú. Často keď má hudobník veľa času na prípravu, zároveň má dosť času na prípadné pochybnosti a na trému. Býva lepšie, keď sa veci rýchlo dejú. Je to ako s tým, čo sa hovorieva, že najväčšie víťazstvá dosiahne hladný, unavený vojak. Potvrdilo sa mi to v hudobnom živote.

Konkrétne?

<Ak>Napríklad keď sme koncertovali v Taliansku, museli sme zvládnuť dlhé presuny a neraz sme prišli tesne pred začiatkom koncertu. Vybaliť husle, prezliecť sa, na iné nebol čas. Práve v takých prípadoch sa stávalo, že sme potom predviedli výborný výkon. Človek je zrazu uvoľnený, vraví si, že ak niečo nevyjde podľa predstáv, môže si povedať, že predsa ho ovplyvnilo dlhé cestovanie. Mával som menej zábran, v dobrom zmysle slova som sa zbavil pocitu zaťažujúcej zodpovednosti, ktorá má často brzdiaci účinok.

Precestovali ste takmer celý svet. Je obecenstvo rôzne v jednotlivých krajinách?

Existujú určité rozdiely, ktoré sa odvíjajú od temperamentu a mentality. Južania reagujú veľmi temperamentne. Či už v Taliansku, alebo v Španielsku sa mi stalo, že som nedohral posledný akord a poslucháči už nevydržali a začali mohutne tlieskať. Naopak, pamätám si na recitál v Tallinne. Aplauz publika sa nám zdal vlažný, a pritom som bol presvedčený, že som hral najlepšie, ako som vedel. Podobne moji kolegovia. Keď sme dohrali, prišiel za nami riaditeľ filharmónie, ktorý sa čudoval, prečo nepridávame. Prízvukoval, že obecenstvo je predsa nadšené. Dalo to však najavo tak, že sme to necítili. Vyplýva to z toho, že prejavenie spontánnych emócií je odlišné medzi južnými a severnými časťami Európy.

Je známe, že veľmi dobré meno získali slovenskí filharmonici v Japonsku.

Je to pravda, a aj preto sa treba vedieť na pódiu odmeniť náročnému japonskému obecenstvu. Tamojšie publikum je nielen zvlášť vnímavé, ale aj znalé. Japonci dokážu prísť na koncert s partitúrou, poznajú skladbu s notovým záznamom. Obdivujem ich v tom.

Čo zažívate v momente, keď dohráte na pódiu? Vtedy, keď sa spustí búrlivý aplauz a cítite, že ste vydali zo seba maximum.

Eufóriu. A celý čas silné prepojenie s publikom. Vysilím sa, som vyčerpaný, ale súčasne mi obecenstvo vracia vydávanú energiu. Je to princíp dynama – čím viac sa krúti, tým viac sa dobíja. Mimochodom, či už koncertný výkon, alebo spevácky v opere je obrovská fyzická a mentálna námaha. Úbytok hmotnosti huslistu je asi porovnateľný s hokejistom, ktorý odíde do šatne po záverečnej siréne. Keby som sa po koncerte postavil na váhu, uvidel by som, že mám o dve kilá menej.

Určite poznáte životopisy vašich zvlášť obľúbených skladateľov. Kto stojí napríklad za zmienku niečím ojedinelým?

Luterán Bach má jednu prioritu medzi kompozítormi. Keďže niekoľko rokov pracoval ako hudobník v službách katolíckej cirkvi, tak sa stal vlastne prvým ekumenickým skladateľom v dejinách. Na jednej strane zložil geniálne evanjelické chorály a na druhej strane zase krásnu katolícku omšu H mol. V Nemecku sa to mohlo stať, ťažko by som si to vedel predstaviť v Taliansku.

Dá sa špekulovať o hudbe tak, že v niečom odzrkadľuje životný príbeh svojho autora alebo prostredie, v ktorom sa nachádzal?

Existovali skladatelia, o ktorých to platí, ale boli aj takí, u ktorých sa osobný život v komponovaní prejavil len skôr podvedome. Napríklad Bachova hudba je odhmotnená od jeho problémov, žil totiž v skromných podmienkach. Počas svojho života bol pritom málo uznávaný. Dokonca jeho piati synovia boli vtedy slávnejší ako ich otec. Bach však vynikal. Stal sa dôkazom toho, čo je napísané v prastarej knihe – že človek bol stvorený na obraz Boží. Jeho hudba je zrkadielko Božej dokonalosti.

Sú aj v súčasnosti niektorí skladatelia podceňovaní a, naopak, prípadne preceňovaní? Respektíve existujú i zvučné mená spájané s geniálnymi skladbami, ale ich slabšie diela sa velebia len preto, že ich zložili oni?

Už som spomenul, že aj horší Rembrandt zostáva Rembrandtom. Vyskytuje sa to tiež v hudbe. Poznám úžasných tvorcov, ktorí zložili aj – takpovediac – oddychové skladby. Sú to diela, v ktorých génius neprenikol na najvyššiu métu. Nájdeme aj kompozítorov, ktorí ako keby seba opakovali. Napríklad téma jedného Mozartovho terzetta znie takmer totožne s témou slávnej Malej nočnej hudby, je len v inej tónine. Preto sa terzetto prakticky ani nehráva. Skrátka našli by sme skladateľov, ktorí tak veľa tvorili, že variovali časti vlastných diel. Zovšeobecnene to vnímam tak, že horšie skladby géniov potvrdzujú, že aj oni boli len ľudia.

Váš život nie je ponorený výhradne do hudby. Poznáte sa s vynikajúcimi hercami a literátmi. Ktorí medzi nimi vynikajú?

Mal som šťastie a česť veľakrát účinkovať v recitáloch s mnohými výnimočnými hercami a herečkami. Koho vybrať? Napríklad už zosnulí Mikuláš Huba a Ladislav Chudík, ale aj skvostná Vierka Strnisková. Spomedzi žijúcich – Mária Kráľovičová, ktorá je pre mňa vzor zázraku životnej vitality (má 91 rokov a stále je aj profesionálne sktívne, pozn. red.).

A čo literáti?

Slovensko má viacero nezabudnuteľných osobností. Platí však o nich podobne ako o českých autoroch to, že ich rečou hovorí málo miliónov ľudí. Keby Karel Čapek písal anglicky, nemecky alebo francúzsky, tak je ešte svetovejší. Mojím slovenským bardom na prvom mieste je básnik Milan Rúfus. Považujem ho v poézii za porovnateľne geniálneho ako v hudbe Bacha. Tvrdím, že keď niekto navrhol Rúfusa na Nobelovu cenu za literatúru, tak moja diagnóza znie, že nobelovka je už taká spolitizovaná, že si nezaslúži, aby sa stal jej nositeľom majster Rúfus.

Čo umocňuje váš dojem, že ho označujete za geniálneho?

Rúfusova viera a jej hĺbka je vysoko nadkonfesná. Ako evanjelik opísal tak nádherne Kristovu matku, ako žiaden z básnikov katolíckej moderny.

Rúfus písal aj ľúbostné básne. Stačí spomenúť len jeden verš: Mám ústa plné tvojich úst…

Áno, ale rád by som upozornil na to, že naplnil svoj život tým, čo prežil. Utrpením k radosti – ako povedal Beethoven. Jednak išlo o postihnutú dcéru Zuzku, jednak bol vážne neurologicky-pohybovo chorý. Rúfus bol síce človek utrpenia, ale pritom bolo neuveriteľné, že dokázal písať dokonale o šťastí.

Môže sa stať hudba liekom na ubolenú dušu?

Hudba to dokáže, ale závisí od poslucháča, či má na to dispozície. Môžu byť totiž ľudia, ktorí počujú najkrajšiu hudbu, ale nič s nimi neurobí. Naopak, veľmi dobre si pamätám na prípad, keď hudba pomohla ťažko ubolenej duši, keď uvoľnila pocit zvieraného srdca.

Kto sa vám s tým zdôveril?

Videl som to na vlastné oči. Zažil som to, keď režisér Martin Hollý kedysi býval v rovnakom družstevnom dome ako ja. Zazvonil pri dverách a poprosil ma, aby som mu prišiel zahrať na husliach. Bol zničený, lebo v ten deň spáchal samovraždu jeho najlepší priateľ, herec Ivan Mistrík. Martin bol psychicky zdemolovaný.

Čo ste spravili?

Uvedomil som si, že asi najlepšie bude, keď mu zahrám Bacha. Približne hodinu som mu hral neprestajne jeho skladby a chvalabohu pozviechal sa z Mistríkovej smrti.

Smiem byť intímny? Pomohla aj vám hudba? Matka vám zomrela, keď ste boli ešte len chlapec.

Myslím si, že to bol v detstve impulz, aby som sa rozhodol stať hudobníkom… Mamička bola vážne chorá, v podstate som sa pripravil na jej smrť. Môže to vyznieť kruto, ale neprežíval som šialene ťažko, keď zomrela, čo vyplýva z toho, že sme v rodine museli rátať s jej odchodom z pozemského sveta. Anjelsky sa potom starala o mňa babička. Keď zomrela o päť rokov po mamičke, cítil som to ako 12-ročný chlapec oveľa viac. Mal som veľkú psychickú traumu. Nepomáhali mi však husle.

Prečo nie ony?

S husľami sa ťažko improvizuje. Sedel som preto pri klavíri. Dlhé hodiny. Vymýšľal som si hudbu. Veľmi mi to pomohlo. Dostalo sa mi do podvedomia, že keď hudba mohla takto pomôcť mne, prečo by som ja ňou nemohol pomôcť iným. Skromne sa nádejam, že tento pocit či dojem z chlapčenského veku sa stal v dospelosti skutočnosťou.

Peter Michalica

  • Pochádza z Kremnice, kde sa narodil 10. júla 1945. V rodnom meste chodil do hudobnej školy.
  • V rokoch 1959 – 1965 študoval na bratislavskom konzervatóriu. Neskôr sa stal poslucháčom Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave (1965 – 1969).
  • Hudobné vzdelanie si potom rozšíril na konzervatóriách v Moskve (1971 – 1974) a v Bruseli (1975). Neskôr absolvoval viacero majstrovských kurzov v zahraničí.
  • S husľami odohral tisíce koncertov. Veľké vedomosti o hudbe odovzdáva študentom. Ako hosťujúci profesor pôsobil v USA – na Michiganskej štátnej univerzite a na Wayneovej štátnej univerzite.
  • Od roku 1989 vyučuje na VŠMU, od roku 2004 ako profesor. Zároveň vzdeláva poslucháčov Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne.
  • Je známy propagátor vážnej hudby nielen ako interpret. Vytvoril o nej veľa rozhlasových a televíznych relácií. Pamätal pritom aj na hudobnú osvetu medzi najmladšou generáciou – mnohí si určite spomenú na Michalicov 30-dielny rozhlasový cyklus pre žiakov základných škôl.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Peter Michalica
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku