Každá nová generácia má svoju osmičku či deviatku

Končí sa „osmičkový“ rok s viacerými okrúhlymi „osmičkovými“ výročiami. Ako sa ich zmocnili historici u nás doma i v zahraničí? Čím novým prispeli do objasnenia dávnych udalostí, ktoré zmenili svet i slovenskú spoločnosť? Čo z týchto dejov - a ako - rezonuje v súčasnosti? Je pre nás história matka múdrosti alebo si vystačíme aj bez nej? O tom a všeličom inom hovoríme s doktorom vied Dušanom Kováčom z Historického ústavu SAV.

01.01.2019 08:00
sav, Dusan Kovac Foto: ,
Doktor vied Dušan Kováč z Historického ústavu SAV.
debata (10)

V našich končinách sa vraj musí každých dvadsať rokov udiať niečo zásadné, dramatické. Aký máte vzťah k "osudovým“ osmičkám minulého storočia? Majú vôbec nejaký význam pre historickú vedu alebo jej popularizáciu?

Osmička nie je pre numerológov významné číslo. Ja hovorím tak: keby sa tvorcovia nášho kalendára lepšie vyznali v aritmetike a zaradili doň aj rok nula, ktorý tam nemáme, tak dnes hovoríme o sedmičkách. A to už by bolo pre numerológov čosi, čo je zaujímavé. Na druhej strane treba povedať, že v moderných dejinách – o stredoveku si to netrúfam povedať – keď už politika a verejná činnosť prešli na väčšinu ľudí, tak od polovice 19. storočia na každú novú generáciu pripadá nejaká radikálnejšia zmena – povstanie, revolúcia, štátny prevrat. Pretože každá nastupujúca generácia sa chce presadiť na úkor predchádzajúcej. Je však dobre, že sme mali na Slovensku tie osmičky, lebo ľudia sa vďaka nim o dejinách svojho národa a o spoločnosti predsa len niečo dozvedia.

V tomto roku sme si pripomenuli niekoľko „osmičkových“ výročí, najvýznamnejším bola storočnica vzniku ČSR a zároveň aj ukončenia Veľkej vojny – prvej svetovej. Vy sám ste k tomu prispeli niekoľkými historickými štúdiami, ale chcem sa opýtať, čo vás z bohatej knižnej žatvy venovanej týmto jubileám najviac zaujalo? Vyskytli sa aj nejaké zásadné objavy, schopné prepísať dejepisy?

Čo sa týka Veľkej vojny – a keď sa na to pozeráme v celosvetovej škále – musím, žiaľ, konštatovať, že v historiografii a v spoločenských vedách vôbec sa začína objavovať jeden nepríjemný moment. Mnohí odborníci, vedci, majú akési nutkanie, že musia priniesť niečo nové. A to za každú cenu.

Aby prilákali pozornosť?

Asi aj v súvislosti s tým, ale aj preto, aby čelili možným výčitkám: ak ste nepriniesli niečo nové, tak načo ste tu vlastne? Čiže sú vystavení tlaku zvonku, a ten sa v prípade výročí Veľkej vojny prejavil dosť výrazne. Už pri storočnici vzniku prvej svetovej vojny, pred štyrmi rokmi, sa objavila práca historika Christophera Clarka, pôvodom z Austrálie – dnes pôsobí v Cambridgei – s názvom Námesačníci. Vraj Veľkú vojnu vyvolali nejakí námesační, čiže chorí ľudia, a tiež malé Srbsko. Toto tvrdenie však nájdeme aj u iných súčasných historikov a je jednoducho nezmyselné.

Clark tvrdí aj niečo iné: že vinné za vznik Veľkej vojny boli všetky zúčastnené štáty…

To je dnes priam tendencia rozdeliť vinu na všetkých, ale tú vojnu vyvolal len jeden, ktorý mal takpovediac ruku na spúšti. To, že boli spory a že všetky zainteresované krajiny sledovali vlastné záujmy a mali svoje ciele, je jedna vec. Ale začať vojnu, stlačiť spúšť, to je niečo iné. A v tomto ohľade sa nič v historiografii nezmenilo: vojnu začalo Rakúsko-Uhorsko na nátlak Nemecka. Nemôžem si pomôcť a musím na tom trvať, lebo poznám s tým súvisiace dokumenty. Nemci síce vtedy písali do Paríža, Londýna a Petrohradu, že vojnu nechcú a že chcú rokovať. Ale dôležité je, čo v tom čase písali do Viedne, aký nátlak na ňu vyvíjali: začnite, a to čím skôr! A nie je predsa náhoda, že len čo sa začala vojna, tak Nemecko okamžite napadlo neutrálne Belgicko, aby sa dostalo do Francúzska… Skrátka, na tých základných, dávno verifikovaných faktoch sa nič nezmenilo. Preto, ak ich niekto chce silou-mocou zmeniť, nahradiť niečím úplne novým, tak si musí vymýšľať.

A pokiaľ ide o koniec vojny?

Objavili sa názory niektorých amerických a britských historikov, že vraj nebola jedna Veľká vojna, ale boli dve, pričom druhá sa začala niekedy v roku 1917 alebo dokonca po roku 1918, už po uzavretí prímeria. Nuž, v Rusku vtedy prebiehala občianska vojna, ale to predsa nebola nová Veľká vojna, ale iba dôsledky tej pôvodnej a podľa mňa jedinej Veľkej vojny.

Ide o nové teórie alebo skôr o nový výklad starých známych faktov?

Nie som proti tomu, aby sa veci po novom interpretovali, ale musím mať na to vážne argumenty. Nie vymyslieť si teóriu a potom pre ňu hľadať argumenty. Metodológia, ktorá platí pre každú vedu, nielen pre historiografiu, vás jednoducho nepustí.

Naďalej pozorovať rozdiely medzi tým, ako vykladajú príčiny a dôsledky Veľkej vojny historici z tábora vtedajších víťazov a z tábora porazených?

Hneď po roku 1918 sa vojna a najmä mierové zmluvy interpretovali rozdielne a dodnes to svojím spôsobom trvá. Tu vari treba pripomenúť, že Versailleská mierová zmluva obsahuje jeden článok, v ktorom sa uvádza, že Nemecko je vinné za rozpútanie prvej svetovej vojny. Tento moment nemeckú spoločnosť veľmi zasiahol. Propaganda ešte pred vojnou vykresľovala nemeckú politiku ako solídnu, civilizovanú, a to v protiklade so "slovanským barbarstvom“. A zrazu prišla táto rana. Na nemeckú spoločnosť to pôsobilo oveľa horšie ako strata území. Pravdaže, tí, čo vojnu rozpútali, predpokladali, že bude ako všetky predchádzajúce, že potrvá najviac tri mesiace. Až keď sa ukázalo, aká strašná to bola vojna, s miliónmi padlých, až potom sa začali z toho "vyviňovať“.

Ako?

V Nemecku to fungovalo tak, že keď generáli videli, že vojna je prehratá, požiadali cisára, aby poslal politikov dohodnúť prímerie Áno, prímerie za Nemecko nepodpisovali vojaci, ale civilisti, viedol ich Matthias Erzberger, katolícky politik. Hoci už vtedy platilo, že politici robia mierové zmluvy, kým prímerie – vojaci. To potom dovolilo nemeckým generálom tvrdiť, že oni vojnu neprehrali na bojisku, ale dostali dýku do chrbta, že nemecká armáda je neporazená. A Erzberger, ktorý podpísal prímerie, na to doplatil – sfanatizovaní námorníci ho zavraždili ako hlavného vinníka,

Aký mier po takejto vojne si Nemci pred sto rokmi predstavovali?

Spoločnosti v Nemecku, Maďarsku, v menšej miere v Rakúsku, čiže v porazených krajinách, s ktorými sa parížske zmluvy uzatvorili, sa už počas rokovaní vo Versailles dožadovali „spravodlivého mieru bez anexií a reparácií“ – ako sa vtedy hovorilo. Spravodlivý mier je vždy problematický, tobôž po takej strašnej vojne, ako bola prvá svetová. Veď Nemci mohli len rok predtým uzavrieť spravodlivý mier so sovietskym Ruskom v Brest-Litovsku. Rusko bolo porazené, žiadalo o prímerie. A Nemecko spolu s Rakúsko-Uhorskom mu nadiktovali najhorší mier, aký si len dokážeme predstaviť. Rusko prišlo o obrovské územie a ekonomicky sa vlastne dostalo pod kontrolu Nemecka.

Porazené štáty sa vtedy odvolávali na samourčovacie právo národov…

…ale keby sa toto právo uplatnilo, tak porazené Nemecké by si bolo zväčšilo územie o Rakúsko, o Nemcami obývané české oblasti, o časť Sliezska, dokonca o Gdansk. Čiže vo vojne porazený štát by zväčšil svoje územie niekoľkonásobne. Podobná predstava je úplne absurdná a keby francúzsky premiér Georges Clemenceau podpísal takúto mierovú zmluvu, neprežil by vo funkcii ani dva dni.

Medzi porazenými štátmi sa teda ocitlo aj Maďarsko a jeho spoločnosť má dodnes problém vyrovnať sa s trianonskou zmluvou, ktorá je súčasťou parížskeho mierového systému. Ako to ovplyvňuje maďarskú historiografiu?

V maďarskej historiografii dlho prežívala téza, že Uhorsko nebolo za vojnu zodpovedné, že za to mohla cisárska Viedeň. Veď István Tisza, vtedajší uhorský ministerský predseda, v prvej fáze, keď sa rozhodovalo o vyhlásení vojny, vojnu odmietal. On ju však neodmietal ako pacifista, ale videl veľké riziká s tým späté pre samotné Uhorsko. Treba povedať, že keby Tisza – a s ním uhorská politická elita – napokon nebol súhlasil s vojnou, cisár František Jozef I. by ju nemohol vyhlásiť, také pravidlá totiž platili v rakúsko- uhorskom súštátí. Trianonská zmluva bude pri jej storočnom výročí zrejme v centre pozornosti maďarskej spoločnosti. Sám som zvedavý na reakcie verejnosti i jej reprezentantov. Čo sa týka tamojších historikov, naďalej sú medzi nimi aj takí, ktorí Trianon vnímajú tak, ako značná časť verejnej mienky – ako veľkú krivdu na Maďaroch.

A nemajú trocha pravdu?

Problém je v tom, že maďarská spoločnosť dodnes chápe historické Uhorsko ako maďarský národný štát. Hovoria: my sme stratili toľko a toľko územia s toľkými a toľkými príslušníkmi nášho národa… Ale Uhorsko nikdy nebolo maďarským národným štátom, od svojho vzniku bolo multietnickým štátom. V dôsledku svetovej vojny a Trianonu sa stalo vlastne to, že Uhorsko sa ako multietnický štát rozpadlo. Samozrejme, možno diskutovať o tom, že hranice mohli vyzerať ináč. Ale znovu sa musíme vrátiť k tomu, v akej konkrétnej situácii sa tieto hranice tvorili. Najdôležitejšie však je, aby maďarská spoločnosť bola schopná pochopiť, že Trianon má najväčších vinníkov v maďarskej politike v Uhorsku.

Nebyť jej, tak aj Slováci ostanú radšej v Uhorsku…?

Slováci sú dobrým príkladom. Slováci boli až do prvej svetovej vojny uhorskí vlastenci. Slovenské národné programy nešli za rámec Uhorska. Ale elita Slovákov sa v priebehu vojny s týmto uhorským štátom už vnútorne rozišla. Odcudzil sa im, pretože nehľadel na ich záujmy – maďarizácia postupovala rýchlo – a keď videli možnosť z Uhorska odísť, tak to urobili. Keby bola politika maďarských elít iná, som viac-menej presvedčený, že slovenskí predstavitelia by určite pristúpili na federalizáciu Uhorska a na nejakú formu autonómie.

Keby s tým Budapešť prišla skôr?

Áno, lebo premiér Mihály Károlyi s tým začal až na konci vojny. To sa už slovenskí predstavitelia rozhodli, že z Uhorska odídu.

Kedy na Slovensku pominula aj v širšej pospolitosti nostalgia za Uhorskom?

Stalo sa to pomerne rýchlo. Za desať rokov po vzniku ČSR sa Slováci doformovali ako moderný európsky národ s celou infraštruktúrou – kultúrnou, školskou aj podnikateľskou. Ale na začiatku bola situácia dosť komplikovaná. Aj naša historiografia má v tomto ohľade značné podlžnosti. Ak sa niečo dobre urobilo, aj pri tomto 100. výročí, tak to boli nové regionálne výskumy, vďaka ktorým sme získali detailnejší pohľad na vtedajšiu slovenskú spoločnosť, vrátane najnižších vrstiev, a to vo všetkých regiónoch. A uvedomili sme si, že po desaťročia boli slovenskí ľudia vychovávaní k uhorskému vlastenectvu…

Po stáročia…

Iste, po stáročia, ale najmä v posledných desaťročiach, od rakúsko-uhorského vyrovnania v roku 1867 sa to robilo veľmi intenzívne. Museli milovať svojho kráľa, uhorskú vlasť a v tomto smere pôsobili všetky úrady, armáda, cirkev. Slovenskí vojaci prešli výcvikom, kde ich učili nielen narábať so zbraňou, ale ich viedli k vlastenectvu. Prisahali vernosť uhorskému kráľovi a oni tú prísahu brali skutočne vážne. Po roku 1918 sa preto pre mnohých svet zrútil, dokonca aj časť slovenskej elity zostávala verná Uhorsku. Ale pomerne rýchlo sa to zmenilo.

Ako si to vysvetľujete?

Slováci v nových podmienkach rýchlo zistili, že ich deti sa môžu učiť po slovensky, nemusia memorovať cudzí maďarský jazyk. Mladí ľudia aj z chudobných oblastí, napríklad z Oravy či zo Zemplína, navštevovali vysoké školy v Prahe alebo v iných českých mestách. No nielen to. Slovenskí ľudia sa vlastne po prvýkrát stali občanmi. Veď v Uhorsku boli len obyvateľmi, nemali volebné právo, lebo na rozdiel od rakúskej časti monarchie, kde všeobecné volebné právo existovalo od roku 1907, v Uhorsku ho malo iba zhruba 5 percent obyvateľov. V ČSR získali volebné právo aj ženy a Slováci zistili, že ich hlas – najmä na komunálnej úrovni – má určitú váhu, vplyv. Tam to bolo viditeľnejšie ako na celoštátnej úrovni, kde síce platilo všeobecné volebné právo, ale volebný systém bol pomerný, taký, aký máme dnes, ktorý trocha limituje demokraciu.

Aj hospodársky na tom bola prvá republika lepšie ako Maďarsko?

Samozrejme, dôsledky vojny dopadli na Maďarsko veľmi ťažko, boli mu naložené značné reparácie. Na Slovensku sa síce nežilo dobre, žiaden hospodársky zázrak sa nekonal, ale predsa neporovnateľne lepšie ako v Maďarsku alebo i v povojnovom Rakúsku. To nakoniec pripútalo Slovákov k ČSR, zžili sa s tým štátom.

Nevytráca sa podobne rýchlo aj nostalgia za Československom?

Formálne to môže vyzerať tak, ale ide o rozdielne udalosti aj o iný princíp. Veď v Československu mali Slováci svoju republiku, v poslednej tretine existencie tu bola federácia. Mali všetky podmienky kultúrneho rozvoja, problémy, ktoré medzitým vznikali, boli často umelé, fabrikované nacionalistickou propagandou. Samozrejme, že sa počas 70 rokov udialo všetko možné, ale ťažko to porovnávať s tým, čo zažívali Slováci v Uhorsku. A okrem iného, Slovensko sa stretlo s Českom opäť v Európskej únii, a to radikálne zmenilo situáciu. Niekoľko rokov bola predsa medzi nami štátna hranica, človek sa musel preukazovať pasom na priechodoch, teraz to funguje ako predtým, keď sme žili pokope. Hlavným problémom nie je dnes nostalgia za Československom, ale čo s EÚ. Lebo Slovensko je od nej závislé oveľa viac, ako si mnohí ľudia myslia. Len čo by sa únia rozpadla, tak malé okrajové štáty budú ohrozené najviac. Už aj odchod Británie poškodí Slovensko…

Dotkli sme sa vzniku ČSR. Na základných faktoch, spojených s jej založením, už takisto nie je čo meniť? Alebo zostávajú nejaké „biele miesta“ aj po 100 rokoch?

Nové je to, čo odhalil regionálny výskum, ako sme už spomenuli. Vďaka tomu sme ustúpili od niekdajšej predstavy, že Slováci – akoby pokropení svätenou vodou alebo pošibaní čarovným prútikom – sa zrazu stali československými vlastencami. Išlo o proces, a to pomerne zložitý, čo nám pomáha pochopiť aj postoj predstaviteľov národa, ktorí sa na druhý deň po Martinskej deklarácii stretli a uvažovali, čo so Slovenskom. Diskutovali aj o tom, či majú žiadať územnú autonómiu v rámci ČSR. A povedali: nie. Slovenskí nacionalisti ich za to odsudzovali ako „Čechúňov“ a zapredancov. Ale martinskí deklaranti práveže dobre poznali vtedajšie Slovensko, na rozdiel od amerických Slovákov, ktorí už boli kdesi inde, žili v celkom inej spoločnosti.

Ako to myslíte?

Deklaranti videli, že pre Slovensko v najbližšom čase – v rokoch 1918 až 1919 – by bola autonómia veľkým rizikom. V takej situácii sa autonómny útvar môže od spoločného štátu pokojne aj oddeliť. Formálne, štátoprávne vymanenie sa z Uhorska zariadila mierová zmluva, ale vymanenie sa kultúrne, psychologické, vnútorne – to bol zložitejší problém. Preto si myslím, že spomínaní slovenskí predstavitelia konali v Martine zodpovedne.

V našom rozhovore pred piatimi rokmi ste sa vyjadrili, že v prvej svetovej vojne išlo o politický nacionalizmus, že to bola nacionalistická vojna. Podľa viacerých pozorovateľov politický nacionalizmus poznačil aj spomienkové podujatia k storočnici vzniku niektorých ďalších následníckych štátov Rakúsko-Uhorska, napríklad druhej Poľskej republiky: ulicami Varšavy pochodovala radikálna pravica. Tá sa v celej Európe aktivizovala aj pred druhou svetovou vojnou. Nemáte pocit, že dejiny sa v tomto ohľade tak trocha opakujú – aj keď na inej úrovni, v iných podmienkach – a že demokracia je opäť v ohrození?

Nacionalizmus je jav, ktorý ovládol Európu v 19. storočí a aj v našom 21. storočí je stále prítomný. Nemôžeme si robiť ilúzie, je to akési nové náboženstvo, ktoré dokáže osloviť ľudí svojou jednoduchosťou: sme tu „my“ a sú tu „oni“. Politický nacionalizmus sa začína tam, kde platí téza, že určitému národu, etniku patrí určité územie. Ale inému národu podľa tejto doktríny môže patriť to isté územie. Ide o čosi, čo je v zásade konfliktné. Bolo to konfliktné pred vyše sto rokmi a vyvolalo prvú svetovú. Kedysi sa to vysvetľovalo ako čosi imperialistické…

…boj o prerozdelenie trhov, odbytísk?

Nuž áno, ale Nemecko nepotrebovalo na to vojnu, bolo také silné, že by dokázalo ovládnuť nové trhy aj iným spôsobom. Nacionalizmus však prikazuje veľkému štátu byť ešte väčším a malému štátu – byť veľký aj za takúto strašnú cenu. Veď aj na začiatku prvej svetovej vojny sa dal dosiahnuť kompromisný mier, evidentne už v roku 1916, ale nešlo to, lebo politici už vtedy neboli vnímaní ako politici jedného panovníka, ale ako politici určitého národa. Ten národ je v národnom štáte suverén a aj panovník nie je panovníkom z Božej vôle, ale z vôle národa. A keď sa máte rozhodovať za národ, keď v mene národa máte Nemecku vrátiť Alsasko-Lotrinsko, tak ak to urobíte, národ vám to nikdy neodpustí. Táto doktrína vtedy vstúpila do nášho života a je tu stále. Nemôžeme sa tváriť, že nacionalisti sú len extrémna pravica – tí sú extrémisti – ale nacionalizmus je aj v umiernenej podobe nebezpečný, lebo veľmi rýchlo – za určitých okolností – môže konvertovať do extrémnej polohy.

Už o tri mesiace tu bude 80. výročie vzniku vojnového slovenského štátu. A len pred mesiacom vyšla aj v slovenčine pozoruhodná kniha amerického historika Jamesa Warda, jeho vedecká biografia Jozefa Tisa. Čítali ste ju?

Áno, a môžem povedať, že je veľmi dobrá. Je to kniha, ktorá nám chýba. Ivan Kamenec síce napísal vynikajúcu, ale krátku Tisovu biografiu. Ward podal obraz Tisa tak verne a reálne, ako je to dnes len možné. Je to príbeh o tom, ako sa z normálneho človeka môže stáť vojnový zločinec. Tisa chápem ako obeť vlastného karierizmu. Všade sa píše, že bol postavený pred hotovú vec a že musel Hitlerovi sľúbiť, čo sľúbil, pretože inú možnosť nemal. Ale on nič nemusel sľúbiť, on do Berlína 13. marca 1939 predsa vôbec nemusel a nemal chodiť! Bol vtedy v podstate súkromná osoba. Bol naštvaný, že ho v Prahe odstavili z funkcie, čo sa hlboko dotklo jeho osobnosti. Ward to napísal celkom jasne: keby nevzniklo Československo, Tiso sa nikdy nestane dobrým Slovákom, určite by sa neangažoval v nejakom slovenskom národnom hnutí. A takých bolo vtedy veľmi veľa medzi tzv. Novoslovákmi, ktorí sa pridali k slovenskej veci až keď vycítili, že spoločný štát s Čechmi má perspektívu.

Osmičky odjakživa rozdeľovali našu spoločnosť, napríklad rok 1968. Stále to platí?

Československá jar, ktorej polstoročie sme si nedávno pripomenuli, nie je obdobie, ktorému sa venujem odborne, ako historik, ale zažil som ho ako človek, občan. Podľa mňa nie je našou historiografiou ešte celkom preskúmaný rozpor medzi tým, čo robila a navrhovala komunistická strana v Dubčekovom Akčnom programe, a tým, čo už časť prebudenej spoločnosti požadovala, napríklad v manifeste 2 000 slov. Ten rozpor objektívne existoval, ale nakoľko sa prejavoval už aj v nejakej spoločenskej diskusii? Ale najväčší problém je s normalizáciou. Veď ukázalo sa, že mnohí silní dubčekovci sa v jej priebehu stali silnými husákovcami. Niektorí prezliekli kabáty rýchlo, bez problémov, iní s tým mali ťažkostí. Naša spoločnosť bola istý čas rozdelená. Ale treba vidieť, že namiesto vylúčených, politickými čistkami odstránených členov strany, prichádzali noví členovia strany. Predpokladám, že väčšina tam vstupovala nie z presvedčenia, ale že im išlo v prvom rade o kariéru a tušili, že normalizácia potrvá dlho. Nemáme historikmi vôbec spracované obdobie niekoľkých mesiacov, keď tu fungovalo obdobie Anticharty.

A obdobie Charty? Prečo tak málo chartistov bolo na Slovensku?

To už trocha vieme, lebo na Slovensku normalizácia nebola taká tvrdá ako v Česku. Ale zaujímavá je najmä Anticharta. Zrazu mnohí vylúčení z komunistickej strany videli šancu sa tam vrátiť, niektorí aj verejne oľutovali svoje dovtedajšie správanie, a vrátili sa. Niektorí si na Anticharte postavili vlastnú kariéru – docentúry, profesúry, zaslúžilých umelcov, národných umelcov. Spoločnosťou to hýbalo. Ja by som to neprehodil z jedného pleca na druhé. Nuž dobre, chceli, aby sme sa podpisovali, tak sme to podpísali. Keď nejaký herec povie: ak som mal ďalej hrať, tak som musel podpísať, dobre, beriem to. Ale mnohí ľudia tak urobili práve kvôli svojej kariére. Tento morálny marazmus nemôžeme jednoducho vynechať alebo obísť. O hnutí Anticharty však zatiaľ nevyšla ani na Slovensku, ani v Česku žiadna serióznejšia práca, hoci materiálu je naozaj dosť.

Ako si to vysvetľujete? Ktosi povedal, že historik musí mať od udalostí odstup aspoň 30 rokov, aby ich mohol objektívne zhodnotiť. Naozaj?

Od tejto uplynulo už vyše 40 rokov. Nie, je tu skôr nechuť otvárať Pandorinu skrinku. Kým tá nechuť tu bude, nedopracujeme sa k hlbšiemu poznaniu našej spoločnosti.

Platí to aj o takzvanej nežnej revolúcii? Mimochodom, nemala od osmičky ďaleko, len sa to trocha posunulo. Onedlho uplynie odvtedy 30 rokov, a stále tu nemáme, okrem spomienkových kníh niektorých aktérov, monografiu o tom, čo sa vtedy dialo na Slovensku. Zmení sa to v jubilejnom roku?

Sám som zvedavý, zatiaľ nemám signály, žeby sa pripravovala nejaká hĺbková analýza.

Je to preto, že všetko je ešte také živé? Žijú ešte mnohí protagonisti revolúcie aj bývalého režimu…

Zaujímaví sú už ani nie tak protagonisti či aktéri, ale skôr ich potomkovia. Ide o to, čím vtedy spoločnosť žila. Normalizácia, to predsa nebol len Husák a Biľak, Jakeš a spol. Aj na okresnej úrovni boli normalizátori, ktorí z toho mali výhody. Celá ich rodina a okruh známych mali k dispozícii tovar, ktorý iní nedostali, napríklad. A určite aj medzi štrngajúcimi kľúčmi na novembrových námestiach bolo mnoho takých, ktorí sa s politickou a spoločenskou zmenou vlastne nikdy nezmierili. To všetko a mnohé ďalšie by už bolo treba hĺbkovo skúmať.

V čom je teda problém, ak nie v časovom odstupe? V nedostatku odvahy vedcov?

Neviem, či to až tak veľmi súvisí s odvahou. Možno je to tá istá nechuť, možno sú iné témy atraktívnejšie. Ale nedá sa to do nekonečna odkladať, ani sa tomu vyhnúť. Budúci jubilejný rok dáva príležitosť. Tým skôr, že možno očakávať – ako to už býva pri okrúhlych výročiach podobných historických udalostí – že sa nájdu aj dodatočné finančné prostriedky na historicky výskum. Ale bude ich treba využiť.

Učitelia dejepisu sa sťažujú, že vzhľadom na rozsah učiva sa nedostanú s látkou ani po prvú svetovú vojnu, tobôž nie po druhú. Pre mnohých mladých ľudí sú preto najnovšie dejiny španielskou dedinou. Vy ste kedysi učili dejepis a v posledných desaťročiach ste napísali množstvo učebníc dejepisu, v čom je teda problém?

Hlavný problém je v tom, že história a spoločenskovedné predmety boli z našich škôl vytláčané. Stačí si všimnúť, ako sa menili školské osnovy. Dnes je situácia taká, že na strednej škole sa učí dejepis len dva roky a potom sú už len výberové semináre pre tých študentov, ktorí budú z dejepisu maturovať. Ale je to problém oveľa širší, nielen slovenský, ale aj európsky a možno svetový. Naši mladí ľudia sú veľmi dobrí v informačných technológiách, vyhrávajú medzinárodné súťaže a podobne, ale pokiaľ ide o to, rozumieť spoločnosti, v ktorej žijú, čo sa tu deje, v tom sú negramotní. No to sa týka aj mnohých už nemladých ľudí. Dospeli sme do štádia, keď väčšina občanov sú v oblasti spoločenských vied analfabeti.

Ale namýšľajú si, že sú experti na politiku…

Horkýže experti. Odkiaľ berú svoje poznatky? Väčšinou z rôznych neraz pochybných médií, zväčša z internetu. Keďže nemajú základy zo školy o tom, ako prebiehajú dejiny, ako je usporiadaná a ako funguje spoločnosť, tak sa stávajú obeťami rôznych demagógov. To je nebezpečné, že naša spoločnosť sama sebe nerozumie. Tu je veľký priestor pre rôznych prorokov, extrémistov, ktorí prichádzajú s ľahkými riešeniami.

Na čom teraz pracujete?

<A>Na dvoch veciach: po prvé, dokončujeme s kolektívom syntézy 19. storočia. Po výskume 20. storočia som sa stiahol trocha dozadu, do storočia, ktoré som vždy preferoval, ale nie vždy som mal možnosť sa mu viac venovať. Zároveň pracujem s kolektívom na jednom veľkom grante, ktorý sme nazvali Z monarchie do republiky a chceme sa venovať premene spoločnosti na Slovensku v období pred sto rokmi – ako sa menila na demokratickú – až po nástup totality v roku 1939.

Dušan Kováč (1942)

popredný slovenský historik

  • Absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde v roku 1964 vyštudoval históriu.
  • Štyri roky pracoval ako stredoškolský učiteľ a od roku 1968 nepretržite pôsobí v Slovenskej akadémii vied. Venuje sa slovenským a stredoeurópskym dejinám 19. a 20. storočia.
  • V rokoch 1991 – 1998 bol riaditeľom Historického ústavu SAV, v rokoch 1998 – 2009 členom predsedníctva a vedeckým sekretárom SAV.
  • Je autorom alebo spoluautorom takých monografií alebo kompendií ako Slovensko v Rakúsko-Uhorsku (1995), Slováci – Česi – Dejiny (1997), Dvadsiate storočie: storočie svetla, storočie temna (2000), Slovensko v 20. storočí, 1. zv.: Na začiatku storočia (2004), O historiografii a spoločnosti (2011) Slováci v prvej svetovej vojne (2011), Slovenské dejiny v dejinách Európy (2015)
  • Člen korešpondent Kráľovskej historickej spoločnosti v Londýne, člen rakúskej a maďarskej akadémie vied a Collegium Carolinum v Mníchove.

© Autorské práva vyhradené

10 debata chyba
Viac na túto tému: #SAV #Dušan Kováč #rok 2018