Ľudstvo musí zmeniť kurz. Stihne to?

S akým pocitom ste sa vracali z konferencie v Katoviciach?

Spočiatku s dosť rozpačitým. Keď sme odchádzali, ešte stále nebolo jasné, či sa dohodneme. Finále sme sledovali z domu. Nakoniec sa podarilo prijať dohodu. Síce s 24-hodinovým oneskorením, ale predsa. Je to mimoriadne dôležité. Bez tejto dohody by sa celý proces spomalil. Konečne sú nastavené jasné pravidlá a krajiny môžu začať nastavovať domáce opatrenia v súvislosti s klimatickou zmenou. Takže nakoniec mám z toho dobrý pocit.

Ten mal aj poľský námestník Kurtyka, ktorý konferencii predsedal. Čo konkrétne sa podarilo dohodnúť? Veď svet sa už dohodol v Paríži pred tromi rokmi.

Parížska dohoda predstavuje v skutočnosti len asi 20-stranový dokument. Plus rozhodnutie, ktoré stanovuje rámce, že všetky krajiny budú znižovať emisie, aby sme udržali zvyšovanie teploty v rozumnej miere (pod dva stupne od prelomu 19. a 20. storočia). Diabol je však skrytý v detailoch. Teraz sme sa museli dohodnúť práve na technických podrobnostiach.

Súvisí to s tým, že každá krajina chcela merať znižovanie emisií inak?

Áno. Záväzky dané parížskou dohodou nie sú jednotné. Každá krajina si ich stanovila sama. Európska únia a Nórsko si stanovili percentuálne znižovanie emisií. Iné krajiny ako napríklad Čína si stanovili relatívne záväzky a idú cestou znižovania uhlíkovej náročnosti ekonomiky. Ďalšie štáty sa zas zaviazali, že zvýšia energetickú efektívnosť o 25 percent.

Toto sa však nedá porovnávať.

Preto sme museli dohodnúť pravidlá, čo sa bude nahlasovať. Ako často. Akou metodikou sa budú emisie sledovať. Ktoré zdroje. To sú veľmi špecifické technické detaily a zároveň jeden z dôvodov, prečo vyjednávania trvali tak dlho. Ministri boli veľmi opatrní, keď mali ustupovať zo svojich pozícií. Tieto technické detaily nie sú až tak ľahko pochopiteľné. Predtým než politici prijali rázne, jednoznačné rozhodnutie, vyžadovalo si to hĺbkovú konzultáciu a hlbšie pochopenie problémov. Aj preto bolo tentoraz vidno menšiu ochotu ku kompromisom a k zľavovaniu.

Nemali však krajiny na túto technickú prípravu dostatočne dlhý čas? Veď od Paríža ubehli tri roky.

Treba si uvedomiť, že tieto strany sa stretávajú a rokujú iba dvakrát do roka. Dokopy to trvá asi desať týždňov. Za tento čas musia prebrať mimoriadne zložitú agendu a musia sa aj nejako posunúť. Uvediem príklad. Ako sa majú presne vypočítať a najmä porovnávať záchyty uhlíka v lesoch, keď každý je iný? Nedá sa to zmerať pravítkom. Úplne inak to je v dažďovom pralese, inak v lesoch mierneho pásma, iná je tajga. A úplne inak sa na túto problematiku pozerá zalesnená krajina a inak krajiny s minimom lesov. Každý sa snaží presadiť to, čo vyhovuje jemu. Na začiatku nebolo celkom jasné, ako sa vlastne niektoré opatrenia parížskej dohody uchopia. Prvý rok a pol sa len formovala predstava, čo všetko by mal technologický rámec zahŕňať. Až keď sa vytvoril jasný koncept, mohli sme prejsť ku konkrétnym veciam. Nemyslite si, že by sa krajiny nechceli dohodnúť. Hoci niektoré sa naozaj nechcú. Ale nikto to nechce „prehnať“ alebo mať pocit, žeby obišiel na rokovaniach najhoršie.

Nielen laici, ale aj odborníci však stále môžu mať pocit, že sme sa zásadne nepohli.

Predstavte si panelák. A v ňom združenie vlastníkov bytov. Keď sa niečo ide na dome robiť, musí sa 60 rodín dohodnúť. Na veľmi konkrétnych veciach a dôsledkoch. A teraz si predstavte 195 krajín, ktoré sa zhovárajú o veľmi širokej škále problémov a technických jednotlivostiach. Nemôžete prísť a buchnúť do stola – takto to bude! To nefunguje v procesoch OSN. Musíte rokovať s každou jednou krajinou, žiadna by nemala byť zásadne proti. A práve preto, že rozhodnutia sa prijímajú konsenzom, vyžaduje si to veľa debát.

Ešte pred konferenciou vydal Medzivládny panel OSN pre zmenu klímy (IPCC) správu, podľa ktorej sa oplatí splniť oveľa ambicióznejší cieľ ako ten parížsky. Ak by sme udržali oteplenie pod 1,5 stupňa, zachránili by sme milióny ľudí. A tiež 30 percent koralov, ktoré sú kľúčové pre život v moriach. Dnes je zrejmé, že ich 99 percent zahynie. Prečo mali USA, Rusko, Saudská Arábia a Kuvajt s touto správou problém?

Boli proti tomu, aby sa táto správa významne zohľadnila vo výstupoch konferencie. Zdalo sa, že sa hádajú o slovíčka. Či má konferencia privítať túto správu, alebo ju iba vezme na vedomie.

A nie je to slovičkárenie?

Z rôznych slov vyplývajú iné následky. Ak konferencia niečo privíta, znamená to, že s tým súhlasí a následne by mala reflektovať výsledky tejto správy. Ak by ju zobrala iba na vedomie, akoby povedala – dobre, urobili ste správu, dáme ju do šuplíka a je vybavené. Správa IPCC hovorí o tom, že sa nám podarí udržať oteplenie pod 1,5 stupňa, ak krajiny začnú konať oveľa razantnejšie. Čo si však vyžiada nemalé prostriedky a opatrenia, ktoré nemusia byť populárne. Toto spôsobilo odmietavý postoj štyroch krajín. Nastala veľmi výnimočná situácia. Tento postoj spojil Rusko a USA. Rusko nakoniec ustúpilo a súhlasilo s prijatím správy. Potom trvalo nejaký čas, kým sa podarilo presvedčiť zvyšné tri krajiny.

Aký bol výsledok?

Nakoniec správu IPCC prijali s tým, že konferencia správu víta a vyzýva strany, aby využívali informácie v nej obsiahnuté. Inak povedané, uznali, že správa je dôležitá a treba ju zohľadňovať pri budúcich aktivitách. Toto najviac prekážalo niektorým krajinám vyvážajúcim ropu.

Postoj USA je zjavný, ovplyvňuje ho prezident Donald Trump. Aké však mali prekážky Rusko, Saudská Arábia a Kuvajt?

Myslím si, že Rusko chcelo skôr ukázať, že je samostatná veľmoc, ktorá pôjde vlastnou cestou. Rusko stále neratifikovalo parížsku dohodu, no predpokladá sa, že sa tak udeje do dvoch rokov. V prípade Saudskej Arábie a Kuvajtu išlo skôr o vyjednávaciu pozíciu. Toto bola pre nich dobrá páka. Oni nesúhlasili, kým ostatné krajiny neustúpili v iných veciach. No do určitej miery je to spôsobené aj tým, že ich ekonomika je postavená na ťažbe ropy. Dlhodobo majú obavy z toho, že keď sa celý proces dekarbonizácie ekonomiky dotiahne do konca, stratia príjmy.

A nestratia? Bude mať trh vôbec ešte záujem o ropu?

Nemyslím si, že to bude také dramatické. Ropa má rôzne využitie, nielen v doprave. A navyše vždy budeme musieť v niektorých vzdialených regiónoch vyrábať energiu z fosílnych palív. Budeme ju využívať ako núdzové riešenie prinajmenšom ešte 30, 40 rokov.

Foto: FLICKR/ALEXANDER GERST

ľadovec Ľadovce sa roztápajú čoraz rýchlejšie, hladina morí už stúpa.

A čo ďalšie politické nástrahy? Bude sa svet znova deliť na bohatý Sever a chudobný Juh?

Rámcový dohovor OSN o zmene klímy z roku 1992 zachytáva podobné rozlišovanie krajín. Parížska dohoda to však potláča. Vo väčšine textu sa píše – všetky krajiny. A toto sa nepozdáva rozvojovým krajinám. Tvrdia, že potrebujú väčšiu flexibilitu pri technických záväzkoch. Postoj Európskej únie a ďalších rozvinutých krajín však bol taký, že pravidlá by mali byť rovnaké pre všetky krajiny, bez ohľadu na to, či sú rozvinuté, alebo nie. Lenže je podstatný rozdiel medzi Čínou, ktorá má vedecké aj finančné kapacity, aby si vybudovala systém sledovania emisií, a trebárs Lesothom. Toto bolo na konferencii predmetom náročných rokovaní. Či zafixujeme rozdelenie na rozvinuté a rozvojové krajiny, alebo stanovíme jednotné pravidlá. Budú platiť 10, 15 rokov. Pričom geopolitická situácia sa môže zmeniť.

S tým však úzko súvisí aj otázka, kto tie opatrenia zaplatí. Niektoré rozvojové krajiny klimatická zmena už dnes existenčne ohrozuje a tvrdia, že to neboli ony, kto zapríčinil klimatickú zmenu. Podarilo sa im získať finančné záruky od najsilnejších ekonomík sveta?

Ide o citlivú tému. Rozvinuté krajiny im prispievajú už teraz veľmi významne. Napríklad aj cez zelený klimatický fond, ktorý momentálne obsahuje asi desať miliárd dolárov. Tieto peniaze sú určené najmä na veľké investičné projekty do infraštruktúry alebo energetiky. Rozvojové krajiny však argumentujú tým, že potrebujú aj „menšie“ peniaze. Na budovanie kapacít, na menšie projekty alebo transfer technológií.

Tieto peniaze idú väčšinou cez bilaterálne vzťahy alebo rozvojové agentúry, napríklad Rozvojový program OSN, Environmentálny program OSN, rôzne štáty majú vlastné agentúry. Lenže žiadna krajina na svete nie je ochotná sa dopredu zaviazať, že niekomu dá každý rok toľko a toľko peňazí. Jednak to závisí od finančnej situácie štátu, a tiež od pripravenosti prijímacej krajiny absorbovať tieto peniaze. Či má pripravené konkrétne projekty. V súčasnosti sa napĺňa cieľ prijatý ešte v Kodani, na klimatické financovanie vo výške 100 miliárd dolárov ročne. Malo by to platiť do roku 2020, potom sa cieľ prehodnotí.

Lenže toto je pre spomínané krajiny kritický bod. Žiadajú toto financovanie navýšiť.

A iné zas presviedčajú, že sa toto financovanie nevyčerpalo. Debata spočíva aj v tom, že toto financovanie by nemalo byť zabezpečené iba z verejných rozpočtov. Malo by zahŕňať aj súkromné zdroje, z korporácií, poisťovní.

Vyriešila to konferencia?

Rozvinuté krajiny uznali svoje finančné záväzky. Zachovala sa povinnosť prispievať do klimatického fondu, no ďalšie konkrétne čísla sa nedefinovali. Problém totiž spôsobuje aj úplne nová oblasť, ktorá sa objavila v rámci vyjednávaní.

Aká?

Straty a škody spôsobené zmenou klímy (Loss and Damage). Rozvojové krajiny tvrdia, že v dôsledku zmeny klímy dochádza k udalostiam, ktoré im spôsobujú obrovské škody. Zjavným príkladom sú hurikány, ktoré sú oveľa intenzívnejšie a častejšie. Videli sme, ako spustošili Haiti a ďalšie ostrovy v Karibiku. Tieto krajiny navrhujú, aby sa vytvoril mechanizmus, ktorý by tieto straty a škody kompenzoval relatívne pružne. Tvrdia, že v súčasnosti je to veľmi zdĺhavé a zložité, kým tieto peniaze do krajiny pritečú. Mechanizmus by zahŕňal napríklad aj straty územia v dôsledku rastúcej hladiny oceánov, čo už dnes zasahuje tichomorské ostrovné štáty (Kiribati, Vanuatu, Samoa).

Nechcú to ostatné štáty uznať?

Druhá skupina štátov hovorí, že je veľmi ťažké určiť, nakoľko sa zmena klímy na týchto katastrofických udalostiach podieľa. Nespochybňujú jej vplyv úplne, no pripomínajú, že v hre je viac faktorov – nedostatočná infraštruktúra, slabá pripravenosť krajín, ale aj meteorologické podmienky, ktoré bezprostredne nesúvisia so zmenou klímy. V tomto prípade sme sa zatiaľ nedohodli.

Johan Rockstrom, poverený riaditeľ Postupimského inštitútu pre výskum vplyvu zmeny klímy hovorí, že pokračujeme na ceste k otepleniu o tri až štyri stupne. V Paríži sme sa zaviazali k dvom stupňom. Ničivé následky zažívame už teraz, keď sa oteplilo len o jeden stupeň. Vyvíjajú svetoví lídri dostatočné úsilie?

Podľa nastavenia záväzkov v parížskej dohode sa dnes skutočne predpokladá, že sa oteplenie nezastaví na dvoch stupňoch, ale na 3,5 stupňa. Toto všetci dobre vedia a viac-menej to uznávajú. Ale teraz je potrebné vytvoriť akési momentum. Silný a najmä spoločný pohyb. Je lepšie, aby sa krajiny k tomu dopracovali postupne samy. Naozaj nemá zmysel, aby sme niekoho rázne prinútili.

Existuje nejaký návod?

Tesne pred začiatkom konferencie vydala Európska komisia nízkouhlíkovú dlhodobú stratégiu. Predstavuje logickú postupnosť krokov. Napríklad vieme, že ak sa chceme dostať na bezpečnú trajektóriu, potrebujeme znížiť emisie o 95 až 100 percent do roka 2050. Potrebujeme sa dostať k nízkouhlíkovej až bezuhlíkovej ekonomike. Nuž a táto stratégia hovorí, že ak sa napríklad odstránia fosílne palivá, znížime emisie o 65 percent. To nestačí, tak môžeme urobiť ďalšie opatrenia v energetike a znížime ďalšie percento emisií. K tomu pridáme dopravu, poľnohospodárstvo, odpady a ešte stále nám zostane kúsok, ktorý je možné upraviť zmenou spotrebiteľského správania. Táto stratégia neprikazuje, že toto a toto musia krajiny urobiť. Ale im ukazuje, aké postupné kroky si môžu zvoliť a v akom časovom horizonte. Je na krajinách, aby sa doma dohodli. Samozrejme, že vedci majú pravdu, no je dôležité, aby obyvateľstvo túto zmenu akceptovalo.

Narážate na dianie vo Francúzsku?

Prezident Emmanuel Macron sa rozhodol, že v rámci boja proti zmene klímy zvýši spotrebnú daň na palivo. A čo to spôsobilo? V uliciach protestujú státisíce ľudí v žltých vestách. Treba počítať so psychológiou davu, s ekonomickým, politickým vplyvom. V Belgicku je zmena klímy veľmi silnou témou v predvolebnom boji. Vedecké poznatky sú jedna vec, lenže ako ich transformovať do reality? Tam nastupujú politici. Tí by mali prebrať zodpovednosť a mali by dokázať transformovať fakty do reality tak, aby ich spoločnosť prijala.

Už na úvod konferencie v Katoviciach sa objavila správa, že množstvo vypusteného CO2 bolo rekordné. Medziročne išlo dokonca o najrýchlejší rast za posledných sedem rokov. Prečo miesto spomaľovania zrýchľujeme?

Nie je to celkom pravda, že nespomaľujeme. Nemáme paralelnú realitu, s ktorou by sme vedeli porovnať, aká by bola situácia bez parížskej dohody. Prirovnám to k veľkej zaoceánskej lodi. Potrebuje pol dňa na to, aby zmenila kurz. Svetová ekonomika je niečo podobné. Aj my teraz potrebujeme výrazne zmeniť kurz. Na začiatku to trvá, kým sa to prejaví, no potom sa loď začne otáčať. Chystáme sa urobiť zmeny, ktoré si vyžadujú čas.

Nedokážeme ich dosiahnuť skokovo, nejakým nariadením. Na súčasné technológie je naviazaný celý reťazec, ktorý zabezpečuje životné funkcie spoločnosti. Počnúc výrobou potravín, ich distribúciou, distribúciou tovarov a podobne. Druhá vec je, či to všetko naozaj potrebujeme prevážať. Už sme si asi zvykli jesť paradajky a uhorky v zime. Ak by sme sa teraz zrazu rozhodli, že nebudú, a miesto toho budeme jesť len kyslú kapustu ako naši dedovia, neviem, či by to spoločnosť prijala.

Ekonóm Nicholas Stern sa vyjadril, že „je jasné, že progres, ktorý sa chystáme urobiť, je neadekvátny“. No dodal, že stále „máme v rukách oveľa atraktívnejšiu, čistú a efektívnu cestu k ekonomickému rozvoju a znižovaniu chudoby“. Je potrebné vnímať klimatické opatrenia nie ako obmedzujúce biznis, ale, naopak, ako generujúce nový?

S tým súvisí jedna z hlavných výčitiek rozvojových krajín. Hovoria nám – vy ste sa rozvinuli tým, že ste vypúšťali emisie. Aj my sa však potrebujeme rozvíjať, potrebujeme vyrábať viac energie, viac tovarov, a teraz nám zrazu bránite. Jeden zo Sternových záverov však znie, že rozvoj možný je, pretože tieto krajiny nemusia kopírovať chyby, ktorými prešla západná ekonomika. Na druhej strane sú všetky vysokoefektívne technológie na výrobu energie stále oveľa drahšie ako tie „primitívnejšie“.

Práve tento rozdiel by mali zaplatiť rozvinuté krajiny, aby sa aj ostatné krajiny dostali na určitú úroveň. Aby mali dostatok energie. S energiou prichádza ďalší rozvoj. Volá sa to leapfrog. Krajiny preskočia menej efektívnu časť vývoja a dostanú sa na súčasnú technologickú úroveň. Znie to jednoducho, ale ťažšie sa to realizuje.

Foto: FLICKR/GREENPEACE POLSKA

Katovice, konferencia OSN. životné prostredie, klíma Konferenciu v Katoviciach sprevádzali viaceré akcie a protesty. Ľudia sa fotili ako ochrancovia klímy s nápisom - Neexistuje plán B.

Už sa to niekomu darí?

Čína sa výrazne posúva vpred. Pred 15 rokmi vznikali uhoľné bane a uhoľné elektrárne ako na bežiacom páse. Mali veľmi nízku účinnosť, environmentálne opatrenia boli chabé. No zdá sa mi, že Čína si toto posledných päť rokov uvedomuje. V súčasnosti sa v Číne uplatňujú tie najvyspelejšie technológie. Podobne je na tom Kazachstan, krajina, o ktorej nie je príliš počuť. Zakladá si na vysokom technologickom štandarde. Ale treba dodať, že sú to krajiny, ktoré majú peniaze.

Akým klimatickým projektom ste sa venovali v Kirgizsku?

Zatepľovaniu. Kirgizsko je špecifické v tom, že u nich má stavebníctvo veľmi krátku tradíciu. Ešte pred 150 rokmi boli kočovným národom. Dnes intenzívne stavajú. Energia bola u nich vždy lacná, ako vo väčšine postsovietskych krajín. Nehľadelo sa na to, že budovy zbytočne prekurujú a že polovica tepla išla von. Ľuďom však začali rásť náklady na vykurovanie a začali sa zaujímať o zatepľovanie.

Problémom však bol nedostatok zručností a znalostí. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť. Školili sme pracovníkov v učňovskej dielni. Celkovo išlo o úsporu energií. Ak máte 50-percentné straty, 50 percent nákladov a emisií zbytočne púšťate do ovzdušia. Navyše potrebovali odstaviť starú uhoľnú elektráreň. A práve vďaka zvyšovaniu energetickej efektívnosti im dnes stačí postaviť niečo oveľa menšie s nižším výkonom. Najlepšia energia je tá, ktorú nevyrobíte.

Ako bude Slovensko bojovať s klimatickou zmenou?

My už bojujeme. Niečo sme znížili a budeme musieť znižovať ešte viac. Máme však dobrú štruktúru výroby energie (elektrina plus teplo). Polovica pochádza z jadra, ktoré je bezuhlíkové, 25 percent z vodných elektrární, 15 percent však stále tvorí uhlie.

Už sa konečne začalo hovoriť o premene hornonitrianskeho regiónu a utlmení elektrárne v Novákoch.

Lenže okrem nej máme ešte päť veľkých teplární, ktoré spaľujú uhlie. v Martine, Trnave, Žiline, Košiciach a vo Zvolene, plus niekoľko menších. Budú si zrejme vyžadovať rekonštrukciu. Slovensko má pritom práve v distribúcii tepla veľké rezervy. Našou výhodou, podobne ako v ďalších krajinách strednej Európy, je centrálne vykurovanie. To nie je vôbec rozšírené napríklad vo Francúzsku. Radi by sme túto sieť zachovali, pretože z hľadiska emisií a výroby energie je lepšie, keď to vyrobíte vo veľkom. Aj účinnosť je vyššia, ako keby sme to rozdrobili na milión drobných kotlov. Problém však predstavujú straty v rozvodoch. Sú ľahko viditeľné v zime, keď napadne sneh, a nad nimi vďaka unikajúcemu teplu zostáva zelený pás trávy bez snehu. Ak znížime straty, budeme môcť znížiť aj výkony. A budeme vyrábať menej tepla.

Čo konkrétne môžeme očakávať od pripravovanej nízkouhlíkovej stratégie?

Ešte sme len začali, konkrétnosti vám nepoviem. Ale pôjde o výrobu energie, energetickú efektívnosť, dopravu, poľnohospodárstvo, záchyty uhlíka, rozširovanie lesov, využívanie pôdy. Máme veľký potenciál. Ide o to, ako ho využijeme a kde na to nájdeme peniaze.

Spaľovanie uhlia v Novákoch poškodzuje zdravie obyvateľstva, predstavuje to miliónové škody v zdravotníctve, v krajine, čo dokazujú viaceré štúdie. Na čo budeme čakať až do roku 2023?

Ide o historický problém, ktorý sa s nami ťahá už 50 rokov. Kedysi to bolo z hospodárskeho hľadiska nevyhnutné. Dnes poznáme aj iné riešenia. Keď naozaj zoberieme do úvahy ekonomickú, environmentálnu aj klimatickú situáciu, zrejme by bolo vhodnejšie pouvažovať nad iným spôsobom výroby energie. Bane sa nemusia zatvoriť. Nech sa uhlie ťaží. Len nech sa nespaľuje. Lenže oni ho ťažia práve preto, že dostávajú dotácie na spaľovanie uhlia.

Ale prečo tú elektráreň nezrušíme hneď?

To sa nepýtajte mňa. Myslím si, že sa mala zatvoriť už pred 20 rokmi. Ale to by bol zjednodušený pohľad. Ide o región, ktorý tie bane s elektrárňou dlhodobo živili. Ak sa chceme vyhnúť sociálnemu napätiu, treba to dobre premyslieť. Len škoda, že sme o tom nepremýšľali pred 30, 20 rokmi.

Sme automobilová veľmoc. Bude štát vplývať na automobilky, aby u nás vyrábali len elektromobily alebo vodíkové autá?

Automobilky vyrábajú to, čo je pre ne výhodné. Ale k väčšej výrobe elektromobilov ich dotlačí európska legislatíva, ktorá hovorí o štandardoch pre osobné a ľahké úžitkové vozidlá. Pripravuje sa aj pre nákladné vozidlá. Táto legislatíva určuje priemerné emisie celého vozového parku. To znamená, že výrobný program ako celok musí spĺňať emisie. Ak vyrábate SUV, ktoré ich majú vysoké, o to viac musíte vyrobiť nízkoemisných alebo bezemisných vozidiel.

To už napríklad robí Peugeot. My však nemôžeme Peugeotu predpisovať, čo bude vyrábať. Ale štát môže podporovať rozvoj infraštruktúry pre elektromobilitu. Nikto nebude vyrábať elektromobily vo veľkom, ak nebude dostatok nabíjacích staníc. Elektromobily nás však nezachránia. Nie sú odpoveďou na všetko. A nemáme čas čakať, kým sa elektromobilita rozvinie do takej miery, že bude schopná nahradiť existujúci vozový park. Perspektívu má preto podľa mňa vodík, a to najmä v nákladnej doprave. Dôležité je tiež venovať sa prechodnej fáze – vozidlám jazdiacim na stlačený alebo skvapalnený plyn (LPG, CNG, LNG). Možno to nie je optimálne z hľadiska zmeny klímy, ale môže nám to pomôcť s kvalitou ovzdušia. A to je ďalší problém, ktorý nás trápi a ktorý treba urýchlene riešiť.

Ako dopadla výzva na podporu elektromobilov pre samosprávy?

Záujem nás zaskočil. Celková suma projektu je 1 000 000 eur. Mohli sme podporiť len jednu osminu žiadateľov. Na budúci rok by sme program mohli rozšíriť. Okrem vozidiel by sme podporili aj budovanie staníc.

A čo jednotlivci? Už ste spomínali rajčiny v zime. Dokážeme tlmiť klimatickú zmenu bez toho, aby sa každý jednotlivec vzdal určitého komfortu?

Ktovie či sú rajčiny a uhorky v zime komfortom, alebo zvykom. Ja som vyrástla v časoch, keď sme paradajky v zime nemali. Dnešná generácia však rastie v úplne iných reáliách. My nechceme, aby ľudia začali žiť ako v stredoveku. Je však dobre, ak si uvedomujú, že každá ich aktivita má určité dôsledky. Dobrým príkladom je odpad. Pred 30 rokmi nikto o triedení odpadu ani nechyroval. Alebo strava. V tlači zaznelo, že všetci by sme mali byť vegetariáni, lebo živočíšna výroba je producentom skleníkových plynov. Nemyslím si, že toto je cesta. Zakázať alebo zdaniť mäso. Áno, mäsa sa u nás konzumuje veľa a má to zdravotné aj iné dôsledky. Ale podľa mňa by sme ich mali ľuďom vysvetľovať. Oboznamovať s dosahmi a nechať to rozhodnutie na nich. A nie vytvárať paniku.

Nuž a nemal by štát intenzívnejšie motivovať obyvateľstvo k šetrnosti a ku skromnosti?

Uvažuje sa o ďalšej osvete. Slovenská agentúra životného prostredia má už viacero programov zameraných na zmenu klímy, šetrenie vodou, nakladanie s odpadmi, spaľovanie v domácnostiach. Zameriava sa na školy, učiteľov, rôzne segmenty obyvateľstva. Ale vzdelania nie je nikdy dosť. Je to nekončiaca sa práca. A netreba to preháňať a vytvárať klimatickú paniku. Môžete dosiahnuť presne opačný efekt. Ľudia rezignujú – aj tak nás poberie čert, tak načo sa budeme snažiť?

Stihneme sa však zmeniť včas? Nebude neskoro, "neprevalcuje“ nás klimatická zmena?

Som patologický optimista. Lenže zmena klímy už nastáva. A budeme sa musieť naučiť sa s tým vyrovnať. Neviem odhadnúť, nikto nevie odhadnúť, či sa nám to podarí, alebo nie. Som však presvedčená o tom, že už musíme niečo robiť, či sa nám to páči, alebo nie. Ak sa nepokúsime o nič, tak s istotou vieme, že nás klimatická zmena "prevalcuje“.

VIDEO: O klimatických zmenách hovoril pre TV Pravda vlani v októbri aj klimatológ Jozef Pecho. Pozrite si jeho názory na videu TV Pravda.