Foto: Miroslav Čaplovič, Pravda
Ako si spomínate na prvé prejavy antisemitizmu po vyhlásení Slovenského štátu?
Vyrastala som v rodnej Spišskej Novej Vsi, bývali sme na hlavnej ulici v strede mesta, v dome, kde otec vlastnil obchod so zmiešaným tovarom. Bol zadobre s každým, ale už v začiatkoch roku 1939 si zrazu ľudia začali vytvárať k našej rodine odstup, čo sme pociťovali aj my deti. Zmenu atmosféry v malom meste najhoršie znášala naša mamička.
Prečo?
Pochádzala z Moravy, z rodiny siedmich súrodencov, o ktorých sa po vzniku Protektorátu Čechy a Morava veľmi bála. Nedalo sa už voľne a pravidelne za nimi cestovať a mamička sedávala dlhé hodiny a plakávala, hoci predtým bola veselá a veľmi spoločenská.
Protižidovská legislatíva sa rýchlo sprísňovala. Ako sa to dotklo vašej rodiny?
Pamätám si, ako vyšiel krutý nezmyselný predpis, že Židia nesmú bývať na hlavnej ulici. Okamžite nás vysťahovali z domu, pričom nám dovolili zobrať si len najnutnejšie veci. Presťahovali sme sa do skromnej izby, vzdialenej od centra. Keď ste sa pýtali na prvé prejavy nenávisti, nuž horšie ako ja to prežívala na vlastnej koži moja staršia sestra Vierka.
Ubližovali jej?
Vierka začala v roku 1939 chodiť do školy. Platil už zákaz namierený proti židovským deťom, že nesmú navštevovať kresťanské školy. Chodila preto do židovskej školy, ktorá vtedy ešte fungovala. Koncom septembra 1939 sa formujúce gardistické skupiny dohodli permanentne poškodzovať a zastrašovať deti počas vyučovania. Hádzali kamene do okien a jeden z nich zasiahol Vierku do hlavy tak, že jej tiekla krv. Po tomto útoku učiteľ povedal, že v takýchto podmienkach sa nedá vyučovať. Žiaľ, nebol to posledný atak na moju sestru.
Ako pokračovali útoky?
Vierka sa chodila hrávať do neďalekého parku pri kostole. Gardisti sa zabávali na tom, že do nej triafali kameňmi. Domov sa často vracala s plačom a rôznymi poraneniami. Celkovo sa náš život postupne čoraz viac zhoršoval. Židia museli nosiť na oblečení prišitú veľkú žltú hviezdu, čo bolo povinné aj pre deti. Dokonca Židom bolo zakázané pohybovať sa po chodníkoch.
Antisemitizmus sa potom vystupňoval arizáciou.
Samozrejme, že vyvlastnenie židovského majetku bez akejkoľvek náhrady zasiahlo aj otca. Prišiel o svoj obchod. Našťastie ho získal jeho spoločník, pán František Peller (zomrel v roku 1944), s ktorým mal dobrý vzťah a o jeho manželke môžem hovoriť iba s vďačnosťou. Tak či onak situácia už bola taká neznesiteľná a neúnosná, že otec rozhodol, že sa odsťahujeme zo Spišskej Novej Vsi. Známy nám zariadil, že môžeme bývať v horárni, niekde v blízkosti obce Poráč. Pred odchodom sme boli za pomoci pani Pellerovej a gréckokatolíckeho duchovného pokrstení na gréckokatolíkov. V drevenici, kde sa schádzali poľovníci počas poľovníckej sezóny, sme boli odkázaní na pomoc dobrých ľudí, ktorí nám umožnili zaobstarať si najnutnejšie živobytie.
Aký bol život vysoko, hlboko v lese?
Spočiatku prijateľný, kým neudreli mrazy. Mamička sa prezliekala do dedinského kroja, aby vyzerala nenápadne a mohla zbehnúť do obce zohnať pre nás potraviny. Otec nás riadne vyučoval, písali sme diktáty, učili sa matematiku a cudzie jazyky. Neskôr nás ohrozovala prítomnosť nemeckých vojakov prechádzajúcich lesom a nedostatok tepla a jedla. Otcovi sa vzhľadom na zlý zdravotný stav mamičky podarilo zariadiť krátkodobý pobyt rodičov v levočskej nemocnici. Vierku a mňa si tam vyzdvihla pani Pellerová, ktorá nás odviezla do Spišskej Novej Vsi. Lúčenie, ktoré mám stále pred očami, bolo srdcervúce.
Ako ste sa lúčili?
Mamička si ma pritisla k sebe, objala ma a povedala: „Už sa nikdy neuvidíme, nikdy na mňa nezabudni!“ Dlhšie sa rozprávala s mojou sestrou.
Čo jej povedala?
Niekoľko minút Vierke prízvukovala, ako mi musí nahradiť mamu. Zobrala si to k srdcu, maximálne pochopila a dokázala sa tak správať napriek tomu, že bola rovnako ako ja ešte len malé dievča; iba o niečo staršia odo mňa.
Kde vás skrývala pani Pellerová?
Vierka a ja sme obývali podkrovný priestor v rodinnom dome Pellerovcov v Spišskej Novej Vsi. Izbička mala dvakrát dva štvorcové metre. Bola tam jedna posteľ, stolík a jedna stolička. Dva razy denne nám nosili jedlo. Samozrejme, že dlhé mesiace sme nesmeli odísť z podkrovia, aby sa o nás nikto nedozvedel.
Na jednej strane to bolo miesto záchrany, na druhej strane muselo byť deprimujúce zvlášť pre deti, že sa nedalo nikam ísť.
V dospelosti som si často kládla otázku, ako sme to psychicky mohli zvládnuť. Nesmeli sme sa nahlas smiať či rozprávať, aby nás niekto náhodou nezačul. Nemali sme sa s čím hrať, ale Vierka bola výmyselníčka. Zo starých novín vytvárala hračky, dokonca vyrábala figúrky z omrvín, napríklad zvieratká, s ktorými sme hrali divadielko. Vymýšľali sme si rozprávky a rôzne príbehy. Samozrejme sme si aj poplakali, lebo sme nemali žiadne správy o našich rodičoch, ale som vďačná Vierke, že našla spôsoby, ako vyplniť náš čas. Takpovediac režírovala tie mesiace, čím do bodky splnila mamičkin príkaz, aby sa mi stala náhradnou mamou. Ukázalo sa, že Vierka počas rozhovoru s mamičkou dospela, a to mala vtedy desať rokov. Neuveriteľné. Z dievčaťa sa zrazu premenila na dospelú a zodpovednú osobu, ktorú som poslúchala na slovo.
Aký osud stretol vašich rodičov?
Žiaľbohu, nejaký pracovník nemocnice rodičov udal. Otca odvliekli do pracovného tábora v Novákoch, mamičku zajali ako židovskú špiónku, keďže mala českú národnosť. Postavili ju spolu s odbojármi pred vojenský tribunál v blízkosti Spišskej Novej Vsi. Ako „ťažkého zločinca proti Slovenskému štátu“ ju odsúdili na smrť. Celú skupinu hromadne popravili, zastrelili a hodili do vopred vykopanej jamy, ktorú len tak zahrabali. Svedectvo o tom podala po skončení vojny tamojšia upratovačka. Miesto sa potom podarilo nájsť a masový hrob exhumovať. Vierka a ja sme museli prísť po oslobodení Spišskej Novej Vsi identifikovať telo mamičky. Mala na sebe bodkovaný župan. Nedá sa na ten pohľad zabudnúť. Odvtedy som sa neobliekla do ničoho bodkovaného…
Hrôza. Vráťme sa ešte k vašej skrýši. Až do skončenia vojny ste stále obývali podkrovie?
Nie, pretože do domu sa koncom roku 1944 nasťahoval jeden nemecký dôstojník a pani Pellerová sa obávala, že by nás mohli odhaliť. Presunula nás preto do pivnice. Medzi uhlím a vrecami zemiakov pobehovali myši a potkany. Zahrievali sme sa v dekách a veľmi sme sa báli. Museli sme byť ticho, aby nás nikto nepočul. Našťastie to dlho netrvalo, lebo 28. januára 1945 Červená armáda oslobodila Spišskú Novú Ves, v deň mojich deviatych narodenín.
Vašu matku zabili, čo sa stalo s otcom?
Deportovali ho do koncentračného tábora v Ravensbrücku, neskôr preložili do Sachsenhausenu. Našťastie prežil hrôzy koncentračných táborov. Do Spišskej Novej Vsi sa vrátil až v polovici júla 1945. V zúboženom stave, s hmotnosťou 40 kilogramov a bez zubov. Našiel síce nás – svoje dcéry, ale ocitol sa psychicky na dne, pretože sa dozvedel, že mu zastrelili manželku. Ďalší úder ho zasiahol po komunistickom prevrate v roku 1948, keď po zložitom obnovení niekdajšieho obchodu mu ho znárodnili. Tento vzdelaný a rozhľadený človek, ktorý ovládal šesť cudzích rečí, bol holokaustom tak silne poznačený, že už nikdy nebol ako predtým. Vierka, ktorá, žiaľ, už nežije, emigrovala v roku 1968 do Nemecka, neskôr do Izraela.
Holokaust, historická pamäť. Toto je otázka bez otáznika.
Často som sa zamýšľala nad tým, ako je možné, že v civilizovanej Európe dvadsiateho storočia mohlo prísť ku genocíde veľkej skupiny nevinných ľudí. Preto apelujem na generáciu skôr narodených, aby nestratila historickú pamäť a informovala našu mládež o skutočných udalostiach počas druhej svetovej vojny. Moje svedectvo poukazuje na skutočnosť, že boli aj ľudia, ktorí dokázali pomáhať aj za cenu rizika vlastných životov, v súlade so svojím svedomím a zdravým rozumom.
Štefánia Pellerová zachránila nielen dve židovské dievčatá
Viera Rosenthalová sa stala oporou svojej mladšej sestry Denisy, keď ich obidve skrývala Štefánia Pellerová (na archívnej snímke), ale neskôr na ňu čoraz viac doliehalo to, čo prežila, a zvlášť, že jej zastrelili matku. Vyhýbala sa rozprávaniu o období holokaustu a trauma z tohto obdobia sa podpísala pod jej vážne zdravotné problémy. Boli psychosomatického pôvodu ako dôsledok obrovskej duševnej záťaže z detstva.
„Táto krásna žena mala ešte len 48 rokov, keď dostala Parkinsonovu chorobu. S týmto ochorením žila potom 30 rokov,“ povedala jej dcéra Yvonne Pnina de Hartog, ktorá žije v Jeruzaleme, kde je uznávaná psychoterapeutka.
Viera Rosenthalová trpela spomienkami. „Preto sa nezúčastnila ani na štátnom projekte izraelskej vlády, ktorý dokumentuje osudy osôb, čo prežili holokaust," podotkla jej dcéra.
Yvonne Pnina de Hartog poukázala na to, že Štefánia Pellerová zachránila nielen dve židovské dievčatá.
„Obrazne povedané, zachránila budúcnosť rodinného stromu, na ktorom potom vyrastali ďalšie konáre. Viera a Denisa Rosenthalové porodili štyri deti a dnes majú spolu deväť vnúčat. K nim pribudli štyri pravnúčatá a piate má prísť na svet už tento týždeň. A s Božou pomocou prídu ďalšie. Takže zásluha pani Pellerovej nielenže nikdy nezmizne, ale, naopak, bude sa jedine zväčšovať. Za riskantné hrdinstvo počas holokaustu jej patrí neopísateľná vďaka,“ uzavrela Yvonne Pnina de Hartog.