Psy nás čítajú ako šlabikár

, , 04.02.2019 06:00
MUDr. Pavol Valašek
"Každý zvierací druh má svoje špecifiká a my musíme vedieť, čo na koho platí." hovorí veterinár Pavol Valašek. Autor: ,

Mnohí ľudia sa v detstve túžili stať veterinármi. Je to profesia spätá s prírodou a so zvieratami. Zdá sa romantická, ale je čoraz náročnejšia. Pokrok vo veterinárnej medicíne predĺžil a skvalitnil zvieracím pacientom život, sú pre nich už aj onkologické kliniky. Veterinár navyše musí byť aj psychológom, aby upokojoval nielen zvieratá, ale ešte častejšie aj ich vystresovaných majiteľov. Veterinár Pavol Valašek predovšetkým lieči, no vystupuje aj v novej televíznej relácii Miláčikovo.

V relácii Miláčikovo ste nedávno mali reportáže o kengurách či afrických slimákoch – je vôbec nejaké zviera, ktoré nemožno vyhlásiť za domáceho miláčika? Alebo dnes už môže byť miláčikom trebárs aj krokodíl?

Práve krokodíly sú celkom častými a populárnymi miláčikmi zasvätených chovateľov – teraristov.Dnes je jediným limitom veľkosť zvieraťa. V Južnej Amerike dodnes žijú hrochy, ktoré tam doviezol narkobarón Pablo Escobar. Boli to jeho miláčikovia. Dodnes sú jediné hrochy v Južnej Amerike tie Pablove. Mafiáni radi chovajú aj tigre. V našej relácii sú, samozrejme, aj psíky a mačičky, ale scenáristi chceli ukázať, aké rôzne zvieratá možno na Slovensku chovať. Televízia spolupracuje aj so zoo a chovateľmi exotických zvierat. Ide nám o druhy, ktoré neslúžia na konzum, takže vynecháme hospodárske zvieratá. V prvej časti bola pani, ktorá chovala doma prasiatko. Malé vietnamské prasiatka sú napríklad veľmi inteligentné a čistotné.

Keď už spomínate inteligenciu, musí byť zverolekár aj psychológ? Majú aj zvieratá svoje povahy či dušu?

Iste, hoci pri zvieratách hovoríme skôr o správaní. Každý zvierací druh má svoje špecifiká a my musíme vedieť, čo na koho platí. Musíme byť veľmi dobrými psychológmi, hoci na to nemáme žiadny odborný tréning. Vyžaduje si to najmä kontakt s majiteľmi.

Je ťažšie vychovať či zvládnuť majiteľa ako zviera?

Nalejme si čistého vína – najťažšie je vôbec komunikovať. Ak oddelíme čisto poľovných a služobných psov, ktorí majú svoju úžitkovosť, tak všetky ostatné spoločenské zvieratá slúžia na to, aby napĺňali emotívne potreby ich majiteľa. K nám teda majitelia prichádzajú servisovať, opravovať svoje potreby. Musíte byť zdatný psychológ, lebo tlak zo strany chovateľov je často väčší, než aký vytvárajú mamičky u pediatra. Koľkokrát nastávajú až komické situácie. Často prídu veľmi vzdelaní ľudia, ktorí len čo prekročia prah veterinárnej kliniky, začnú sa správať ako malé deti. Napríklad klamú.

O čom?

Napríklad čím kŕmia svoje zviera. Zatajujú svoje hriechy. Trebárs príde psík, ktorý má hnačku. Z čoho by asi bytový psík mohol mať hnačku? Pravdepodobne z toho, čo mu dal jeho majiteľ. Ale ten bude zatĺkať a až keď naňho pritlačíte, prizná sa. Zbytočne sa tým naťahuje čas. Ako veterinár sa inak správate ku psovi, na ktorého veľa rozprávate, a inak k mačke – na tú je lepšie nehovoriť, lebo ju to stresuje.

Pre mačku je ľudský hlas stresujúci?

Už príchod na veterinárnu kliniku je pre mačku stres. Predpokladá sa, že psy sú s ľuďmi asi 40 000 rokov. Nie je náhoda, že naším spoločníkom je práve pes a nie srnka či jazvec. Psy sú schopné prispôsobiť sa všetkým našim vrtochom. Často príde vystresovaný majiteľ a svoj stres prenáša na psíka. Pes totiž nerozumie našim slovám, zato rozumie intonácii a reči nášho tela. Príde majiteľ a hovorí: psík je celý deň nervózny. A ja na to: samozrejme, pretože vy od rána viete, že idete na kliniku a vy ste z toho nervózny – a pes vo vás len číta ako v šlabikári. Aha, čudujú sa ľudia. Často pomôže uvoľniť najskôr pohodovým prístupom majiteľa a potom sa uvoľní aj zviera – to na psy úžasne platí. Psychológie je v našej práci veľa – je to pekné, ale zároveň aj vyčerpávajúce.

Mačky sú rafinovanejšie ako psy? Čo na ne platí?

Áno, základ je nebáť sa ich. Pretože čím viac sa ich bojíte, tým viac sa bojí aj mačka a vtedy škriabe a hryzie. Keď postavíte päťdesiatkilového rozzúreného rotvajlera a naštvaného päťkilového kocúra, garantujem vám, že oveľa nebezpečnejší je kocúr. Mačka je veľmi vrtká, silná a nekompromisná. Je oveľa väčšia šelma ako pes. Jeden kolega na ortopedickom veterinárnom kongrese skonštatoval, že mačka je taký zvierací Houdini. Mačku môžete pevne držať za kožu a ona sa vám vo vlastnej koži pretočí o 360 stupňov a zahryzne sa vám do lakťa. Ale aj s mačkami sa dá dohodnúť. Nesmiete odskočiť, keď mačka zavrčí alebo zasyčí – inak ste prehrali. Mačku je problém „ukecať“ – ona to nepotrebuje ako psík. Mačku musíte rýchlo vyšetriť – bez strachu a bez veľkého „humbugu“. Keď ste efektívny, funguje to. Mačku neoklamete, je veľmi inteligentná a má v sebe veľa divočiny. Psy sú proti mačkám už veľmi domestikované, príliš sme ich šľachtili. Veľmi obdivujem ľudí, ktorí sa venujú veľkým šelmám.

Prečo?

Už puma vás dokáže zabiť šmahom laby – nehovoriac o tigrovi či levovi.

Mali ste niekedy ozajstný strach pred nejakým zvieraťom?

Zvieratá, ktorých by som sa bál, neošetrujem. Napríklad naštvaného koňa.

A akého ste mali najexotickejšieho pacienta? Veď dnes ľudia chovajú všetko možné.

V tomto som strašne nudný, exotom sa nevenujem. Z veterinárnej stránky sa nimi zaoberajú kolegovia, ktorí ich aj chovajú. Ak totiž chcete liečiť chameleóna, musíte ho chovať a chápať chovateľské aspekty. Nikdy som nechoval ani rybičky, ani jašteričky…

Hádam k vám prišiel niekto s rybičkami do ordinácie?

To nie, za rybičkami chodí doktor. Pretože aj ryby môžu postihnúť plesne a rôzne choroby. Na to sú úzko špecializovaní kolegovia, ktorí sa tomu celý život venujú.

V románe Veselí spisovateľky Radky Třeštíkovej je epizóda, ako hrdinka prišla k veterinárovi so sliepkou, ktorú chovala ako domáceho miláčika. Také niečo sa vám nestalo?

Mám ambulanciu v Petržalke, tam som sa so sliepkou nestretol. Ale predtým som mal vysunutú ambulanciu v Záhorskej Bystrici a tam napríklad došla tetuša, že sliepky nenesú vajcia, sú také načechrané a niečo po nich lozí. Mali klasické všenky, tetuška dostala odo mňa špeciálny postrek a na druhý deň som zasa ja dostal košík vajíčok. My veterinári máme všeobecný záber, máme rigorózne skúšky z hospodárskych aj spoločenských zvierat, z hydiny…

Nezaskočí vás ani chorý kanárik či andulka?

Z kanárikov a anduliek mám asi najväčší strach, pretože tieto vtáčiky sa veľmi ľahko vystresujú a uhynú vám aj v ruke. Na našom pracovisku vtáčiky neliečime, posielame ich majiteľov k neďaleko sídliacej kolegyni, ktorá sa na vtáčiky špecializuje a je v tom naozaj dobrá. Ona už toho operenca chytí tak, že vidíte, že presne vie, čo robí. Ja by som sa ho bál chytiť, aby som mu neublížil. Už aj veterinárna medicína je dosť špecializovaná – kvôli tlaku trhu, zvyšujúcej sa odbornosti. So zvieratami robíme diametrálne odlišné veci ako pred 20–30 rokmi či ešte dávnejšie.

V čom je najväčší rozdiel?

V hĺbke, do ktorej ideme. Robíme diagnostiku, chirurgické zákroky na psoch a mačkách, ktoré sú pre 90 % ľudí na planéte nedostupné. Veľa vecí sme nevedeli pomenovať, a preto ani liečiť, dnes máme k dispozícii sofistikované prostriedky. Pred 15 rokmi bolo sci-fi kúpiť si vo veterinárnej medicíne ultrasonografický prístroj – nezaplatili by ste to. Dnes je takmer v každej veterinárnej ambulancii zaparkovaná taká mašina, že zrazu vidíme veci, ktoré sme predtým nevideli. Máme dostupnú laboratórnu diagnostiku, už na klinike máme pomerne rozsiahle laboratórium, kde si vieme veľa vecí spraviť na počkanie a robia sa tam špeciálne diagnostiky. Ráno zoberiem zvieraťu krv, na obed po ňu príde DHL, večer je vzorka v Nemecku v centrálnom laboratóriu a ráno mám v e-maile výsledky na špeciálne analýzy, ktoré boli ešte pred 15 rokmi sci-fi aj u ľudí. A my to dnes robíme pre psy a mačky.

Možno ani ľudia nemajú takú starostlivosť ako domáci miláčikovia?

Dostupnosť medicíny závisí od toho, či sme ju ochotní zaplatiť. Traduje sa, že psičkári a mačičkári dajú pre zdravie svojho zvieraťa všetko – ale závisí od človeka a tiež od mentality národa. Sme v tomto úplne iní ako Rakúšania alebo Česi. Bratislava sa trochu líši, ale celoslovenská predstava psa je Dunčo vonku na reťazi. Keď ho jedného dňa nájdu studeného v búde, iba ho odopnú z reťaze a na reťaz pripnú nové šteniatko. Nedá sa však zovšeobecňovať. Ja mám pätnásťročnú prax a vidím, čo sa zmenilo. Čím modernejšie žijeme, tým sme izolovanejší. Uzavretosť ľudí vo veľkých mestách vytvára potrebu utiekať sa k zvieratám – psom, mačkám, králičkom. Vo Viedni majú na univerzite onkologické oddelenie pre zvieratá, ktoré robí v mnohom porovnateľnú diagnostiku a terapiu s tým, čo sa robí v onkologickom ústave na Klenovej pre ľudí. Stojí to desaťtisíce eur a záujem je obrovský. Sú tam čakačky – hlavne ide o psy a mačky.

MUDr. Pavol Valašek.
MUDr. Pavol Valašek. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Predlžuje lepšia starostlivosť život psov a mačiek?

Áno, a skvalitňuje ho. Kedysi žili psy a mačky desať rokov, a to z nich už boli seniori, dnes bežne mačky žijú 20 rokov a menší psíci 15–17 rokov a kvalita ich života je dobrá. Štrnásťroční psíci nie sú vetchí deduškovia, ale sú svieži. Závisí to od starostlivosti a kŕmenia.

V relácii ste mali odborníka, ktorý zvieratá odnaúča od zlozvykov. Aké „muchy“ majú zvieratá?

Všetky, ktoré im dovolíme. Väčšina týchto porúch správania vychádza zo zlej výchovy. Keď si napríklad neskúsení ľudia kúpia náročného psíka. Aj medzi psími plemenami sú rôzne povahy – ľahšie aj ťažšie zvládnuteľné alebo celkom nezvládnuteľné. Dnes je veľmi moderné kúpiť si psíka podľa fotky. Raz za mnou do ordinácie prišiel chlapík asi so 14-ročnou dcérou a priniesli si šteniatko rodézskeho ridgebacka. Bol to samec z dobrého chovu, dali zaň veľa peňazí. Pán celý čas v ordinácii telefonoval, typický obraz dnešného podnikateľa. Dali psa na stôl, urobil som mu vstupnú prehliadku, dohodli sme očkovania a hovorím: krásny psík, to bude 40– až 50-kilový macko. Dalo sa to na tom šteňati hneď poznať podľa paciek. Keď to otecko začul, hneď ukončil telefonát a neveriacky sa spýtal, čo to hovorím. Dcéra mu tvrdila, že pes zostane takej veľkosti ako teraz, keď je trojmesačné šteňa. A on tomu uveril. Viete si predstaviť slovnú výmenu, ktorá tam nastala. Otecko kúpil 12–15-kilové psíča a teraz mu hrozí toto?

Taký pes zrejme musí dosť behať.

Konkrétne rodézskeho ridgebacka vycvičíte len veľmi ťažko, očakávať, že s týmto plemenom urobíte to, čo s nemeckým ovčiakom, je nereálne. Nejde o IQ, len niektoré plemená sú ochotné akceptovať našu predstavu o poslušnom psovi a iné nie. U rodézskeho ridgebacka je úspech, keď vám všetko nezlikviduje a môžete ho na prechádzke pustiť z vôdzky. To sa podarí len u zopár jedincov, drvivá väčšina z nich prežije život na vôdzke. Ak ho pustíte, už ho viac neuvidíte. Na Slovensku by si rodézskeho ridgebacka nemal kupovať asi nikto – to je pes z Juhoafrickej republiky, kde sa používa na lov. Veľkú časť roka je tým psom zima a navyše potrebujú obrovský výbeh. Ak aj bývate v extraviláne, hrozí, že keď vám pes zdrhne, poľovník ho môže zastreliť. Keď totiž pes nie je na vôdzke a ženie zver, poľovník ho podľa zákona môže zastreliť. A ridgebacky ženú zver veľmi rady.

K vám do ambulancie chodia s ridgebackmi často?

Áno, sú veľmi populárne. Prichádzajú tak, že sa rozletia dvere, dovnútra vpáli pes, dovlečie dnu pani na štekloch, ktorá päťkrát zakopne. V ambulancii je pes ustráchaný a viete si predstaviť 45 kíl strachu? Našťastie bývajú zriedkavo agresívne, ale nedá sa s nimi manipulovať. Čokoľvek s ridgebackom chcete robiť, tak on sa aktívne bráni – len svojou veľkosťou. Žiadny majiteľ ho nezvláda. Žijeme v šialenej dobe.

Aká je dnes módna vlna v chove psov?

Stálicou sú yorkshirské psíky a čivavy, tie si kupujú určité typy majiteľov. Z veľkých psov dlhodobo „letia“ labradorské retrievery, už pomaly ustáva vlna rodézskych ridgebackov a veľmi populárne sú boarder kólie. Problém je, ak hyperaktívne kólie nemajú rovnako aktívnych majiteľov.

V predaji šteniat sme vraj čiernou ovcou Európskej únie. Ako je to možné?

Máme zlú povesť, lebo každý vie, že ilegálne zásobujeme Benelux a Britániu šteniatkami z množiarní, teda v pivnici chovanými šteniatkami. Máme slabú legislatívu a katastrofálne nízke morálne povedomie. Keby sa také niečo dialo hoci v Kittsee hneď za našimi hranicami, sused odvedľa ilegálneho chovateľa „natrie“. Nie preto, že by mu závidel zisk, ale je to preňho morálne neprijateľné. U nás – nie je žalobca, nie je sudca! Máme iné povedomie.

Odkiaľ sa vozia tie šteniatka? Z celého Slovenska?

Áno, sú regióny, kde ľudia majú v pivnici desať – pätnásť sučiek vybraných plemien a tie iba rodia. A potom, keď sú vyčerpané, ich majitelia vyhadzujú na ulicu. Sociálne siete sú plné veľmi smutných príbehov. Ani ich len nedajú utratiť.

Nedávno sa v médiách riešil prípad sučky, ktorú poviazali a hodili do potoka. Kde sa berie v ľuďoch tá krutosť?

Nie sme dostatočne kultúrne uvedomelí. Nie sme dlhodobo, po generácie, vychovávaní k tomu, aké hodnoty si máme vážiť. Kedysi sa ľudia starali o svoju kravku, o svoje pole, ale na ostatnom im už nezáležalo. Aj to je však individuálne a závisí aj od výchovy v rodine.

Keď je niekto schopný takto týrať psa, je asi schopný aj iných strašných činov…

V genéze vrahov sa pravidelne objavuje týranie zvierat. Vo svojich prácach to popísal aj náš najznámejší forenzný psychológ, profesor Anton Heretik. Ak sa to nepodchytí včas, krutosť narastá, ten človek sa nezastaví. Obyčajne je týranie už v rodinnej anamnéze. Takíto ľudia najprv týrajú zvieratá, potom šikanujú spolužiakov a napokon sú z nich násilníci.

Kto nemá rád zvieratá, často nemá rád ani ľudí. Platí to aj opačne? Čo sa od zvierat môžeme naučiť?

Už elementárnu úctu k životu. Dnes sú mnohé deti izolované od zvierat, lebo zvieratá sú vraj zdrojom nebezpečenstva a nákazy. Iné deti sú zasa vychovávané medzi zvieratami. Keď dieťa vyrastá so zvieratami, odmalička chápe základné vzťahy a váži si ľudský život. Keď vás však niekto odťahuje od zvierat, odmalička si vytvárate odťažitosť aj od ľudí, ktorí vám nie sú sympatickí. Vaša tolerantnosť je menšia.

Vy ste mali zvieratá rád odmalička? Čítali ste knižky britského spisovateľa Jamesa Herriota?

Herriota číta každý, jasné! Som rodák z Bratislavy, ale vždy sme mali doma psa, aj väčšieho, nemeckého ovčiaka, boxera… Už na základnej škole som bol jasne orientovaný – po gymnáziu pôjdem na veterinu. Jasná diagnóza. Herriota sme čítali naozaj všetci, je to krásne čítanie, ale dnes je to už ako historický román.

Herriot začal písať knihy o svojom živote zverolekára v roku 1966, keď ho na to presvedčila manželka. Čo všetko sa odvtedy zmenilo?

Hospodárske zvieratá, ktoré Herriot často ošetroval, sa dnes chovajú priemyselne, všetko je automatizované. Je to veľmi komplikovaná téma. Dnes totiž vykonávame doslova genocídu na viacerých druhoch živočíchov. Spôsob, ako chováme napríklad ošípané, hovädzí dobytok a hydinu, je neospravedlniteľný. Z chovu zvierat je dnes priemysel.

Ale ľudí treba nakŕmiť… Čo s tým?

Momentálne, keď je nás na Zemi sedem miliárd, je situácia hospodárskych zvierat bezvýchodisková. Živočíšnu bielkovinu nemáme ako nahradiť. Potrebujeme veľa zvierat, aby sme uživili toľko ľudí. A čo sa týka spoločenských zvierat, tiež sme inde než v Herriotových časoch. Veterinárna profesia je napríklad v USA, Anglicku či Austrálii v top trojke v počte samovrážd medzi vysokoškolsky vzdelanými profesiami. Je to pre sústavný emočný tlak, ktorý klienti vytvárajú na veterinárov. Súvisí to aj s tým, ako sa naša profesia zmenila a sfeminizovala. Kedysi veterinu študovalo 80 percent mužov a dvadsať percent žien. Za čias mojich štúdií tvorili dievčatá polovicu študentov a dnes je v ročníku 80 dievčat a zopár chalanov. Je pochopiteľné, že takýto typ emočného tlaku vo všeobecnosti ženy, predovšetkým mladé, zvládajú ťažko, nosia si prácu domov.

Dievčatá si profesiu veterinára stále idealizujú?

Je definovaný tzv. helping syndróm, ktorý majú najmä dievčatá – chcú pomáhať zvieratkám. To je však niečo celkom iné, ako robiť medicínu na zvieratkách. Takže dnes máme obrovský nedostatok veterinárov. Ročne štúdium skončí okolo deväťdesiat ľudí, ale z nich je polovica už v čase promócie pevne rozhodnutá, že s veterinou nechce mať v živote nič spoločné. Tým teda zlyháva celý systém. Navyše veterina je najdrahšie vysokoškolské štúdium. Drahšie ako medicína. Celá investícia štátu do tohto náročného štúdia neprináša na trh práce to, čo by mohla alebo mala. Je to celosvetový problém, ktorý trvá posledných desať rokov.

Aké máte ohlasy na reláciu Miláčikovo?

Tento formát je v zahraničí obľúbený, ale u nás nemá tradíciu, podobná relácia tu doteraz nebola. Máme odvysielaných len niekoľko prvých častí, počkáme si, aká bude sledovanosť.

Koľko času vám zaberie nakrúcanie?

Nakrúcanie piatich minút mojich rád, ktoré vidíte v televízii, zaberie skoro hodinu. Kvôli našim špecifickým hercom – chlpáčom musíme pomerne často prerušovať a aj my ľudia občas breptneme. Je takmer nereálne nakrúcať len tak s náhodným majiteľom a jeho zvieratkom. Majitelia i zvieratá prichádzajú do čakárne vystresovaní či napätí, to by nešlo.

Pavol Valašek radí chovateľom v televíznej...
Pavol Valašek radí chovateľom v televíznej relácii Miláčikovo každú sobotu o 18.20. Autor: TV JOJ

Máte aj vy doma zvieratko?

Mám dve deti, máme za sebou obdobie „dočasnej“ starostlivosti o zachránené zranené mačičky, ktoré sme na klinike operovali a tak ich máme doma viac. Deti by zachraňovali všetko a všetkých. Vyrastali na klinike, syn Palino videl prvý cisársky rez u psa, keď mal štyri roky.

Budú vás v profesii nasledovať?

Určite na tom nebudem trvať, bude to ich rozhodnutie. Život veterinára nie je ľahký a prináša veľa stresu. Som aj majiteľom kliniky, a tak mám aj podnikateľské povinnosti. Ale práca ma baví. Ráno vstávam a teším sa, čo ma čaká. Veterinári netrpia syndrómom vyhorenia. Vo veterine veľké peniaze nikto nikdy nezarobil, je to naozaj poslanie v tom, že s ochotou a trpezlivosťou sme našim pacientom takpovediac stále k dispozícii. Často si však naši klienti myslia, že by sme mali pracovať takpovediac zadarmo a keď si diagnostika alebo liečba vyžaduje väčšie náklady, začnú sa oháňať naším poslaním. Ale ja nedostanem úľavu od daňového úradu, keď budem zviera liečiť zadarmo. Ani v Tescu nie je oddelenie, kde predávajú veterinárom tovar lacnejšie, pretože ich práca je poslaním.

Vy liečite, ale dávate aj rady. Ako sa napríklad zachovať, keď človeka prepadne svorka psov?

Svorka je nezvládnuteľná. Tam neexistuje rada. Svorka funguje ako tím. Ak by ma napadol jednotlivý pes, asi by som sa ubránil – v prvom rade by som neukázal strach. Bežný človek a obávam sa, že ani ja sám by však proti svorke nezmohol nič. Kto sa bojí psov, alebo ľudia, ktorí chodia do prírody sami, by mali mať pri sebe ochranný sprej. Podobný, aký majú aj poľovníci a ochranári v lese kvôli medveďom. Väčšinou ho nepoužijú, ale dobré je zabezpečiť sa. Všimnite si, že svorkové útoky sa v krajinách na západ od nás vyskytujú len veľmi ojedinelo. Ide len o zodpovednosť a povedomie ľudí, na vine sú vždy majitelia zvierat.

Majitelia majú všelijaké chyby, spomínali ste, že klamú ako malé deti. Dokážete si ich vychovať?

Je to ťažké napríklad s prekrmovaním. Keď kŕmia psíka celý deň ako prasiatko, potom tak aj vyzerá. Ale nechcú si to pripustiť.

Čo psom najviac škodí? Ľudská strava?

Kalórie! My ľudia sa živíme hrozným spôsobom, a keď to isté dostávajú aj zvieratá, tiež sa stravujú nevhodne. Len homo sapiens je viac potravy, než potrebuje. V prírode sa zvieratá neprejedajú. Tučné zviera by totiž v prírode neprežilo. Šelma musí byť pohyblivá, lebo by si nič neulovila a opačne to platí aj pre potenciálnu korisť. Dnes už podľa štatistík na našej planéte trpí viac ľudí nadváhou než hladom! To je hrozné! To mení náš pohľad na všetko. Je veľmi ťažké vysvetliť majiteľom s nadváhou, že ich psík alebo mačka trpí obezitou! V drvivej väčšine má obézny pes aj obézneho majiteľa.

Vyčítate im to?

Samozrejme. Musím. Sú urazení, lebo toto isté počúvajú aj u svojho lekára. Je to pre nich často frustrujúce. Majú pocit, že sa všetci sprisahali proti nim.

Hovoria, že ich psík je taký pevný?

To počúvame veľmi často. To je definícia pre prípad, že tučnota ešte nie je veľká. Vtedy sa hovorí, že psík je pevný. Potom nasleduje argument, že má ťažké kosti… A presvedčiť ma chcú formulkou: „Ale on veľa nepapá!“

Pavol Valašek

Narodil sa 14. mája 1977 v Bratislave. Po gymnáziu absolvoval štúdium veterinárneho lekárstva na Košickej veterinárnej univerzite (s vyznamenaním v roku 2001). Pôsobil na viacerých pracoviskách v Bratislave, päť mesiacov pracoval na klinike v Nemecku. Venuje sa publikačnej a prekladateľskej činnosti v odbore veterinárna medicína. Prednáša predovšetkým v oblasti chirurgie a ortopédie spoločenských zvierat. Momentálne pracuje na klinike pre malé zvieratá v bratislavskej Petržalke, ktorú aj vedie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#veterinári #veterinár #psy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Sweet ružové ruže a gerbery s gypsomilkou

Sweet ružové ruže a gerbery s gypsomilkou

29,99
Perla farebné tulipány a narcisy Jar

Perla farebné tulipány a narcisy Jar

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk