Kto šéfuje u Šefčovičovcov?

, 02.03.2019 06:00

Mala byť učiteľkou, stretnutie s budúcim manželom však nasmerovalo jej život inak. Po boku kariérneho diplomata žila v Prahe, Zimbabwe, Kanade, Izraeli aj v Belgicku. Maroša Šefčoviča sprevádza počas jeho prezidentskej kampane po Slovensku. Čo prezradila o ich spoločnom živote Helena Šefčovičová?

Helena Šefčovičová
Helena Šefčovičová Autor: Pravda, Robert Hüttner

Sídlom nášho prezidenta je od roku 1996 rokokový Grasalkovičov palác v Bratislave. Kedysi to bol Dom pionierov a mládeže. Boli ste v ňom v tom čase?

Narodila som sa v Zlatých Moravciach, ale celé detstvo a mladosť som žila v Nitre. V tomto meste som chodila na základnú, strednú školu aj pedagogickú fakultu. Do Grasalkovičovho paláca som sa dostala na základnej škole. Naša trieda vyhrala súťaž v zbere papiera a cenu nám odovzdávali v hlavnej sále paláca. Odvtedy som tam však už nebola.

Ak by ste neboli manželkou kariérneho diplomata, čo by ste robili?

Myslím, že by som pokračovala vo svojej učiteľskej profesii. Vyštudovala som ruský jazyk a občiansku náuku. Počas bývalého režimu každý absolvent dostal umiestenku. Vedela som, že po skončení školy pôjdem na Gymnázium v Šuranoch a celkom som sa na to tešila. Vyskúšala som si aj učenie na základnej a strednej škole, ale nakoniec nás manželova kariéra posunula úplne iným smerom.

Učiteľstvo sa vo vašej rodine dedí?

Áno, obaja rodičia učili. Otec bol docentom na Vysokej škole poľnohospodárskej a mama učila štyridsať rokov na strednej ekonomickej škole, neskôr obchodnej akadémii.

Čomu sa venuje manželka diplomata?

Zvykne sa hovoriť, že sprevádzame svojich manželov pri vykonávaní ich diplomatického postu. Sprevádzať nie je to správne slovo – ako rodina s deťmi sme boli spolu a ja som pritom robila všetko, čo bolo treba. V priestoroch ambasády boli kancelárie aj naše byty. Manželky diplomatov mohli na veľvyslanectve pracovať, mali sme zmluvu. Vydávali sme víza, pasy, rodné listy, všetko to, čo bolo treba. Všetky sme boli v tom čase mladými mamičkami, preto sme si pomáhali – striedali sme sa v práci, strážili sme si navzájom deti. Pripravovali sme večere, diplomatické stretnutia, recepcie, museli sme zvládnuť protokol.

Je ťažké obsiahnuť protokol a všetky jeho úskalia v danej krajine?

Keďže som bola mladá, spočiatku som vnímala všetky tie pravidlá ako veľmi obmedzujúce. Mala som však veľmi dobré školiteľky – pani Johanesovú, manželku prvého federálneho ministra zahraničných vecí, aj pani Emíliu Kováčovú. Radili nám, ako sa máme obliekať, čo máme hovoriť, ako sa máme tváriť. Bola som z toho trochu vystrašená, moja predstava o obliekaní bola totiž iná. Manželka diplomata musí mať vždy pančuchy, uzavreté lodičky, nezáleží na tom, či je vonku plus alebo mínus tridsať. Samozrejme, v každej krajine sa protokol prispôsoboval daným podmienkam. V Afrike sme mohli mať aj nohy bez pančúch, na hlavách slamené klobúky a ľahké šaty. Plecia však museli byť zakryté vždy.

Oblečiete si občas doma tepláky?

Nie, tepláky nemám. Legíny áno, lebo s manželom radi športujeme a chodíme do fitka. Najradšej mám domáce šaty, na čo som si zvykla v Afrike, kde boli ženy vždy nádherné oblečené.

Vnášali ste protokol či zásady slušného správania, aj keď nevedomky, do výchovy detí?

Skôr by som povedala, že deti ovplyvňujú mňa. Sú mojimi najväčšími kritikmi. Hovoria mi, čo mi pristane, ktorá fotka nebola to pravé orechové. Samozrejme, protokol sa na ne preniesol. Vedia, ako sa prestiera stôl, ako sa pri ňom správa a stoluje.

Zažili ste chvíľu, keď musel ísť protokol bokom?

Ako vždy, súvisí to s našimi deťmi. Syn Maroš mal asi štyri roky, keď sme sa presťahovali do Bruselu. V tom čase bol prezidentom pán Ivan Gašparovič, pre ktorého sme pripravili večeru v reprezentačných priestoroch. Sedela som tvárou ku galérii, na ktorej sme mali byt, a zrazu som uvidela hompáľajúce sa nohy v pyžamku. Skôr, než som stihla niečo manželovi naznačiť, syn sa rozbehol k pánovi Gašparovičovi a položil mu priamu otázku: Vy ste ten prezident? Potom sa rozbehol k otcovi a rozplakal sa, že mu sestry robia zle. Napriek protokolu som sa ospravedlnila a vstala som od stola. Syna som odviedla do detskej izby a dcéry vyhrešila, že neustrážili brata.

S manželom ste sa zoznámili v Moskve, čím vás zaujal?

V treťom ročníku na pedagogickej fakulte sme mali povinnú stáž v Moskve. Keďže tam študoval môj najlepší kamarát z gymnázia v Nitre, jeho mama po mne poslala nejaké darčeky. Na stretnutie prišiel so svojím kamarátom Marošom. Nebola to však žiadna láska na prvý pohľad. Myslela som si, že je to len nejaký bratislavský frajer. Začali sme chodiť do divadiel, do opery a postupne sa to zlomilo.

Bolo pre vás ťažké vzdať sa kariéry?

Myslela som si, že moja kariéra je najdôležitejšia. Nevedela som si predstaviť, že sa prispôsobím manželovi a rodine. Každý sme mali svoje ideály. Nebolo to však až také ťažké, pretože som na veľvyslanectve mohla pracovať s konzulárnou administratívou. Okrem toho som svoje deti učila písať aj čítať a ja sama som musela študovať nové jazyky. Po revolúcii sa výučba ruského jazyka zrušila a ja som sa rekvalifikovala na nemčinu, učila som sa tiež po anglicky a francúzsky. Aj preto, aby som mohla komunikovať s učiteľmi svojich detí. V obdobiach, keď sme boli na Slovensku, som angličtinu aj vyučovala.

V koľkých krajinách ste pôsobili?

Začínali sme v roku 1990 na federálnom ministerstve zahraničných vecí v Prahe, potom sme v roku 1991 odišli do afrického Zimbabwe a v roku 1993 do Kanady. Dva roky sme boli doma, nasledoval Brusel, po ďalšej prestávke v roku 1999 Izrael a v roku 2004 opäť Brusel.

Ktorá krajina vám najviac prirástla k srdcu?

V každej krajine sme zažili niečo špecifické. Najstaršia dcéra Helenka sa narodila v Nitre, prostredná Martinka v Zimbabwe a syn Maroš v Izraeli. Snažili sme sa tam po rokoch – aspoň na dovolenku – vrátiť, aby sme mohli deťom ukázať, kde sme žili a kde sa narodili. Okrem najstaršej si však veľa toho nepamätajú.

Manželka diplomata musí mať protokol v malíčku.
Manželka diplomata musí mať protokol v malíčku. Autor: Archív H. Š.

Nebáli ste sa priviesť dieťa na svet v Zimbabwe, kde zdravotníctvo nebolo na takej úrovni ako u nás?

Nie, aj preto, že som bola veľmi mladá. V Zimbabwe bolo všetko prepojené s prírodou. V nemocnici nemali žiadne vybavenie, ani ultrazvuk. Bol tam len starý pán gynekológ, ktorý mi priložil k bruchu fonendoskop, aby počul ozvy dieťaťa. Navyše, keď som rodila, nebola elektrina – v dôsledku dvoch suchých rokov bolo vo Viktóriiných vodopádoch málo vody. Napriek tomu som však vôbec nemala strach a všetko dobre dopadlo.

Horšie to bolo asi v Izraeli. Počas vášho pôsobenia sa začala etapa samovražedných útokov. Poznačilo vás to?

Začali vybuchovať školské autobusy, v ktorých sa vozili aj naše deti. A neďaleko od nás vybuchla v noci reštaurácia. Mladšia dcéra Martina si doteraz pamätá, ako sa bála. Nasťahovala sa dokonca k nám do spálne. Deti sme začali voziť do školy sami, prechádzali sme cez niekoľko kontrol. Vtedy sme boli mladí, dnes by som to už s takou ľahkosťou asi nezvládla.

Aké bolo sťahovanie z horúceho afrického Harare do studenej Ottawy v Kanade?

Bolo to rozhodnutie zo dňa na deň, po rozdelení republiky. Zobrali sme obe dcéry, mladšiu sme zabalili do prikrývok, pretože v Harare sa v tom čase nedali kúpiť teplejšie veci. Teplotný šok sme zvládli, ale boli to dve rôzne krajiny. V Zimbabwe mali ľudia blízko k prírode, boli otvorení a spontánni. V mrazivej Kanade sme nevyšli von prvé tri mesiace, žili sme v podzemných mestečkách, ktoré tam majú vybudované a kde sa zdržiavajú v prípade veľkých mrazov. Našťastie, na našej ambasáde sme mali ľudí, ktorí nám v prvých dňoch pomáhali.

Diplomat a jeho rodina asi nemajú vzťah k majetku, keďže sa stále presúvajú z miesta na miesto…

Roky žijeme zbalení v kartónových škatuliach a v kufroch. Keby mi manžel povedal, že zajtra odchádzame na Maurícius, nemám s tým žiaden problém. Stačí vziať kufor do ruky. Pre nás je domov tam, kde sme všetci spolu. Vždy bolo sviatkom, keď k nám prišli na týždeň alebo dva naši rodičia. Stále sme však jednou nohou na Slovensku, lebo tu mám korene, najbližších aj trvalé bydlisko.

Bola jedným z dôvodov kandidatúry pána Šefčoviča túžba vrátiť sa na Slovensko?

S jeho kandidatúrou sme vôbec nerátali. Manželovo meno skloňoval premiér aj minister zahraničných vecí, ale bola to pre mňa veľmi vzdialená myšlienka. Keď sa to začiatkom januára stalo realitou, bol to trochu šok a cítili sme veľký rešpekt. Veľa sme sa o manželovej kandidatúre rozprávali s deťmi, so sestrami, s našimi matkami. Všetci sme ho podporili a ja som v kampani naplno s ním.

Aký je rozdiel medzi manželkou kariérneho diplomata a manželkou prezidenta?

Ako manželka diplomata som bola zvyknutá stále sa sťahovať a prispôsobovať, zvykať si na nových ľudí, krajinu, jazyky, priateľov. Manželka prezidenta je v inej pozícii – nie je to jedna z mnohých manželiek diplomatov, ide o službu ľuďom a o reprezentáciu krajiny. Máme silnú tradíciu prvých dám v paniach Emílii Kováčovej, Silvii Gašparovičovej a Irene Schusterovej, ktoré mali svoje nadácie. Ak to bude aktuálne, rada by som v tom pokračovala, keďže už by som nemohla robiť svoju učiteľskú profesiu. Zatiaľ som v tejto oblasti nováčik, musím sa veľa učiť. Zistiť, čo je s nadáciami, ktoré viedli bývalé prvé dámy, či sa dá na ich činnosť nadviazať. Aj v týchto dňoch navštevujem rôzne centrá sociálnych služieb a sledujem nielen obetavý profesionálny personál, ale aj volanie po pomocnej ruke. Cítim silnú potrebu venovať sa najzraniteľnejším, ktorí ju skutočne potrebujú. Sami máme krstňa s Downovým syndrómom a poznáme peripetie rodiny so znevýhodneným dieťaťom. Ako prvé by som usporiadala okrúhle stoly, kde by som diskutovala s tými najpovolanejšími, aby som svoju pomoc nasmerovala tam, kde by bola najpotrebnejšia a najúčinnejšia.

Na rozdiel od spomínaných dám má súčasná prvá dáma Martina Kisková prívlastok neviditeľná…

Neprináleží mi hodnotiť iných. Ja som pripravená naplno sa vložiť do tejto služby.

Aké vlastnosti by mala mať prvá dáma?

Mala by byť empatická, zodpovedná, zostať pritom dobrou matkou aj manželkou. A ako som spomínala, mala by sa venovať sociálnej oblasti a charitatívnej prá­ci.

Ak by sa jej manžel stal prezidentom, chcela by...
Ak by sa jej manžel stal prezidentom, chcela by sa Helena Šefčovičová venovať predovšetkým charite. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Ktorá z našich aj zo svetových prvých dám je pre vás inšpiráciou?

Z našich pani Schusterová, s ktorou som mala osobný kontakt, keď sme boli na veľvyslanectve v Izraeli. Spolu s manželom sme ju sprevádzali. Keďže môj syn mal vtedy len dva týždne, otočilo sa to a ona sa starala o mňa. Bola zdravotná sestra a vedela presne, čo má mladá mamička robiť. Zo zahraničných mi prirástla k srdcu Michelle Obamová. Kvôli tomu, že sa snaží dať maximum svojho úsilia do vzdelania mladých žien v USA aj Afrike. Zhodou okolností som na Vianoce od detí dostala jej autobiografiu.

Manžela sprevádzate aj počas kampane. Na čo sa vás ľudia v regiónoch najčastejšie pýtajú?

Aj na to, ako sa budem obliekať, aké dĺžky sukní budem nosiť. Som veľmi spontánna, preto si musím trochu dávať pozor na to, čo poviem. Zatiaľ ma žiadna otázka nezaskočila.

Kto šéfuje u Šefčovičovcov?

V domácnosti asi ja, inak manžel. Za roky jeho diplomatickej kariéry aj kariéry politika v Európskej komisii zostali mnohé veci na mojich pleciach. Musí sa na mňa spoľahnúť, či sa to týka riadenia domácnosti alebo dokonca opráv. Otázky financií, detí a ich škôl preberáme vždy spolu.

Vždy ste chceli takú veľkú rodinu?

Ešte väčšiu. Syn nám to stále vyčíta. Narodil sa s veľkým odstupom po sestrách. Vraj sa ako jedináčik necítil dobre.

Prečo by mal byť váš manžel prezidentom?

Moja odpoveď bude subjektívna, pretože som jeho manželka. Má všetky predpoklady na to, aby bol dobrým prezidentom. V debatách, ktoré sledujem, je absolútne profesionálne zdatný. Zobudíte ho o polnoci a dokáže odpovedať na čokoľvek. Je čestný, zodpovedný, jasný vo svojich názoroch, stojí si za slovom. Už teraz si uvedomuje, že sľuby, ktoré dá, musí dodržať. Je tiež milujúci otec.

Medzi kandidátmi na prezidenta je aj žena. Myslíte si, že Slovensko je pripravené na prezidentku?

Som rada, že kandiduje aj žena. Svoje dve dcéry od malička podporujeme, aby si plnili sny. Za najdôležitejšie v kampani považujem, aby bola súťaž férová a víťazom sa stal najlepší kandidát. Asi vás neprekvapím, že budem voliť svojho manžela.

Helena Šefčovičová

Helena Šefčovičová, manželka kandidáta na prezidenta Maroša Šefčoviča.

Fotogaléria
Manžela sprevádza
		aj počas jeho
		prezidentskej...
Šefčovičovci si
		nájdu čas na šport aj
		spoločné...
+5Ak by sa jej manžel
		stal prezidentom, chcela
		by...

Helena Šefčovičová

Narodila sa 28. 9.1964 v Zla­tých Moravciach. Je absolventkou Pedagogickej fakulty v Nitre, kde vyštudovala občiansku náuku a ruštinu. Oba predmety vyučovala na Strednom odbornom učilišti spojov v Bratislave. Neskôr vyučovala angličtinu na Základnej škole Alexandra Dubčeka v Bratislave. Súťažne tancovala spoločenské tance. Na najvyššej úrovni ovláda angličtinu, francúzštinu a ruštinu. S manželom žijú v Senci, majú tri dospelé deti – dcéry Helenu a Martinu, ktoré pracujú v IT sektore, a vysokoškoláka Maroša.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#manželka #Maroš Šefčovič #Helena Šefčovičová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku