Ako ste vnímali protesty farmárov?
Ako politicky motivované. Nečudujem sa, na budúci rok sú voľby. Ľudia, ktorí začali hrať dánskou kartou, hovorili aj o nás, pritom nič nevedia o spoločnosti Dan Slovakia Agrar (DSA). Boli iba využití na politickú hru. Najviac sa ma dotklo, že DSA porovnávali s nejakými oligarchami a s talianskou mafiou.
Prečo?
Oligarchov chápem ako malú skupinku ľudí so silnými politickými konexiami. My nemáme žiadne politické väzby, nič, čo by nás spájalo s oligarchami alebo s talianskou mafiou. Na Slovensku som stretol aj talianskych farmárov, a sú to dobrí farmári. Nie je veľmi férové dávať všetkých do jedného vreca s mafiou. Počas demonštrácií odznelo veľmi veľa lží, za ktoré nik neberie zodpovednosť. Niečo podobné vidíme aj vo svetovej politike, napríklad u súčasného amerického prezidenta.
Ako vás vnímajú ľudia, v katastroch obcí ktorých hospodárite?
Gazdujeme v 14 katastroch. S dedinami a ich obyvateľmi máme dobré vzťahy. Podporujeme mnohé miestne aktivity. Isteže, ak hospodárite ako my na 7 600 hektároch a zamestnávate 200 ľudí, nájdu sa občania, čo majú iný názor. Ale vo všeobecnosti máme dobré vzťahy vo všetkých obciach, kde pôsobíme. Protesty farmárov ukázali, že sme neboli veľmi aktívni v komunikácii.
Bola to chyba?
Starali sme sa, ako je to v Dánsku zvykom, o svoje prasiatka a svoju zem. Neuvedomoval som si, že pre médiá môžeme byť zaujímaví. Boli sme príliš ticho. Pochopil som, že musíme byť viac otvorení, veď nemáme čo skrývať.
Vrátim sa k protestom. Odznelo na nich, že intenzívnym chovom ohrozujete najväčší rezervoár podzemnej vody na Slovensku. Koľko ošípaných chováte a ako je to s ochranou vôd?
Na Žitnom ostrove, kde bola vždy veľká tradícia chovu ošípaných, máme tri farmy. Chováme takmer osemtisíc prasníc. Nechová sa tu viac zvierat ako v minulosti, len sú viac skoncentrované. Na Slovensku sú oveľa prísnejšie požiadavky na ochranu vôd ako v Dánsku, a my ich dodržiavame. Nádrž na zachytenie hnojovice nás vyjde dvakrát drahšie ako v Dánsku. Nádrže stoja na povrchu pôdy, nie sú v zemi. Kvôli ochrane podzemných vôd sú veľmi dobre izolované, permanentne monitorované systémom senzorov. Sme si absolútne istí, že neznečisťujeme podzemné vody. Potvrdzujú to výsledky nezávislej inštitúcie, ktorá kontroluje kvalitu vôd.
Vlani na sklonku roka jedna televízna stanica odvysielala reportáž, kde obyvatelia Číčova protestovali proti tomu, ako hospodárite. Bez vetra sa ani lístok nepohne…
Som si na sto percent istý, že nemáme s týmto znečistením nič spoločné. Číčovčania vedia, že problém s pitnou vodou je dlhoročný. Nevedia si s tým poradiť, ale nemá to nič spoločné s DSA. Máme posudok, ktorý hovorí niečo iné. Pre niektorých nespokojných bolo najjednoduchšie ukázať na nás. Vyšetrovanie znečistenia stále nie je ukončené, ale fakt je, že obec nemá kanalizáciu.
Lenže na protestoch pán Magdoško, bývalý zootechnik v chove ošípaných, o. i. hovoril, že ošípané sa liečia antibiotikami. Ich zvyšky sa cez hnojovicu dostávajú do podzemnej vody, odtiaľ do potravinového reťazca, čo potom znižuje účinnosť antibiotík pri liečbe ľudí. Čo na to poviete?
Iste, ak máme choré zvieratá, liečime ich. Choré ošípané sa vyskytujú veľmi ojedinele, liečime ich, ale nekŕmime antibiotikami, to by som rád zdôraznil. Slovensko a Dánsko sú krajiny s najnižšou spotrebou veterinárnych liečiv v EÚ, vrátane antibiotík. Ich minimalizácia je súčasťou etiky chovu. Nehovoriac o tom, že nás sústavne kontrolujú veterinárni lekári, pracovníci Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu, ako aj Inšpektorát životného prostredia. Výsledky kontrol sú pravidelne zverejňované. Je nemožné, aby sme robili niečo v rozpore s pravidlami. A prečo by sme to robili?
Sú ľudia, čo si myslia, že kvôli peniazom, vyššiemu zisku.
Do neba volajúca hlúposť! Antibiotiká sú drahé. Prečo by sme ich používali viac, ako treba? Všetko, čo robíme, je transparentné. A čo sa týka znečistenia, žijem tu so svojou rodinou, máme s manželkou, rodáčkou zo Žitného ostrova, dvoch krásnych chlapcov. Nechystáme sa preč, aj my chceme piť čistú vodu. Som takisto zainteresovaný na čistej vode ako ktokoľvek iný.
Aké veľké sú vaše deti?
Osemročné dvojičky. Plne sa integrovali do miestnej školy, bývame vo Veľkom Mederi, páči sa mi tu žiť, nechcem odísť zo Slovenska.
V Mederi je chýrne termálne kúpalisko. Neobťažujete turistov, keď dávate do pôdy hnojovicu?
Normálne to robíme v marci a potom po žatve. Na každom poli iba raz ročne. Ale hlavné aplikačné obdobie je na jar.
Dá sa hnojovica zapraviť bez zápachu?
Keď sme sem prišli v roku 2002, rýchlo sme si uvedomili, že ak budeme robiť smrad, nemôžeme tu podnikať. Od začiatku sme investovali veľmi veľa do technológií na zapravenie hnojovice do pôdy bez zápachu. Neaplikujeme ju na povrch pôdy, pretože do vzduchu by sa odparoval nepríjemný amoniak. Pomocou injektorov zapracúvame hnojovicu asi 15 cm hlboko do pôdy, čím eliminujeme až 80 percent zápachu. Môžete sa o tom presvedčiť na vlastné oči aj nos. (Bol som na poli počas hnojenia, nechcelo sa mi veriť, ale zápach takmer nebolo cítiť. Pozn. red.)
Myslíte si, že ľudí presvedčíte?
Samotný aplikátor je dosť veľký stroj – má záber osem metrov, preto si ľudia možno myslia, že dávame do pôdy viac hnojovice, ako treba. Ale nie je to tak. Amoniak v hnojovici je veľmi kvalitné hnojivo, správne množstvo šetrí peniaze, predávkovanie nedáva nijaký zmysel. Aplikujeme ho čo najprecíznejšie, používame najlepšiu počítačovú technológiu. Neotravujeme pôdu ani ľudí.
Veríte slovenským potravinám?
Áno, sú absolútne bezpečné, lebo veterinárna kontrola tu je veľmi dobrá. Ako som vravel, Dánsko a Slovensko majú najnižšiu spotrebu liekov na zvieratá. To je aj príležitosť rozšíriť výrobu na Slovensku. Nie je podstatné, akí farmári to budú, či miestni, či z Dánska, dôležité je, aby Slovensko zvýšilo svoju sebestačnosť vo výrobe potravín, lebo tým sa zvyšuje aj bezpečnosť potravín, ktoré sa dostávajú k spotrebiteľom.
Na vašich farmách vykŕmite dovedna 155-tisíc ošípaných. Ako sa vám to darí?
Rátajme: prasiatko ostáva 5 týždňov s matkou. Potom je 7–8 týždňov na farme pre odstavčatá a ďalších 12–13 týždňov strávi na výkrmovej farme. Po polroku sú jatočne zrelé.
Čím kŕmite prasiatka, keď tak dobre priberajú? Aký majú priemerný denný prírastok hmotnosti?
Aj vyše 900 gramov denne.
Tak rýchlo zvyčajne nerastie prasa, ale býk.
Ale to je dnes normálne, ak máte dobré krmivá, vysokú úroveň hygieny a zvieratám doprajete dobré životné podmienky. Veľa ľudí si myslí, že ošípaným dávame nejaké hormóny. To je veľké nedorozumenie! V biznise som už tridsať rokov, a s takým niečím som sa v Dánsku ani na Slovensku nestretol. Za dobrým výsledkom nie je nič viac iba genetika, technológia, krmivo, manažment. Nič viac. Nepoužívame nič iné, len to, čo môžu používať aj iní farmári.
Aká je kvalita mäsa z takéhoto intenzívneho chovu? Nescvrkáva sa napríklad rezeň, keď ho vyprážate?
Nemáme problémy, ktoré kedysi sprevádzali intenzifikáciu chovu ošípaných. Kvalita mäsa je otázka šľachtenia a vôbec spôsobu chovu ošípaných. Na bitúnky dodávame vysokokvalitné mäso s nízkym obsahom tuku. Mäso prechádza pravidelnými veterinárnymi kontrolami, je najvyššej kvality a absolútne bezpečné. Aj welfare, pohodlie zvierat je dôležité. Naše prasiatka majú o desať percent viac miesta v chovoch, ako požaduje smernica EÚ.
Mäso, ktoré chválite, je výsledkom priemyselnej produkcie. Je porovnateľné s bioprodukciou? Dnes mnohí chcú bravčové z extenzívnych – pomalších chovov, kde nič nie je urýchlené.
Podmienkou bioprodukcie je, že časť chovu sa musí odohrávať vonku, pod holým nebom. Na Slovensku to nie je prakticky možné, lebo je tu veľa diviakov, ktoré sú pre doma chované ošípané bezpečnostným rizikom. Z Dánska viem, že vybudovať chov s produkciou tzv. organickej, teda biobravčoviny trvá aj dvadsať rokov. Až teraz sa objavujú prvé farmy, ktoré začínajú byť ziskové. Áno, ľudia radi hovoria, že chcú ekomäso, ale keď potom na pulte vidia, že je dvojnásobne drahé, ako to obyčajné, tak ho nekupujú.
Kam sa bude uberať poľnohospodárska výroba a v jej rámci produkcia bravčového mäsa?
Bioprodukcia porastie. Viem si predstaviť, že časť našej produkcie bude organická, hoci skôr v rastlinnej výrobe, pretože trh pre organické produkty sa zväčšuje. Stále tu však bude miesto pre masovú výrobu. Nemožno tvrdiť, že bude len jedna alebo druhá. Organická produkcia bude určite rásť a je dobrou príležitosťou pre malých farmárov. My vyrábame to, o čo je na trhu záujem, čo je výnosné, lebo musíme ľuďom platiť výplaty. V konečnom dôsledku spotrebiteľ určí, čo sa bude predávať.
Niektorí poľnohospodári na Slovensku označujú Dánov za novodobých kolonizátorov. Stretli ste sa s týmto názorom?
Áno a nielen na Slovensku, ale aj v mojom rodnom Dánsku, v Maďarsku, všade tam, kde sa objaví zahraničný kapitál. V Dánsku kupujú farmy Nemci, Holanďania, ale už aj Číňania. Teda príchod zahraničných investorov nie je typický len pre Slovensko. Tak funguje Európska únia, vyznávajúca voľný pohyb kapitálu, možnosť usadiť sa v inej krajine. Keby to tak nebolo, mohli by sme ju zatvoriť. Všetko má svoje plusy a mínusy. Slovensko aj EÚ investovali veľa peňazí na rozvoj infraštruktúry, čo pritiahlo do krajiny zahraničných investorov, nielen do poľnohospodárstva. Čo teraz chceme, aby všetci odišli?
Tak hádam neznie otázka.
Ale mnohí ju už takto kladú. Chce Slovensko len investorov do automobilového priemyslu? Iných nie? Súčasné slovenské pomery sú dôsledkom logického vývoja v celej Európe. My sme sem prišli nielen kvôli podnikateľskej príležitosti. Ak som už raz tu a podnikám s partnermi na pôde, chcem tu žiť, lebo poľnohospodárstvo chce celého človeka. Chcem tu vychovávať svoje deti aj vnúčence. Chcem tu byť aj na dôchodku. Otázka neznie my alebo vy, ale ako využiť synergiu, ako premeniť diverzitu, rozdiely v prístupe k podnikaniu na zlepšenie ekonomiky krajiny a vôbec života v nej. Nevnímam to ako niečo negatívne, práve naopak, ako výzvu robiť veci lepšie.
Hlad po potravinách rastie. Pre koho budú produkovať potraviny zahraniční investori? Pre krajinu, z ktorej prišli, alebo pre tú, kde pôsobia?
To nie je otázka domovskej krajiny investora. Ak som sem prišiel, cítim sa ako slovenský farmár, podnikám na Slovensku, už strácam väzby na domovskú krajinu a predávam tam, kde dostanem najlepšiu cenu. Podľa prognóz bude v roku 2050 žiť na Zemi deväť miliárd ľudí. To je pre poľnohospodárstvo príležitosť. Ľudstvo treba nakŕmiť, ale genetika prináša nové možnosti, vyššiu efektivitu. Dan Slovakia Agrar dokazuje, že aj Slovensko vie produkovať múdrejšie a lepšie. Nemyslím si, že príde k potravinovej kríze.
Otočme list. Na vašej webovej stránke oznamujete: „Chcete predať pôdu? Sme pripravení kúpiť ju za najlepšiu cenu.“ Koľko pôdy sa vám podarilo doteraz kúpiť?
Hospodárime na výmere 7¤600 hektárov. Jednu tretinu z tejto plochy už vlastníme, zvyšok si prenajímame.
Aká je priemerná cena nakupovanej pôdy?
Cena závisí od miesta a veľkosti pozemku, priemerná cena je 6¤000 eur za hektár. Podľa bonity kolíše od 4– do 8-tisíc eur za hektár.
Kde beriete peniaze na nákup pôdy?
V zásade pochádzajú zo ziskového hospodárenia, (v roku 2017 to bolo podľa Finstatu 7 mil. eur zisku), ale, samozrejme, máme aj bankové úvery. S miestnymi bankami dobre spolupracujeme.
Beriete si viac úvery na nákup pôdy alebo na investície do výroby?
Úvery sú potrebné na financovanie rozvíjajúcej sa výroby, ale aj na nákup pôdy.
Vediete mnohonásobne väčší poľnohospodársky podnik oproti bežnej dánskej farme. Akú veľkú farmu mal váš otec?
Otec hospodáril na 40 hektároch pôdy a choval 140 ošípaných. Som druhý zo štyroch detí, ale jediný zo súrodencov farmár. Otec predpokladal, že budem na farme pokračovať, ale nevidel som v tom perspektívu. Bola to príliš malá farma na to, aby som viedol určitý životný štýl a uživil rodinu. Preto som prijal ponuku pracovať na Slovensku a prišiel sem.
Kto teraz hospodári na otcovej farme?
Predal ju mladému farmárovi, ten zasa ďalšiemu, a teraz je naše bývalé rodinné hospodárstvo súčasťou väčšej farmy. Procesu zväčšovania fariem u nás hovoríme konsolidácia fariem.
Súhlasíte s názorom, že najlepšia farma je rodinná farma, lebo je tam najväčšia spätosť medzi farmárom, pôdou a zvieratami? Dá sa také niečo dosiahnuť aj vo veľkej farme, ktorú spolu vlastníte a zároveň aktívne vediete?
Samozrejme. My sa našu farmu totiž snažíme viesť ako rodinný podnik, veľkú rodinnú farmu. Myslím, že sme tiež blízko k výrobe, k zemi, ku zvieratám. Teda, je to možné. Pravdaže, nemám denný kontakt s každým z 200 zamestnancov, ale pri hospodárení platia tie isté princípy ako na farme môjho otca a hociktorého iného farmára. Je to iba vo väčšom rozmere. Som denne v maštali, aby som videl, ako sa darí zvieratám, aká je nálada ľudí. Hospodárenie na veľkej farme je vecou súhry celého tímu. Keďže žijem na Žitnom ostrove, naučil som sa po maďarsky.
Máte troch spoločníkov. Žijú na Slovensku či v Dánsku?
V Dánsku, majú tam farmy.
Pripútala vás k Slovensku manželka?
Ako sa to vezme. Spoznal som ju až po piatich rokoch života na Slovensku. Práca bola prvým putom k novej domovine, láska ho ešte upevnila.
Ako vyzerá dnes dánske poľnohospodárstvo?
Podnikanie na pôde nie je veľmi odlišné od slovenského. Dnes je tam viacej skupín rovnakej veľkosti ako na Slovensku, dochádza ku konsolidácii malých fariem do veľkých skupín. V Dánsku je ťažké urobiť malú farmu ziskovou. Tak ako tu poľnohospodárstvo v Dánsku podlieha nariadeniam EÚ, takže zásady hospodárenia sú, nehľadiac na odlišnú historickú skúsenosť, tu i tam rovnaké. Nevzďaľujeme sa, ale približujeme.
Aká je priemerná veľkosť farmy?
Farmy majú zhruba 400 hektárov pôdy a chovajú okolo 700 prasníc.
Budú sa ešte zväčšovať?
Samozrejme, ten proces sa zďaleka neskončil.
Majú v Dánsku budúcnosť vyložene rodinné farmy alebo väčšie podniky vedené profesionálnymi manažérmi?
Aj v Dánsku sú dnes rodinné farmy riadené profesionálnymi manažérmi. Sú z roka na rok väčšie, preto potrebujú profesionálne vedenie. Mení sa aj vzťah rodičov a detí vo farmárskych rodinách. Dnes už rodičia netlačia deti za každú cenu do poľnohospodárstva, lebo si uvedomujú, čo všetko znamená viesť dobre farmu. Nie je to jednoduché, nestačí rozumieť veci, treba prijať istý spôsob života a praktizovať ho po celý život. To už nedokážu ani deti, ktoré vyrástli na farme, pretože ich obklopuje a láka iný svet. Aj preto na dánskych farmách pracuje v živočíšnej výrobe veľa cudzincov.
Svet sa mení, migruje kapitál aj pracovná sila. Je to však na prospech vidieka?
Už som povedal, nie je to len slovenský problém. Aj v Dánsku sú zahraniční investori. Aj ich pričinením dochádza ku konsolidácii a vznikajú stále väčšie farmy, ktoré sú tŕňom v oku miestnych farmárov. Ak chcete mať kvalitné, produktívne poľnohospodárstvo, musíte dať priestor aj veľkým farmám. Lebo ak nebudeme mať veľkých producentov, nebude žiadny potravinársky priemysel – to platí aj na Slovensku. Samozrejme, poľnohospodárstvo potrebuje rovnako veľké aj malé firmy, tie však musia spolupracovať. Je veľa synergií, ktoré by sa mali využiť, ale nedeje sa to.
Prečo? Nie sú odpoveďou aj zmeny, ktoré sa odohrali v slovenskej spoločnosť od čias vášho príchodu do súčasnosti?
Áno. Máme pred sebou iné Slovensko. Zreteľne vidno to, čo aj inde vo svete. Stále menej a menej ľudí je spätých s poľnohospodárstvom, spoločnosť sa mu vzďaľuje. Priepasť sa zväčšuje, lebo do života prichádza generácia, ktorej rodičia stratili puto s poľnohospodárstvom. Zmeny na Slovensku sú evidentné.
Čo ich odštartovalo?
Rok 1989. Poľnohospodárstvo v deväťdesiatych rokoch akoby začínalo úplne od základov. Mnohé družstvá, ktoré boli kostrou systému, sa dostali do problémov a začali krachovať. Tak vznikol priestor pre investorov nielen z Dánska, ale aj z iných krajín. Ich vstup priniesol diverzitu podnikania a hospodárenia na pôde. Táto rôznorodosť by mala byť použitá na niečo pozitívne. Krajina sa jej však nevie zmocniť. Možno by sme všetci, čo v nej žijeme, mali byť otvorenejší, aby sme sa lepšie chápali. Ide predsa o život na Slovensku.
Život v novej krajine, to je na jednej strane jej spoznávanie, prispôsobovanie sa, ale aj uplatňovanie svojich životných a podnikateľských princípov. Ako ste sa adaptovali?
Navštívili sme mnoho veľkých aj malých slovenských fariem. Mnohé sa nám páčili a mnohému sme sa od nich naučili. Samozrejme, musíte mať vôľu stretnúť sa s nimi, komunikovať. V Dánsku je prirodzená otvorená vzájomná komunikácia, navštevujeme sa a zdieľame svoje skúsenosti, nechápeme to ako konkurenciu. Aj tu, keď vidím, že niekomu sa darí, že je lepší ako ja, nemám problém ísť za ním, opýtať sa, ako to robí. A, naopak, ak nás niekto osloví a zaujíma sa o naše vedomosti a skúsenosti, nemáme tajnosti. Sme otvorená kniha.
A predsa sú medzi slovenskými poľnohospodármi a investormi z Dánska bariéry. Vyrastajú z tvrdenia, že Dánsko, svetový producent bravčoviny, exportuje chov ošípaných do iných krajín preto, aby zlepšilo svoje životné prostredie.
Je to inak, ide o neznalosť dánskych pomerov. Medzi rokmi 2008 až 2017 klesol počet ošípaných spracovaných v dánskych bitúnkoch o 3,3 milióna zvierat. Vývoz živých odstavčiat z Dánska ale narástol v dôsledku medzinárodného dopytu o 9,3 milióna zvierat. Domáce chovy šli rapídne dole, preto vláda prijala v roku 2016 program finančnej podpory zameraný na modernizáciu a rozširovanie fariem, s cieľom stimulovať výrobu mäsa v Dánsku a zachovať tak pracovné miesta.
Funguje to?
Nič nie je čierno-biele, všetko sa vyvíja. Realitou sú rastúce dopravné náklady, čo ovplyvňuje konkurencieschopnosť na iných trhoch. To je dôvod, prečo sme tu. Na Slovensku bola veľmi nízka sebestačnosť vo výrobe bravčového mäsa, ale kuchyňa zostala tradičná, v mäsitých pokrmoch je stále na prvom mieste bravčové mäso. Malo logiku prísť sem a vyrábať mäso tu, kde sa konzumuje, nie vyrábať ho v Dánsku a vyvážať ho.
Dáni posilnením domácej výroby riešili zamestnanosť a nie problém typický pre Slovensko, kde ľudí čoraz viac zaujíma, či jedia svoje čerstvé bravčové mäso, alebo dovážané, ktoré je poznačené únavou z transportu.
Súhlasím, výživový trend je všade rovnaký, v Dánsku chcú jesť dánske mäso, v Nemecku nemecké, na Slovensku slovenské.
V čom je jadro slovenského bravčového problému?
Jadro? Tých problémov je viac. Jedným z nich je malá spracovateľská kapacita bitúnkov, treba viac investovať do jej rozšírenia. Keď sa zvýši produkcia ošípaných, bude aj vyšší záujem o investície do rozšírenia spracovateľskej kapacity bitúnkov.
Veľa sa rozpráva o oživení sebestačnosti. Zavolal vám niekto z výroby bravčového mäsa, aby ste vyslovili svoj názor, akou cestou sa uberať?
Taká diskusia tu existuje a stretávame sa v rámci Zväzu chovateľov ošípaných na Slovensku, ktorého sme členmi. Ale nikto individuálne nemá na to riešenie – presnejšie, teraz to vidno zreteľne, musíme viac hľadať cestu k sebe.
Teda k spolupráci?
To je to, čo hovorím. Je tu veľa možností, ktoré by sa dali a mali využiť. Stane sa to vtedy, ak malí aj veľkí farmári začnú spolupracovať. Napríklad, nemáme kapacity na výkrm odstavčiat. Posielame ich do zahraničia, pretože ich nemôžeme všetky vykŕmiť, ale keby ich vykŕmili menší farmári na Slovensku, hneď by tu bola väčšia ponuka bravčového mäsa. Máme know-how, ako dosiahnuť efektívne ceny aj v menšom meradle, na menších farmách. Tu by skutočne mohol byť veľký potenciál.
Ak chováte takmer 8¤000 prasníc, pri odstave najmenej 34 prasiatok je to vyše štvrť milióna mláďat. Koľko predáte na Slovensku a koľko v zahraničí?
Viac ako polovica sa vychová na Slovensku, zvyšok ide na export do Srbska, Chorvátska, Rumunska. Miestnym farmárom.
A predávate odstavčatá aj na Slovensku?
Veľmi málo. Na Slovensku nie je veľký trh.
Je načase to zmeniť?
Áno.
Viete si predstaviť, aký model poľnohospodárstva sa presadí na Slovensku v budúcnosti?
Konsolidácia bude pokračovať, ale aj malí farmári majú možnosť sa rozvíjať a byť ziskoví. Zmeniť by sa malo to, že sa navzájom budeme vnímať ako partneri a nie ako nepriatelia a konkurenti.
Mogens Hansen (1969)
- Pochádza z dánskej farmárskej rodiny.
- Absolvoval štúdium na Poľnohospodárskej univerzite Asmildkloster v meste Viborg, Dánsko.
- Pracoval v Dánsku na rôznych manažérskych postoch.
- Ako tridsiatnik prišiel v roku 2002 na Slovensko a s troma spoločníkmi vybudoval spoločnosť Dan Slovakia Agrar zameranú na chov ošípaných.
- Spoločnosť doteraz preinvestovala na Slovensku sto miliónov eur.
- Tvrdí, že poľnohospodárstvo potrebuje rovnako veľké aj malé firmy, tie však musia spolupracovať.