Tomáš Hulík: Príroda je ako dobré kino

, 16.03.2019 12:00
Tomáš Hulík
Záber si musíte vysnívať a potom ho nejakým zázračným spôsobom zrealizovať. Autor: ,

Fotografuje a píše odborné články pre National Geographic, Geo či Universum, nakrúca filmy, ktoré získavajú ocenenia. Tomáš Hulík nie je len prírodovedcom, ktorý zachytáva prírodu a zvieratá objektívom fotoaparátu a kamery. Rovnako zapálene hovorí o tajomstvách nakrúcania a o škodách, ktoré my ľudia páchame na prírode. Aj o tom bude jeho ďalší film Odvrátená strana Slovenska.

Čo by ste dali na prvé miesto? Ste kameraman, fotograf alebo najmä prírodovedec?

Keď dlho nakrúcam, túžim sa venovať viac foteniu a opačne. Vedecká činnosť je momentálne na poslednom mieste. Sporadicky spolupracujem na nejakom projekte, ale poznatky, ktoré o prírode mám, používam denne, pomáhajú mi pri tvorbe prírodopisných filmov.

Váš otec sa venuje umeniu, je aj galeristom. Má príroda niečo spoločné s umením?

Určite áno. Umenie musí vychádzať z námetov prírody! Príroda vytvára neuveriteľne nádherné štruktúry najmä vo svojom makrosvete. Zamrznutá voda, ľad sú fascinujúce napohľad. Zoberte si pásy zebry či vzor žiráf, farby a tvary hmyzu či vtákov. Príroda je najväčší umelec! Zhodou okolností práve prezentujem takéto umenie prírody formou fotografií spolu s otcovým geometrickým umením a dielami na našej prvej spoločnej výstave v bratislavskej Galérii Z.

Kedy ste začali s fotením?

Keďže na prírodovedeckej fakulte som bol veľmi „lenivý“ a bolo mi nekomfortné zapisovať si všetky informácie, používal som fotoaparát a kameru. Na nich bol nielen objekt výskumu, ale aj dátum a čas jeho zachytenia. Túlať sa po prírode a pozorovať bobry sa mi v tom čase zdalo lepšie, ako vysedávať v krčme… Príroda je ako dobré kino, stále sa tam niečo deje.

Vaším prvým objektom bol bobor?

Bobra, respektíve bobricu Ráchel, som sledoval v rámci vedeckej činnosti na vysokej škole. Je to také zvláštne, mystické zviera, v tom čase ohrozený druh, ktorý takmer na celom území Európy vyhynul a na prelome storočí sa postupne vracal do prírody. Ráchel, ktorá žila v neďalekých ramenách rieky Moravy, sme s priateľmi Andym Šutekom, dnes architektom, a Fedorom Čiamporom, zoológom, skúmali osem rokov. Najskôr sme boli len tichými pozorovateľmi, sem-tam sme použili foťák s bleskom. Asi štyri mesiace trvalo, kým sme si získali jej dôveru a začala sa pred nami správať prirodzene. Postupne sme dostali možnosť nahliadnuť do jej života. Spolu s ňou sme "vychovali” niekoľko generácií mladých. Boli sme aj pri tom, keď ju povodeň pripravila o noru a ona hľadala nový úkryt pre mladé. Bobry sa správajú podobne ako ľudia. Dokonca sa starší súrodenci starajú o mladších, komunikujú spolu. Bobor je spolu so slonom jediný živočíšny druh, ktorý aktívne pretvára životné prostredie podľa svojich potrieb. Výsledkom sú napríklad hrádze postavené z konárov, ale videl som už aj jednu z kameňa a hliny. Film sme nakrútili v spolupráci s rakúskou televíziou ORF v rámci cyklu Universum. Volá sa Hulík a jeho bobry. Bola to moja vstupenka do sveta prírodopisných filmov. Mohlo by sa zdať, že ľahko získaná, ale o to náročnejšie je toto miesto ďalej obhajovať.

Tomáš Hulík skúmal bobriu rodinku osem rokov.
Tomáš Hulík skúmal bobriu rodinku osem rokov. Autor: Archív Tomáša Hulíka

Na čo musíme myslieť, ak chceme fotiť zvieratá vo voľnej prírode?

V prvom rade si treba naštudovať, ktoré druhy sú zákonom chránené, ktoré môžeme fotiť a ktoré nie. Najdôležitejšou súčasťou je snažiť sa nezasahovať do prirodzeného vývoja a života zvieraťa. Byť iba pozorovateľom. Ak sa pre nejaké zviera rozhodnem, snažím sa poznať spôsob jeho života – aby som vedel, ako a kedy sa dá fotiť. Je dobré skúsiť pozorovať zvieratá istý čas aj bez fotoaparátu, aby neboli vystresované, lebo to na fotke vidieť. V súčasnosti je fotenie divokej prírody náročné. Nefunguje to tak, že sa vyberiete do prírody a niečo si cvaknete. Záber si musíte vysnívať, vymyslieť podrobnosti a potom ho nejakým zázračným spôsobom zrealizovať. Musíte však rátať s tým, že to nevyjde na sto percent.

Koľko kilometrov ste prešli pri nakrúcaní posledného filmu Divoké Slovensko?

Film vznikol v koprodukcii s nemeckými televíziami a našou RTVS. Spolu s nemeckými kolegami sme precestovali sedemdesiattisíc kilometrov po Slovensku. Mali sme na to rok a pol a musím povedať, že v živote sa mi nerobil film ľahšie. Hoci som si myslel, že to bude pravý opak. Zvieratá sú totiž zlí herci. Nemôžete ich postaviť pred kameru a prikázať im, aby niečo zopakovali. Naše zvieratá, našťastie, spolupracovali tak, akoby boli za to platené.

Vedeli ste presne, aké zvieratá idete nakrúcať alebo to bol náhodný výber?

Vopred sme si určili zvieratá, ktoré sme chceli mať vo filme. Mali sme zoznam ikonických „sexy“ druhov. Nechceli sme sa púšťať do rysov a vlkov. O rysoch som robil dokument predtým a vlci sú veľmi nároční. Zamerali sme sa na druhy, ktoré žijú v našom regióne, ale málokto ich pozná. O dudkovi chocholatom možno počul každý, ale málokto ho videl. Zaujímaví sú tiež včelárikovia, ktorých sme nakrúcali na Devínskej Kobyle. Sú to také naše slovenské papagáje loviace hmyz. A všetky veľké šelmy sme nahradili mravcolevom.

Mravcolev je skutočne takou šelmou medzi chrobákmi. A zábery, ako loví chudáka mravca, sú veľmi dramatické…

Po tom, čo sme si pozreli celú sekvenciu, sme si povedali, že by to mohol byť ťahák filmu. Pri nakrúcaní nám veľakrát pomohla aj náhoda, napríklad keď na orla sediaceho na strome zaútočil bocian. Pri tomto zábere som si aj ponadával. Myslel som si, že orol odletí a dal som si ho na detailnejší záber, ale mal som to nechať na celok, v ktorom by bol bocian viditeľnejší.

Keď sme pri orloch, kto zabíja dravé vtáky na Slovensku?

Poľovníci, ale nechcem a nemôžem hádzať všetkých do jedného vreca. Sú to tí, ktorým v prírode prekážajú všetky ohnuté zobáky a ostré pazúry. Nedá sa zdravým rozumom pochopiť, prečo to robia. Ich zjednodušenou odpoveďou je, aby bolo viac bažantíkov a zajačikov. Vnímam to ako neznalosť zákonitostí prírody. Neuvedomujú si, že dravé vtáky sú pre človeka veľmi prospešné, a že okrem človeka s puškou existuje v prírode aj iný predátor. Dravé vtáky chytajú napríklad množstvo myší, ktoré by nás inak zožrali. Neuvedomujú si, že zajace a bažanty ničí niečo celkom iné.

Filmografia

  • 2002 Hulík a jeho bobry – kamera
  • 2007 Vysoké Tatry – Divočina zamrznutá v čase – kamera, námet
  • 2010 Návrat rysov – réžia, kamera
  • 2011 Cesty Slovenskom – réžia, kamera
  • 2014 Kráľ nebies – Orol skalný – réžia, kamera
  • 2015 Divoké Slovensko – réžia, kamera
  • 2015 Expedícia do rákosia – Národný park Neziderské jazero – kamera
  • 2016 Divoký Istanbul – kamera

Čo sa teda podpisuje pod ich úbytok?

Kedysi boli na poliach popri cestách vysadené vetrolamy a remízky, pásy drevín a krovín. Okrem toho, že bránili vysušovaniu pôdy, malá zver sa v nich dokázala ukryť. Teraz sa vďaka dotáciám z Európskej únie orie všetko až na cestu, dokonca sme videli, že sa odstraňoval aj podklad z cesty…

Boli aj druhy, ktoré ste hľadali ťažko?

S veľkými problémami sme našli slizniaka karpatského, ktorý má krásnu sýtomodrú farbu. V tom čase bolo totiž veľmi suché leto. Nakoniec sme našli dvoch, ale utiekli nám…

Vo filme sú aj zábery s medveďmi. Nebáli ste sa, že vás napadnú?

Pokiaľ poznáte prírodu, nepredvídateľné veci sa často nestávajú. Keď vieme, že ideme do rizika, rátame s ním. Aj pri jazde autom poznáte pravidlá cestnej premávky. Viete, že ak sa pohnete na červenú, koledujete si o problém. To isté platí v prírode. Ak viete, ako sa v nej máte správať, čo si môžete dovoliť, veľa vám toho nehrozí. Príroda je bezpečnejšia ako civilizovaná krajina. Oveľa nebezpečnejšie je chodiť po meste. Zvieratá nie sú hlúpe ako niektorí ľudia, od ktorých neviete, čo môžete čakať. Príroda je oveľa čitateľnejšia ako ľudské spoločenstvo. Medvede sme nakrúcali v krytoch, kam sa zmestia dvaja až traja ľudia. Kvôli bezpečnosti sme prišli na obed, prespali sme a ďalší deň na obed sme odchádzali. Od medveďov nás delila len tenučká preglejka. Vedeli, že sme tam, ale nič nám neurobili.

Vo vašom predchádzajúcom filme Vysoké Tatry – Divočina zamrznutá v čase, ste však použili zvieracích hercov. Odkiaľ boli?

Bez Zoltána Horkaia z Maďarska sa nezaobíde žiaden film hollywoodskej či európskej produkcie nakrúcaný v Európe, ani reklamy so zvieratami. Potrebuje len vedieť, čo so zvieratami plánujeme urobiť, akú rekonštrukciu prírodného deja máme v pláne, a on ich na to pripraví. Robí to pomocou potravy, keďže ani jedno zviera nepohrdne maškrtou. Zoltán je veľký profesionál. Pod jeho vedením sme mali v slovenskom filme o Vysokých Tatrách maďarských vlkov. Našťastie, trend používania filmárskych zvierat sa vytráca a filmári sa snažia zachytiť zvieratá v ich prirodzenom prostredí, aj keď to producenta stojí veľmi veľa peňazí. Pri nakrúcaní, ktoré trvalo dva roky, som sa veľa naučil. Keďže to bol vtedy iba môj druhý film, spolupráca s Paľom Barabášom bola pre mňa vysokou školou filmárskou. Spolu sme hľadali príbehy, ktoré budú fungovať. Aj pre neho bola táto snímka, na akej dovtedy nerobil, veľkou výzvou.

Fotograf musí najskôr spoznať spôsob života...
Fotograf musí najskôr spoznať spôsob života svojho objektu. Autor: Archív Tomáša Hulíka

Vo vašich filmoch sú aj letecké zábery. Používate pri nakrúcaní drony?

Žiaľ, pre súčasnú prísnu reguláciu sa atraktívne dronové zábery používajú veľmi ťažko. Predchádza tomu neuveriteľná byrokracia. Kým ju absolvujeme, zaujímavé svetlo a námety sú dávno preč. Letecké zábery do Divokého Slovenska sme nakrúcali vrtuľníkom a špecializovanou firmou z Nemecka jeden a pol dňa. Bol to fantastický zážitok. Vyleteli sme z Bratislavy pri východe slnka a nalietali sme tisícpäťsto kilometrov po celom Slovensku. Vrtuľník má upevnenú špeciálnu kameru, ktorú zvnútra ovláda operátor. Keď však počas nakrúcania do objektívu narazila mucha, skončili sme. Bolo treba pristáť a optiku očistiť.

Aká je vaša ďalšia výbava, bez čoho sa nezaobídete?

Technika váži dokopy asi sto kíl, je náročné sa s ňou presúvať. Na kamerovú jazdu, teda plynulý pohyb kamery, používame dlhý rebrík, lebo je ľahší a je jednoduchšie ho používať, než stavať profi filmársku jazdu. Viete si predstaviť to prekvapenie lesníkov, ktorí stretnú v strede lesa piatich ľudí s dvoma päťmetrovými rebríkmi? Bolo ťažké im vysvetliť, že nevykrádame hniezda alebo nepáchame nejakú inú podozrivú činnosť… Keďže na záber čakáme niekedy hodiny aj celé dni, treba mať nepremokavé a zateplené oblečenie. Používame aj maskovacie oblečenie a stany, pretože fotograf prírody s ňou musí splynúť. Maskujeme aj techniku. A potom sa v lese navzájom hľadáme…

Ako dlho sa čaká na záber?

Na záber s kamzíkmi som čakal sedem rokov. Paľo Barabáš mi pri nakrúcaní filmu o Vysokých Tatrách ukázal jaskyňu, do ktorej chodia kamzíky. Roky som sa do nej vracal, ale na kamzíky som šťastie nemal. Keďže som ich chcel mať vo filme, pár dní sme v horách bivakovali. Keď kamzíky konečne prišli, namiesto krásnej panorámy, ktorá mala byť za nimi, bolo pozadie kompletne v hmle. Nakoniec však z toho vznikli celkom zaujímavé zábery.

Ako objavujete miesta, kde sa zver nachádza?

Buď si ich naštudujem, nájdem sám, alebo tipy dostávame od kamarátov aj fotografov, ktorí poznajú prírodu. Ale aj obyčajným chodením po prírode sa dá objaviť veľa zaujímavých miest, často aj mimo parkov. Národný park Poloniny je fantastický, ale len do siedmej hodiny ráno, keď ešte spievajú vtáčiky. Po tejto hodine sa začnú ozývať zvuky motorových píl a lesných motorových traktorov.

Od medveďov delila filmárov len tenučká preglejka.
Od medveďov delila filmárov len tenučká preglejka. Autor: Archív Tomáša Hulíka

Hovoríte o výrube zdravých stromov a ich spaľovaní na energiu?

Presne tak. Bolo ťažké nemeckým kolegom vysvetliť, prečo sa v našich lesoch ťaží enormné množstvo dreva a les nestíha dorastať. Z národného parku putovalo denne do biospaľovní dvanásť kamiónov štiepky, ktorá sa používa na vykurovanie miest. Hoci jej výkupná cena je dvadsať eur, štedré dotácie z eurofondov sú vo výške päťdesiat eur za tonu. Asi sa to niekomu oplatí. Našťastie nedávno bol schválený zákon, ktorý zakazuje výrub dospelých stromov do štiepky.

Akej téme sa bude venovať váš ďalší film?

Bude mapovať odvrátenú stranu Slovenska. Bude o tom, ako sa nevieme správať k našej krajine, k prírode aj k pamiatkam – o našej nevedomosti, nevzdelanosti, o korupcii. Počas nakrúcania predchádzajúceho filmu som nemohol nevidieť, ako sa rúbu lesy, ako chátrajú pamiatky. Nemusíme chodiť ďaleko, aj u nás v Devínskej Novej Vsi máme plno nezmyselností. Predražené prvky drobnej architektúry ako studňa za dvanásťtisíc eur, či detské ihrisko s lavičkami otočenými od ihriska, aby mamičky nemohli sledovať svoje deti, alebo autobusové zastávky, kde sa nezmestí dlhý autobus. Keďže je to však veľmi pesimistická téma, za pochodu sme ju museli upraviť. Veď kto by sa bol ochotný pozerať na päťdesiatdva minút hrôzostrašností, ktoré sa u nás dejú? Do filmu teda vkladáme aj pozitívne zábery. Príklady dobre využitých eurofondov, nadšencov, ktorí rekonštruovali kaštiele, alebo príklady dobrého hospodárenia v lesoch.

Tomáš Hulík

Tomáš Hulík.
Tomáš Hulík.

Slovenský prírodovedec, dokumentarista a fotograf sa narodil 3. júna 1976 v Prahe. Študoval environmentalistiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Podnikol viaceré vedecké a fotografické expedície na Ďalekom východe Ruska, na ostrove Sachalin, na Borneu, v Malajzii či Nórsku. Po skončení štúdia začal pracovať ako kameraman a strihač pri mnohých filmových a televíznych produkciách. Prvým filmovým projektom, na ktorom spolupracoval, bol rakúsko-nemecký dokumentárny film Hulik und die Biber režiséra Haralda Pokiesera z roku 2002. Zo spolupráce s oceňovaným slovenským režisérom Pavlom Barabášom vzišiel roku 2007 dokument Vysoké Tatry – Divočina zamrznutá v čase. Film natočený pre prestížny cyklus dokumentov Universum rakúskej televízie ORF vznikal počas rokov 2005 – 2007. Pod Barabášovým režisérskym vedením sa Tomáš Hulík realizoval ako producent, kameraman a autor námetu. Film získal mnoho ocenení na zahraničných filmových festivaloch. Hulíkovým režisérskym debutom sa stal film Návrat rysov z roku 2010, v ktorom zachytil príbeh strážcu Národného parku Malá Fatra Miloša Majdu a dvoch malých rysích mláďat Lízy a Mura, narodených v ostravskej zoo. Majda ich spolu s Hulíkom vychoval pre návrat do divokej prírody. V roku 2011 odpremiéroval ďalší dokumentárny film s názvom Cesty Slovenskom. V tom istom roku získal cenu Nadácie Tatra banky za umenie v kategórii Audiovizuálna tvorba, film, TV a rozhlas. V rokoch 2014 a 2015 dokončil ďalšie dva filmy Kráľ nebies – Orol skalný a Divoké Slovensko. Pracoval ako kameraman na filmoch z rakúskej produkcie: Expedícia do rákosia – Národný park Neziderské jazero a Divoký Istanbul. Svoje fotografie publikuje v prestížnych zahraničných a domácich magazínoch ako National Geographic, GEO, Universum alebo Lidé a země. Dvakrát získal 1. cenu v kategórii Príroda v súťaži Slovak Press Photo a trikrát tretie miesto v súťaži Európsky fotograf roka v troch rozličných kategóriách. V roku 2018 mu bola udelená cena primátora Bratislavy. Žije v Devínskej Novej Vsi s partnerkou Silviou a dcérou Lianou.

Tomáš Hulík

Prírodovedec a fotograf.

Fotogaléria
Dudok
		chochlatý.
Tomáš
		Hulík.
+8Párik
		svišťov
		vrchovských.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#fotograf #Tomáš Hulík
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku