Existujú rôzne delenia populácie na generáciu X (ľudia narodení 1961 – 80), generáciu Y (narodení od 1981), generáciu Z (ročníky narodenia 1995–2000) či miléniovú generáciu, tá najmladšia sa označuje ako alfa. Aké kategórie používate vo svojej praxi vy?
Najdôležitejšie je rozdelenie na generáciu narodenú pred revolúciou a tú, ktorá socializmus nezažila, ktorá sa narodila do súčasného systému. Vravím, že to bolo pred Kristom a po Kristovi. Je zvláštne, že porevolučná generácia má pocit, akoby ňou začal fungovať svet.
Zdá sa, že medzi generáciou päťdesiatnikov a ich tridsaťročnými deťmi je priepastný rozdiel. Ako si môžu rozumieť?
Naša generácia vyrastala v celkom iných podmienkach. Nedostatok nás naučil skromnosti, nemali sme si veľmi z čoho vyberať. Na dovolenku sme išli do Rumunska, na Balaton a tí, čo dostali cestovnú doložku, sa dostali aj do bývalej Juhoslávie. Netýkalo sa to len dovoleniek, ale aj možností trávenia voľného času. Nedostali sme sa na koncerty ani k mnohým zahraničným časopisom…
Z prieskumu Generation What, ktorý sa realizoval vo viacerých európskych krajinách, vznikol portrét celej dnešnej generácie. Vyplynulo z neho, že miléniová generácia má veľa možností, ale nevie si z nich vybrať. Je to pravda?
Je to skutočne tak. Trápia sa s opakom a čelia kríze z nadbytku. Vidieť to už u malých detí – v niektorých rodinách je v detských izbičkách malé hračkárstvo.
Ako to ovplyvňuje správanie detí a mladých ľudí?
Väčšina z nich dostane všetko, čo si zažiada. Rodičia nevedia povedať nie. Dieťa je na najvyššom piedestáli a organizuje život rodiny. Rodičia sa boja nechať deti bez aktivity, dať im voľnosť, pretože si uvedomujú rôzne nástrahy. Vozia svojich potomkov do školy, zo školy aj na krúžky. Deti sú pod neustálym dozorom a nemajú si ako vyskúšať, či by zvládli prísť domov samy. V neskoršom veku sa potom môžu dopracovať k nesamostatnosti, k tomu, že sa po celý život budú opierať o svojich rodičov.
V čom mladí ľudia bodujú?
Určite sú lepší v technológiách, majú obrovský prehľad o svete, sú sčítaní, jazykovo zdatní. Zaujímajú sa o prácu, o úspech, o peniaze. Rodina sa, žiaľ, dostala na nižšie priečky ich záujmu. Bonusom tejto generácie je multitasking, schopnosť robiť niekoľko úloh naraz.
Čoho sa bojí najmladšia generácia?
Bojí sa budúcnosti. Do popredia sa dostáva pojem quarterlife crisis , kríza dvadsaťpäťročných. Tento fenomén charakterizuje neistota, sklamanie, osamelosť a depresia. Za krízu môže priveľa príležitostí, neschopnosť prijať záväzky a osobnostná nezrelosť. Mladí sa boja, že stratia status študenta, že si nenájdu prácu. Tridsiatnici sa nevedia odpútať od rodiny, užívajú si mama hotel. Aj pre rodičov je takéto spolužitie finančne výhodné, pretože sa s deťmi delia o náklady na domácnosť.
Ako ovplyvňuje správanie mladých ľudí počítače a digitálna éra?
Už škôlkari majú mobily, v škole je smartfón nevyhnutnosťou, lebo rodič potrebuje dieťa kontrolovať. Má to veľké pozitíva, ale aj negatíva. Mladí ľudia sú pri používaní nových technológií úžasne zruční, vedia sa rýchlo dostať k informáciám. Majú však problém komunikovať tvárou v tvár. Štyria mladí ľudia si vyjdú do mesta, sedia pri stole a každý drží v ruke telefón a ťuká doň. Tešia sa z tisícok priateľov na sociálnych sieťach, ale žijú nesmierne izolovane. Keď si jednu žiačku celá trieda vymazala z priateľstva na facebooku, prišla za mnou jej zúfalá mama, že dcéra sa chcela otráviť, lebo už nemá žiadneho kamaráta…
Je pravda, že narastá počet psychiatrických pacientov v detskom a mladistvom veku?
Ich počet skutočne narastá. Vzrastá aj počet samovrážd. V období dospievania majú mladí ľudia v sebe chaos a spoločnosť nie je o nič menej chaotická. Trápia ich školské problémy, problémy v rodine, neskôr v práci a v partnerstve. Vzrastá aj agresivita na školách, pretože deti sú v napätí. Nemajú čas sa hrať, vybehať sa. Voľný čas míňajú na sociálnych sieťach. Víkendy sa netrávia v prírode, ale v nákupných centrách. A rodič? Príde uštvaný domov a nemá energiu na rozhovory. Dieťa potrebuje objatie, pochvalu, cítiť lásku – najmä vtedy, keď má problémy.
Porevolučné generácie bojujú s narastajúcou krivkou prípadov autizmu a porúch správania. Prečo sa zvyšuje počet týchto diagnóz?
Sú teórie o dedičnosti ADHD, týka sa to aj špecifických porúch učenia – dyslexie a dysgrafie. Za vzrastajúcim počtom môže byť aj lepšia diagnostika. Voľakedy to boli len zlí žiaci, ktorí písali a čítali s veľkými problémami. V najhoršom prípade sa ocitli na chvoste triedy alebo na určitý čas skončili vo vyrovnávacej triede.
Existuje vôbec ADHD? Detský psychiater Leon Eisenberg na smrteľnej posteli priznal, že je to nádherný príklad vyfabrikovanej choroby.
Hovorí sa, že to je výmysel psychológov, aby mali čo robiť. Alebo že sú to len nevychované deti. Je to však porucha mozgu, ktorú nemôžeme vidieť. Diagnóza má svoje číslo, potvrdí ju neurológ, psychológ, špeciálny psychológ a pedopsychiater. Ak sa s dieťaťom správne pracuje, vieme ju do istej miery zvládnuť. Nie je to jednoduchá cesta a nie všetky psychologické knihy sú laikom zrozumiteľné. Existuje výborná kniha od Stefanie Rietzlerovej a Fabiana Grolimunda Ako sa úspešne učiť s ADHD, ktorá na konkrétnych príkladoch ukazuje, ako pracovať s dieťaťom.
Vzrastajúci počet prípadov ADHD sa pripisuje aj pôrodom cisárskym rezom a za nadmernú aktivitu detí vraj môžu farbivá či konzervačné látky.
Možno na tom je niečo pravdy, ale potom by sme mali všetci nejakú poruchu. K informáciám by sme mali pristupovať so zdravým rozumom, netreba hneď vylúčiť z potravy všetky cukry. Je pravda, že jedna z teórií hovorí, že ak dieťa neprejde prirodzeným pôrodnými cestami, neaktivizujú sa určité centrá mozgu. Ani to však nie je potvrdené.
Čo hovoríte na názory, ktoré z autizmu vinia očkovanie?
Som jednoznačne proti tomu. Naša generácia by musela byť kompletne autistická. Je to len náhoda. Ak sa nebude očkovať, hrozia epidémie. V Prahe, odkiaľ som sa teraz vrátila, sa už rozšírili nebezpečné osýpky medzi neočkovanými deťmi.
Gabriela Herényiová
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Narodila sa 5. 2. 1953 v rodine lekára v Bratislave. Študovala psychológiu na Univerzite Komenského, internú ašpirantúru absolvovala na Ústave experimentálnej pedagogiky SAV. Od roku 1981 pracuje na Katedre psychológie Filozofickej fakulte UK, kde pripravuje budúcich školských psychológov do praxe. V oblasti školskej psychológie sa angažuje aj na medzinárodnej úrovni. Je autorkou kníh Škola priateľského partnerstva (1994), Škola rozvíjania emocionálnej inteligencie žiakov (2002, spolu s E.Gajdošovou), Psychológia pre konzervatóriá (učebnica, 2010). Je vydatá, má syna Michala a dcéru Zuzanu.
Foto: SHUTTERSTOCK
Generácia X
- 1961–80, nasledovala po generácii Baby boomers
- u nás tzv. Husákove deti
- prezývka deti s kľúčom na krku alebo tiež generácia MTV
- v adolescencii označovaní ako leniví, cynickí a nespokojní
- v strednom veku aktívni, šťastní, dosahujú rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom
- má výrazné tendencie k podnikaniu
Generácia Y
- narodení od roku 1981 do 1995
- väčšinou deti rodičov narodených v povojnových rokoch, tzv. „baby boomerov“ a starších členov generácie X
- nazývaní aj Echo boomers
- priaznivý postoj ku komunikácii, médiám a digitálnym technológiám
- liberálny prístup k politike a ekonomike
Generácia Z
- narodení 1995 až 2000
- internetová generácia, deti nového tisícročia
- narodili sa a vyrastali po ére studenej vojny a páde Sovietskeho zväzu, ich rodičia sú z generácie X
- vyrástla na sieti world wide web, ktorá začala byť viac dostupná po roku 1991
- značné využívanie internetových technológii, začínajú s nimi už od veľmi útleho veku
- trávia veľa času na sociálnych sieťach, tento spôsob sebarealizácie narástol po nástupe ekonomickej krízy v roku 2007, ktorá v nich vzbudila pocit nevyrovnanosti a nebezpečenstva
Generácia alfa
- narodení po 2010
- vyrastajú s tabletmi v ruke, nepoznajú svet bez smartfónov