Prečo teda podľa vás Andrej Hlinka celkom nepatrí do prvej desiatky najvýznamnejších Slovákov?
Určite tam má miesto Ľudovít Štúr. Keď však hovoríme o najväčšom Slovákovi, mala by to byť osobnosť, ktorá bola schopná národ spájať. A takou Hlinka určite nebol a dosiaľ nie je. Preto ho nemôžem akceptovať ani ako otca národa. Nebol to človek ochoty, kompromisu a rokovaní, ktoré majú názory zbližovať. Vlastne nebol ani politikom, skôr tribúnom s veľmi konfrontačnou povahou.
Nielen dejiny, ale ani osobnosti nie sú čierno-biele. Čo by ste mu pripísali k dobru?
Uňho treba obdivovať celoživotnú víziu. Fakt, že si už za Uhorska uvedomoval, že nacionalizmus bude kľúčovou otázkou v celom nasledujúcom období. Pre niektorých sa nacionalizmus skončil rokom 1918, no Hlinka s ním vtedy iba začínal. Pochopil, že ČSR mu dá nový impulz, naštartuje ho. Jeho druhým pozitívom bolo, že dokázal svoju víziu uskutočňovať s mimoriadnou húževnatosťou napriek prenasledovaniu a ponižovaniu.
Ako sa podarilo chlapcovi z jednoduchej roľníckej rodiny vypracovať na takú výraznú osobnosť?
Jeho osobnostný postup nebol napriek chudobným pomerom, z ktorých vyšiel, ale vďaka nim. Na rozdiel od mnohých iných, ktorí vyrástli v intelektuálskom prostredí a ľud býval pre nich iba rétorickou figúrou, Hlinka ho dôverne poznal: skromné podmienky, v akých sa žilo, potreby, jazyk i zmýšľanie svojich farníkov. Hlinka dokázal veci, ktoré ľudí trápili, jasne pomenovať. Bol vynikajúci rečník a na svoju stranu strhol masy.
Jeho prejavy a články boli však povrchné až demagogické…
My tomu dnes hovoríme populizmus. Na všetky zložité otázky hľadal jednoduché odpovede. Nebol človekom parlamentu, nerád tam vystupoval. Lepšie sa cítil medzi ľuďmi – na námestí, pred kostolom. Iste, nebol gigantom ducha, chýbalo mu špičkové vzdelanie. Aj v rámci bežných katolíckych farárov bol málo sčítaný. Filozofické záležitosti ani zahraničnopolitické súvislosti neboli jeho parketou. Preto sa neskôr obklopoval vzdelanejšími, jemu lojálnymi osobami, ktoré potom využíval.
Historici nemajú radi slovíčko keby. Ale predsa, keby sa dožil marca 1939, ako by postupoval?
Samozrejme, musel by konať pragmaticky. Asi by sa s tým vývojom stotožnil. Hlinka sa dokázal pomerne obratne pohybovať v politike, hľadal cesty k dosiahnutiu svojich cieľov, niekedy aj za cenu toho, že dočasne stratil tvár, čo mu mnohí vyčítali. Ale uňho vždy účel svätil prostriedky.
A je teda do určitej miery zodpovedný za to, čo sa na Slovensku za druhej svetovej vojny dialo?
Prvé polovojenské oddiely s názvom Hlinkova garda vznikli krátko pred jeho smrťou, no s tým, čo potom robili, už nemal nič spoločné. Keby sa však tých časov dožil, tak by sa aj on sám zdiskreditoval, o tom niet pochýb. K vytvoreniu ľudáckeho režimu prispel svojím mentálnym, autoritatívnym nastavením budúcej vládnej strany. Zomrel v pravý čas. Keby si ešte požil tri-štyri roky, tak by už v desiatke TOP Slovák nebol.