Vždy kritizoval, čo sa mu nepáčilo, tak si na brata spomína Michal Srholec

, 22.03.2019 07:00

To, čo by iného zlomilo, bral Anton Srholec ako životnú skúsenosť. Tak si naňho spomína jeho brat Michal Srholec (77), ktorý žije v Skalici.

Ako vnímate to, že sa váš brat dostal medzi desať finalistov ankety o najväčšieho Slováka?

Možno je to trochu nadsadené, ale každá doba má svojich významných ľudí, a on mal do istej miery šťastie, že spomienky naňho sú ešte čerstvé. O tom, kto je tam zaradený, rozhodujú ľudia. Mňa ako brata to, samozrejme, teší, ale ako veriaci to považujem za svetskú slávu, ktorá nie je potrebná. Skôr by som povedal, že zaňho hovoria skutky. Na druhej strane to však hodnotím pozitívne, lebo ľudia potrebujú vzory. Málo o nich hovoríme, a tak je dobré, že si ich teraz pripomíname. Teší ma, že je medzi nimi aj on – zástanca duchovného života.

Celé desaťročie strávil ako väzeň v uránových baniach. Ako sa díval na to, že tam premrhal najkrajšie roky života?

Ťažko povedať, že premrhal. Viete, dostanete sa do toho, a už sa z toho nedá vycúvať. Vtedy vám zostáva buď sa tomu so sklesnutou hlavou poddať, alebo to zobrať ako príležitosť. Vďaka tomu, že bol naučený pokore a poslušnosti, ho to, čo tam prežil, zocelilo. Nikdy sme od neho nepočuli, že by na to nejako ostro nadával.

Po okupácii Československa sa mu nakoniec podarilo dostať na Západ, kde ho vysvätili za kňaza. Potom sa však rozhodol vrátiť domov. Prečo, keď vedel, že sa vracia do totalitného štátu?

Myslím si, že práve v tom je jeho veľkosť. Vždy hovoril, že máme byť tam, kde sú naši ľudia, kde sú naše korene. Je ľahké odísť do krajín, kde je lepšie. Ja aj teraz ťažko nesiem, že tu lekári vyštudujú za naše peniaze a potom odídu do Nemecka, kde dostanú trikrát viac. On to neurobil. Keby bol zostal v Taliansku, nebol by poznal pomery u nás a nevedel by ich ovplyvňovať. Takto mal priestor, aby veci pravdivo pomenoval a pozitívne sa zapojil do boja za slobodu a demokraciu.

Popularitu medzi ľuďmi si získal už za socializmu. Čím to bolo?

Keď sa vrátil z Ríma, pôsobil ako pomocný pracovník na fare v bratislavskom Blumentáli. Bol vtedy ešte relatívne mladý, ale plný životných skúseností. Vedel sa úprimne podeliť o svoje zmýšľanie a ukázať, že náboženstvo má zmysel, aj keď sa nám nedarí. Že hoci by sme veci chceli zmeniť, ale nevieme, musíme mať trpezlivosť. Jeho omše v tom období navštevovalo veľa mladých ľudí, ktorí ho brali ako vzor. Mali ho veľmi radi.

Komunistický režim mu napokon odňal štátny súhlas, takže musel pracovať ako robotník. Cirkev mu však farnosť nepridelila ani po nežnej revolúcii, hoci by si to zaslúžil. Prečo?

Po novembri '89 sme si mysleli, že je čas na slobodu a demokraciu, lenže aj v cirkvi prebiehali určité mocenské boje. Viem, že medzi ním a biskupom bola pomerne silná písomná komunikácia, ale neuspel. Preto nakoniec založil domov pre bezdomovcov a tam sa realizoval.

Prečo sa rozhodol pomáhať práve im?

Súcitil s obyčajnými, chudobnými ľuďmi v núdzi. A keď videl, že na fare by bol zaťažený každodennými povinnosťami a málo pochopený vrchnosťou, asi si radšej zvolil túto cestu. Priestor, ktorý na domov dostal, bolo vlastne zariadenie staveniska, a on ho pomaly prebudoval. Keby mu ho nedarovali, tak by sa do toho nemohol pustiť. Vždy však pri ňom stáli ľudia, ktorí mu pomohli.

Máte naňho nejakú spomienku, ktorá by ho vystihovala?

Obdivoval som jeho dar reči. Mal veľké životné skúsenosti, ktoré vedel využívať. A to mu prinášalo veľké množstvo priateľov. Keď sme ho navštevovali na fare, kde pôsobil, vždy sme tam stretli jednu-dve rodiny, ktoré mu prišli pomôcť alebo ho povzbudiť. Vedel som, že to, čo robí, robí s plným nasadením. Ani on nebol bez chýb – tak ako každý človek, ale tá jeho zanietenosť a úprimnosť k ostatným bola fascinujúca.

Možno vášho brata označiť za disidenta?

Myslím si, že áno. Celé to obdobie, ako ho zatvorili, no aj potom, bol stále na okraji. Vždy kritizoval veci, ktoré sa mu nepáčili – či už politické, alebo cirkevné. Povedal, čo bolo treba, a nikdy ho nedocenili tak, ako by sa vzhľadom na jeho schopnosti očakávalo.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Anton Srholec #Najväčší Slovák
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku