Nie je vám to čudné? Jeden predstaviteľ obrodného procesu, druhý tzv. normalizácie…
Ale veď v roku 1968 mali obaja k sebe veľmi blízko a Husák sa spočiatku hlásil k Dubčekovej politike a podporoval ho…
Kedy nastal zlom v ich vzťahu?
Po podpísaní moskovského protokolu v auguste 1968. Husák bol ochotný viac ustupovať Moskve ako Dubček, spojil sa proti nemu a Josefovi Smrkovskému s tzv. realistami – Ludvíkom Svobodom a Oldřichom Černíkom, ak spomenieme iba hlavných protagonistov Pražskej jari, a postupne sa navzájom odcudzili.
V júli 1968 už mal Dubček dostatok vierohodných informácií o blížiacej sa vojenskej intervencii. Niektorí blízki spolupracovníci mu navrhovali organizovať ozbrojený odpor, on to odmietol. Na čo sa teda spoliehal?
Dubček nemohol súhlasiť s radikálmi, ktorí by riskovali krviprelievanie, aké postihlo v roku 1956 susedné Maďarsko. V lete 1968 už predsa bolo jasné, že ostatné veľmoci sa nepostavia agresii Sovietskeho zväzu v jeho sfére vplyvu. Dubček chcel rokovaním s Moskvou získať čas do najbližšieho zjazdu KSČ (zvolaného na 9. septembra 1968), na ktorom si vedúce pozície v strane upevnia reformní komunisti. Predpokladal, že Sovieti potom budú ústretovejší aj ústupčivejší a že bude ľahšie sa s nimi dohodnúť na viacerých zmenách, vyplývajúcich z obrodného procesu v našej spoločnosti.
Prečo vôbec zotrvával vo funkcii predsedu federálneho parlamentu po odstavení z najvyššej funkcie v KSČ, veď už musel vedieť, že sa začína tuhá normalizácia?
Odstavení politici Pražskej jari, najmä Smrkovský, Slávik a ďalší, presviedčali Dubčeka, aby zostal na tomto poste, kým je to len trocha možné. Aby brzdil nástup Husáka, Biľaka a ďalších normalizátorov, prípadne bránil najhorším excesom.
Čo ešte mohol vtedy Dubček pribrzdiť či spomaliť?
Pomerne dlho sa presne nevedelo, kam až je schopný Husák zájsť, aby ulahodil Moskve, a to mnohých aj v reformnom krídle strany pomýlilo. Mysleli si, že Husák sa zachová ako Kádár v susednom Maďarsku po roku 1956 a bude šikovne lavírovať. Ľudia mali ešte v pamäti, že Husáka nezlomilo ani mučenie a dlhoročné väzenie. A že dlho sa hlásil k politike Dubčeka a Pražskej jari.
V Česku sa často cituje list Václava Havla z 9. augusta 1969, v ktorom Dubčekovi naznačoval, aby ako čestný človek z politiky radšej odišiel.
Takmer vôbec sa však nespomína iný Havlov list z tohto obdobia, ktorý cituje český historik Antonín Benčík: „Husák je jedinou osobností, která má pevnou koncepci a může vyvést národ z kríze.“
Začiatkom roku 1970 vás vylúčili zo strany a postupne ste sa zblížili s Dubčekom, ktorý tiež žil v ústraní a pracoval v lesnom závode. Ako znášal tento stav a najmä ustavičné sledovanie tajnou políciou?
Stretávali sme sa nepravidelne, najprv na dunajskom nábreží, neskôr v Horskom parku, oči Štátnej bezpečnosti boli všade. My, jeho priatelia, sme mu zháňali rôzne podklady. Písal protestné listy vedeniu strany, jej najvyšším predstaviteľom. Keď sa veci zmenia, hovoril, nebudú sa môcť vyhovárať, že o ničom nevedeli. Nie, Dubček nemlčal a v roku 1988 sa o ňom znovu dozvedel aj svet, preslávil ho známy prejav v Bologni pri udeľovaní čestného doktorátu tamojšou univerzitou.
Vo svete sa traduje, že československá federácia zomrela zároveň s Dubčekom, ktorý ju vraj do konca života obhajoval. Je to pravda?
Ide o zjednodušené až lacné porovnanie náhodných okolností. Dubček sa ešte pred smrťou vyrovnal so zánikom spoločného štátu. V duchu jeho odkazu sme však my, Dubčekovi priatelia a spolupracovníci, chápali proces osamostatnenia Slovenska ako súčasť integračných procesov. Osamostatniť sa, aby sme sa neskôr mohli integrovať do väčšieho celku. Už po Dubčekovej smrti som ako predseda Zahraničného výboru NR SR podnikol niekoľko ciest do Bruselu a Štrasburgu, ktoré súviseli so vstupom Slovenskej republiky do Rady Európy a s Dohodou o pridružení k Európskemu spoločenstvu. Bolo to ešte pred zánikom federácie, všade sa nás sklamane pýtali, prečo sa rozchádzame s Čechmi, ale už len meno Dubčeka nám otváralo dvere a prinášalo pochopenie druhej strany. Takú tam mal autoritu!
Od pamätného roku 1968 uplynulo už polstoročie, od Dubčekovej smrti vyše 26 rokov. Nebledne jeho obraz i odkaz v našej spoločnosti a v Európe?
Za všetko hovorí pomerne nedávna udalosť, keď Európsky parlament nechal pred dvomi rokmi osadiť Dubčekovu bustu vo svojej budove. A čo sa týka ostatného sveta, dnes tam spomínajú s úctou na tri osobnosti 20. storočia, ktoré začali masový pohyb k humanizácii spoločnosti, zrovnoprávneniu ľudí a pokojnému riešeniu nazretých politických a sociálnych problémov. Sú to: Martin Luther King, Nelson Mandela a náš Alexander Dubček. Samozrejme, je to diferencované. Mladí ľudia aj u nás už majú iných hrdinov, iné idoly. Ale čím viac sa prehlbujú sociálne nerovnosti, čím viac nám príroda dáva najavo, že málo sa o ňu staráme, čím viac sa politik odcudzuje od občana, tým viac sa spomína na Dubčekovu éru.