Skalolezec Tommy Caldwell: Riskovať život je sebecké

, 14.04.2019 06:00
Tommy Caldwell
Skalolezec Tom Caldwell Autor:

Tommy Caldwell z amerického Colorada má za sebou veľa prvovýstupov a mnohí ho považujú za najlepšieho skalolezca na svete. V roku 2015 mu Americký alpinistický klub udelil ako najvyššiu poctu celoživotné čestné členstvo. V januári toho roku totiž spolu s Kevinom Jorgesonom úspešne voľne preliezli cestu Dawn Wall na stene El Capitan v Yosemitoch, ktorá je v súčasnosti najťažšou dlhou veľkou stenou na svete. Josh Lowell a Pete Mortimer o tom nakrútili film Dawn Wall, ktorý premietali v nedeľu za osobnej účasti Tommyho Caldwella na bratislavskom festivale Hory a mesto. A Caldwella možno vidieť aj v tohtoročnom oscarovom dokumente Free Solo ako idol vynikajúceho horolezca Alexa Honnolda.

Ukázali ste svetu, že aj zdanlivo nemožné je možné. O svojom živote ste napísali oceňovanú knihu Push, píše veľa horolezcov knihy?

Samozrejme, dá sa nájsť celkom dosť literatúry, ktorú napísali lezci – väčšinou však starší. Vlastne som jeden z mála mladších, teda pod 60 rokov, ktorý napísal knihu.

Kritici vás chvália, že v knihe idete do hĺbky a ste brutálne úprimný. Ako vám išlo písanie?

Bola to zaujímavá skúsenosť, som na to už dosť starý – mám 40, stále žijem na hrane, ale od sedemnástich, keď som začal profesionálne liezť, som zvyknutý písať zo svojich expedícií dlhé články. To ma vyškolilo, ako písať, aj keď, samozrejme, nepíšem ako spisovateľ. Žijem však v komunite naozaj dobrých autorov ako môj priateľ Jon Krakauer, ktorý si z písania urobil dobrý biznis (autor kníh Do divočiny, V mene nebies, Peklo blízko neba a ďalších) alebo Jim Collins, ktorý je tiež môj blízky priateľ. S mojou knihou mi pomáhal redaktor, robili sme spolu brainstorming, o čom a ako písať, motivoval ma pracovať na knihe naozaj tvrdo, písal som 30 – 40 hodín týždenne, takže aj vďaka nemu som dokázal napísať knihu, ktorá ide do hĺbky.

Tommy a Kevin relaxujú v stane počas zdolávania...
Tommy a Kevin relaxujú v stane počas zdolávania Dawn Wallu. Autor: Corey Rich

Bavilo vás písanie?

Áno, chcel som sa naučiť, ako sa stať spisovateľom. Túžil som prejsť tým katarzným procesom a pochopiť všetky svoje zážitky, ktoré som nemal poriadne spracované. Takže to bolo aj čosi ako súkromný terapeutický experiment. Pri písaní som vôbec nemyslel na to, že výsledok bude niekto čítať. Len som sa snažil napísať niečo dobré. Písaním som strávil celý rok, takmer som preto prestal liezť.

Naozaj?

Takmer, pretože v tom čase sa mi narodilo dieťa, a písať popri bábätku knihu bolo bláznivé. Vstával som každý deň o štvrtej a písal som zhruba do obeda.

Niekde ste sa vyjadrili, že písanie vás posadlo podobne ako lezenie.

Hej, často prepadnem obsesii pri veciach, ktoré ma hlboko zaujímajú. Vo filme Dawn Wall vidíte moju posadnutosť a to isté sa mi stalo aj pri písaní. Keď niečomu venujem čas, chcem to robiť správne.

Čomu sa venujete teraz?

V týchto dňoch trávim najviac času so svojou rodinou, s deťmi. Chcem s nimi byť čo najviac, lebo čas rýchlo letí. Ale zaoberám sa aj otázkami životného prostredia, aby som z detí celkom nezhlúpol.

Oscara za najlepší dokument tento rok získal film Free Solo o vašom kamarátovi Alexovi Honnoldovi, ktorý 3. júna 2017 bez akéhokoľvek istenia vyliezol na El Capitan, 900 m vysokú skalnú stenu v západnej časti Yosemitského údolia v kalifornskom pohorí Sierra Nevada. Alex vo filme hovorí, že jeho priateľka Sanni túži po dobrom, pohodlnom živote, ale preňho je to málo, on musí podávať výkony…

V tom čase bol Alex posadnutý voľným zlezením steny El Capitan bez istenia, myslel len na to, takže nebol pripravený žiť nejaký pohodlný život. Ale ak by ste sa ho opýtali dnes, určite by vám povedal, že chce byť hlavne šťastný, mať rodinu a tak. Asi by už menej hovoril o výkonoch.

A čo vy?

Som na tom podobne, nikdy by som nepovedal, že hľadám pohodlný život. Je však pre mňa veľmi dôležité byť dobrým otcom a manželom, mať dobrých priateľov, to je dôležitejšie ako horolezecké výkony.

Nie ste vy horolezci niekedy voči svojim blízkym trochu egoistickí, keď nechápete ich strach o vás?

To už sa trochu mení, aspoň v mojej komunite. Lezci sú už dnes menej sebeckí, ako boli. Majú limitovaný čas na zemi a uvažujú nad tým, ako ho strávia. Keď do tohto kontextu zasadíte lezenie, zdá sa to trochu plytké. Zároveň si však veľmi ceníme všetko, čo sme sa naučili vďaka lezeniu. Ale lezecké výkony určite nie sú to najdôležitejšie, čo po sebe chceme na zemi zanechať.

Čo je teda na horolezectve najlepšie?

Ľudia a miesta, trávime čas na tých najkrajších miestach sveta, lezci sú veľmi pozitívni a milujúci ľudia.

Leziete väčšinou s partnerom či sám?

Svoje najväčšie lezecké výkony som podal vždy s nejakým partnerom, ale veľa času trávim aj sám tréningom. V dnešnom uponáhľanom čase je pre mňa tréning niečo ako meditácia, ako joga, potrebujem samotu, byť sám vo svojej hlave, to sa pri lezení dá úplne perfektne.

Je ľahké nájsť lezeckého partnera?

Keď som bol mladý, nebolo to ľahké, ale celý život som strávil vytváraním lezeckých partnerstiev a dnes mám skupinu, v ktorej vždy parťáka veľmi ľahko nájdem. Patrí tam napríklad Alex Honnold, Kevin Jorgeson (s Kevinom v 2015 ako prví ľudia zdolali Dawn Wall na El Capitane bez skôb a lezeckých pomôcok – pozn. red.), kanadský lezec Sonnie Trotter alebo Jonathan Siegrist. Ak by som sa teda rozhodol pre naozaj ťažké lezenie, vybral by som si niekoho z nich.

Je rozdiel, či je lezeckým partnerom muž alebo žena?

Určite. Väčšinu lezenia som absolvoval s mojou bývalou ženou, profesionálnou lezkyňou Beth Roddenovou. Ale keď o tom viac premýšľam, nejde vlastne o pohlavie, skôr o pohľad na život, skúsenosti. Väčšinou si však vyberám za partnerov mužov, pretože som ženatý. Pri lezení ste zraniteľný a ľudia si k parťákovi vytvoria pevné puto. Ale odkedy som ženatý, chcem mať puto len k jedinej žene, mojej Becce.

Aj Becca je dobrá lezkyňa?

Áno, ale nie je tým taká posadnutá ako ja. Nebral by som ju zliezať naozaj nebezpečné steny, ale pokiaľ ide o lezenie pre radosť vo voľnom čase, tak s ňou chodím najradšej.

Hovoríte, že horolezci sú dobrí kamaráti. Naozaj neexistuje medzi nimi žiarlivosť na výkony? Nesúťažíte medzi sebou?

Žiarlivosť určite existuje, ale teraz mám takých partnerov, že súťaživosť medzi nami je len pozitívna. Ťaháme jeden druhého k lepším výkonom, čo pomáha obom. Ale nebolo to tak vždy. Trvalo niekoľko rokov, kým som dospel do tohto štádia.

Tommy lezie El Corazon, obtiažnosť 5.13 b.
Tommy lezie El Corazon, obtiažnosť 5.13 b. Autor: Corey Rich

Vo vašej knihe Push sám spomínate, že Kevin Jorgeson chcel o vaše zdolávanie Dawn Wallu na stene El Capitan podeliť na sociálnych sieťach, no vám sa to veľmi nepáčilo. Zdalo sa vám, že Kevin chce lezenie komercializovať, zatiaľ čo vy doň vkladáte srdce.

V knihe rozoberám celé spektrum nášho vzťahu s Kevinom a kým na mnohé veci sme mali rovnaký názor, v iných sme sa rozchádzali. Mal som pocit, že pokiaľ ide o motiváciu k lezeniu, Kevin to bral z profesionálnej stránky. Ja som si užíval luxus, že som nad tým veľmi nepremýšľal. Kevin totiž musel byť dobrý, aby ho lezenie uživilo, zatiaľ čo ja som bol lezcom oveľa dlhšie a myšlienkami na peniaze som sa nemusel toľko zaoberať. Koniec koncov, ani netúžim po obrovských peniazoch. Výsledkom bolo, že Kevin chcel každý deň informovať o našom lezení na sociálnych sieťach, ale ja som to nechcel – pre mňa je lezenie naozaj zážitkom, srdcovou záležitosťou.

Ako sa to skončilo? Dospeli ste ku kompromisu?

Došlo nám, že cestu Dawn Wall ľudia tak dobre poznajú preto, že sme im rozprávali náš príbeh. Celé to mediálne šialenstvo po našom voľnom zdolaní tejto ťažkej cesty by nevypuklo, keby sme o lezení neinformovali v sociálnych médiách. Keby Kevin na twitter a facebook nedával správy, New York Times by ich nemohol prebrať. Najskôr som sociálne siete odmietal, ale keď sme na El Capitan prišli mimo sezóny, stretávali sme ľudí, ktorí nám rozprávali, aký bol pre nich zážitok sledovať nás. Nerozprávať náš príbeh by bolo oveľa sebeckejšie.

Takže aj sociálne siete môžu byť užitočné?

Kevin nám vlastne vytvoril veľa príležitostí, za čo som mu vďačný. Moje videnie robilo celú tú záležitosť akousi rýdzejšou. Ak totiž ľudia majú pocit, že leziete len preto, aby ste sa zviditeľnili, zdá sa im to falošné, neprirodzené. Ale našťastie ľudia pochopili, že náš Dawn Wall bol pravý. Asi sa o nás médiá zaujímali aj preto, že cítili, že tá cesta je skutočná, nefalšovaná, bez Kevina by to možno nikdy nepochopili. Takže nakoniec bola správna kombinácia našich odlišných prístupov.

Však aj Kevin sa vám ozval vďaka tomu, že vás videl vo filme Progression – napísal vám, či nepotrebujete partnera a vy ste ho náhodou práve hľadali.

Áno, je to rovnaký princíp. Naše konflikty možno pramenili aj z toho, že z cesty vznikal film Dawn Wall. Na filmovanie som bol zvyknutý od svojich 16 rokov, keď som začal liezť. Viacerí moji dobrí priatelia sú filmári a oni našu cestu chceli filmovať, ale Kevin bol v istom okamihu proti tomu. Tvrdil, že film by sme mali vlastniť my sami. A ja na to: predsa nemôžeme mojim skvelým kamošom povedať, že nás nemôžu filmovať. Náš vzťah s Kevinom je čosi ako bratstvo, sú tam frustrácie aj absolútne skvelé momenty, jeden deň ho nechcete vidieť a druhý deň by ste ho objímali.

Neznervózňuje vás mať pri lezení nablízku filmárov? Z oscarového filmu Free Solo som mala dojem, že Alexa Honnolda filmári vyrušovali.

Mne to neprekážalo, filmári žili asi mesiac s nami na stene, boli pre mňa ako partneri, ako Kevin. Museli sme tam žiť spolu. Alex to videl celkom inak. Považoval to za dokumentovanie niečoho, čo by malo byť absolútne osamelou, jedinečnou záležitosťou. Snažili sa mu veľmi neprekážať, ale keď si ich všimol, rozčuľovalo ho to.

Snívali ste niekedy o tom, že sa objavíte v oscarovom filme? Alex s vami trénoval, považoval vás za najväčšieho znalca steny El Capitan a svoj idol.

O takom niečom asi žiadny lezec nesníva – možno akurát filmári Jimmy Chin a Elizabeth Chai Vasarhelyi, mali víziu a uskutočnili ju.

Čo pre vás ten film znamená?

Pre mňa to bol výlet. Pred dvoma dňami som letel do Paríža, zaspal som a keď som sa zobudil, videl som, že človek vedľa mňa pozerá telku a na nej je moja tvár. Pozeral film Free Solo, ktorý dávali v lietadle. Na vlakovej stanici v Paríži ma spoznávali ľudia, ktorí s lezením nemajú nič spoločné – veľmi zvláštne. Stále som si na to ešte nezvykol, aj keď je to zároveň cool.

Filmári, ktorí o vás nakrúcajú, tiež musia byť lezci?

Áno, a veľmi dobrí lezci. Nakrútiť takýto dokument je veľmi náročné, tí ľudia sú pôvodne lezci, až potom sa z nich stanú filmári. Inak to asi ani nejde.

Vo filme Free Solo je zábavná scéna, ako Alex Honnold po 3 hodinách a 56 minútach vylezie na 900 metrov vysoký El Capitan a lakonicky povie: „Tak sa teším.“ Nič viac. Ako by ste po takom výkone reagovali vy?

Ja s tým mám skúsenosť, niečo podobné som dokázal, hoci som nesóloval, ale pre mňa to bolo výrazne emotívnejšie – bol som skôr smutný. Mám oveľa dramatickejšie prežívanie, Alex veľa vecí berie stoicky, zbytočne sa netrápi – a to je pri voľnom sólovaní zásadné. Ak by ste boli priveľmi citovo zaangažovaní, zväzovalo by vás to pri lezení. Musíte sa presvedčiť, že to vlastne nie je až také nebezpečné a keby ste spadli, nič strašné sa nestane. Pritom musíte vyvinúť ohromné úsilie.

Vy ste Alexovi k výkonu blahoželali slovami: Gratulujem, že si sa nezabil.

Myslím, že áno. Sme dobrí kamaráti, aj pri serióznych veciach vieme žartovať.

Poznáte nemeckú lezkyňu Ines Papert? Pred dvoma rokmi bola tiež hosťom festivalu Hory a mesto a prezradila mi, že pri zlom počasí si horolezci krátia čas rozprávaním veselých historiek. Aj vy to tak robíte?

Jasné, Ines poznám. A čo iné vám ostáva, ak vás búrka prikvačí na stene a vy ju musíte nejako prečkať? Stalo sa mi to veľakrát, vtedy vzniká veľmi intímne prostredie a najlepšie je čeliť nepríjemnej situácii humorom. Žiadna historka mi však práve nenapadá.

Ines začala s lezením pomerne neskoro, až v 23 rokoch. Tvrdila, že v detstve sa síce učí najlepšie, no ak rodičia deti do lezenia príliš tlačia, v puberte deti na to celkom stratia chuť. Už zdolali toľko ťažkých trás, že ich lezenie prestane baviť. To zrejme nebol váš prípad, aj keď váš otec, sám lezec a kulturista, vás prvýkrát zobral liezť už ako trojročného.

Začal som liezť veľmi mladý, ale nikdy mi nešlo o slávu. Moji rodičia mali radi hory, ale nechceli, aby som v nich robil kariéru – ostatne, kto by si z lezenia po horách mohol urobiť kariéru? My sme liezli len pre radosť. Keď som ako tínedžer začal liezť súťažne, trochu sa to zmenilo a otec sa emocionálne pohrúžil do toho, aby som bol úspešný. Stále ho to zaujíma, ale dnes je to preňho radosť. Keď som bol tínedžer, začal na mňa vytvárať tlak.

Tommy Caldwell (vľavo) s Alexom Honnoldom na...
Tommy Caldwell (vľavo) s Alexom Honnoldom na záber z oscarového filmu Free Solo. Autor: Jimmy Chin

A čo váš syn?

Fitz bude mať šesť rokov a chcem, aby mal z lezenia radosť. Dávam si pozor, aby som ho do lezenia nenútil, ale asi to nehrozí, on totiž nie je veľmi fyzicky zameraný, bude skôr intelektuálne orientovaný. Z toho sa teším.

A dcéra?

Ingrid má ešte len tri roky, ale berieme ju liezť na hory, trvá to mesiac, je tam aj veľa priateľov s deťmi, s ktorými sa môžu hrať.

Takže vaše deti sa nehrajú s tabletmi?

Nie, hory sú dobrý spôsob, ako ich uchrániť pred tabletmi. Vonku nepotrebujú ani hračky, hrajú sa s kameňmi, kúskami dreva a hlavne navzájom, čo sa mi páči. To posilňuje ich kreativitu a predstavivosť.

Ale lezenie má aj temnejšie stránky. V roku 2000 vás, vašu vtedajšiu priateľku Beth Roddenovú a ďalších dvoch lezcov v Kirgizsku na šesť dní zajali ako rukojemníkov uzbeckí islamistickí rebeli. Musel to byť strašný zážitok.

Bolo to strašné, ale zároveň to zo mňa urobilo človeka, akým som teraz. Môj otec ma odmalička učil čeliť intenzívnym situáciám. To, čo sa nám stalo v Kirgizsku, bolo príšerné, ale vedel som, že každý deň treba žiť naplno. Vždy, keď sa mi stalo niečo zlé, povzbudilo to moju chuť žiť. Tento mechanizmus zvládania situácií mi vštepili rodičia práve pri lezení.

Nie je dnes pre lezcov nebezpečné chodiť do krajín ako Kirgizsko? Teroristi môžu udrieť kdekoľvek na svete.

Určite je to nebezpečnejšie, ale celý svet je dnes nebezpečnejší. Hovorím to s váhaním, pretože to platí len posledných 15 rokov. Z dlhodobého hľadiska je svet oveľa bezpečnejší ako býval, ale isteže miesta ako Pakistan, Afganistan či Kirgizsko sú trochu nebezpečnejšie, ako bývali. Ľudia si tam myslia, že horolezci majú peniaze, a preto sa môžu stať cieľom teroristických útokov.

Čo v takej situácii môžete robiť?

Nie veľa, ale ekonomika týchto krajín ťaží aj z horolezcov. Keby tam za lezením prestali chodiť, ocitli by sa na mizine. Je to komplikované, keby som nemal deti, chodil by som do tých krajín liezť naďalej, je to dobrodružné, ale rovnako, ako sa nevenujem voľnému sólovaniu, pretože nechcem riskovať smrť, nejdem ani do takýchto krajín. Leziem na také steny, kde som si relatívne istý, že ich prežijem. Mnohí lezci však dávajú prednosť dobrodružstvu, to je na prvom mieste za všetkých okolností, stojí im to za to, ale mne nie. Kedysi som si síce myslel, že to dobrodružstvo je hodné aj smrti, ale moji rodičia či žena nechcú, aby som zomrel. A dnes mám aj deti, takže riskovať život by bolo sebecké. To neznamená, že nikdy neriskujem – pravdupovediac, som celkom dobrý v riskovaní vlastného života, ale nemôžem sa správať vždy ako superhrdina.

Váš otec vraj nedokázal vašu knihu Push prečítať do konca kvôli niekoľkým temnejším pasážam – nielen o únose v Kirgizsku, ale aj o tom, ako ste si pri nehode odsekli kus ukazováka a hrozilo, že budete musieť s lezením prestať…

Už ju prečítal celú. V knihe veľa prezrádzam nielen o sebe, ale aj dosť o ňom – a to nie je celkom jeho štýl. On je z generácie, ktorá rozpráva len o absolútne pozitívnych veciach. Ale keďže som chcel napísať hlbokú knihu, musel som namaľovať celý obrázok, aby ľudia pochopili, kto som. A chcel som urobiť výraznú postavu aj z môjho otca, pretože on mal na môj život podstatný vplyv. Písal som o dobrom aj zlom. Otcovi sa to čítalo miestami ťažko, cítil sa veľmi odhalený, spamätával sa z toho niekoľko mesiacov. Myslel si, že som tú knihu nemal vydávať, ale keď videl, ako dobre na knihu čitatelia reagujú, zmenil názor. Z knihy vyšiel ako hrdina, len on to tak nevnímal. Až dnes mi stále posiela domov priateľov, aby som im podpísal výtlačok.

A čo ostatní ľudia, ktorých v knihe zmieňujete? Diskutovali ste s nimi o knihe vopred?

Nie, myslím, že kreatívny proces vyžaduje istú ochranu pred názormi iných. Nemohol som sa nechať ovplyvniť inými ľuďmi. A rovnaké to bolo aj s filmom Dawn Wall, povedal som filmárom, že až do konca nakrúcania film nechcem vidieť. Prvýkrát som film videl na premiére na festivale, páčil sa mi.

Aj vašej žene?

Od filmárov sme dostali extra dvd so zábermi, ktoré z filmu vystrihli. Týkalo sa to hlavne našej lovestory. Becca mala pocit, že ju z filmu celú vystrihli a bolo jej ľúto, že moja exmanželka Beth hrala vo filme oveľa väčšiu úlohu. Ale Becca je dosť sebavedomá žena, je pre mňa veľkou oporou. Lezenie sa stalo jej hoby, hoci je povolaním zdravotná sestra. Teraz je však na materskej.

Mimochodom, aké povolanie mala vaša mama?

Mala viaceré povolania, pracovala v škole, neskôr sa 24 hodín denne starala o choré deti u nás doma, potom robila poisťováčku – každých 4 – 5 rokov menila zamestnanie. Ak vás zaujíma lezenie, tak mama sa vždy strašne bála výšok.

Ale zobrala si lezca a z vás, jej syna, je špičkový horolezec!

Áno, ona lezenie oceňuje a obdivuje, len sa mu sama nevenuje. Absolútne nám verí, nemyslí si, že by výšky boli smrteľne nebezpečné, len vie, že jej emocionálne nastavenie jej samej nedovoľuje liezť. Ale chápe, že sa dá liezť bezpečne.

Poznáte českého lezca Adama Ondru?

Samozrejme, Adama každý pozná. A so slovenskými lezcami som sa zoznámil na festivale Hory a mesto. Bol som tu už pred piatimi rokmi.

Boli ste aj v Tatrách?

Áno, ale neliezol som tam. Bol som v Poprade. Rád by som si v Tatrách niečo zliezol, ale tentoraz mám obmedzený čas.

Takže čo je váš najbližší cieľ?

Niekoľko rokov som strávil lezením na Dawn Wall, čo mi zabralo veľa času, potom som písal knihu, čo tiež trvalo dlho, filmovali sme a teraz by som rád robil niečo menej intenzívne. Ale na jeseň začnem s novým projektom na El Capitane, hádam to nebude trvať sedem rokov, ako zdolanie Dawn Wallu. Takže ma čakajú Yosemity. Rozmýšľam, čo so zvyškom môjho života. Lezenie je skvelé, ale je relatívne sebecké. Chcem byť aj s deťmi a venovať sa environmentálnym otázkam. Lobujem vo Washingtone, D. C., za lepšiu klímu a udržateľné prostredie pre našu budúcnosť. Myslím, že sa to celkom darí.

Ako dlho sa vôbec dá liezť?

Lezenie znamená pre rôznych ľudí rôzne veci. Niekomu stačí liezť na umelé steny, iný potrebuje hory. Môj otec má vyše šesťdesiat a lezie stále. Môžete liezť celý život, len zmeníte trochu štýl. Ja som ešte stále mladý.

Tommy Caldwell

Narodil sa 11. augusta 1978 v Estes Parku v americkom štáte Colorado. Vynikajúci skalolezec sa venuje športovému lezeniu, voľnému lezeniu na veľké steny aj lezeniu na rýchlosť. Má za sebou niekoľko voľných prvovýstupov na stene El Capitan v Yosemitskom národnom parku. Zvládol prvovýstupy na niekoľko najťažších športových ciest v USA vrátane Kryptonitu (5.14 c/d) a Flex Luthoru (5.15a) na Fortress of Solitude v Colorade.

V januári 2015 s Kevinom Jorgesonom ako prví za 19 dní voľne zliezli Dawn Wall na El Capitan. V roku 2015 National Geographic vyhlásil Caldwella za pravdepodobne najlepšieho skalolezca planéty. Caldwell napísal knihu Push (2018) a je hrdinom filmu Dawn Wall (2017). Vidieť ho možno aj v oscarovom filme Free Solo ako idol horolezca Alexa Honnolda. Prvou Caldwellovou manželkou bola lezkyňa Beth Roddenová, dnes žije s druhou manželkou Beccou, s ktorou má syna Fitza a dcéru Ingrid.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Tommy Caldwell #skalolezec
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
22,99
Jarona 13

Jarona 13

33,99
Elite červené ruže

Elite červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk