Všetko, čo zostalo za utáranou ľavicou, vyplnila agilná pravica

Prvá otázka sa týka brexitu. V ostatných týždňoch je to veľmi aktuálna téma. Veľká Británia chce odísť z EÚ. Aký je na to váš názor?

Veľmi ľutujem, že Veľká Británia sa rozhoduje vystúpiť z EÚ. Je to škoda, a nielen z toho dôvodu, že Veľká Británia je v rámci EÚ jedna úžasná krajina, ale aj preto, že svojou tisícročnou tradíciou výrazne prispela k tomu, čo dnes nazývame európska sloboda a demokracia. Spomenul by som len dva dokumenty. Prvým je Magna Carta Libertatum z roku 1215, čiže Veľká listina slobôd, ktorou bola obmedzená moc vladára a ktorá tak ľudskú spoločnosť priviedla k vláde zákona. Druhým je dokument z roku 1679, ktorý sa nazýva Habeas Corpus (ide o akt, ktorým sa nariaďuje, že v prípadoch odňatia slobody sa exekutívna moc podriaďuje kontrole súdnej moci). Na týchto dvoch dokumentoch a ďalších stojí európska liberálna sloboda; sú základom všetkých európskych ústav.

Čiže historické dôvody…

Jedným z dôvodov, prečo ľutujem odchod Veľkej Británie z únie, je naozaj znamenitá história, ktorú má táto krajina za sebou. Druhý dôvod mojej ľútosti len zdanlivo patrí do dejín, v skutočnosti sa dotýka našej prítomnosti. Veľká Británia sa zúčastnila v prvej aj druhej svetovej vojne na strane liberálnych demokracií. Vieme, že počas druhej svetovej vojny sa ocitla v situácii, keď proti Hitlerovi a kolaborantom stála osamotená, napriek tomu vytrvala a nakoniec sa jej podarilo zvíťaziť – spoločne s USA, ktoré sa práve tak zúčastnili v obidvoch svetových vojnách na strane liberálnych demokracií.

Prečo sa teda Briti rozhodovali o odchode z EÚ? Zrejme sa u nich musela prejavovať nejaká nespokojnosť, ktorá ich priviedla až k roku 2016 a rozhodnutiu o vystúpení z únie.

Najprv si povedzme: po vystúpení Veľkej Británie z EÚ, ak k tomu vôbec dôjde, sloboda, ktorú nazývame liberálnou demokraciou, v Británii ohrozená nebude, bude však oslabená v EÚ. Voličov vo Veľkej Británii presvedčili (Nigel Farage, bývalý europoslanec, a spol.), že do EÚ plynie príliš veľa ich peňazí, že demokracia v EÚ je čoraz väčšmi oslabená atď.; a teda že zotrvanie v EÚ odporuje britským národným záujmom. V skutočnosti tým však najmä posmelili rozkladné sily, ktoré vystupujú proti EÚ a dnes ich vidíme v príliš mnohých členských štátoch – a to je naozaj nebezpečné.

V čom tieto sily vystupujú proti?

Ide o nasledujúce: po prvé, predpovede, ktoré hovoria, že Európa stráca pozíciu globálnej mocnosti, sa stávajú realitou. A po druhé, členské štáty stupňujú útoky na úniu a jej inštitúcie v súvislosti s problémami imigrácií. Na úvod by som rád zdôraznil, že v Európe došlo k zmene paradigmy. Dejiny Európy či západnej civilizácie, tak ako sa utvárali, po celé tisícročia sa javili ako procesy akumulácie moci a expanzie za hranicami kontinentu. Kým to bolo možné, Európa dobývala svet, prekračovala a narúšala všetky hranice – kultúrne, etnické, štátne. Paradigmou Európy bolo odyseánstvo.

Čo znamená táto odvolávka na Odysea?

Pojem označuje odchádzanie z domu a návraty späť aj s novým poznaním a novou korisťou. Európska „zvedavosť“ má už najmenej 2 500 rokov imperiálnu povahu – od starých Grékov a Rimanov až po koloniálne mocnosti 19. a 20. storočia. Túto dobyvateľskú politiku ujarmovania, nadvlády a vyhladzovania všetkého, čo sa nepodvolilo, už tisíc rokov podporuje aj tunajšie náboženstvo, mesiášske kresťanstvo, ktoré „zachraňuje ľudstvo“; chamtivosť cirkvi a chamtivosť Západu sú si zajedno. Križiacke vojny vedené proti moslimom sú prvým výpadom stredovekej Európy; nasledovali lúpežné výpravy za zlatom a decimovanie amerických Indiánov, zotročovanie a koloniálne rozdeľovanie Afriky, podriaďovanie Blízkeho i Ďalekého východu atď. Tzv. tretí svet ešte aj dnes vníma Európu (Západ) práve takto. Vždy prekračovala hranice a svojou intelektuálnou, organizačnou či materiálnou prevahou globalizovala svet na svoj obraz, a to aj pomocou pravidiel diplomacie, medzinárodného práva, ekonómie, financií, technológie aj geopolitiky či geostratégie. Navyše, vojnu vždy využívala ako legitímnu metódu svojho expandovania. Táto univerzálna dominácia Európy sa však končí – možno natrvalo!

Následkom bude narastajúca zraniteľnosť?

Nebezpečenstvo číhajúce na Európu väzí najmä v nás samých. Mohli by sme to nazvať opakovaním tých istých dilem, konkrétne z rokov 1919 a 2018. Spolu s kritizovaním Európy sa totiž problematizuje aj jej súčasná hlavná paradigma, t. j. demokracia; porovnávanie Európy z rokov 1918 a 2018 sa tak ukazuje ako nevyhnutné. Nemyslím si, že história sa opakuje; opakujú sa len jej dilemy a vzorce. Podobne ako pred sto rokmi aj dnes ide o konflikt jestvujúcich politických vízií a stratégií. V roku 1918 to bol konflikt medzi liberalizmom a nacionalizmom, globálnosťou a provinciálnosťou – v zásade však išlo o konflikt medzi demokratickou a nedemokratickou Európou. Zvíťazila druhá vízia, ktorá nato splodila totalitné monizmy: komunizmus, fašizmus a nacizmus – bezbožné deti klerikálneho kresťanstva. Muselo dôjsť až k vojne (1939 – 1945) a rozdeleniu Európy (1945 – 1990) pod diktátom dvoch neeurópskych mocností, USA a Sovietskeho zväzu. Obidve sú mocnosťami aj v 21. storočí, o Európe to však neplatí.

Prečo považujete za dôležité porovnávať Európu v rokoch 1918 a 2018?

Toto porovnanie je nevyhnutné aj kvôli záležitostiam, ktoré mylne považujeme za neeurópske, no ide o zdanie. Po prvej svetovej vojne víťazné európske mocnosti (Veľká Británia, Francúzsko) na základe novej politickej geografie presadili na Blízkom východe také usporiadanie, ktoré dodnes spôsobuje jedine problémy. Arabskí, tureckí, palestínski a izraelskí analytici či politici zhodne tvrdia, že práve to je dôvod, prečo je problém Blízkeho východu ešte aj dnes považovaný za synonymum neriešiteľnosti. Toto je dôležité – jednak preto, lebo z Blízkeho východu pochádzajú všetky tri veľké monoteizmy, judaizmus, kresťanstvo a islam, ktoré dnes medzi sebou prechovávajú väčšie nepriateľstvo ako v dobe svojho vzniku, a jednak preto, lebo kresťania ako veriaci, ktorí sú v daných končinách najviac ohrození, môžu z Blízkeho východu veľmi rýchlo vymiznúť; presne tak, ako kedysi vymizli zo severnej Afriky. Terorizmus v Afrike, Ázii a Európe je ešte vždy živený troma nezmieriteľnými eschatológiami.

A čo USA, konkrétne prezident Donald Trump a jeho politika voči EÚ? Zdá sa, že sa dosť usiluje o spojenie s Ruskom, kým NATO alebo EÚ nie sú predmetom jeho záujmu. Aspoň sa to tak ukazuje.

Nesmieme zabúdať ani na historický dlh Európanov voči USA. Spojené štáty majú 250-ročnú demokratickú tradíciu, demokracia ako spoločenský poriadok tu nikdy nebola spochybňovaná. Európske krajiny si, naopak, v tom čase v praxi vyskúšali všetky druhy diktatúr a totalitarizmov. Americká revolúcia svoje deti nezožrala, ako to urobili všetky ostatné revolúcie, európske aj neeurópske. Spojené štáty americké budovali demokraciu zdola nahor, kým európske štáty zhora nadol, od absolutizmu a buržoáznych demokracií až po liberálne – možno práve to zapríčinilo odolnosť demokracie. Ako som už uviedol, USA sa počas prvej aj druhej svetovej vojny postavili za liberálnu demokraciu. A nesmieme zabúdať ani na to, že to boli USA, kto ukončil vojnu v Bosne a Hercegovine, práve tak aj etnické čistky v Kosove a kto zvrhol Miloševičov režim. Všetky európske mocnosti sa ako paralyzované správali podľa starej logiky: len nech sa Balkánci sami vyčerpajú vo vzájomnom vyvražďovaní. Ako diplomat som to videl zblízka.

Donald Trump sa však teraz od takéhoto typu politiky vzďaľuje, nezdá sa vám?

Do svojich úvah zámerne vnášam aj historickú rovinu: rád by som totiž zdôraznil istú tradíciu – a to demokratickú. Verím, že Spojeným štátom americkým sa vďaka demokracii a demokratickej tradícii ich inštitúcií podarí zastaviť Trumpov solipsizmus – mnohí ho vnímajú ako samoľúbosť. Ak sa tak nestane, znamená to, že demokracia nemá dostatok síl, že je slabá. To je jedna rovina uvažovania. Druhá, na ktorú nesmieme zabúdať: veľmoci majú v medzinárodných vzťahoch špeciálne postavenie. Platia pre ne špeciálne pravidlá a podľa toho sa správajú. Odkedy USA nadobudli postavenie veľmoci, čiže po prvej a potom najmä po druhej svetovej vojne, vždy tento fakt brali do úvahy. Rozdiel je v tom, že Trump sa pokúša na základe monokratického princípu vytvoriť stav, v ktorom by sa USA mali stať hlavným architektom budúceho svetového poriadku. Isteže, išlo by o triumvirát Rusko, Čína a USA – ale s USA navrchu.

Nemali USA tieto ambície už pred Trumpom?

Henry Kissinger, diplomat, politik a historik, v roku 1994 vydal knihu Diplomacy (v slovenčine vyšla pod názvom Umenie diplomacie – pozn. prekl.), jednu z najlepších, aké poznám. V poslednej kapitole píše o novom svetovom poriadku, ktorý vytvoria regionálne sily (Čína, India, Rusko…) na tom istom princípe, na akom bol vytvorený európsky poriadok v rokoch 1811 – 1822. Ide o geniálny Metternichov systém rovnováhy síl, ktorý fungoval od roku 1815 až do roku 1914. Tento systém bol okrem iného témou Kissingerovej magisterskej práce. Ako štátny úradník som občas sedával za rokovacími stolmi najvyšších predstaviteľov, a tak som mal príležitosť počúvať Kissingera spolu so šéfmi vlád a štátov strednej Európy, resp. takzvanej Vilniuskej desiatky (zahŕňala 10 krajín bývalého východného bloku, ktoré sa po roku 1989 usilovali o vstup do NATO – pozn. prekl.). Tam povedal, že rovnováhu mocenských síl, „akej sme sa priučili v Európe, nastolíme aj vo svete, s USA navrchu tejto pyramídy rovnováhy“. Rusko, Čína, možno ani ďalší – a dúfam, že ani EÚ – takýto systém len tak neprijmú. O tomto sú tie veľké hry. A dúfam tiež, že americká demokracia a právny štát v USA Trumpove monokratické ambície zmiernia; inak nám hrozí príliš veľká neistota. Aj britská demokracia dokáže svojich politikov usmerniť naspäť do riečiska svojej vlastnej tradície. A tou tradíciou je sloboda západoeurópske­ho typu.

Viackrát ste sa zmienili o liberálnej a neliberálnej demokracii. O čo ide pri tej neliberálnej, resp. iliberálnej demokracii?

V každom prípade predstavuje hrozbu pre Európsku úniu aj pre demokraciu. Po roku 1945 sme ešte nikdy neboli svedkami takého výrazne negatívneho trendu ako dnes; trendu, ktorý sa usiluje o zrútenie súčasného usporiadania Európy, rozpad systému hodnôt charakteristického pre EÚ, ale aj jej inštitúcií – súdu, parlamentu, Rady Európy atď. Problém je vážny, veď dve vlády z Visegrádskej štvorky, či vláda Talianska a politické strany Front national, AfD, Jobbik, Fidesz, Zlata zora, Casa Pound, Fratelli d'Italia a iné agitujú proti Európskej únii. Vyčítajú jej diktát Bruselu, stratu národnej suverenity, ignorovanie občanov. To, čo sa javí ako súboj medzi európskou ľavicou a pravicou, je de facto súboj medzi demokraciou a nedemokraciou, medzi liberálnou a neliberálnou demokraciou.

Ako to myslíte?

Projekty tzv. neliberálnej demokracie (Orbán, Salvini, Le Penová, Kaczyński atď.) sú contradictio in adjecto et contradictio in terminis; neliberálna demokracia neexistuje. Triáda demokratia, res publica a libertas sú základné kamene slobôd západného typu. Liberálnosť znamená, že žiadna moc nemôže nám občanom odňať naše práva, pravda, ak chce byť demokratická – a teda ani parlament, ústavný súd alebo nejaké referendum. Prvé medzi nimi je, nepochybne, právo na slobodu vyjadrovania; z neho pochádzajú, resp. sú artikulované všetky ďalšie práva – politické, kultúrne, sociálne, environmentálne… Právo na slobodu vyjadrovania rôznych ľudí, čiže aj ľudí medzi sebou rozličných (gr. isegoria, parrhesia), je výrazne politické právo. To z neho vyvstáva demokratická pravda ako východisko slobody. Iliberálni demokrati sa v prvom rade stavajú proti tomuto právu, pretože umožňuje kritiku, zhromažďovanie ľudí, agitáciu, ale aj účasť na moci a na veciach verejných – no bez toho niet demokracie. Po odňatí práva na vyjadrenie nasleduje blokáda právneho štátu, plurality médií, občianskej spoločnosti, vplyvných intelektuálov, jednotlivcov. Viktor Orbán 28. júna 2018 v programovom prejave v kúpeľoch Tusnádfürdő v Rumunsku vysvetlil svoju koncepciu neliberálnej demokracie – ide o nedemokraciu.

Čo s tým?

Naši vrcholoví biznismeni – Akrapovič, Pečečnik, Boscarol a i. – jasne uviedli svoje chápanie demokracie. Pán Petrič, výnimočný podnikateľ, je za demokraciu, ale len potiaľ, pokiaľ ju má Čína, a ďalej už nie. To by nepredstavovalo až taký veľký problém, pretože sa vyslovili jasne; naopak, musíme im byť vďační! Chcem tým povedať, že politika, vládna moc, politické strany, opozícia, intelektuáli, novinári – predovšetkým novinári, veď bez širokej škály médií niet demokracie – sú teraz vystavení skúške. Všetci sme politickí hráči v polise, od tohto zápasu závisí kvalita našej demokracie. Bez novinárov sloboda neprichádza do úvahy. Jej súčasťou je aj táto situácia: vy mi kladiete otázky a ja mám príležitosť, ale aj právo, verejne vyložiť svoje názory. Politika v tejto skúške nesmie zlyhať, tak ako sa to deje v strednej Európe.

Prečo sa to podľa vás deje?

Vráťme sa ešte raz k nevyhnutnému porovnaniu rokov 1918 a 2018; opäť sa tu opakujú známe vzorce. Po roku 1918 sa rozpadli tri veľké impériá (Rusko, Rakúsko-Uhorsko a Turecko) a v strednej Európe (na Slovensku tradične skôr východnej – pozn. prekl.) vzniklo veľa nových malých štátov – Lotyšsko, Litva, Estónsko, Rakúsko, Československo, Juhoslávia atď. Tieto krajiny začali v povojnových rokoch 1918 – 1920 budovať demokratické zriadenia, no po roku 1930 sa všetky do radu stali autoritárskymi, pravda, okrem Československa, kde bol Tomáš Garrigue Masaryk dostatočne silná osobnosť. Žiaľ, aj dnes autoritárske režimy predstavujú ten typ „demokracie“, ku ktorému stredná Európa smeruje.

Môžu sa iliberálne demokracie a populistické hnutia stať osudnými pre existenciu Európskej únie? Môže sa EÚ kvôli nim rozpadnúť?

Celkom určite! Neoliberalizmus je na sto percent antiliberalizmus; je nedemokratický podobne ako takzvané populizmy a suverenizmy. Tie sú len iným variantom nacionalizmu v jeho trocha špecifickejšom rozpracovaní. Známy rozkladný koncept síce získal nové pomenovanie, no cieľ je ten istý. Radikálnu formu nacionalizmu predstavujú tri monizmy: komunizmus, fašizmus a nacizmus. Sú to politické režimy rozličných mien, ale rovnakých zámerov. Jeden je „obľúbenejší“ u Slovanov, druhý v románskom svete, tretí medzi Germánmi. Po tom, čo sa presadili, musela prísť po prvej svetovej vojne ešte aj tá druhá. Prímerie (Compiègne, 1918) a mierová zmluva (Versailles, 1919) dosiahli predĺženie prímeria o dvadsať rokov – do momentu, kým v roku 1939 nevypukla druhá svetová vojna. Jej dôsledkom bolo aj nové usporiadanie Európy.

Čo je podľa vás pre dnešnú zjednotenú Európu kľúčové?

Demokracia pochádzajúca výlučne z grécko-rímskej tradície, nie zo židovsko-kresťanskej, je pre mňa najväčším politickým vynálezom Európy. Jej pričinením sa západná civilizácia ešte aj dnes odlišuje od ostatných civilizácií. Tak to povedal Perikles Aténčanom (Tukidides), Tézeus Tébanom (Euripides), Hérodotos Peržanom aj Churchill súčasným Európanom. Inštitúcie EÚ – Rada Európy, Európsky súd pre ľudské práva, Európsky parlament – predstavujú svetový kompas v súvislosti s právami a dôstojnosťou človeka alebo s právnym štátom. EÚ je inkluzívna (Schengen, Erasmus), jej občania sú vzdelaní, tvoriví, efektívni. Pre tzv. tretí svet je tento náš zväzok demokratických krajín „rajom na zemi nemilosrdných“!

Ide aj podľa vás o "raj“?

EÚ a jej inštitúcie sú tým najväčším výdobytkom, ktorý západné politické myslenie i politická prax dosiahli od antiky až dodnes, ale aj najväčším mierovým projektom v dejinách Európy. EÚ je zväzok krajín, ktoré sa uberajú cestou presviedčania, dosahovania kompromisných riešení medzi demokratickými suverénnymi štátmi. Neznamená to, že by sa štáty v mene nadnárodného zväzku štátov vzdávali svojej suverenity. Naopak, znamená to, že časť uplatňovania svojej suverenity, aj to len dočasne, prenesú na nadnárodné orgány EÚ. Vychádzajú pri tom z predpokladu, že svoje partikulárne (a teda národné) záujmy dokážu ľahšie presadzovať v združení demokratických krajín, ako keby ich mali presadzovať sami. Všetko, čo jednotlivý národ/národnosť alebo štát chápe ako sebadefinujúcu vlastnosť (napr. svoju identitu, kultúrne dedičstvo, jazyk), EÚ vďaka svojmu demokratickému charakteru ochraňuje lepšie, než všetky dosiaľ známe politické zväzky štátov, a to tak politicky, ako aj prakticky. Ochranu a rozvoj podstatných obsahov takých „sebadefinujúcich charakteristík“, akými sú identita alebo kultúrne dedičstvo (t. j. kultúra, školstvo, jazyk, geografia/kra­jinotvorba a pod.), EÚ ponecháva v kompetencii členských štátov a plne ich pri tom podporuje. Keď sa spomínané predpoklady či podmienky pominú – a o tom opäť rozhodujú členské štáty jednotlivo – uplatňovanie suverenity „automaticky“ prejde naspäť na príslušný štát.

Ako predísť rozpadu tohto projektu?

Kritika EÚ odhaľuje krízu idey, ale aj praxe zastupiteľskej demokracie – z môjho pohľadu jedinej zmysluplnej. Demokracia musí, po prvé, zabezpečiť reálny nárast blahobytu, a to nielen v osobnej či finančnej rovine, ale aj v zmysle rovnakých podmienok pre osobnostný rast ľudí. A po druhé, plánovite musí vytvárať podmienky na to, aby na výkone moci mohli všetci participovať. Aj tí, ktorí ňou nie sú, napr. odbory, občianske združenia, celkovo občianska spoločnosť, intelektuáli; tu sa rodia konkrétne návrhy pre mocenské štruktúry. Ak demokracia tento princíp nezabezpečí, nepredstavuje demos (ľud), ale predstavuje iba tých, ktorí sa chcú vyhnúť kontrole demokratických inštitúcií – preto sa iliberálom darí pre ľudí vytvárať nerovnaké podmienky.

Nerovnosť je celosvetový problém. Ako jej prejavy vnímate v EÚ?

Nerovnosť postavenia v rámci jednotlivých štátov je väčší problém ako nerovnosť medzi krajinami; na svedomí ju majú predstavitelia moci a politiky aj politické strany. Vnútorná nerovnosť je v súčasnosti príčinou oprávnených protestov v krajinách EÚ, keďže sama moc dnes už očividne nesídli v parlamente. To so sebou prináša oslabovanie demokratických ústav, štát totiž už nevie garantovať spravodlivosť a právnu istotu, ktoré tvoria základ ústavnosti. Ani naša moc už občanov nechráni pred mafiou, partiou (v zmysle: štátostrany – pozn. prekl.) a kúriou (v zmysle: zasahovania rímskokatolíckej cirkvi do politických otázok – pozn. prekl.), ktoré sú, všetky tri, symbolmi nedemokracie.

Možno dnes hovoriť o požiadavke nových ideí?

Idey sa nám občas môžu zdať nepresvedčivé alebo, dokonca, porazené a v úplnosti prekonané. V skutočnosti sú však nesmrteľné; to preto sa k nám vracajú pod inými označeniami, ale s rovnakými zámermi. Komunizmus, fašizmus a nacizmus vznikli naraz po prvej svetovej vojne. Nacizmus a fašizmus utŕžili porážku a režimy tohto typu boli po druhej svetovej vojne odstránené. Komunizmus odolával až do roku 1990. Tri pôvodne násilné monizmy sa však znova reinkarnujú pod inými menami: Zlata zora, Casa Pound, Fratelli d'Italia, AfD, Jobbik… Suverenizmy a populizmy ako dnešné varianty nacionalizmov z obdobia medzi svetovými vojnami veci zjednodušujú, žiadajú okamžité riešenia, legitimizujú násilie – sú proti demokracii, ktorá, chvalabohu, stále prevláda. Vznikli preto, lebo štáty EÚ neriešili problémy ako nezamestnanosť, prekariát, sociálne rozdiely a nezastavili eróziu demokratických inštitúcií v krajinách EÚ. Víťazí xenofóbna, nacionalistická, rasistická narácia a tá opačná – demokratická – sa jej vzdáva bez boja! Všetko, čo zostalo za utáranou ľavicou, vyplnila agilná pravica!

Ako to myslíte?

Po roku 1990 nezmizol iba reálny socializmus a s ním celý jeden blok, ale zmizla aj sociálna demokracia – základ EÚ. Neoliberalizmus premieňa proletariát na prekariát (t. j. veľké skupiny ľudí pracujúcich za sociálne či ekonomicky nevýhodných podmienok, často pod hrozbou chudoby a bez ohľadu na porušovanie ich zákonných práv – pozn. prekl.) – na ľudí väčšmi ohrozených, ako keby stáli za výrobným pásom. Treba pri tom upozorniť, že riadna práca, resp. štandardné zamestnanie vytvára sociálnu kohéziu, zatiaľ čo prekérna práca spoločnosť rozkladá. Tvrdenie, že nerovnosť je motorom rozvoja, neplatí. Bez inkluzívnosti neexistuje ani kohezívnosť, namiesto nej dochádza k rozpadu spoločnosti. Chudoba preto nie je prirodzený jav, ale jav politický; je prejavom politiky. Príčinou sociálnych rozdielov nie je nedostatok zdrojov; vznikajú v dôsledku porušovania ľudských práv.

Je to jediná príčina nárastu nespokojnosti?

Dnes vidíme, že príliš veľké skupiny ľudí nikto nezastupuje či nereprezentuje – ani politicky, ani sociálne, ani kultúrne; sú to tí, ktorých tranzícia zasiahla neželaným spôsobom. A to je kríza zastupiteľskej demokracie! Neoliberalizmus vytvára nespravodlivú nerovnakosť, ktorá odôvodnene vyvoláva nenávisť. Aj nenávistné prejavy však treba rozlišovať; zúrivý hnev podvedených nech „mocní“ a všetci tí, ktorí sa vymykajú spod kontroly demokracie, vnímajú ako upozornenie alebo výstrahu. Na druhej strane, nenávistné prejavy voči rasovo, nábožensky, myšlienkovo, rodovo, telesne či inak odlišným predstavujú spôsob, ako ďalej stupňovať nenávisť a rozkladať demokratické zriadenie.

Na čo si musíme dať pozor?

Ani v tomto prípade nejde o zápas medzi ľavicou a pravicou (obidve musia obhajovať demokraciu), ale ide o zápas medzi demokraciou a nedemokraciou, medzi politikou a antipolitikou. Rád by som preto ešte raz zdôraznil, že pre demokratické systémy je spoločenská spravodlivosť stredobodom ich bytia a nebytia. Idea spravodlivosti (podľa Platónovej Ústavy a Aristotelovej Etiky Nikomachovej), ktorá je dnes tak veľmi relevantná, mlčala takmer 2 400 rokov. Ohlásila sa až prostredníctvom Marthy Nussbaumovej, Johna Rawlsa, Amartya Sena…, ktorí žiadajú rovnaké možnosti pre všetkých ľudí. V podstate ide o rovnaké práva pre rozličných vo vzťahu k ich budúcnosti. Bez tohto princípu demokracia nie je a nemôže byť zastupiteľská.

Foto: SHUTTERSTOCK

Ľubľana, Slovinsko Slávny Dračí most v centre Ľubľany, hlavného mesta 2-miliónového Slovinska.

Je pretrvanie EÚ v slovinskom národnom záujme?

Ak vezmem do úvahy všetky možné, aj negatívne zmeny veľkých paradigiem, povedal by som, že v národnom záujme Slovinska je ochraňovať demokraciu i súčasné usporiadanie Európy, ale aj pripraviť sa na možné zmeny. Slovinci sme tých tridsať rokov demokracie, ktorú zažívame prvýkrát v histórii, využili dobre. Predovšetkým sme spoznali seba samých – to, že v chápaní minulosti sú medzi nami bytostné rozdiely, ktoré zároveň prechádzajú z generácie na generáciu ako nezmieriteľné. História, ktorá sa týka slovinského (národného – pozn. prekl.) zmierenia (1941 – 1945 – 1990) vykazuje čierno-biele rysy; vytvára tak dôsledky, ktoré sú nezmazateľné, nepominuteľné. Mám na mysli celý ten korpus zla: zločiny, ktoré sme my Slovinci spáchali sami na sebe a medzi sebou ako partizáni a domobranci, odbojári a kolaboranti, revolucionári a klerikálni kresťania, ale tiež v rámci toho, čomu hovoríme systém jednej strany. Na to všetko sa pozeráme veľmi rozdielne. A práve tu sme sa dotkli podstatného momentu: len demokracia dokáže ovládať a spravovať nepominuteľné dôsledky bez smrtonosného rizika. Bez nej budú fungovať opäť zničujúco. Demokracia je preto naše jediné zmierenie; viac nedosiahneme. To isté platí aj o Európe a bývalej Juhoslávii.

Ako hodnotíte stav demokracie v Slovinsku?

Demokracia je rozhodujúca pre zmierenie sa s minulosťou, ale aj so súčasnosťou. U nás dnes nefunguje; narážam na fungovanie právneho štátu. Slovinská politika, tak vládna, ako aj opozičná, nikdy nemala záujem, aby fungoval. Pritom práve politická moc predstavuje silu, ktorá môže a aj musí zabezpečiť fungovanie právneho štátu; vyplýva to z logiky deľby moci a jej kontroly. Politická moc dnes niektorým dokonca zaručuje imunitu, t. j. právnu či súdnu nedotknuteľnosť; hovorím o tých, ktorí sa pričinili o osamostatnenie Slovinska, bankároch, katedrálnom klére… Aj veľký kriminál za sebou zanecháva nezmazateľné stopy; tu mám na mysli zbrane a kauzu Patria, dostavbu TEŠ 6 (jadrová elektráreň v Slovinsku – pozn. prekl.), bankový deficit, mariborský biskupský úrad… Vzniknuté krivdy sa opakovane „zahladzujú“ násilnou cestou, postačí na to vhodná príležitosť, ktorá sa vždy znova naskytne. Odpoveď na otázku, prečo sa „dejiny“ o podobné záležitosti vždy znova postarajú, je tiež veľmi poučná! Hlasovanie slovinských europoslancov (Peterle, Tomc, Bogovič, Zver, Šulin) proti návrhu, aby členské krajiny EÚ s neuspokojivým fungovaním právneho štátu prišli o európske peniaze, iba odzrkadľuje mentalitu strednej Európy, kde je najviac problémov s právnym štátom. Táto skutočnosť ohrozuje demokraciu aj EÚ – a bez EÚ o ňu prídeme aj v Slovinsku.

Prečo je zachovanie EÚ životne dôležité práve pre malé krajiny?

Súčasná EÚ ako zväzok demokratických krajín je naklonená existencii malých štátov – vrátane Slovinska. História nás učí, že práve v čase, keď dochádza k zmenám medzinárodného poriadku, veľké dejinotvorné štáty zvyknú meniť svoj vzťah k malým štátom, presnejšie – k ich jestvovaniu. Keď sa mení medzinárodné usporiadanie, vznikajú a zanikajú štáty. V 20. storočí sa nám to v Európe stalo štyrikrát. Európa, ktorá vznikla po roku 1945, už neexistuje – a tá, ktorá vznikla po roku 1989, sa rozkladá či drobí. EÚ sa preto musí zmeniť, ak chce prežiť a byť medzi architektmi sveta. Zmeny prichádzajú rýchlejšie, než si myslíme. Pred štyridsiatimi rokmi uplynulo desať rokov medzi predpovedanou a reálnou zmenou európskeho poriadku: vezmime si Solidaritu v Poľsku (1980) a pád bipolárneho sveta (1990). No európske a globálne zmeny prídu oveľa skôr. Preto sú voľby do Európskeho parlamentu v máji tohto roku tak veľmi dôležité.