Stredoeurópsky humor tkvie v porozumení ľuďom a situáciám

Jediný žijúci dramatik v Európe, ktorého tvorbe je venovaný celý divadelný festival aj v zahraničí. Diela chorvátskeho spisovateľa a dramatika Mira Gavrana boli preložené do 40 jazykov a jeho knihy vyšli v 200 rôznych vydaniach doma i vo svete. Vôbec prvý Gavranfest z diel tohto rodáka zo slavónskej obce Gornja Trnava sa konal v roku 2003 práve na Slovensku, a kde inde ako v meste Trnava. "Poznám diela viacerých slovenských spisovateľov - od Martina Kukučína až po Dušana Mitanu. Bol by som ale veľmi rád, ak by slovenské a chorvátske ministerstvá kultúry prišli so spoločným projektom, v ktorom by predstavili desať slovenských kníh v Chorvátsku a desať chorvátskych na Slovensku. Urobilo by to radosť čitateľom v oboch krajinách... Cítim, že existuje spoločný duch strednej Európy, niečo, čo nás spája,“ hovorí pre Pravdu v čase pred blížiacimi sa oslavami Dňa Európy Chorvát a Stredoeurópan Miro Gavran.

03.05.2019 06:00
Miro Gavran Foto:
Miro Gavran, chorvátsky dramatik a spisovateľ.
debata (4)

Vaše hry neraz zobrazujú súčasnosť, vzťahy medzi mužom a ženou – Nora v našich časoch, Dvojice, Manželka môjho manžela, Ako zabiť prezidenta. No v románoch, ako napríklad Jediný svedok krásy, sa súčasnosti vyhýbate. Prečo? Aktuálny stav sveta vás neinšpiruje?

Vzťahy medzi mužmi a ženami sú mojou najobľúbenejšou témou, pretože sú nekonečne bohaté a v podstate nevyčerpateľné. Navyše sa všetci v tejto látke môžu nájsť a uvedomiť si, že je to všetko aj o mne samom. Tieto vzťahy však obohacujú aj romány, v ktorých sa vyskytujú historické postavy alebo udalosti. Na mysli mám romány, ako sú Judita, Niekoľko vtákov a jedno nebo alebo Priateľ Franza Kafku.

Politika vás neinšpiruje? Raz ste mi povedali, že vás nudí, ale nie je aj tá dosť komická?

V čase socializmu som písal veľa o politickej manipulácii, pretože v médiách sa o politike nesmelo otvorene hovoriť. Ale po páde Berlínskeho múru je vo všetkých médiách politiky až priveľa. Snažím sa jej preto vyhnúť, či už v hrách, alebo v románoch. Domnievam sa, že divadelní diváci a čitatelia kníh sú politikou ako témou presýtení. Život je zložitý fenomén, každý človek je sexuálnou, ale zároveň aj emocionálnou, obchodnou, rodinnou i politickou bytosťou. Ale ak človeka budeme prezentovať iba politicky, potom budeme veľmi ochudobnení a dostaneme sa k nepresvedčivému, obmedzenému pohľadu na svet. To isté platí, keď je v niektorom románe jedinou témou sex. Po úvodných tridsiatich stránkach sa stáva nudným.

Ako si spomínate na prvý Gavranfest v trnavskom Divadle Jána Palárika, čo pre vás znamenal?

Vďaka festivalu, na ktorý ma pred 16 rokmi prizvali Emil Nedielka a Michal Babiak, sa mesto Trnava, Slovensko a Slováci hlboko zapísali do môjho srdca. Získal som u vás mnoho priateľov, stretol som sa s milými a citlivými ľuďmi, s ktorými mi je veľmi dobre. Vznik a fungovanie tohto festivalu vnímam ako veľké uznanie mojej práce a vynikajúcu príležitosť stretnúť sa s hercami a režisérmi mojich hier.

V ktorých krajinách a koľkokrát sa konal Gavranfest? Prijímajú diváci vaše hry v rôznych krajinách rozlične?

Štyri Gavranfesty sa odohrali na Slovensku v rokoch 2003 až 2009. V roku 2013 sa uskutočnil jeden Gavranfest v Krakove, od roku 2016 do roku 2018 sa konali tri Gavranfesty v Prahe. Začiatkom februára tohto roku sa konal deviaty Gavranfest v Augsburgu v Nemecku. Momentálne sa pripravuje jubilejný, desiaty Gavranfest, ktorý sa uskutoční v októbri znovu v Prahe. Diváci vo všetkých štyroch krajinách srdečne a nadšene prijali predstavenia mojich hier. To bol pre mňa dôkaz, že moje texty v interpretácii hercov a režisérov v rôznych krajinách dosahujú úspech vďaka univerzálnym posolstvám, ktoré prinášajú.

Kto vás literárne ovplyvnil v mladosti, kde sú vaše literárne korene?

Ak by som mal vymenovať všetkých spisovateľov, ktorých som čítal ako chlapec, ako mladý človek a potom ako zrelý muž, musel by som vytlačiť tucet strán a stovky mien. Je ťažké analyzovať samého seba a povedať, či ma niektorý z nich ovplyvnil. Keď som sa však nad tým hlbšie zamyslel, uvedomil som si, že dôležitý vplyv na moju prácu malo prostredie, v ktorom som sa narodil a žil. Moji rodičia, ktorí boli vidiecki učitelia, starší brat a sestra, ktorí veľa čítali, dedina, v ktorej som prežil prvých devätnásť rokov svojho života, a profesori a spolužiaci, ktorých som stretol počas štúdia dramaturgie na Akadémii divadla, filmu a televízie v Záhrebe. Formovalo ma tiež samotné mesto Záhreb, ale aj mnohé krajiny, ktoré som navštívil, a ľudia, s ktorými som sa stretol na týchto cestách.

Zaoberali ste sa klasikmi literatúry – Tolstoj, Gogoľ, Kafka, Shakespeare, Byron, ako aj historickými osobnosťami a udalosťami – Pilát Pontský, George Washington, Ľudovít XIV. a i. Podľa akého kľúča ste si ich volili?

Títo „moji“ hrdinovia ma v určitom okamihu života priťahovali všetkým tým, čo znamenali v kolektívnej pamäti, ale aj tým, ako som ich vnímal sám. Zišlo mi na um, že by som mohol písať o nich inak, že by som ich predstavil v novom svetle napriek tomu, že o nich vyšlo už veľa kníh aj predo mnou.

Píšete radšej hry alebo romány? Ako sa rozhodujete spracovať tému – toto je pre hru, toto pre román?

Rád píšem romány aj hry. Len čo mi napadne nová myšlienka, intuitívne viem, či je lepšia pre hru alebo pre román. Nikdy nestojím pred podobnou dilemou.

Čo je vo vašom písaní prvoradé – komika, pointa alebo niečo celkom iné?

Keď som pôsobil ako mladý spisovateľ v divadle, chcel som písať seriózne drámy, ale neskôr som zatúžil napísať komédiu. Posledných pätnástich rokov obľubujem divadelné hry, ktoré sú zmesou drámy a komédie, čo najvernejšie reflektuje náš súčasný život. V románoch a poviedkach viac inklinujem k vážnym témam, aj keď som napísal aj humorné prozaické texty.

Na čom pracujete teraz?

Odovzdal som vydavateľovi novú knihu poviedok pre dospelých, ktorá sa bude volať Príbehy o osamelosti. Pre nemeckého producenta pracujem na scenári podľa môjho románu Jediný svedok krásy a nedávno Chorvátske národné divadlo v Záhrebe uviedlo premiéru hry Každé tvoje narodeniny, na ktorej som pracoval dva roky. Sledujem v nej život hlavného hrdinu od roku 1957, keď oslávil svoje desiate narodeniny, až do roku 2017, keď oslávil sedemdesiat rokov. Má svoju rodinu a priateľov, svoj život so všetkými vrcholmi a pádmi, ktoré sú charakteristické pre moderného človeka, a roky, ktoré nenávratne ubehli.

Nazdávate sa, že spisovatelia a umelci z malých krajín, národov sú dostatočne známi, etablovaní v Európe, vo svete, vo veľkých jazykoch? Môžu konkurovať spisovateľom z týchto krajín?

Pre spisovateľa z malého národa, resp. "malého jazyka“ je omnoho ťažšie uspieť. Mal som to šťastie, že v minulých rokoch sa odohralo dvadsaťšesť premiér mojich hier po celom svete v pätnástich krajinách – od Rakúska a Holandska až po Srbsko, Bulharsko, Maďarsko, Kubu a Indiu. A publikoval som asi desať kníh v Chorvátsku a v zahraničí. Myslím si, že najdôležitejšie je, aby spisovateľ najskôr získal čitateľov vo vlastnej krajine a až potom vo svete. To sa stalo v mojom prípade. Samozrejme, dôležití sú prekladatelia. Do slovenčiny ma preložili Ján Jankovič a Alica Kulihová. Moju novú hru Dom zo snehu teraz prekladá do slovenčiny Martin Machata, vnuk vášho slávneho herca Karola Machatu, ktorý žije v Záhrebe a pôsobí ako univerzitný profesor slovenského jazyka.

Ako hodnotíte mieru a význam podpory kultúry, literatúry a umenia v Európe?

Pre všetky európske krajiny a národy je kultúra veľmi dôležitá. Čím je krajina menšia, tým by podpora štátnej kultúry mala byť väčšia, pretože na malom trhu je pre umelcov omnoho ťažšie uspieť a uživiť sa.

Slováci a Chorváti sú si blízki. Máme spoločnú históriu v rámci habsburskej monarchie a Uhorska. Vy patríte medzi najznámejších chorvátskych autorov na Slovensku, ale chorvátske knihy sa u nás prekladajú veľmi málo. Napríklad, spisovateľ Ante Tomič alebo režisér Lordan Zafranovič nie sú u nás vôbec známi. Z bývalej Juhoslávie sú zo súčasných autorov najznámejší srbský spisovateľ Dragan Velikič a Slovinec Drago Jančar. Ktorých slovenských spisovateľov poznáte vy?

Slovenskí spisovatelia by rozhodne mali byť známi aj v Chorvátsku! Samozrejme, ja poznám diela viacerých slovenských spisovateľov – od Martina Kukučína až po Dušana Mitanu. Bol by som veľmi rád, keby slovenské a chorvátske ministerstvá kultúry prišli so spoločným projektom, v ktorom by predstavili desať slovenských kníh v Chorvátsku a desať chorvátskych na Slovensku. Urobilo by to radosť čitateľom v oboch krajinách. Mentálne sme si podobní a značnú časť svojej histórie máme spoločnú. Ak budú existovať dobré predpoklady, budeme si blízki aj v literatúre, ktorú tvoríme.

Problém je hlbší, pretože v celej strednej Európe – od Poľska až po Bosnu – sa navzájom nepoznáme: v literatúre, filozofii, sociológii, vede. Nepoznáme kľúčové osobnosti a preklady kníh či kultúrna výmena sú minimálne. V Škandinávii sa podobne blízke národy dokážu dohovoriť, my si však nerozumieme a akoby sme sa v ostatných rokoch skôr odcudzili. Čo by ste povedali na programovo podporovanú výmenu informácií z kultúry a spoločnosti v našich verejnoprávnych televíziách?

Určite musíme všetci urobiť viac, aby sme sa navzájom poznali – viac si vzájomne prekladali knihy, uvádzali hry, robili výstavy umelcov a premietali filmy. Vo svete existuje silná dominancia piatich až šiestich hlavných jazykov. My by sme sa mali dohodnúť na stratégii, aby napriek tejto dominancii bolo počuť aj náš hlas.

Čo si myslíte o strednej Európe? Existuje nejaký stredoeurópsky duch? György Konrád napísal, že duchom strednej Európy je skepsa, irónia a jeho nositeľom – mestá, nie národy.

Cítim, že existuje spoločný duch strednej Európy, niečo, čo nás spája. Dodal by som k tomu, čo povedal i Konrád, že existuje špecifický stredoeurópsky humor, ktorý sa odlišuje od stredomorského, anglického alebo nemeckého humoru. Chorvátsko je zároveň stredoeurópska a stredomorská krajina a tieto dva humory sa v nás prelínajú. Ja milujem oba. Vo väčšine mojich komédií však prevažuje stredoeurópsky humor. Verím, že práve vďaka tomuto humoru som získal divákov nielen v stredoeurópskych krajinách, ale aj v Indii, vo Francúzsku, Nemecku, Rusku, Severnej a Južnej Amerike. Stredoeurópsky humor tkvie v porozumení ľuďom a situáciám, má v sebe jemnosť a iróniu, ale aj odpustenie a zmierenie.

Miro Gavran (1961)

chorvátsky dramatik a spisovateľ

  • Narodil sa pred 58 rokmi v slavónskej obci Gornja Trnava.
  • Vyštudoval dramaturgiu na Akadémii divadla, filmu a televízie v Záhrebe.
  • Pôsobil v záhrebskom divadle Teatar & TD ako dramaturg v rokoch 1986 – 1989 a neskôr, v rokoch 1989 – 1992, ako umelecký riaditeľ. Od roku 1990 viedol školy tvorivého písania, drámy a prózy.
  • Bol zakladateľom literárneho časopisu Plima.
  • V roku 1995 založil v Záhrebe divadelnú skupinu Epilóg-theatar a písal pre ňu texty až do roku 2001.
  • V roku 2002 so svojou ženou, herečkou Mladen Gavran, založili Teatar Gavran, ktorý každoročne pripraví jednu premiéru jeho hry a asi 99 repríz.
  • Gavranove diela boli preložené do 40 jazykov a jeho knihy vyšli v 200 rôznych vydaniach doma a v zahraničí. Jeho divadelné hry mali vyše 330 premiérových predstavení v jednotlivých divadlách po celom svete a videlo ich viac ako tri milióny divákov.
  • Gavran debutoval roku 1983 hrou Kreónova Antigona, v ktorej sa zaoberal politickou manipuláciou. O tri roky neskôr nasledovala hra Noc bohov, ktorá analyzuje vzťah medzi umelcom a mocou v totalitnom systéme.
  • Napísal cyklus hier zameraných na vzťahy medzi mužmi a ženami a taktiež sa venoval historickým osobnostiam. Vytvoril rad zložitých ženských postáv.
  • V slovenčine mu vyšli knihy Priateľ Franza Kafku a Poncius Pilát a v češtine Judita, zborník hier Čechov řekl Tolstému sbohem, Noc bohů, Pacient doktora Freuda.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #divadlo #knihy #Miro Gavran