Vraj z Česka je ťažké presadiť sa v globálnom svete architektúry. Aby sa to našincovi podarilo, musí odísť do zahraničia – tak ako Jan Kaplický, ale vy s Ondřejom Chybíkom to chcete zmeniť. Ako?
Stále sme ešte mladí architekti, ktorí majú všetko pred sebou. S kolegom Ondrom Chybíkom sme študovali a žili istý čas v zahraničí, kde sme získali množstvo priateľov a kontaktov. Česká a slovenská architektonická scéna je fajn, je tu veľa kvalitných architektov. Možno je to generačným rozdielom, ale starší architekti nemali toľko možností cestovať, žiť a pracovať v zahraničí. My s Ondrom to berieme tak, že naším domovom nie je Česko či Slovensko, ale Európa, preto vnímame ako prirodzené pracovať v zahraničí a krok po kroku sa nám to azda podarí.
Architektonický portál dezeen vás v roku 2017 vybral medzi 500 horúcich hýbateľov svetovou architektúrou a dizajnom. Ste na to hrdí?
Teší nás, že niekto ocení našu vec – pritom galéria nábytku s fasádou zo stoličiek pre firmu My dva bol paradoxne jeden z našich najmenších projektov. Žiadna úloha však nie je taká malá, aby nemohla byť zaujímavá. Berieme to s pokorou. Najväčším zadosťučinením je, ak sa projekt podarí podľa našich predstáv, sadne na miesto ako uliaty a funguje. Náš cieľ nie je získavať ceny, ale robiť dobré veci a zlepšovať prostredie, v ktorom žijeme. Ak si to niekto v zahraničí všimne, pohladí nás to na duši, ale málokedy to prinesie ďalšiu zákazku. Budúcim klientom to však ukazuje, že sme schopní navrhnúť a postaviť niečo kvalitne.
Foto: Ateliér CHYBIK+KRISTOF
Údajne zadanie k spomínanému nábytkovému showroomu znelo: Urobte to lacno, ideálne zadarmo. Je takéto zadanie obmedzujúce alebo, naopak, vedie k inovatívnemu riešeniu?
Snažíme sa vždy si poradiť. Máme aj zadanie na vilu, kde peniaze nehrajú rolu. Nábytkový showroom mal priniesť logické riešenie za čo najmenej peňazí. Náš klient získal priestory showroomu do nájmu na desať rokov, takže nechcel investovať veľa peňazí. To chápeme, museli sme hľadieť na každú korunu. Pôvodný dom, autosalón z 90. rokov, bol naozaj hnusný, chceli sme ho prekryť inou vrstvou, ktorá ukáže, že budova už má iné využitie. Každá možnosť, trebárs aj použitie najlacnejšieho typizovaného fasádneho systému, však pri započítaní práce vychádzala na cenu okolo dvetisíc korún na štvorcový meter. A čo tak použiť niečo, čo firma sama produkuje? Vybrali sme si jeden plastový sedák, ktorý výrobne stojí pár stoviek korún, takže pri štvorcovom metri sme sa konečne dostali na cenu v rádoch stoviek, a nie tisícok korún.
Ako vám však napadlo dať stoličky na stenu a urobiť z nich fasádu?
Štandardné riešenia boli príliš drahé, tak sme skúsili niečo netradičné. Vo výsledku stoličky na fasáde oveľa lepšie reprezentovali klienta ako predajcu nábytku než akékoľvek iné riešenie.
Nezľakol sa zákazník toľkej originality?
Nezľakol, pretože majiteľ firmy je znalec modernej architektúry a keď dostal od teoretika architektúry Adama Gebriana kontakt na nás, vedel, ako s Ondrom k veciam pristupujeme. Chcel od nás niečo silné, abstraktné, jednoduché, pritom racionálne, pokiaľ ide o vynaložené prostriedky. Takže sa mu to od prvého momentu páčilo. Samozrejme, že stoličky sme len tupo nenaskladali na seba. Pracovali sme len so sedákmi a vytvorili z nich atypické prekrytie pôvodnej fasády.
Je to zároveň geniálna reklama na produkt, ktorý firma predáva. Vaše stvárnenie vzbudilo veľkú zvedavosť a vďaka expresívnemu dizajnu sa o projekte začalo veľa rozprávať…
O architektúre treba hovoriť, veď vytvára prostredie, v ktorom všetci žijeme. Sme radi, keď cez naše projekty dokážeme poukazovať aj na problémy alebo pozitívne posúvať veci dopredu. Tam, kde nefunguje kvalitný verejný priestor, začína kriminalita a rôzne problémy.
Foto: Ateliér CHYBIK+KRISTOF
Keď ostaneme pri showroome s nábytkom, niekto na vaše stvárnenie aj frflal?
Vlastne sme ešte nezažili negatívne ohlasy. Za dva roky, čo firma sídli na okraji brnianskeho sídliska, sa ešte nestalo, že by budovu niekto posprejoval. Možno vďaka tomu, že na čierne stoličky sadá prach a ľudia si doň kreslia srdiečka a rôzne odkazy, nevzbudzuje to v nich túžbu po sprejovaní. Je to azda dôkaz, že pekná architektúra kultivuje prostredie. V okolí je inak posprejovaný každý roh, ale naša budova nemá ani jedno grafiti.
Váš kolega Chybík kdesi povedal, že ste mladé štúdio, takže by váš dizajn mal byť aj trochu zábavný, ale inteligentným spôsobom. Ako často môžete využiť zábavné, no zároveň inteligentné prvky?
Celkom často. Humor však používame vtedy, keď má zmysel, nie len pre efekt. Vyhrali sme napríklad súťaž na nové sídlo Lesov ČR v Hradci Králové. Lesy ČR sú štátny podnik, chceli ekologickú stavbu. My sme prišli s tým, že by toto sídlo mohlo fungovať aj ako osvetové centrum pre školákov zo všetkých typov škôl, aby sa dozvedeli viac o lesoch, prečo a ako sa treba starať o prírodu. Vytvorili sme špeciálny náučný chodník vonkajším areálom aj vnútrom domu, deti by vyšli až na strechu a naspäť dolu by sa mohli dostať po šmýkačke vo vstupnej hale administratívneho centra. Nešlo nám len o zábavu, ale chceli sme deťom ukázať, že aj na ne architekti myslia. Administratívne centrum nemusí byť celé čierne a nudné, dokážeme doň priniesť aj zážitok. Baví nás dodávať stavbám nečakané momenty. Vždy sa to dá škrtnúť, stále sa čosi zlacňuje, ale na šmýkačku nikto nikdy nesiahol. Klient ju považuje za dôležitú súčasť konceptu pre verejnosť.
Foto: Ateliér CHYBIK+KRISTOF
Vo vašich projektoch je dôležitá ekológia. Robili ste napríklad aj projekt zberného dvora v moravskom meste Hranice. Aj z tohto miesta ste chceli urobiť cieľ školských výletov. V akom štádiu je tento nápad?
Malo sa to realizovať, ale žiaľ, kraj nepriklepol peniaze mestu Hranice, takže projekt sa stopol. Je to škoda. Ekológiu berieme ako samozrejmosť. Sme generácia architektov, ktorých učili, že treba byť šetrní a uvažovať ekologicky. Keď som rok študoval v belgickom Gente, celý magisterský stupeň na škole bol zameraný na udržateľnú architektúru. Berieme to ako samozrejmosť. V tomto konkrétnom projekte sme vytvorili koncept zberného dvora, ktorý je viac ako len priestor na triedenie odpadu. V spojení s edukačnými priestormi a sídlom spoločnosti Ekoltes, ktorá sa v meste Hranice na Moravě stará o správu zelene a odpady, sme vytvorili objekt s pracovným názvom Galéria odpadu. Tento objekt je ukážkou recyklácie materiálov.
Robili ste aj predbežnú štúdiu na modernizáciu pražského metra, na strechu stanice Křižíkova ste navrhli zelené terasy, aby sa zlepšila miestna klíma…
Mesto v spolupráci s niekoľkými developermi vytvorilo ideu pretvoriť pár vytypovaných staníc metra. My sme riešili zastávku metra v Karlíne, bola to ideová vec, ale zatiaľ sa ďalej nepokračuje, pretože financovanie a povoľovanie sú náročné. Naša práca architektov je veľmi náročná práve z tohto hľadiska – teraz si vedieme zoznam približne 30 projektov, na ktorých buď aktuálne pracujeme, sú pozastavené alebo sú v príprave na rôznych miestach pre rôznych klientov, niečo sú idey, niečo sa kreslí v rámci územných konaní, niečo sa stavia a my to dozorujeme na stavbe. Niektoré nápady sa nerealizujú. V ideálnom prípade od výzvy klienta po realizáciu prejdú minimálne tri roky, bežný čas je päť rokov, pri komplikovanejších projektoch to trvá osem až desať rokov. Takže architekt vidí, ako mu pribúdajú na hlave šediny.
Stretávate však aj osvietených investorov, ako v prípade vinárstva Lahofer, nie? Ten vám vraj maximálne vychádza v ústrety, mieni vo vinárstve zriadiť aj letné kino. To pre vás musí byť radosť.
Určite, pán Lancouch, majiteľ vinárstva Lahofer, je takým človekom. Radi pracujeme pre klientov s najvyššími ambíciami a očakávaniami. Väčšinou pracujeme pre súkromníkov, ktorí za posledných 20 rokov vybudovali svoju firmu, prešli krízami, stabilizovali sa a teraz ďalej investujú. Keď sa bavíme s potenciálnymi klientmi, hneď na začiatku si na rovinu povieme, ako pracujeme, akú máme predstavu, že sa to nekončí skicou, ale ide o nadviazanie dlhodobého vzťahu, ktorého cieľom je kvalitný výsledok. Bavíme sa na začiatku aj o peniazoch. Ceny držíme vysoko nie preto, aby sme mali drahé autá a obrovské zisky, ale aby sme mali dostatok peňazí na to, do hĺbky sa venovať našej práci v širokom a kvalitnom tíme. Architektúru nerobíme kvôli peniazom, nie sme komerčný ateliér. Nikdy nerobíme zadarmo. Zdravý zisk musí firma tvoriť, aby dokázala normálne fungovať.
Foto: Ateliér CHYBIK+KRISTOF
Vraj ste si toto vinárstvo sami vyhliadli. Naozaj ste oslovili majiteľa sami?
Áno, mladý architekt nemôže čakať, že mu klient sám zavolá. Treba sa o prácu usilovať. Ani ja, ani Ondro nemáme bohatých rodičov, v živote nám do podnikania nedali ani korunu. Pre našu generáciu je prirodzené, že si príležitosti hľadáme sami. V novinách sme sa dočítali, že tento vinár chce stavať nové vinárstvo, cez známych sme ho oslovili a spracovali preňho ideovú štúdiu. Tá sa mu tak zapáčila, že nám dal celý projekt. Teraz je vo veľmi pokročilom štádiu realizácie, vinárstvo by malo byť dokončené na jeseň tohto roku. V pôvodnom zadaní boli len priestory pre výrobu, ochutnávku vín a kancelárie. My sme navrhli aj pobytové schodisko, z ktorého sa ide na strechu objektu, odkiaľ je výhľad na celé okolie a vidno až do Znojma. Vinár stavia to, čo chcel, ale pobytové schodisko a strecha sú pridanou hodnotou – dajú sa tam robiť rôzne podujatia, ktoré k vínu patria. Vo vinárstvach sa konajú svadby, rôzne kultúrne akcie, takže vinárstva sú akési malé kultúrne centrá regiónu. Je to akási pridaná hodnota, čosi podobné, ako spomínaná šmýkačka v sídle Lesov alebo ako bol bazén pred českým pavilónom na Expe v Miláne.
Zaujímavý je aj váš projekt jedálne firmy KOMA. Vraj sa vám podarilo zaviesť vo firme tradíciu teplého jedla. Beriete aj to ako úspech?
Určite. Zámerom firmy bolo vytvoriť jedáleň a nové šatne. Pre architekta nič extra zaujímavé, ale keď sme sa prišli pozrieť na fabriku, pochopili sme, o čo ide. Ľudia tam tvrdo pracovali v dvojzmenných prevádzkach, ale nemali poriadny priestor na jedlo. Firma to chcela zlepšiť. Na prízemí budovy sme vytvorili šatne, ktoré boli zároveň vstupnou bránou do areálu spoločnosti. Nad šatne sme umiestnili celopresklenú jedáleň s výhľadom do okolitého lesa. Celá fabrika je na prízemí a my sme sa rozhodli stravovanie posunúť aj symbolicky na vyššiu úroveň, takže sme ho umiestnili hore na poschodie. Šatne zároveň vytvárajú terasy pre jedáleň a keď je pekne, jedia vonku na terasách.
Vlastne ste dali zamestnancom skvelý bonus.
Je to malá, nie veľmi výrazná architektúra, ale vo výsledku má veľký dosah na kvalitu života zamestnancov. Je to na Valašsku, kde si ľudia často sami varia a jedlo si nosia do práce, zamestnávateľ sa trochu bál, či ľudia kvôli domácej kuchyni vôbec budú do jedálne chodiť. Zaviedli priateľské ceny, ale od prvých mesiacov služby jedálne začalo využívať takmer 90 % zamestnancov. So spoločnosťou KOMA dlhodobo spolupracujeme, toto bol náš prvý postavený projekt. Spoločne sme robili aj český pavilón v Miláne…
… ktorý si firma po ukončení výstavy EXPO priviezla naspäť na Moravu, však?
Áno, postavili si z neho svoje nové administratívne centrum. Budeme tam robiť nový projekt – centrum modulárnej architektúry, to bude najprogresívnejší dom, ktorý sme urobili z modulov. Práve to kreslíme. Spolu všetky objekty budú tvoriť nové centrum modulárnej architektúry, priestor, kde človek bude môcť vidieť samotnú fabriku, ale aj rôzne príklady postavených objektov z modulárnych systémov. Veľmi si ceníme, že aj pri množstve projektov nemáme až taký veľký počet klientov. Je dobrý signál, že v spoluprácach pokračujeme a pre klientov robíme viacero projektov – znamená to, že nám dôverujú a sú s naším prístupom spokojní. Aj pre vinárstvo Lahofer už robíme ďalšie dva projekty.
Foto: Ateliér CHYBIK+KRISTOF
Pred časom ste získali druhé miesto v súťaži Artcampus pre Vysokú školu výtvarných umení. O čo šlo?
VŠVU chce na Drotárskej ceste v Bratislave vytvoriť nový kampus. Chcú nové internáty, nové fakulty, knižnicu, aulu atď. Malo by sa tam ďalej stavať, mali sme navrhnúť masterplan pre kampus, aby mohla škola kvalitnejšie fungovať.
Je to pre vás významná cena?
Bola to medzinárodná súťaž s medzinárodnou porotou a sme radi, že sme obstáli v konkurencii, ale druhé miesto nič neznamená. Stavba sa realizuje len podľa prvého miesta, ale samozrejme z ocenenia máme radosť.
Keď ste pred štyrmi rokmi uspeli s českým pavilónom na Expe v Miláne, spomínali ste, že bude ťažké prekonať to, ale radi by ste raz uspeli so slovenským pavilónom. Budete robiť niečo pre ďalšie výstavy?
Pre Expo 2020 v Dubaji sme sa na súťaži na český pavilón nezúčastnili, na slovenský pavilón áno, ale nevyhrali sme. Sme zvyknutí súťažiť, niekedy to vyjde, inokedy nie. Práca do šuplíka je už bohužiaľ súčasťou našej profesie.
Vraj nemáte radi generické riešenia a vždy chcete vytvoriť unikátny projekt. Nikdy sa vám nevyčerpá invencia?
Žiadny skvelý nápad ani žiadny kvalitný návrh nevychádza z náhleho vnuknutia. Niektorí ľudia si myslia, že architekt je pán, čo popíja víno alebo kávu v kaviarni a pri tom mu zrazu napadne geniálna myšlienka, ktorú nakreslí ako skicu na zdrap papiera a je to všetko hotové. To ani náhodou. My navrhujeme cez prácu. To znamená, že skrz prácu sa dostávame k jednotlivým dobrým nápadom, ktoré medzi sebou ďalej spájame do finálneho riešenia. Nikdy nekončíme pri prvej veci, čo nám napadne. Čím na projekte intenzívnejšie pracujeme, tým je výsledok lepší. Nemáme problém prichádzať vo výsledku so zaujímavými projektami, lebo pracujeme systematicky a zároveň je nás štyridsať, nevymýšľame všetko len my dvaja s Ondrom, ale sme obkolesení šikovnými ľuďmi. Firmu sme pred deviatimi rokmi založili s niekoľkými kamarátmi, postupne sa pridávali ďalší.
Foto: Ateliér CHYBIK+KRISTOF
Foto: Ateliér CHYBIK+KRISTOF
Ešte sa zastavme pri netradičnom projekte kaplnky v Antarktíde. Ako ste sa k tomu dostali?
Masarykova univerzita v Brne má v Antarktíde výskumnú stanicu, vedeli, že sme architekti z Brna, ktorí postavili pavilón pre Expo, páčilo sa im, že sme ho vytvorili v Česku, ale zmontovali ho až v Miláne. Prišli za nami, že na stanici majú priestory na prácu a ubytovanie, chodia tam na niekoľkomesačné turnusy, ale nemajú nič na oddych. Chceli, aby sme im navrhli kaplnku, ktorá by fungovala aj ako miesto na duchovný relax či úkryt pre hocikoho, kto by to v zlom počasí potreboval. Kaplnka by slúžila aj ako maják. To nás zaujalo, vytvorili sme ideu, ale teraz čaká na ďalšie rozhodnutia.
Nemáte náhodou na kaplnky slabosť? Kolegovi ste v roku 2015 povedali, že snívate o navrhnutí kaplnky v Kláštore pod Znievom, odkiaľ pochádzate.
Kláštor pod Znievom je malá dedinka s významnou minulosťou, je tu veľa náboženských stavieb. Naša rodina je veriaca a ako architekt by som rád navrhol kaplnku či kostol. Je to spojenie mojej viery a profesie. Zatiaľ sme sa zúčastnili len na jednej súťaži na nový kostol v Brne a neuspeli sme. Azda sa mi nejaká príležitosť pripletie do života, ale vlastne je jedno kde.
Ešte stále hovoríte v Česku po slovensky?
Hovorím, nechcem kaziť češtinu. Vyštudoval som z českých knižiek, naša rodina je dosť československá – mám príbuzných v Brne, Prahe, Moste, žijem v Česku rád, ale neviem spisovne po česky, radšej hovorím spisovne rodnou slovenčinou. Aj keď nejaké české výrazy sa na mňa už nalepili, hlavne kvôli dvojročnej dcérke, ktorá hovorí česky. Ja na ňu síce hovorím po slovensky, ale češtinu má ako rodný jazyk po mamičke.
Váš kolega Chybík kdesi spomínal, že Česko je vám už malé a dočítala som sa, že druhú stranu vizitky má v čínštine. Aj vy máte vizitky v čínštine?
V živote, keď sa mi párkrát niečo podarilo, napríklad som niečo vyhral, mama sa ma pýtala, prečo sa neteším. A ja na to: cieľ nie je vyhrávať, ale robiť veci tak, aby som bol ja spokojný s výsledkom. S Ondrom vidíme veľký rozdiel medzi šťastím a spokojnosťou. Šťastní sme, lebo žijeme v tejto dobe, je mier, demokracia, sloboda. Máme rodiny, sme zdraví, živí nás práca, ktorá má zmysel a ktorá nás baví. Spokojní ale naopak takmer nikdy nie sme, lebo vždy sa dá urobiť niečo lepšie a poznáme príklady ľudí, ktorým sa stala tá najhoršia vec – stali sa spokojnými. Stále vidíme rezervy, kam sa môžeme posúvať. Aj Ondro to nemyslel tak, že by nám Česko nestačilo, ale je pre nás prirodzené pracovať v zahraničí a neuspokojiť sa s domácim úspechom. Pred časom sme leteli do Číny, kde sme získali nejaké ocenenie za Expo a mali sme čínske vizitky preto, aby nám tam rozumeli. Čínske vizitky doma bežne nepoužívame.
Michal Krištof
Narodil sa 28. mája 1986 v Martine, vyštudoval architektúru na Vysokom učení technickom v Brne, kde v roku 2011 získal Cenu rektora. Pracoval v ateliéri BIG v dánskej Kodani. Už v roku 2010 založil so spolužiakom Ondřejom Chybíkom ateliér v Brne s názvom Chybik+Kristof Associated Architects. Uspeli s návrhom na český pavilón Expo 2015 v Miláne, za ktorý získali bronzovú medailu za architektúru. Za realizáciu objektu MY dva získali Grand Prix architektů 2017. Významné projekty: sídlo Lesov ČR v Hradci Králové, sídlo znojemského vinárstva Lahofer, zberný dvor v Hraniciach na Morave, galéria nábytku My dva.