Štefánikovo dielo dominuje nad jeho tragickou smrťou

Nečakaná, tragická smrť pomerne mladého človeka, navyše zahmlená nejednoznačnými argumentmi o jej príčinách, vždy vyvoláva pozornosť širokej verejnosti. Tým viac, ak sa tak stane pri návrate do vlasti osobnosti, ktorá sa zvrchovanou mierou zaslúžila o modernú budúcnosť svojho národa. Presne pred sto rokmi, 4. mája 1919 zahynul Milan Rastislav Štefánik. O raketovom výstrele tohto astronóma na orbitu svetovej politiky sme sa porozprávali s filozofom, historikom a dvojnásobným ministrom obrany SR Pavlom Kanisom.

05.05.2019 08:00
debata (7)
Milan Rastislav Štefánik  (21. júl 1880 - 4.... Foto: Reprofoto: Archív TASR
M. R. Štefánik Milan Rastislav Štefánik (21. júl 1880 - 4. máj 1919)

Vo svojom dokumentárnom filme z roku 2010 Štefánik. Príbeh hrdinu. Vlasť, ktorý včera (v piatok 3. mája) odvysielala v repríze RTVS, ste sa seriózne zaoberali jednotlivými variantmi dôvodov leteckej havárie 4. mája 1919 nad Ivankou pri Dunaji. Ktorý z nich je najpravdepodob­nejší?

Pavol Kanis Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Pavol Kanis Pavol Kanis

Hlavný veliteľ česko-slovenského vojska, taliansky generál Luigi Piccione ihneď v ten deň začal zisťovať, čo sa vlastne stalo. Vďaka jeho nákresu spoľahlivo vieme, po akej trase letelo Caproni so Štefánikom v rámci vojenskej misie pre prímerie v priestore veľkej Bratislavy. Rozhodujúcou sa však stala správa talianskeho kapitána Federica Zapelloniho, ktorý k nej pripísal: „Zariadil som, aby bola zverejnená prvá, pravdepodobnejšia hypotéza kvôli dobrému menu našich lietadiel.“ V nej bol zaradený Zapelloniho úsudok, že Štefánik „chcel pri lete prejsť na miesto pilota, no pri poslednom znášaní lietadla omdlel a padol na riadiace páky“. Takže nehoda nebola zapríčinená Talianmi, ale nechcene Slovákom, ktorý sa vracal do svojej starej vlasti.

Šírili sa údajne zaručené správy, že sa v ten deň pri Bratislave strieľalo. Čo je na tom pravdy?

S blížiacimi sa prezidentskými voľbami v ČSR v máji 1927, teda osem rokov po tragédii, sa aktivizovala maďarská a nemecká iredenta. Ich tlač uverejnila rozhovor s horlivým prívržencom HSĽS a jej Rodobrany. Tak sa zrodil obraz o delostrelcoch, ktorí streľbou poškodili lietadlo, a to následne havarovalo. Redakcia ľudáckeho denníka Slovák vyzývala, aby sa hlásili ďalší svedkovia, lebo ide o vec „pre celý život nášho národa veľmi dôležitú a vážnu“. A takzvaní svedkovia sa činili. V Bratislave sa vraj strieľalo ako na vojnovom bojisku, a hoci sa tragédia stala v nedeľu v čase sviatočnej omše, v odľahlom priestore uprostred polí a hájov sa zišlo zrazu ľudí ako na korze. Žiaľ, do politického zápasu vedeného agresívnymi „antičechistami“ zatiahli aj Štefánikovu smrť.

A váš záver z komplexného výskumu tejto nešťastnej udalosti?

Lietadlo Caproni 11495 s generálom na palube nebolo zostrelené ani streľbou také poškodené, že by v jej dôsledku nemohlo bezpečne pristáť. Štefánik ho neriadil, neodpadol na riadenie, nevyskočil z lietadla ani nespáchal samovraždu. Tragédia bola leteckou nehodou. Na základe poznania letových kvalít a pilotáže lietadla tím leteckých expertov (Antonín Kazda, Miloš Daniel, Vladimír Tichavský, Pavel Krnáč, František Štefánik) došiel k záverom, že v existujúcich poveternostných podmienkach nemalo lietadlo dostatočnú rýchlosť na vykonanie štandardného pristávacieho manévru s pristávaním proti severozápadnému vetru. Rozhodujúcim problémom sa stalo jeho záverečné natočenie do smeru k pristávacej ploche. Pri trvajúcom zámere pristáť toto natočenie malo mať podobu úzkej zatáčky s náklonom lietadla na pravé krídlo. V prípade jej zvládnutia by Caproni o dve minúty pristálo pri Vajnoroch. Žiaľ, skončilo sa to zrážkou lietadla so zemou.

Legionári držia čestnú stráž pri katafalkoch s... Foto: Repro: Archív TASR
SR Štefánik Legionári držia čestnú stráž pri katafalkoch s telesnými pozostatkami Milana Rastislava Štefánika a jeho sprievodu, dvoch talianskych letcov a mechanika.

Viaceré doterajšie dokumentárne filmy poskytovali isté informácie o Štefánikovom živote, ale nedá sa povedať, že by išli do hĺbky jeho pôsobenia a dejinného procesu, ktorého bol aktérom. Preto v pozitívnom zmysle slova prekvapila vaša moderne spracovaná, no nedokončená televízna séria o osudových križovatkách rodáka spod Bradla. Chceli by ste tento projekt dotiahnuť?

Výsledky vlastného dlhoročného výskumu som chcel pôvodne poskytnúť podobe scenára nejakému ochotnému režisérovi, ale takého som nenašiel. Povedali mi, že vzhľadom na absenciu príslušného archívneho materiálu sa taký film nedá urobiť. Ale vôľa bola silnejšia ako táto nepriaznivá skutočnosť. Podobne, ako často u samotného Štefánika. Prvé zábery do štvordielneho projektu sme nakrútili v roku 2004. Robiť komplexný filmový dokument o takej osobnosti však znamená prejsť za ňou šírošíry svet. Tak sme s kameramanmi dosiaľ precestovali viac ako štyridsať krajín. Na to treba čas i peniaze. Podstatou môjho dokumentu je rekonštrukcia autentickej histórie života národného hrdinu. Výskum Štefánika nemá konca. Čím viac viete, tým viac nových otázok a problémov pribudne. A ešte čosi, na prvé posedenie som spísal vyše 250 dramatických životných situácií, ktoré tvoria Štefánikovu líniu osudu. Dúfam, že sa nám podarí celý projekt ukončiť k 140. výročiu jeho narodenia – teda v roku 2020.

O Štefánikovom detstve, študentských rokoch aj o jeho etablovaní sa vo francúzskej vedeckej komunite sa vie pomerne veľa. Ale ako to bolo s jeho službami pre Paríž, vďaka čomu získal aj francúzske občianstvo a tesne pred vstupom krajiny galského kohúta do prvej svetovej vojny aj členstvo v Čestnej légii?

Išlo o návrh ministerstva obchodného námorníctva po tom, čo v roku 1913 úspešne zvládol úlohy na Tahiti, v Paname a najmä v Ekvádore. S týmto vyznamenaním sa stal výnimočným už len preto, že na jeho udelenie mohli navrhnúť zvyčajne iba toho, kto odslúžil v tomto rezorte prinajmenšom 25 rokov. Najprv v kancelárii vtedajšieho predsedu vlády Reného Vivianiho povedali, že Štefánik je na také ocenenie primladý. Premiérov blízky priateľ však bol najstarším synom senátora Émila Chautempsa, ktorého rodina mala veľké zásluhy na Štefánikovej kariére. A tak sa sotva 34-ročný Slovák stal rytierom Čestnej légie. Tým si vytvoril sľubné predpoklady na to, aby ako občan novej vlasti pre vec Slovákov a Čechov mohol získať najvyššie francúzske politické a vojenské kruhy.

Ešte pred prvou svetovou vojnou pôsobil desať rokov vo Francúzsku a pre záujmy Francúzska. Niektorí mu aj teraz vyčítajú, že v tomto období zabúdal na Slovensko. Respektíve, že preň pracoval iba štyri vojnové roky. Znižuje to jeho zásluhy v porovnaní s tými, čo žili v hysterickej etape habsburskej monarchie a vrcholiaceho maďarského šovinizmu v bývalom Uhorsku?

Štefánik za svojho veľmi komplikovaného desaťročného pôsobenia v cudzine si zachoval vlasteneckú výbavu z rodného domu a kraja. Keď sa chcel dostať do Francúzska, aby tam niečo dosiahol, bol závislý od rozhodovania úradov v Budapešti. Aby vycestoval do Paríža, potreboval totiž uhorský pas. Cieľavedome všetko podriaďoval tomu, aby sa stal vedcom. Keď ho Vavro Šrobár lákal do aktívnej politiky, odpovedal mu: „Ja chcem národu pomôcť vedou.“ A tak nemohol provokovať uhorských úradníkov okázalým vlastenectvom. No zostal v ňom pocit krivdy z národnostného útlaku. Veď ho zažil v rodine. Jeho otca Pavla, evanjelického farára, chceli Maďari podplatiť, aby konal v ich prospech, no bezvýsledne. Preto nedostával štátne príspevky, čo sa podpisovalo na sociálnych pomeroch jeho početnej rodiny. Milan zdedil od otca odbojnú povahu a od oboch rodičov uvedomelé národné vlastenectvo.

Musela vypuknúť prvá svetová vojna, ktorá podnietila jeho politickú aktivitu. Kde sa prvý raz prejavila?

Vo Francúzsku dali začiatkom augusta 1914 všetkých občanov pochádzajúcich z nepriateľských štátov zaistiť, skonfiškovali im majetok a poslali ich do pracovných táborov. Obdobne postupovali úrady v cárskom Rusku. Štefánik protestoval proti takémuto postupu s vysvetlením, že aj Česi a Slováci sú proti ústredným mocnostiam – Nemecku a Rakúsko-Uhorsku – s ktorými Francúzi viedli vojnu. Teda nemajú s nimi nakladať ako s nepriateľmi. Česi a Slováci v oboch uvedených štátoch sa hlásili do vojska. Okrem toho, že sa prejavovali ako vlastenci, zachraňovali existenčne seba a svoje rodiny. Tak vznikla vo Francúzsku rota Nazdar a v Rusku Družina. Francúzske ministerstvo obrany v súvislosti s povýšením slobodníka Štefánika na podporučíka v príslušnom zápise upozornilo, že patrí medzi „strojcov českého národného hnutia“. Túto charakteristiku získal vďaka tomu, že zachraňoval najmä Čechov. Slovákov totiž v tom čase žilo v Paríži iba niekoľko.

Štefánik sa dostal 13. mája 1915 na front pri Arrase. Hneď na druhý deň podnikol ako pilot prieskumný let nad nepriateľskými pozíciami. Ako dokázal, že meteorológia je taká potrebná pre vojenské letectvo?

Takéto štruktúry dovtedy nevybudovali ani v hlavnom stane francúzskej armády. Prišiel k letke meteorológ, pochádzajúci z nepriateľskej krajiny, podľa vtedajšieho francúzskeho vyjadrenia Hún, a začal organizovať meteorologickú službu v eskadre MF54. Vďaka šťastnej náhode sa zoznámil s veliteľom severnej skupiny armád generálom Ferdinandom Fochom. Štefánik sa tak zoznámil s unikátnym človekom a stal sa jeho dobrým priateľom. Foch sa napokon ako maršal stal hlavným veliteľom všetkých vojsk Dohody a víťazom Grande guerre!

Čím všetkým poveril Štefánika?

Rodák z Košarísk zapôsobil na Focha tak, že ho s plánom meteorologickej armádnej služby vyslal do hlavného vojnového stanu v Chantilly. O existencii tejto inštitúcie mnohí francúzski vojaci ani netušili. Keď tam pricestoval nejaký generál bez toho, aby sa preukázal písomným poverením, že je tam pozvaný, už zo železničnej stanice ho poslali preč. Štefánika tam však poslali ako muža pochádzajúceho z nepriateľského štátu! Už to bolo úžasná dôvera. Skutočnosť jeho „podozrivého“ pôvodu bola prebitá jeho členstvom v Čestnej légii. Štefánik vložil kapitál svojich osobných vzťahov do česko-slovenského národného hnutia. Dôvera osobností v Štefánika sa rozšírila aj na dôveru v celý česko-slovenský zahraničný odboj.

Po absolvovaní pilotného výcviku začiatkom septembra 1915 na vlastnú žiadosť odcestoval so zvláštny poslaním do Srbska. Veril, že sa tam stretne so zajatcami zo Slovenska. Pripojil sa k leteckému oddielu MFS 99 bojujúcemu na balkánskom fronte, kde práve nemecké, rakúske, maďarské a bulharské vojská odštartovali mohutnú ofenzívu. Po vyše dvoch strastiplných mesiacoch sa vážne chorý dostal do Ríma, kde ležal niekoľko týždňov v elitnej Nemocnici kráľovnej matky, a 4. decembra sa vrátil do Paríža.

Sami Francúzi považujú jeho prepravu z Prizrenu do Vlóry za prvý sanitárny let v histórii letectva. Štefánik podal v Ríme a Paríži ako prvý správu o srbskom a spojeneckom debakli. O situácii na Balkáne osobne informoval i najvyššie francúzske veličiny. Deň pred Štedrým večerom ho prijal ministerský predseda a zároveň minister zahraničných vecí Aristide Briand, s ktorým hovoril o aktuálnej situácii slovenského a českého národa a o ich zahraničnom odboji.

Dostať sa k týmto ľuďom nebolo jednoduché…

Iste, a Štefánik dokázal urobiť prelom i v tejto oblasti. Vybavil pre Masaryka stretnutie s Briandom na 3. februára 1916. Bol to vôbec prvý premiér svetovej veľmoci, ktorý tohto českého profesora a poslanca rakúskej Ríšskej rady prijal. Štefánikov kapitál spočíval v tom, že vďaka svojim kontaktom urýchľoval československý zahraničný odboj, postavil ho vždy na vyššiu a vyššiu úroveň.

Často sa porovnávajú zásluhy Masaryka, Beneša a Štefánika v odboji počas prvej svetovej vojny, pričom nášho Slováka zväčša kladú až na tretie miesto. Čo vy na to?

Najvyššie treba hodnotiť ich strategickú súčinnosť. Každý z nich do nej výrazne prispel. Šťastie bolo, že sa navzájom dopĺňali, lebo každý z tejto trojice bol iný. Nuž, ale keď chceme rekonštruovať autentickú históriu, Štefánikov prínos pre spoločnú česko-slovenskú vec je oveľa väčší, ako sa to interpretovalo za prvej ČSR. Tí živí – Masaryk a Beneš – vtedy vykladali aj o veciach, ktoré urobil Štefánik. Pri mŕtvom však živí spravidla posúvajú významy a zvyknú zásluhy mŕtveho prehliadať, ba si ich aj prisvojovať.

Všetci traja sa však programovo usilovali o rozbitie Rakúsko-Uhorska. Bol to gigantický cieľ, ktorý sa spočiatku ponášal na chiméru…

Išlo o najzávažnejší problém politického odbojového hnutia utláčaných národov v strednej Európe. Pôvodne oficiálnou agendou Francúzska nebolo zničiť Rakúsko-Uhorsko, len ho chceli dostať spod vplyvu Berlína, a tým Nemecko oslabiť. Ani Spojené kráľovstvo si nevedelo predstaviť Európu bez habsburskej monarchie. Plán, ktorý im predostreli Štefánik, Masaryk a Beneš o vzniku nového štátu v srdci Európy, bol takmer štyri roky „fantazmagóriou“. Naša trojka preň intenzívne pracovala, no dlho nejakú väčšiu záruku na uskutočnení tohto plánu nemala. Ale na jar 1918 sa Nemci priblížili na 40 kilometrov od Paríža. Hrozilo, že prerazia front a dobyjú metropolu nad Seinou. Súčasne Rakúšania, ktorí predtým vyhrali nad Talianmi v bitke pri Caporette, rozbehli vo veľkom prípravy na mohutnú ofenzívu na Piave. Cisárska Viedeň už mier nepotrebovala, rada by tiahla ďalej na juh. Vtedy centrálne mocnosti stratili glanc, že by sa s nimi predsa len dalo rozumne dohodnúť. Štáty Dohody boli nútené vyhlásiť, že utláčané národy habsburského mocnárstva sa musia stať slobodné, hoci to hovorili spočiatku veľmi opatrne. Získať dôveru veľmocí, potvrdenú zmluvami s Česko-slovenskou národnou radou, sa stalo tou najťažšou úlohou. Štefánikovi bolo jasné, že za to treba zaplatiť krvou vlastných vojakov na frontoch vojny.

Prečo sa stal práve on hlavným iniciátorom založenia ústredného orgánu odboja – Česko-slovenskej národnej rady?

Štefánik nemal s českou a slovenskou politikou významnejšie väzby. Pre neho bolo rozhodujúce, čo z hľadiska francúzskych pomerov treba urobiť, aby Paríž a ostatné veľmocenské metropoly rešpektovali a uznali reprezentáciu odbojového hnutia. V prvom rade bolo treba založiť politický orgán, ktorý bude hovoriť za celý národ, respektíve za oba národy. Sám Masaryk sa nemohol štylizovať do tejto polohy, lebo bol iba jedným poslancom Ríšskej rady za Realistickú stranu. Okrem nej existovali ďalšie české strany, ktoré mali v rakúskom parlamente desiatky zástupcov. Takže by bol drzý a smiešny, keby v Paríži či Londýne vystupoval ako predstaviteľ nejakej národnej rady. Štefánik v tomto ohľade nemal zábrany, lebo vo vlasti nebol zviazaný s nijakou politickou skupinou. Nazeral na veci v tom zmysle, že odboj oboch národov musí mať orgán, ktorý bude vzbudzovať rešpekt Francúzov. A v tomto historickom čase to mohol byť iba najvyšší politický orgán Čechov a Slovákov. Štefánikovi sa túto ideu podarilo presadiť.

Ako fungovala ČSNR po svojom vzniku?

Najprv v nej bol predsedom Masaryk, podpredsedami sa stali Dürich a Štefánik a Beneš – tajomníkom. Poslanec Ríšskej rady Josef Dürich reprezentoval 28 poslancov konzervatívnej, vtedy rusofilskej Českej agrárnej strany. Düricha v Rusku považovali za „tatíčka“, až kým nepadol cár. Potom tento „titul“ prešiel na Masaryka. Štefánik bol hlavnou osobou, ktorá presadzovalo autoritu ČSNR ako najvyššieho politického orgánu zahraničného odboja nielen vo Francúzsku, ale aj v Rusku či USA. V lete 1916 ho vyslali do Moskvy, Petrohradu a Kyjeva, pričom jeho úlohou bolo zjednotiť tamojšie krajanské spolky a podriadiť ich parížskej národnej rade. Potom zjednocoval české a slovenské hnutie v Spojených štátoch. Názov Česko-slovenská národná rada prvýkrát použil verejne v Kyjevskom zápise, ktorý pripravil v auguste 1916. Presadiť tam autoritu ČSNR bolo veľmi ťažké, lebo ruské záujmy a politické priority boli vtedy vzdialené predstavám vedenia zahraničného odboja Čechov a Slovákov.

Štefánik počas prvej svetovej vojny prešiel francúzskym, srbským, talianskym, rumunským i ruským frontom. To sa, samozrejme, o Masarykovi a Benešovi nedá povedať…

Štefánika všade ako svojho občana oficiálne vysielala francúzska vláda, konkrétnejšie ministerstvo zahraničných vecí alebo ministerstvo vojny. Na bojoch sa osobne zúčastňoval. Neraz riskoval vlastný život. Získal dôveru najvyšších veliteľov. Neobišiel v jednotlivých krajinách Dohody ani príslušné velenia frontov.

Samozrejme, jeho vojenská, diplomatická a politická kariéra nebola jednoznačná. Musel pri nej prekonať množstvo vážnych prekážok, no zrejme sa mu darilo ich zdolávať…

Posledné lietadlo, ktoré v jeseni 1915 štartovalo zo srbského Nišu predtým, ako toto územie obsadili Bulhari, bolo práve Štefánikovo. Keď o rok na to – 6. decembra 1916 Nemci dobyli Bukurešť, mal problém, ako sa odtiaľ dostať, aby nepadol do zajatia. Predtým tam stihol navštíviť viaceré zajatecké tábory, kde panovali neľudské sociálne a zdravotné pomery. Prijal ho vtedy Ferdinand I., ktorý pochádzal zo starého nemeckého rodu Hohenzollernovcov. Jeho manželka Mária bola zase vnučkou britskej kráľovnej Viktórie a sesternicou ruského cára Mikuláša II. Rumunský kráľ síce Štefánikovi povolil verbovanie českých a slovenských zajatcov, no zakázal, aby na území jeho kráľovstva skladali novú vojenskú prísahu, lebo to už raz spravili vo svojej starej vlasti. Museli sa teda prepraviť do Kišineva. Cestou mnohí dostali týfus a zomreli. Každá Štefánikova misia bola spojená s prekonávaním obrovských prekážok. Nestačí iba informovať, že bol tam a urobil to a to, ale treba písať aj o tom, čo všetko musel prekonať, aby svoj cieľ dosiahol. V Rusku sa s vojenskými štruktúrami dokázal dohodnúť o osude zajatých Čechov a Slovákov, no ministerstvo zahraničných vecí v Petrohrade to všetko zastavilo.

Ako dopadlo jeho úsilie náboru v USA?

Štefánikove predpoklady, že v Spojených štátoch zverbuje desaťtisíce mladých Čechov a Slovákov, boli namieste, pokým vychádzal zo stavu populácie príslušníkov týchto dvoch národov (po 800-tisíc) v Severnej Amerike, ale na jar 1917 USA vstúpili do vojny. Vláda vo Washingtone začala kovať novodobý americký národ účasťou jeho mužov na frontoch prvej svetovej vojny. Takže nemala záujem, aby sa z USA presúvali nejaké národné jednotky do Európy. Štefánikovi to síce nezakázala, no zostali mu iba tí, ktorých neodviedli do americkej armády. Teda tí, čo nemali občianstvo USA, mnohí tam vtedy žili na čierno alebo boli mladší či starší ako odvedené ročníky. Štefánik tam získal do légií vyše tritisíc dobrovoľníkov, no za danej situácie to nebolo „iba“, ale „až“. Mimochodom, v armáde USA v prvej svetovej vojne bojovalo v Európe približne 40-tisíc českých a slovenských krajanov.

Štefánik na túre v Alpách roku 1902. Foto: Archív Martina Krna
M. R. Štefánik Štefánik na túre v Alpách roku 1902.

Dôrazne propagoval vytvorenie autonómneho vojska, čo Beneš nie vždy chápal. Čo viedlo Štefánika k myšlienke, aby Česi a Slováci mali vlastné vojsko, ktoré bude podliehať priamo ČSNR?

Francúzsky prezident Raymond Poincaré 16. decembra 1917 podpísal dekrét o vytvorení československých ozbrojených jednotiek. Lenže to bolo iba na papieri, Čechov a Slovákov naďalej posielali do Cudzineckej légie. Tým padol predpoklad, že vojsko, ktoré predstavitelia ČSNR vybudujú v zahraničí, sa stane armádou budúceho štátu. Ale to bola pre Štefánika principiálna vec. Preto sa vybral s generálom Mauriceom Janinom za hlavným veliteľom francúzskej armády Philippom Pétainom do jeho sídla v Compiegne. Presvedčili ho, že je nevyhnutné vytvoriť autonómne vojsko pod politickým vedením ČSNR, ktoré viac nesmie byť zaraďované do Cudzineckej légie. Československé légie sa stali kľúčovou záležitosťou najmä od začiatku roku 1918.

Štefánik s krajanmi vo Washingtone roku 1917. Foto: Archív Martina Krna
M. R. Štefánik, Washington, krajania Štefánik s krajanmi vo Washingtone roku 1917.

Francúzi Štefánika ako svojho občana vysielali na rozličné európske fronty najmä v mene svojich cieľov, ale on popritom vždy sledoval aj československé záujmy. Zrejme sa mu to darilo…

Nepochybne. Presadzoval to, čo práve potreboval náš odboj. Bez tohto spájania by hnutie Čechov a Slovákov nedosahovalo úspechy. Vo vojne boli chvíle, keď obe bojujúce strany rozmýšľali, či už nebolo dosť zabíjania a či by nemali pristúpiť k uzavretiu prímeria. Lenže ak by vtedy k tomu došlo, tak by Československo nevzniklo. To sa mohlo zrodiť iba vtedy, ak vojnu vyhrá Dohoda a my budeme stáť na strane víťazov. Ak by dohodové mocnosti uzavreli dajaký kompromisný mier, Rakúsko-Uhorsko by bez zjavnej porážky existovalo ďalej, Česi a Slováci by nič nezískali. Keď sa schyľovalo k tomu, že by takáto situácia mohla nastať, bolo to zase len na Štefánikovi, aby presviedčal najvyšších zahraničných činiteľov, aby nijaký mier s rakúskym cisárom Karolom I. neuzatvárali. Beneš si na to vôbec netrúfal. On síce mohol navštevovať a získavať významných francúzskych úradníkov, čo tiež bolo potrebné, no keď išlo o podstatu, tak vždy nastúpil Štefánik.

Napriek tomu, že ČSNR sídlila v Paríži, prvá veľmoc, ktorá ju uznala ako politického reprezentanta oboch našich národov, a teda aj budúceho štátu, nebolo Francúzsko, ale Talianske kráľovstvo.

Išlo o zmluvu podpísanú v Ríme 21. apríla 1918. Jej význam sa z rozličných politických dôvodov za prvej ČSR prehliadal. Naším hlavným spojencom bolo vtedy Francúzsko. Pritom išlo o diplomatický prelom. Vytvorenie česko-slovenského vojska na Apeninskom polostrove zo zajatcov, ktorí sa postavia proti armáde „materskej“ krajiny, teda proti Rakúsko-Uhorsku, nepripúšťali dohovory uzavreté v rokoch 1899 a 1907 v Haagu. Vojnu vedúce štáty ich chceli dodržiavať, lebo sa mohlo stať, že by sa napríklad z Talianov zajatých rakúskou armádou založilo vojsko, ktoré by bojovalo proti Rímu. Riešenie tohto superproblému medzinárodného práva nezáviselo len od osobných vlastností najvyšších politikov, ale predovšetkým od situácie, v ktorej sa tieto krajiny nachádzali, a od politickej únosnosti podpory nášho zahraničného odboja.

To, čo prekonával Štefánik, bolo teda na úrovni štátnych záujmov Talianska a medzinárodného práva. Ako sa mu napokon podarilo prelomiť Haagske dohovory?

Taliansko, hoci bolo pôvodne členom Trojspolku spolu s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom, po vypuknutí prvej svetovej vojny zaujímalo neutrálne stanovisko. V júni 1915 však podpísalo Londýnsky pakt, podľa ktorého prešlo na stranu Dohody s tým, že dostane za to Dalmáciu a ďalšie územia. Taliani teda vstúpili do vojny na základe imperiálnych záujmov. Neúspechy na bojiskách však priviedli krajinu do hlbokej morálnej a politickej krízy. Vojna ju stála státisíce mŕtvych bez toho, aby niečo za to získala. Nastalo politické peklo. V tom prišla na pretras požiadavka ČSNR na povolenie zakladať v Taliansku zo zajatcov vojenské jednotky. Česi a Slováci nemali vlastný štát, no boli odhodlaní zaň bojovať hoci bez záruky, že ho získajú. Stali sa tak morálnym príkladom pre sklamaných Talianov. Mohli sa tak odraziť od politického a morálneho marazmu. Tak aj urobili a česko-slovenských dobrovoľníkov brali ako svojich vlastných vojakov.

Preto Taliani legitimizovali ČSNR ako prví…

Zmluva s talianskou vládou o zriadení česko-slovenskej armády z 21. apríla 1918, podpísaná Milanom Rastislavom Štefánikom a predsedom vlády Vittoriom Emanuelom Orlandom, je prvou zmluvou, v ktorej dohodová veľmoc uznala ČSNR ako politického reprezentanta hnutia našich dvoch národov a predstaviteľa česko-slovenského štátu, ktorý ešte len má vzniknúť. ČSNR potom uznalo Francúzsko 29. júna, Veľká Británia 9. augusta a USA 2. septembra 1918.

V čom spočívalo majstrovstvo Štefánika, že dokázal svoje myšlienky v rozhovoroch s politikmi pretaviť doslova na emocionálnu bombu?

Okrem toho, že bol úžasne vzdelaný a všestranne rozhľadený, na rozhovory sa dôkladne pripravoval. Vlastne všetci, s ktorými rokoval o zásadných politických a vojenských otázkach, boli vo vyššom veku. A Štefánika doma vychovali k úcte voči starším, tým si medzi nimi získaval dôveru, prípadne i súcit. Či už to bolo pred vojnou na stretnutiach s chýrnym hvezdárom Pierrom Janssenom, počas vojny s generálom Ferdinandom Fochom alebo v rodinách, kde na dcéry neraz hlboko zapôsobil prostredníctvom priazne vyvolanej u ich matiek, otcov a starých rodičov. Vedel si ich získať. Ale v týchto rodinách ho obdivovali a mali rady aj deti. Po Taliansku sa k uznaniu ČSNR ako zahraničnej reprezentantky Čechov a Slovákov teda odhodlali aj ďalšie veľmoci. Z toho vyplývalo, že naše dva národy mali byť po vojne slobodné. To ale ešte neznamenalo, že by mali mať zaručený nezávislý štát. Následný dramatický zvrat na frontoch však vyvolal aj cval dejín v strednej Európe. Výraznejšie sa rozhýbal i odboj v Čechách, na Morave a na Slovensku. Iste, ťahúňom bol zahraničný odboj, no keby tí doma iba mlčali, tak by sotva vznikla ČSR. Práve oni dávali povestnú bodku nad i.

Štefánika vyhlásenie nezávislej Československej republiky a jeho vymenovanie za ministra vojny zastihlo v Japonsku na ceste na Sibír. Prečo sa tam vybral?

Druhý raz sa vydal do Ruska s tým, že sa česko-slovenská légia zapojí do spojeneckej akcie zameranej na porážku boľševikov. Tí podpísaním Brestlitovského mieru s Nemeckom zradili západných spojencov. Keď ešte k tomu Vladimír Lenin vyhlásil, že Sovieti neuznávajú dlhy, ktoré zanechal cár, tak hrozilo, že Francúzsko a Británia prídu o obrovské peniaze. To nemohli pripustiť.

Ako tomu mohli zabrániť práve legionári?

Naša légia v Rusku v tomto čase mala už svoje najväčšie úspechy za sebou. Kým ešte v lete 1918 sa na západnom fronte bojovalo o každých sto metrov, čo si vyžadovalo tisícky mŕtvych, naši legionári za krátky čas obsadili Sibír popri železničnej magistrále. Samozrejme, stalo sa tak i v dôsledku obrovského chaosu v porevolučnom Rusku. Naši dobrovoľníci, veď nešlo o klasické vojsko, sa oslovovali „brat“ a zaviedli si priamu demokraciu – ako to bolo v tom čase aj v Červenej armáde. Mali vojenské výbory na spôsob ruských rád, teda sovietov.

Škola demokracie na vojne neplatí…

Keď tam zavítal Štefánik ako minister vojny a chystala sa spoločná akcia proti boľševikom, Briti a Francúzi boli pomermi v našej légii zhrození: „Ako môžeme spolupracovať s vojskom, v ktorom div nie že nehlasujú o tom, či pôjdu do bojovej akcie alebo nie.“ Štefánik musel dobrovoľnícke vojsko pretaviť na organizovaný expedičný armádny zbor s veliteľskými právomocami a so všetkým, čo k tomu prináleží. A tak výbory v januári 1919 zrušil. Vtedy v ňom zvíťazil zmysel pre realitu. S generálom Janinom, ktorý vtedy nebol iba hlavným veliteľov česko-slovenských légií, ale aj všetkého dohodového vojska na Sibíri, dospeli 13. januára k rozhodnutiu stiahnuť legionárov z frontu do tyla. Dostali na starosť kontrolu a udržiavanie funkčnosti Transsibírskej magistrály. To im zachránilo životy, inak by boli postupne zmasakrovaní.

V druhej polovici januára 1919 Štefánik odchádza mimoriadnym vlakom z Omska cez Novo-Nikolajevskuju (dnes Novosibirsk), Irkutsk a Čitu. Tam vydal mobilizačný dekrét pre všetkých Čechov a Slovákov, ktorí sa nachádzali na Sibíri, v Číne a Japonsku, na návrat do vlasti. Do Charbinu prišiel „ťažko, až smrteľne chorý“. V Šanghaji 1. februára vyplávala loď Porthos so Štefánikom na palube na šíry oceán s cieľom – Marseille. Čo nasledovalo?

Štefánik prichádza cez Spojené štáty 15. marca 1919 do Paríža a už o týždeň na to osobne predkladá svoju správu o situácii na Sibíri najvyšším predstaviteľom jednej z víťazných mocností – Clemenceauovi a Fochovi. Ten túto správu predložil do Rady štyroch, teda do najvyššieho grémia mierovej konferencie. V tejto situácii Beneš, ktorý vtedy viedol československú delegáciu na rokovaniach v Paríži, napísal Masarykovi list, vraj Štefánika tam už nik neberie vážne, aj parížske dámy sú údajne sklamané, že si tam doviedol taliansku snúbenicu markízu Giulianu Benzoniovú, a podobné ohováračky.

Nuž, budúci prezident Edvard Beneš z toho nevychádza príliš slávne… V akom stave sa vtedy nachádzal slovenský národ? Bol pripravený spojiť sa v spoločnom štáte s Čechmi?

Ľudáci a ich súčasní nasledovníci si môžu rozprávať, koľko chcú, no keby sa Česi pred sto rokmi nerozhodli, že si pripoja Slovensko, tak by sme zrejme dosiaľ zostali súčasťou Hungárie. Áno, ten výraz „pripoja“ sedí. Česká politika nebrala Slovákov ako spôsobilých nastoliť vlastnú novú moc a udržať ju. Mali pravdu, Maďari by domácich slovenských odbojárov zlikvidovali za pár dní. Vlastne to aj dokázali v novembri 1918 v Turčianskom sv. Martine. Sám Štefánik predpokladal, že na Slovensku sa bude musieť nastoliť na desať rokov diktatúra, aby sa prekonali hrozné dôsledky národnostného útlaku.

O Štefánikovi sa predtým, ako tragicky zahynul, na Slovensku veľa nevedelo. Vzápätí sa na pietnych posledných rozlúčkach v Bratislave a na Bradle zúčastnilo zrejme dosiaľ najviac ľudí v celých našich dejinách. Čo to náhle spôsobilo?

Keď začali prichádzať na Pražský hrad kondolencie od najvýznamnejších vojenských vojvodcov a politikov, domácim konečne svitlo, že Štefánik bol súčasťou svetovej politiky. A tak jeho pohreb nemohol byť taký, ako si ho zrejme pôvodne predstavoval minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár – že Štefánika stačí skromne pochovať vedľa otca na cintoríne v Košariskách. Matka ho prežila o osem rokov. ČSR nemohla ísť pod úroveň holdu, aký vzdávali Štefánikovi politickí lídri zo zahraničia.

To stačilo?

Na Slovensku bol dovtedy neznámy, no čo sa nevedelo, to sa domaľovalo – slávnostnými rečami a narýchlo napísanými oslavnými básňami. Charakter veľkolepých pohrebných ceremónií pomohol k postupnému vytváraniu obrazu národného hrdinu, ktorý už nebol cenzurovaný a dehonestovaný Budapešťou ako napríklad v prípade Ľudovíta Štúra alebo Jozefa Miloslava Hurbana. Zrazu priletel z virvaru svetovej vojny slávny muž, no zahynul bez toho, aby sa živý dotkol rodnej hrudy. Nastal veľký smäd po informáciách o Štefánikovom pôsobení pred vojnou a počas nej. Slováci už začali postupne vytvárať kompaktný národ. Napriek tomu, že Štefánikovi nevybudovali múzeum, ako to sľuboval Šrobár, a že generálove zakrvavené šaty ležali zabudnuté niekoľko rokov v kumbáli pod strechou vtedajšej vládnej budovy, dnes sídla Filozofickej fakulty UK, Štefánikova tragická smrť sa stala jedným z integrujúcich faktorov slovenského národa. V našich pomerne krátkych novodobých dejinách sa to týka nás všetkých: Štefánik neprestal žiť.

Vyplýva zo zachovaných písomných zdrojov, čo chcel Štefánik robiť najbližšie mesiace po návrate na Slovensko? V júni 1919 sa mienil oženiť s talianskou snúbenicou. S ministerstvom vojny sa už nepočítalo. Naozaj by mu vystačil post vyslanca v Ríme, ako vtedy v liste adresovanom Masarykovi uvažoval Beneš?

Štefánik mal na túto tému niekoľko vyjadrení, z ktorých sú veľmi pravdepodobné isté kroky. Najviac sa chcel vrátiť na Sibír a doviesť našu légiu do vlasti. To však, ako aj to, čo bude po vojne robiť, záviselo predovšetkým od výsledkov jeho rokovania s prezidentom Masarykom, ktoré bolo hlavným cieľom jeho plánovaného pobytu v ČSR. Nezabúdajme, že bol francúzskym občanom a priateľom víťaza svetovej vojny maršala Focha. Československo nemuselo byť miestom ďalšej Štefánikovej kariéry. A keď, tak nemohol pôsobiť povedzme ako francúzsky veľvyslanec v Prahe? Korešpondencia medzi prezidentom ČSR a ministrom zahraničných vecí ohľadom nejakého postu vyslanca pre Štefánika s otázkou „Čo s ním?“ je dôkazom morálneho zlyhania Beneša aj Masaryka. Štefánik bol v česko-slovenskom odboji ďaleko najlepším „ministrom zahraničných vecí“, pod Benešom by v mieri slúžiť nemohol.

Zahraničný ani domáci odboj dlhý čas nemal jasno v tom, aké zriadenie by malo byť v Československu. Monarchia? S kým na čele, keď v Rusku popravili cársku rodinu? Republika? Prezidentská, parlamentná? A s akým legislatívnym postavením Slovenska? Vieme, čo ku koncu vojny presadzoval Štefánik?

Z neho nemožno robiť monarchistu a antirepublikána. Bolo prirodzené, že ak chcel byť česko-slovenský zahraničný odboj úspešný, musel rešpektovať politickú realitu, to jest monarchiu ruskú, taliansku, anglickú i dánsku. Prezentovať možnosť nastolenia monarchie v ešte "fantazmagorickom“ novom česko-slovenskom štáte ho nič nestálo, no prebúdzalo to záujem európskych kráľovstiev o česko-slovenskú vec. Protest Štefánika z Japonska ohľadne Washingtonskej deklarácie z 18. októbra 1918, v ktorej Masaryk hovoril o republike, sa netýkal formy vlády, ale spôsobu vyhlásenia nového štátu.

V akom zmysle?

Štefánik bol proti tomu, aby ČSR bola zriadená nejakou politickou skupinou. Podľa neho určenie spôsobu vlády ostáva kompetenciou budúceho parlamentu. A presne to sa aj stalo v autentickej histórii. Národný výbor 28. októbra nedeklaroval vznik republiky, ale samostatného československého štátu. Jeho republikánsku formu schválilo až Národné zhromaždenie 14. novembra 1918.

Spomienková akcia pred košarištianskou... Foto: Martin Krno, Pravda
Košariská, spomienková akcia, M. R. Štefánik Spomienková akcia pred košarištianskou evanjelickou farou.

Ako definoval postavenie Slovenska?

Postavenie Slovenska v novom štáte bolo vyjadrené v Clevelandskej dohode z 22. októbra 1915 a Pittsburskej z 31. mája 1918, ktoré podpísali zástupcovia slovenských a českých krajanských organizácií v Spojených štátoch. Tú druhú dohodu sformuloval a podpísal aj sám Masaryk. Signatári za našich krajanov v USA boli statoční vlastenci. Poistky budúceho postavenia Slovenska však v týchto dohodách neurobili. Boli v dobrej viere dôverčiví. Neskôr sa ukázalo, že išlo o zásadnú politickú chybu. Nie je mi známe, že by priamo k tejto záležitosti existovalo nejaké Štefánikovo vyjadrenie.

Vznik Česko-Slovenska nepochybne patrí k najväčším hodnotám, ktoré v podobe štátnych sviatkov majú zaujímať najdôstojnejšie miesto v Panteóne nášho národa. My si ho však pripomíname iba ako pamätný deň. Čo si o tom myslíte?

K tejto mimoriadnej udalosti viedol výnimočný historický proces, v ktorom Štefánik zaujímal kľúčovú pozíciu. Vznik samostatného štátu Čechov a Slovákov priniesol zmŕtvychvstanie nášho národa. Išlo o výnimočnú udalosť, ktorá v podobe mierových zmlúv po prvej aj druhej svetovej tvorí základný medzinárodnoprávny gén i dnešnej Slovenskej republiky. Štátny sviatok s názvom Vznik Česko-Slovenska by bol vitálny aj pre naše národné duševné zdravie. A určite by tým Štefánikovo dielo konečne dominovalo nad jeho smrťou. Akýkoľvek koncept štátneho sviatku k vzniku spoločného štátu našich dvoch národov, ktorý neobsahuje ako svoju podstatnú zložku Štefánikovo životné dielo, nezodpovedá autentickým dejinám, je a bude historicky nepravdivým.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #M. R. Štefánik