Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Zostali vám pekné spomienky na predvojnové časy?
Mala som normálne detstvo. Príjemné, normálne. Otec vlastnil antikvariát v centre Bratislavy nesúci meno našej rodiny – Steiner. Bol založený už v roku 1847. Knihy v ňom vyhľadávali učenci a univerzity takmer z celej Európy. Mama pomáhala otcovi v obchode, preto sa cez deň o mňa starala vychovávateľka. Bývali sme na druhom poschodí domu, v ktorom sa na prízemí nachádzal antikvariát.
Foto: REPROFOTO PRAVDA: MIROSLAV ČAPLOVIČ
Zlom nastal po prijatí protižidovských zákonov na jeseň 1941.
V roku 1942 arizoval antikvariát spisovateľ Ľudo Ondrejov. Chodila som dovtedy do židovskej ortodoxnej dievčenskej školy, pretože otec bol veľmi zbožný. Arizáciou a následnou deportáciou rodičov sa mi zmenil život.
Pripomeňte, ako sa Ondrejov zachoval.
Spočiatku dovolil mojim rodičom pracovať v antikvariáte. Urobil to čisto z vypočítavosti, Židov nenávidel. Nevedel si totiž poradiť s fungovaním obchodu. Bol to pijan, ktorý rozhadzoval peniaze. Pamätám si ho ako vysokého štíhleho chlapa, čo nosil dlhý kožený kabát; podobne ako sa obliekali gestapáci. V júni 1942 napísal list slovenskej vláde, že si už neželá, aby moja matka a otec aj s jeho bratom naďalej robili v predajni. Bolo to v období, keď už vypravili veľa transportov so Židmi. Rodičov deportovali v lete 1942.
Foto: Miroslav Čaplovič, Pravda
Ich odvliekli, vás nezobrali.
Za rodičmi prišiel slovenský žandár so zatýkacím rozkazom na otca. Sympatický mladoženáč. Samozrejme, že musel vykonať rozkaz. Rodičia žili v harmonickom vzťahu, mama sa rozhodla, že pôjde s otcom. Nikomu by vtedy ešte ani vo sne nenapadlo, že ich čaká cesta do tábora smrti, v ktorom nacisti vraždia Židov. Pritom v prvom transporte bola jedna naša sesternica, ale opakovane zdôrazňujem, že nikto nevedel, čo sa deje. Verejne sa totiž hovorilo jedine o premiestnení Židov za prácou. Nado mnou sa žandár zľutoval: "Toto malé dievčatko však nezoberiem,“ zdôraznil. Mala som vtedy deväť rokov. Mamička mu povedala, aby si aspoň zobral moju peknú ružovú postieľku s chrómovanými tyčami, ktorá sa zatvárala sieťkou. Žandár sa totiž zdôveril, že jeho žena čaká bábätko.
Na otca som bola neskutočne naviazaná. Nedokázala som bez neho existovať ani sekundu. Keď spal, tak som vyliezla na neho a túlila som sa k nemu.
Ako vyzerala vaša rozlúčka s nimi?
Stála som tam, keď mama povedala, že pôjde s otcom. Ani sa so mnou nerozlúčila, nič mi nepovedala. Neobjala ma, nepobozkala. Asi bola tak vystresovaná. Dodám však, aj keď to nebude pekne znieť odo mňa, že mala odmeranú povahu. Bola chladná. Naopak, na otca som bola neskutočne naviazaná. Nedokázala som bez neho existovať ani sekundu. Keď spal, tak som vyliezla na neho a túlila som sa k nemu.
Čo bolo potom s vami?
Len krátko som zostala s vychovávateľkou, vzal si ma k sebe švagor mojej tety. Bol absolútne chránený pred deportáciami, pretože za manželku mal sudetskú Nemku. Zostala som u nich, než si ma vyzdvihol starý otec z Kežmarku, ktorý si trúfol sadnúť do rýchlika do Bratislavy. Nesmela som u nich chodiť von, nemohla som sa ani pozerať z okna. Prežívala som nezabudnuteľne ťažké chvíle. Preplakala som celé dni. Ešte predtým, ako som odcestovala vlakom s dedkom z Bratislavy, mi za peniaze vybavili falošný krstný list na meno Heidová – podľa priezviska mojej vychovávateľky. Mala som v ňom uvedené rímskokatolícke náboženstvo.
V Kežmarku sa vám ako žilo?
S falošným krstným listom som začala chodiť do katolíckej školy. Na konci augusta 1944, keď vypuklo Slovenské národné povstanie, som bola v Bratislave na letných prázdninách. Povstalci vyhodili do vzduchu železničné trate a tunely, nemohla som sa vrátiť do Kežmarku. Dostala som sa preto do uršulínskej školy v Bratislave, kde vyučovali rádové sestry a františkánski kňazi. Bola to výborná škola, ale učilo sa len do konca roku 1944, pretože sa začalo bombardovanie mesta.
Dúfali ste, že sa ešte niekedy uvidíte s rodičmi?
Nič som nevedela, nič som netušila. Keď ich zobrali preč, nechápala som, čo sa deje. Prečo vôbec? Obaja nakoniec počas holokaustu zahynuli. Dlhé roky som presne nevedela, ako prišli o život. O tragickom osude matky som sa dozvedela od mojej sesternice Selmy Steinerovej, mimochodom, v roku 1991 obnovila steinerovský antikvariát na Ventúrskej ulici v Bratislave. Tajila to dlho v sebe, ale nakoniec mi prezradila, že ju roztrhali psy v nacistickom koncentráku v Auschwitzi. Zmrazilo ma, zostala som ako prikovaná k zemi… Ešte som sa sprostredkovane dopočula, že matka stála v prvom rade na apelplaci a niekto za ňou niečo urobil, čo sa Nemcom znepáčilo. Ona za to zaplatila životom. Esesák ju schmatol za golier a hodil dobermanom.
Otec ako zomrel?
Nacisti ho zavraždili hneď po deportácii do Auschwitzu. Poslali ho na smrť do plynovej komory. Iba doplním, že rodičov deportovali v 52. židovskom transporte do tohto nacistického koncentráku. <OT>Vráťme sa do druhej polovice roku 1944, keď ste žili v Bratislave, a nakoniec zatkli aj vás. <Ak>Bývala som u jednej starej Maďarky na Dunajskej ulici. Bola vdova, živila sa tým, že varila obedy ukrývaným Židom. Vždy sa u nej schádzali presne o dvanástej hodine. Mala neter, ktorá bola slobodná matka vychovávajúca 15-ročného syna. Nič nerobila, nezarábala, udala nás gestapu, pretože chcela za to dostať peniaze. Do bytu prišla s gestapákmi v kožených kabátoch, ktorí zobrali všetkých Židov, čo obedovali. Aj mňa. Stalo sa to na Nový rok 1945.
Kam vás odvliekli?
Do zberného tábora v Seredi (v súčasnosti sa tam nachádza Múzeum holokaustu spadajúce pod Múzeum židovskej kultúry, pozn. red.). Po krátkom čase, čo som tam bola, pristavili tri dobytčiaky. Do Terezína nás transportovali dva dni a dve noci. Dali nás do Magdeburskej kasárne, čo bol priestor v areáli židovského geta. V Terezíne som sa znovu stretla so sesternicou Selmou, robila tam totiž ošetrovateľku. Veľa dospelých väzňov chodilo na otrocké práce ťažiť sľudu. Dostala som jeden kúsok kryštálu tohto minerálu, bola to moja jediná hračka. Selmu som poprosila, aby mi dala nejakú prácu, aby mi utiekol čas.
Foto: REPROFOTO PRAVDA: MIROSLAV ČAPLOVIČ
Čo ste robili?
Zobrala ma do tamojšej lekárne. Prenášala som laboratórne sklo. Farmácia ma zaujímala odmalička, lebo matkin brat bol lekárnik, ktorý očakával, že keď dospejem, vyštudujem medicínu. Dostala som však vši, čo si v lekárni všimli a poslali ma z apatéky preč. Našťastie v Terezíne boli väznené aj české učiteľky, ktoré potajomky začali vyučovať. Výborne ma naučili matematiku.
Posledná cesta mnohých väzňov z Terezína viedla na smrť do Auschwitzu. Aký bol dôvod, chvalabohu, že ste sa tomu vyhli?
Do Terezína som sa dostala, keď sa už začínalo bombardovanie železničných tratí, ktoré viedli aj do Auschwitzu. V Seredi ma naložili do transportu, ktorý bol prvý, čo už z Terezína nepokračoval do koncentráku, takže som mala obrovské šťastie.
Ako si spomínate na oslobodenie Terezína začiatkom mája 1945?
Bol tam jeden bratislavský lekár, poznal sa aj so Selmou. Podarilo sa mu zohnať nákladné auto, naložil všetkých Bratislavčanov a ufujazdili sme preč. Dalo sa to, pretože tábor síce ešte nebol oslobodený, ale všetci nacisti už poutekali.
Vrátili ste sa so sesternicou?
Nie. Selma dostala škvrnitý týfus. Najprv nás však lekár odviezol do Prahy. Prišli sme na repatriačný úrad, kde nám vystavili osobné preukazy. Dostali sme potravinové lístky. Ubytovali nás v hoteli Axa, ktorý mal vtedy päť hviezdičiek. Zrazu neopísateľný luxus po dlhom čase utrpenia. Viete, prečo to bolo pre mňa ako malý zázrak?
Povedzte.
Prvýkrát od konca jari 1942, čiže zhruba až po troch rokoch, som sa dostala do kúpeľne s vaňou a tečúcou teplou vodou. Konečne som sa mohla normálne osprchovať. Potom sme sa z Prahy na nákladiaku presunuli do Bratislavy, lebo železničné spojenie znovu ešte nefungovalo. Cestou nás v Brne zastavil sovietsky dôstojník. S každým sa pozdravil, každému podal ruku. Veľmi milý. Nakazila som sa však od neho – dostala som svrab. Jeden lekár mi v Bratislave tvrdil, že mám avitaminózu, to znamená chorobu, čo vzniká pri výraznejšom nedostatku vitamínov. Chodila som vyhádzaná až do augusta. Našťastie, keď som prišla do Kežmarku, iný, šikovný všeobecný lekár okamžite povedal, že mám svrab. Natrel ma smradľavou sírovou masťou, ktorou sa vtedy liečilo toto ochorenie. Do dvoch týždňov mi kompletne odstránil svrab. Veľmi vďačná som mu bola aj za to, že ma vyliečil z ťažkého zápalu močového mechúra, s čím som prišla z Terezína.
Na záver sa ešte vráťme k spomínanému žandárovi. Stretli ste sa s ním niekedy po skončení vojny?
Zbadala som ho raz náhodne v Bratislave. Nespoznal ma, ale ja jeho áno. Neprihovorila som sa však. Nechcela som? Nemala som silu? Neviem ani. Mala som v sebe blok. Nechala som ho prejsť okolo mňa.
Koncentračné tábory v Seredi a Terezíne
V seredskom tábore bolo počas druhej svetovej vojny väznených zhruba 16-tisíc Židov. Väčšinu nakoniec počas holokaustu zavraždili. Slovenský štát platil nacistickému Nemecku 500 ríšskych mariek za každého odvlečeného Žida. Nielen za dospelých, ale aj za deti. Päťsto ríšskych mariek bola suma, ktorá predstavovala okolo 5 800 slovenských korún, čo znamenalo veľmi veľa. Peniaze neodchádzali do Nemecka z bežných zdrojov štátnej kasy, ale z majetku, ktorý zhabali Židom. Zo Slovenska bolo deportovaných viac ako 70-tisíc Židov, prežilo minimum. V niekdajšom väzenskom areáli sa nachádza Múzeum holokaustu, ktoré otvorili v januári 2016.
Foto: SITA/Slovenský národný archív
Terezínska pevnosť, ktorú dal vybudovať cisár Jozef II. koncom 18. storočia, nacisti zmenili na koncentračný tábor. V jednej časti malo gestapo väznicu (od roku 1940), v druhej zberný a tranzitný tábor hlavne pre Židov z Protektorátu Čechy a Morava (o rok neskôr). Od roku 1942 sem deportovali aj židovských obyvateľov Nemecka a zo Slovenska. Medzi väzňami boli aj nežidovskí odporcovia nacizmu. Približne 8-tisíc ľudí odtiaľ zahynulo v iných koncentrákoch, kam ich deportovali. V Terezíne zomrelo okolo 2 500 väzňov na následky mučenia, chorôb a ťažkých pracovných a životných podmienok. Ďalších 250 popravili.
(čap)
Foto: SITA/AP, Petr David Josek