Ujo Váňa, predstavenie, v ktorom práve účinkujete v bratislavskom MDPOH, patrí spolu s Čajkou, Višňovým sadom a Troma sestrami k najhranejším predstaveniam Čechova. V ktorých ste už mali možnosť hrať?
Ešte na vysokej škole sme robili s režisérom Petrom Mankoveckým Tri sestry, alternoval som tiež v nitrianskom predstavení Čajka. Ujo Váňa na scéne MDPOH prišiel do môjho života vo veku, keď Čechovovi už viac rozumiem. Jeho hry majú stále čo povedať.
Prečo sú myšlienky ľudí, ktorí žili v dávnej minulosti, stále aktuálne? Sme takí nepoučiteľní alebo sa vôbec nemeníme?
Ľudstvo sa v podstate nemení. Čechov písal tragikomédie, dokázal napísať o vzťahoch, o ľudských neduhoch tragickú hru s dramatickou zápletkou, ale vtipne.
Foto: Archív: Dalibor Krupka
Ujo Váňa prehodnocuje, čo mohlo byť v jeho živote a v živote jeho blízkych lepšie, čo všetko mu utieklo. Bilancujete občas aj vy?
Isteže áno, aj keď ujo Váňa je predsa len o desať rokov starší. Malé bilancovanie prichádza po každej skúške, po každej premiére v divadle, po každom filmovacom dni. V herectve to skáče hore-dole. Istý čas sa nám darí, potom nám niečo nie celkom vyjde. Striedajú sa obdobia, keď sa nestihnem ani napiť vody, s takými, keď nemáme čo robiť. Človek bilancuje väčšinou vtedy, keď nemá čo robiť, prípadne keď je vyčerpaný a už nevládze. Moja bilancia hovorí: Ešte je čo povedať. Ak nie svetu, tak aspoň samému sebe.
V predstavení Ujo Váňa sa stretávajú herci z rôznych divadiel, s rôznymi skúsenosťami. Je náročné dosiahnuť, aby sa takáto partia ľudí stala jednoliatym celkom?
Do divadla bez stáleho súboru prichádzajú oslovení herci, ktorí majú chuť a čas. V takom prípade môže vzniknúť niečo zaujímavé. Nie vždy sa to podarí v repertoárovom divadle, kde sú herci zamestnaní. Sme taká hokejová zostava, výber. Každý vie, čo má robiť, vzniká medzi nami zaujímavá, jedinečná energia. Je len na divákovi, ako predstavenie prijme.
Dávate prednosť klasickej interpretácii divadelných hier alebo je vám blízke aj experimentálne divadlo?
Je ideálne, keď sa to strieda. Nemôžeme robiť len experimenty, lebo slovenský divák k takémuto typu predstavení ešte nie je vychovaný. Je dobré si vyskúšať klasické, konzervatívnejšie naštudovania, aj totálne „haluze“ v čudných priestoroch. Experiment je pre herca potrebný, je preňho istou psychohygienou.
Experimentom je aj bytové Divadlo vo veži, kde hráte s Marošom Kramárom. Nemali ste rešpekt k malému priestoru, v ktorom vám diváci dýchajú na krk?
Mal som najmä rešpekt k Marošovi Kramárovi. Keď sme začali skúšať hru Tajomné variácie, ešte sme nevedeli, kde budeme predstavenie hrať. Skúšali sme v Marošovom byte, odkiaľ mu práve v tom čase odišli podnájomníci. Režisér, ktorému byt veľmi pripomínal priestor, kde sa dej hry odohráva, navrhol, aby sme teda hrali u Maroša. Isteže, počujeme každý šuchot, každé zakašľanie, spojenie s divákom je veľmi intenzívne. Do kroniky, ktorú tam máme, raz jeden divák napísal: Cítil som sa ako mucha, ktorá priletela oknom, polietala si a odletela…
Foto: Archív: Braňo Konečný
V júli vás opäť uvidíme v rámci Letných shakespearovských slávností na hradnom nádvorí, ako Angela v Komédii omylov. Aj účinkovanie pod holým nebom má svoje špecifiká?
Okrem svetla, zvuku a kolegov je počasie v takomto prípade ďalším partnerom na javisku. Vietor, slnko, búrka, hmyz – s tým všetkým musíme rátať. V jednom predstavení, tuším to bolo Oko za oko, som zažil nájazdy miliónov komárov. Nosili sme pod kostýmami rôzne obojky a náramky proti komárom. Samozrejme, že vôbec nepomáhali. Predstavenie na hradnom nádvorí sa môže prerušiť alebo úplne zrušiť kvôli búrke. V Richardovi III. raz prišla búrka presne na záver. Robo Roth si v poslednej scéne ľahol na katafalk, a keď mu spadla koruna z hlavy, začali sa hromy, blesky a spustil sa dážď.
Komédia omylov v réžii Romana Poláka pripomína éru nemých filmov. Zaujímavá je aj scéna so stenou, ktorá sa otáča. Niekedy tak rýchlo, až má divák o hercov strach…
Scéna Petra Čaneckého vyzerá jednoducho, ale v jednom výstupe, keď sa stena otočí asi tridsaťpäťkrát za sebou, máme čo robiť. Vyzerá to efektne, ale mesiac sme sa pri našich rýchlych replikách mýlili. Navyše stena je pomerné ťažká a s Robom sa pri jej otáčaní vždy tak narobíme, až lapáme po dychu.
Prekvapili vás niekedy diváci svojou nezvyčajnou reakciou?
Je pravda, že nás prekvapia, keď sa smejú v situáciách, ktoré nám nikdy neboli smiešne, ale vo chvíli, ktorá sa nám zdá úplne bežná, ani nedýchajú. Divák to občas vidí trochu inak ako my herci, ktorí sme v predstavení a našich rolách ponorení. Aj preto sú pre nás premiéry také dôležité. S reakciami diváka ďalej pracujeme a predstavenie obrusujeme.
Foto: Archív: Juraj Hrčka
Už šiesty rok si obliekate kostým klauna v Červených nosoch. Je ťažké rozveseliť deti, ktoré sú kvôli rôznym boľačkám v nemocnici?
Každá návšteva nemocnice je pre nás silným zážitkom. Každý klaun preto prechádza náročným školením, aby vedel takéto situácie spracovať. Nie som Juraj Hrčka, ale klaun Hugo Huspenina. O práci klaunov som počul od mojich kolegov, zaujímala ma. Je to pomoc, kde spätná väzba od detí prichádza okamžite. Červený nos pracuje najmä s deťmi, ale máme programy aj pre geriatriu.
Závisí vždy od konkrétnej situácie. Samozrejme, nie každý deň sa zobudím s tým, že by som chcel rozdávať všetku lásku sveta. Potom však príde moment, keď si uvedomím, že sa zbytočne trápim nepodstatnými vecami. Veď čo majú potom hovoriť tie choré deti alebo ich rodičia?
Začínali ste v detskej dramatickej a rozhlasovej družine Slovenského rozhlasu. Kto vás tam priviedol?
Nasmerovala ma tam v ôsmich rokoch stará mama. Bol som jedináčik a hľadala niečo, čo by ma bavilo a kde by som bol v spoločnosti rovnako starých detí. Z jej strany sa možno ťahá aj nejaká umelecká niť, pretože sa za slobodna volala Mistríková.
V rozhlase sme nahrávali hry, učili sa sme sa pracovať so slovom. Odtiaľ som prešiel plynulo na konzervatórium a potom na VŠMU. Napriek tomu, že v detstve som túžil byť smetiarom, vodičom sanitky aj kozmonautom, stal sa zo mňa herec. Už počas štúdia som hosťoval v nitrianskom Divadle Andreja Bagara a po škole som bol pätnásť rokov jeho stálym členom.
Aký bol prechod rodeného Bratislavčana do Nitry?
Nitra je pekné, relatívne veľké mesto so zaujímavou divadelnou scénou. Zvykol som si veľmi rýchlo, navyše toto mesto nie je ďaleko, len hodinu cesty od Bratislavy. Býval som striedavo v obidvoch mestách, Nitra bola mojím umeleckým azylom.
Vyhovuje vám nezávislosť od akejkoľvek stálej divadelnej scény?
Všetko má svoje plusy a mínusy. Môžem si viac vyberať, čo budem robiť, a lepšie si viem naplánovať čas. Na druhej strane byť členom akéhokoľvek fungujúceho divadla je veľmi pekné a pre herca v mnohom prospešné. Ponúka pravidelnú dramaturgiu, istotu, herca posúva. Je ťažké byť nezávislý, ale rovnako ťažké je dostať sa do divadla a vydržať v ňom. Som rád, že som si to vyskúšal a teraz zase spoznávam, aké to je byť na voľnej nohe.
Foto: Archív: Collavino
Vašou prvou divadelnou premiérou na veľkom javisku v Nitre bol Tom Saywer. Spomeniete si na to obdobie?
Bol som druhák a umelecký šéf Divadla Andreja Bagara prišiel na konzervatórium vyberať ľudí do predstavenia. Dostal som hlavnú úlohu v alternácii s Andrejom Bičanom. Hrali tam takmer všetci vtedy o rok mladší spolužiaci – Ľuboš Kostelný, Ivana Kuxová, Zuzka Norisová, Zuzka Marošová, Majo Labuda, Ondrej Kovaľ… Báli sme sa, mali sme trému, ale téma nás veľmi bavila. Celé skúšobné obdobie sme si užívali, dokonca sme tajne prespávali na javisku.
Jack Nicholson tvrdí, že herectvo vás môže priviesť do šialenstva, ak mu to dovolíte. Je to nebezpečné povolanie?
Neporovnával by som sa s Jackom Nicholsonom, ale asi vie, čo hovorí. Dokážem si predstaviť, že je to možné. Pri Nicholsonovej príprave na postavu, ktorou pravdepodobne reálne žije, a v podmienkach, v akých pracuje, je to pravdepodobné. U nás sa síce robí kvalitne, ale veľmi rýchlo. Nie všetky zložky výroby sú americky alebo švédsky profesionálne na sto percent. U nás sa skôr človek zblázni z toho, že veci nefungujú.
Nikdy sa vám nedostala úloha pod kožu tak, že vám skomplikovala život?
Snažím sa nepúšťať si roly úplne na telo, lebo to môže byť sebadeštruktívne. Občas sa to však stane, a ja si to ani neuvedomím. Na rozdiel od mojich blízkych. Týždeň pred premiérou vraj so mnou nie je reč. Herci niekedy začnú texty z predstavení používať aj v reálnom živote. A naopak.
Každú situáciu – či je to šťastná, alebo smutná chvíľa – ako kamerou zaznamenávame do svojej emočnej databanky. Nielen to, ako sa ľudia správajú na svadbe, pohrebe, či na futbalovom zápase, ale aj to, ako to my prežívame. Keď príde podobná situácia na javisku, snažíme sa tú dávnu chvíľu vyvolať zo spomienok, zrekonštruovať. No tak, ja viem, že je to čudné…
Je preto lepšie, keď je partnerom herca tiež herečka?
Je to rozhodne jednoduchšie, ale nie je to zaručený model úspešného vzťahu. Mnohé veci netreba vysvetľovať – skúšky, predstavenia, neskoré príchody, bozky na javisku či pred kamerou. Na druhej strane sa takáto dvojica rozpráva väčšinou len o práci, obidvaja si ju nosia domov, a to môže byť únavné.
Foto: Archív: Braňo Konečný
Ste aj pedagógom na štátnom konzervatóriu. Kedy vás naposledy študenti prekvapili?
Prekvapujú ma stále. Vediem ich od prvého ročníka a dnes sú to dospelí ľudia. Vedia diskutovať, pracovať, majú vlastný názor. Teraz nám končia, idú do sveta. Niektorí na vysoké školy, štúdium v zahraničí, iní do divadiel. Učenie mi trochu supluje moju niekdajšiu túžbu režírovať.
Najviac skúseností odovzdávame študentom z praxe, a, paradoxne, učíme ich aj profesionalite – chodiť načas či základnej slušnosti – pozdraviť kolegu, nepískať, nejesť na javisku, nesedieť na skúške v prvom a v druhom rade…
Na javisku DAB v Nitre ste hrali v predstavení Panikári. Hra je o pochybnostiach dnešných tridsiatnikov. Aké sú vaše paniky?
Sú to najmä tie bežné, herecké. Bojím sa, že nestihnem predstavenie alebo na naň zabudnem, tŕpnem, či mi nevypadne text. To sa mi aj sníva a budím sa spotený. Okrem toho sa bojím hmyzu, najmä chlpatej stonožky a sršňov. Trochu mám tiež paniku, keď mám niekam letieť. Vravím si, že som mohol ísť na dovolenku aj do Senca. A snažím sa vždy pred odchodom urobiť si poriadok vo veciach…
Ďalšia inscenácia z portfólia DAB, v ktorej hráte – Testosterón – má podtitul Čo si myslia muži o ženách. Čo si myslíte o ženách?
No, že ste super. Celkom iná planéta, ale veľmi potrebná. My sme skôr ten Mesiac – menší, chladný, neobývaný. Vy ste iné. Vo všetkom zaujímavé. Vidíte veci inak, rozmýšľate inak a vyžarujete niečo celkom iné ako my muži. To ma fascinuje a priťahuje zároveň.
Fotenie, bytový dizajn, móda – to všetko je vám veľmi blízke. Z fotiek v časopisoch a na sociálnych sieťach na nás pozerá upravený muž, ktorému je očividne móda blízka. Vždy ste si potrpeli na oblečenie?
Byť vhodne oblečený je základná slušnosť voči iným. Najmä keď sa bavíme o divadle a filme, o večerných predstaveniach. Aj oblečením vzdávame úctu hercom a prostrediu. A máte pravdu, baví ma byť kreatívny aj v tomto smere.
Máte čas na fotenie?
Nemám. Takmer každý deň síce mobilom niečo zachytím a dám na instagram, to však nie je fotenie, je to zábavka. Fotím odmalička, začínal som Flexaretom od dedka. Výstavu hercov, ktorých priebežne fotím už dva roky, stále odkladám.
Foto: Archív: MDPOH
Hercov fotíte nielen počas skúšok v divadle, ale aj v rovnakých pózach, aké mali na fotografiách z detstva. Podľa čoho si vyberáte hercov a ich fotky?
Najradšej fotím ľudí, keď o tom nevedia. Vtedy sú najprirodzenejší. Ideálne je, keď herca poznám pracovne, a ešte lepšie, keď aj ľudsky. Hercov požiadam, aby našli nejakú fotku z detstva.
Pátrame, či miesto, kde vznikla fotka, ešte existuje, či sa tam dá dostať a urobiť rovnaký záber. Naposledy som fotil Maroša Slováka a Maroša Kramára. Nebolo to presne to isté miesto ako na fotke, pretože už neexistovalo. Presunuli sme sa o dom – dva ďalej.
Okrem toho, že herci sa tvária tak ako pred rokmi, snažím sa v nich vyvolať spomienku na situáciu, ktorá sa spájala s fotením.
Čo by ste chceli stihnúť?
Rád by som sa dožil divadelného priestoru pre štátne konzervatórium, teším sa na prvákov, s ktorými začnem od septembra pracovať. V hlave mám monodrámu jednej známej knižky a hádam príde nejaká pekná herecká príležitosť, stretneme sa a budeme sa opäť rozprávať.
Juraj Hrčka
Narodil sa 29. mája 1980 v Bratislave. Bol členom detskej rozhlasovej a dramatickej družiny, v roku 2000 maturoval na konzervatóriu, štúdium herectva na VŠMU pod vedením Zuzany Kronerovej a Petra Mankoveckého ukončil v roku 2002. Už počas vysokej školy hosťoval v nitrianskom Divadle Andreja Bagara, ktorého bol pätnásť rokov stálym členom. V Nitre hral, hosťoval a doteraz hosťuje v predstaveniach Sudcove starosti, Ferdo Mravec, Testosterón, Panikári, Cyrano z Bergeracu, Hamlet je mŕtvy – Faust je hladný, Búrlivá jar. Zahral si v televíznych seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade, Normálna rodinka, Ako som prežil, Kriminálka Staré mesto, Dr. Ludský, Mesto tieňov, Zoo, Hotel či Pravá tvár. Na svojom konte má účinkovanie vo filmoch Hon na čarodejnice, Doloroso, Afrodita, Pod vŕbou, O ľuďoch a čarodejníkoch, Z kapsy rozprávkara, Colette, Kvet šťastia, Želary. Naposledy sme ho mohli vidieť vo filme Únos, kde stvárnil postavu Michala Kováča ml. Na javisku MDPOH hrá v hre Ujo Váňa, v júni sa s Jánom Gallovičom predstaví na scéne SND v poetickom pásme režisérky Sone Ferancovej Šmátranie v širočine. V júli účinkuje v Komédii omylov v rámci Letných shakespearovských slávností na Bratislavskom hrade.