Zaplatíme za ekonomický úspech vlastnou existenciou?

Ktorá zo súčasných kríz je najvážnejšia a môže mať existenčný dosah pre ľudstvo?

Zažívame najmä spoločensko-politickú krízu a tou je radikalizácia politického priestoru a spochybňovanie základných demokratických a liberálnych princípov, ktoré sa v minulosti ukázali ako funkčné a dobré. No z existenčného hľadiska treba hovoriť o kríze, ktorá súvisí so životným prostredím a ktorá je dôsledkom nášho ekonomického úspechu. Je to známa klimatická zmena, no ja k tomu pridám ešte niečo, na čo upozorňujem už roky. Dramatický pokles biodiverzity (pestrosť prírody, rozmanitosť živočíšnych alebo rastlinných druhov, pozn. red.). S tým je spojená funkčnosť ekosystémov, od ktorej závisí planetárny ekosystém. Ukazuje sa, že tieto dve veci, klimatická zmena a biodiverzita, o ktorých sa dosiaľ diskutovalo zvlášť, spolu veľmi úzko súvisia a nedá sa riešiť jeden problém na úkor druhého.

V aprílovom európskom prieskume sa ľudí pýtali, aké strany by volili. Až 82 percent by volilo také, ktoré by za prioritu mali ochranu životného prostredia (na Slovensku 75 percent). Na druhom mieste bolo udržateľné poľnohospodárstvo (na Slovensku 87 percent). Na treťom mieste znečistenie ovzdušia a na štvrtom klimatická zmena. Takmer všetci ľudia majú také očakávania. Prečo sa neobjavili v predvolebnej rétorike?

To je dobrá otázka pre politické subjekty. Mnoho strán si myslí, že to vybavia tým, že povedia – chceme riešiť klimatickú zmenu, poľnohospodársku politiku. A mnohým voličom, žiaľ, stačí takéto vyhlásenie. Nie je dostatočný dopyt, aby sa jasne povedalo, čo to vlastne znamená. A keď nie je dopyt, nie je ani servis. Komplexnosť riešenia, dlhodobá vízia chýbajú. Všetci sme za zdravé životné prostredie, kto by bol za nezdravé. Ale problém je v tom, že to ponúkajú akoby všetci a nikto. Nájdu sa však strany, ktoré majú prepracovanejší program týkajúci sa životného prostredia, ktoré majú víziu, a najmä ponúkajú konkrétnych ľudí, ktorí už niečo dosiahli. To by mohlo byť vodidlom pre voliča, ktorého zaujíma životné prostredie.

Ale kedy sa z toho konečne stane prioritná politická téma? Kedy sa spamätáme?

Tieto témy naskakujú často až v momente, keď nám tečie do topánok. Aj keď ja tento termín už prestávam používať, pretože máme často opačný problém, do topánok netečie vôbec. Je sucho. Ľudia nereagujú na tieto problémy v predstihu, keď na ne vedci upozorňujú, ale v momente, keď sa niečo stane. Vtedy sa pýtajú, ako je to možné a čo s tým ideme robiť. Je potrebné sledovať, čo hovoria odborné kruhy a venovať sa ich varovaniam. A nečakať na moment, keď nám natečie do bytu.

Podľa ďalšieho prieskumu 97 percent vedcov si myslí, že sa deje klimatická zmena. Len polovica ľudí však vedcom dôveruje. Generálny riaditeľ Spoločného výskumného centra Vladimír Šucha nedávno na pôde Technickej univerzity vo Zvolene zdôrazňoval, že toto je najväčšia výzva pre vedecké, ale aj európske inštitúcie. Ak nepomôžu ľuďom zorientovať sa v záplave informácií, budú sa čoraz viac obracať na manipulátorov, dezinformátorov, ktorí majú v rukách rýchle a prosté riešenia. Darí sa to meniť?

Myslím si, že to je jeden z kľúčových problémov dnešnej vedy. Ten prevod, po anglicky interface, medzi vedou a politikou a medzi vedou a verejnosťou. V rámci takzvaného vyrovnávania pohľadov a názorov sa vedľa seba v médiách objavujú zástancovia tých 97 percent vedeckej obce, ale aj tých troch percent. Je to nakoniec diskusia jedna k jednej. A aj spoločnosť potom vníma váhu týchto názorov ako jedna k jednej. Ale realita je iná! Je kľúčové, aby médiá dokázali realitu dostatočne popísať. Takže ak sa budeme zhovárať o klimatickej zmene, názory troch percent predstavujú len nejakú okrajovú kuriozitu a nemali by sme im v záujme zvyšovania čítanosti dávať rovnaký priestor. Potom vytvárame falošný dojem, že zohrávajú dôležitú úlohu. Tento problém však súvisí aj so spoločensko-politickou krízou, ktorú som zmienil na začiatku.

Máte na mysli spochybňovanie samotných expertov?

Deje sa to veľmi často a nie náhodou. Ukazuje sa, že mnohí ľudia nemajú čas, chuť a ani záujem hlbšie sa zaujímať o problémy. To znamená, že sú relatívne ľahko zmanipulovateľní. Záleží len na tom, ktoré tvrdenie k nim dorazí ako prvé a bude sa im zdať logické. Nebudú to ďalej študovať. Ľudia, ktorí sa chcú dostať k moci, investujú veľmi veľa do falošných správ a do spochybňovania expertov. Pretože expertné stanoviská im často krížia cestu. V kalných vodách sa loví lepšie ako v priezračných.

Lenže čo s tým?

Vedecká komunita by sa mala voči tomu čo najviac vyhraniť. Ale nemôže sa brániť postojom, že my sme tí jediní, čo vedia, a ostatní sú hlúpi. Ide tu skôr o schopnosť poskytovať fakty v čo najzrozumiteľnejšom jazyku. Aj za cenu určitého zjednodušenia. Toto vede chýba a toto manipulátori dokonale ovládajú.

Deštrukčné sily ťažia najmä zo šírenia dezinformácií o migrantoch. Stále sa nimi straší, no napríklad na najrušnejšej migračnej trase v Stredozemnom mori klesli počty medziročne o 91 percent. Ide o celkovo klesajúci trend?

Na to je ťažké odpovedať. Migrácie nemajú len bezprostredné príčiny, akými sú vojna a prenasledovanie. Tie sú často na konci reťazca príčin.

A čo je na začiatku?

Boj o významné zdroje. Aj keď si to neradi pripúšťame, vo väčšine prípadov je migrácia dôsledkom ekologickej krízy. V oblastiach, kde sa dalo po tisícročia normálne žiť, naraz ľuďom chýba voda, majú zničenú pôdu, nedostatok potravín, nabúranú sociálnu štruktúru. A potom je tu trend, ktorý to všetko ešte zhoršuje – klimatická zmena. Zrazu sa vo veľkých oblastiach našej planéty jednoducho nedá prežiť. Ak sú to navyše oblasti bohaté na iné zdroje, napríklad ropu, vznikajú tam vojnové konflikty alebo sa vyhrocujú nevyjasnené vzťahy medzi národmi, etnickými skupinami. Toto všetko v súčte tlačí na to, že si ľudia hľadajú iný priestor pre život.

Zmení sa to?

Tento tlak bude naďalej existovať. Prirátajte si k tomu nerovnomerné rozdelenie bohatstva. V niektorých častiach sveta sa spoločnosti darí viac, ľudia sú priemerne bohatší. A kým neboli mobily a internet dostupné, tak tá informácia o rozdieloch nebola bežne prítomná. No dnes to ľudia vidia. Keď si spočítajú, že sa u nich žije stále horšie, nemajú čo jesť, nemajú čo piť, strieľajú im deti a niekde inde vidia, že sa tam dobre žije, tak to rozhodnutie zdvihnúť sa a ísť je logické napriek tomu, že primárne ľudia majú tendenciu zostávať tam, kde to poznajú, kde sa narodili.

Ako tomu predísť?

Ak sa nám nepodarí vyriešiť skutočné príčiny, nielen spoločenské a vojenské konflikty, tak musíme počítať s tým, že migrácia bude naďalej existovať. Problémy, ktoré sa uvádzajú, sú skôr zástupné. Nejde v prvom rade o náboženstvo, o moslimov, ale o to, v akých podmienkach ľudia žijú. Treba pomenovať presné príčiny a pokúsiť sa ich riešiť. Myslím si, že do tohto môžeme investovať.

Keď robil Eurostat prieskum o tom, aký veľký je rozdiel medzi predstavami o množstve migrantov a skutočnými počtami, Slovensko „vyhralo“. Hoci migranti u nás tvoria iba 0,06 percenta populácie, ľudia si myslia, že ich je o 1 400 percent viac. Prečo je to tak?

Sme v dobe mediálnej. To, čo zabralo, nebola osobná skúsenosť. Tú na Slovensku nemá nikto. Túto tému však úspešne zneužívajú sily, ktoré sa chcú dostať k moci. Prinášajú obrázky tých najhorších príkladov z iných štátov a k nim doplnia jednoduchú sugestívnu a manipulatívnu otázku: Toto chcete? A to stačí, aby mali ľudia obavy. Myslia si, že vidia niečo, čo je každodenná realita. V skutočnosti sú to len ostrovčeky problémov, ktoré sa roztiahnu, generalizujú a globalizujú. Toto všetko však v ľuďoch vyvoláva oprávnenú a pochopiteľnú obavu. Nedá sa však týmto ľuďom iba povedať, že sú hlúpi, keď sa toho boja. Je to pocit, nedá sa „zakázať“. Faktov je dnes toľko, že sa v nich nedá zorientovať, preto stále výraznejšiu úlohu zohráva emócia. S tou sa pracuje viac ako s faktami. Emócia sa stáva silnejšou ako rácio a práve na to sa politická sféra sústreďuje. Práve preto je v manipulácii a zavádzaní taká úspešná.

Aký vplyv môžu mať deštrukčné sily na ambicióznejšie ciele v oblasti ochrany prírody a boji s klimatickou zmenou?

Obávam sa, že nie veľmi dobrý. Veľká časť ich protieurópskej rétoriky sa týka obmedzovania takzvaných národných záujmov. Tie sú často spojené s hospodárskymi záujmami. A tie sú často v zdanlivom konflikte s opatreniami, ktoré musíme urobiť, ak chceme riešiť klimatické problémy alebo problémy biodiverzity. Logicky bude rásť tlak na to, aby sme boli menej ambiciózni, aby sme postupovali pomalšie a neobmedzovali náš priemysel v porovnaní s čínskym alebo iným. Čo v konečnom dôsledku môže znamenať oslabenie sily Európy ako lídra v tejto oblasti.

Ale proti tomu sa všade v Európe pohli mladí ľudia.

Ide o trend, ktorý prichádza zdola. Deti, študenti začínajú tušiť, do čoho vyrastajú a čo bude ich budúcnosť. Tušia aj to, že keď sa to nezačne riešiť teraz, tak budú mať veľký problém, ktorý sa už možno nebude dať vyriešiť. Keď sa pozriete na nárast populistických síl v západnej Európe, tak je sprevádzaný výrazným nárastom environmentálnych prúdov. A tento nárast je takmer identický. Speje to do spoločenského stretu. Uvidíme, čo preváži.

Medzivládny panel OSN pre biodiverzitu a ekosystémové služby zverejnil začiatkom mája znepokojivú správu, ktorá potvrdzuje, že sme sa ocitli na prahu 6. masového vymierania druhov v dejinách Zeme. Biodiverzitu strácame závratnou rýchlosťou, čoskoro vymrie milión druhov z celkovo ôsmich. A tentoraz to nespôsobil asteroid, sopka, ale človek. Vy ste už pred deviatimi rokmi povedali, že ochrana biodiverzity nie je luxus, ale ekonomicky prínosná činnosť. Platí to aj naopak, vyjde nás strata biodiverzity draho?

Určite. Som o tom presvedčený. Už dnes vidíme, aké obrovské investície musíme dávať do poľnohospodárstva, aby sme suplovali to, čo nám kedysi zabezpečovali v pôde živé organizmy. Nevýhodou tých obyčajných organizmov, ktoré sú všade okolo nás, je to, že ich nevidíme.

Strácame mikroskopické druhy, ktoré sú kľúčové aj pre naše prežitie?

Dosahy na biodiverzitu zvykneme ilustrovať na ikonických druhoch. Ako je panda, tiger, u nás tetrov hlucháň. Ľudia si to aspoň vedia predstaviť – niečo bolo a už nie je. Ale oveľa horšie dosahy sú práve v menej viditeľnej časti prírody. Miznú druhy rastlín, húb a drobných živočíchov, ktoré zabezpečujú vitálne funkcie tohto systému.

Čo konkrétne?

Práve drobné organizmy zabezpečujú, že pôda má svoju štruktúru, je úrodná, dokáže udržať živiny a vodu. Túto ich činnosť nevieme nahradiť. Nedokážeme vyrobiť pôdnu štruktúru. Tá je produktom prítomnosti živých organizmov. Ak tieto zlikvidujeme alebo obmedzíme, tak sa dostaneme do veľkých problémov, ktoré stoja veľa peňazí. Už dnes je to drahé. Na mnohých miestach sa poľnohospodárstvo neuživí bez dotácií. Už nedokážeme produkovať potraviny s dostatočným ekonomickým efektom práve preto, lebo to, čo sme mali v pôde zadarmo, už nefunguje. Musíme platiť stále viac. Tým, že si biodiverzitu naďalej ničíme, zvyšujeme si budúce náklady.

V roku 2001 sa krajiny EÚ dohodli, že do roku 2010 zastavia pokles biodiverzity. Nepodarilo sa to a cieľ sa predĺžil do roku 2020. Je to reálne?

Výskumy nám v niektorých oblastiach ukazujú, že sa situácia nezhoršuje. No v vo väčšine prípadov sa žiaľ naďalej zhoršuje.

Prečo?

Dôvodom je nastavenie celej našej ekonomiky. Spôsob výroby je dominantne lineárny. Surovina – výrobok – odpad. Prírodné systémy, ktoré existujú milióny rokov a prežili všemožné kataklizmy, sú nastavené cyklicky. Ide o moderný trend, ktorý EÚ sleduje a pracuje na prechode z lineárneho systému na cirkulárnu (obehovú) ekonomiku. Nie je to jednoduché, ale zrejme nemáme inú cestu. Veď nemáme alternatívnu planétu. Napriek všetkej technológii, vede, ktorou disponujeme, stále sme súčasťou planetárneho ekosystému a ten sa s krízou nejako vysporiada. A predpokladám, že je záujmom ľudstva urobiť všetko preto, aby sa tento ekosystém s tým nevysporiadal tak, že zlikviduje našu civilizáciu. Musíme skorigovať postup, aby sme mohli na tejto planéte existovať ďalej normálnym spôsobom. O tomto treba premýšľať. Môžeme vytvárať ekonomické hodnoty za tú cenu, že konzumujeme zdroje. Alebo môžeme vytvárať ekonomické hodnoty s tým, že tie zdroje šetríme či dokonca ich obnovujeme, alebo aspoň recyklujeme. Ak sa nám podarí toto druhé, tak sme urobili výrazný krok k tomu, aby sme dokázali dlhodobo existovať.

Raz ste sa vyjadrili, že prírodná rozmanitosť má význam pre poľnohospodárstvo, klimatické zmeny, riešenie povodní, lesníctvo. Už to podľa vás začínajú chápať správcovia krajiny, lesníci a farmári?

Mnohí si to uvedomujú už dávno.

Ale prečo sa podľa toho nesprávajú?

Keď s nimi diskutujete, dostávate rôzne odpovede. Najčastejšou je tá, že ich nepustí ekonomika. Musia robiť veci, ktoré sú dlhodobo negatívne pre životné prostredie, ale to je jediný spôsob, ako prežiť v poľnohospodárskom alebo lesníckom biznise. Druhá odpoveď znie – takto sú nastavené zákony. A ja musím ísť podľa zákona – to je častý argument najmä v lesníckej oblasti. A potom je tu tretí motív, ktorý však nie je priznaný. Súvisí s akousi stavovskou cťou alebo hrdosťou. Ak by som priznal, že treba niečo robiť inak alebo zmeniť, akoby som poprel všetko dobré, čo dosiahli celé generácie lesníkov a poľnohospodárov predo mnou. Musíme sa z tejto pasce dostať.

Ako?

Nejde tu o to, aby sme niekoho obvinili. Musíme si však priznať, že sa mení planéta, menia sa požiadavky spoločnosti a podľa toho musíme prenastaviť celý systém. To neznamená, že ak som niečo poctivo a podľa presvedčenia robil inak, tak som najväčší zločinec. Ak si budeme v diskusii dokazovať, kto je zlý a kto dobrý, tak sa neposunieme dopredu. Ale už vidím prvé lastovičky. Predsa sa niektoré pohľady zbližujú, hľadajú vyústenie, ktoré môže mať nakoniec pozitívne znamienko.

Keď ste boli riaditeľom v rámci Generálneho riaditeľstva Európskej komisie pre životné prostredie, išli ste sa pozrieť do Holandska, kde budujú takzvanú novú prírodu. Čo to znamená?

Asi ako každý, kto prišiel z východu, som prezentoval predstavu, že my máme ešte prírodu a na západe si už všetko zničili. Kolegov z Holandska to iritovalo a povedali mi, aby som sa prišiel pozrieť. Ocitol som sa na mieste, v trojuholníku medzi diaľnicami veľkom tisíce hektárov, kde vzniklo chránené územie, prírodný park. Do značnej miery bol vytvorený človekom. Predtým sa tam snažili pestovať plodiny, no ukázalo sa, že slaná voda cez podzemie presakuje, pôdy neustále zasoľuje až boli stále menej využiteľné. Holanďania sa rozhodli, že to vrátia prírode. A doslova tam vošli s buldozérmi a ďalšími strojmi a začali vyrábať mokraď. Vyrobili vodné plochy, prestali vode brániť, aby mohla na územie prirodzene prenikať.

Ako to dopadlo?

V okamihu, keď vytvoríte vhodný biotop, organizmy ho začnú okamžite využívať. Vzhľadom na to, že Holandsko leží na hlavnej migračnej trase pre vtáky, v krátkej dobe sa tam usídlilo veľké množstvo vzácnych druhov. Dokonca aj raritných. Holanďania vytvorili priestor pre biodiverzitu. A to by mohlo byť heslo – vytvorme či nechajme priestor pre prírodu! Nemusíme jej vrátiť 100 percent územia, ale skúsme jej vytvoriť priestor všade tam, kde sa to dá. Vytvorme priestor aj pre ostatné druhy, ktoré nám potom dodajú množstvo benefitov bez toho, aby sme za to museli platiť.

Je však pravda, že stále máme na Slovensku viac prírody ako krajiny západnej Európy?

Áno. Svojho času som v časopise International Journal of Wilderness (Medzinárodný časopis pre divočinu) publikoval úvodník, ktorý som nazval Filozofia divočiny. Snažil som sa ukázať, že nie je cieľom všade vrátiť úplnú divočinu, napriek tomu, že jej hodnoty sú nesporné. Cieľom nie je zaliezť do jaskyne a nechať prírodu, nech si všade robí, čo chce. Ale môžeme vo všetkých podmienkach, aj na sídlisku v Bratislave, aj v jedľovo-bukovom pralese alebo na poli uplatňovať filozofiu divočiny. Všetci vieme, že existujú prírodné procesy, ktoré nám dodávajú určité služby (napríklad čistý vzduch, čistú vodu, zadržiavanie vody a zabránenie suchu, ochladzovanie prostredia). A všade, či už v Holandsku, v Amazonskom pralese, alebo v Karpatoch, si musíme položiť otázku, či to, čo tam robíme, musí nutne robiť človek, umelo a s dodaním energie. Alebo či rovnaký efekt vieme získať z prírodných procesov. Niektoré veci sa robiť nedajú a musíme ich sanovať, ale do niektorých nemusíme zasahovať. Znie to banálne, ale keď to domyslíme do dôsledkov, na mnohých miestach sa začneme vracať k prírode a veľa vecí začne robiť za nás. Môže to znížiť naše náklady. Len je to sofistikované a vyžaduje si to našu dokonalú znalosť toho, ako prírodné systémy fungujú. Len potom ich vieme využiť.

Koľko to Holanďanov stálo?

Neviem. Ale medzi obyvateľstvom bola široká, i keď nie 100-percentná podpora. Väčšina súhlasila s tým, aby sa na to použila časť ich daní. Na príklade Holandska je vidno, že ľudia si uvedomujú hodnotu vecí až vo chvíli, keď ich strácajú. Preto tam dopyt po kúsku prírody dramaticky narástol a ľudia boli ochotní povedať si – chceme tu mať prírodu. Chceme mať tie vtáky, lebo nás baví ich pozorovať a počúvať. Prídu sem turisti, vybudujeme reštauráciu a vieme biznis točiť na niečom inom. Samo seba to podporuje, spontánne vzniká prvok cirkulárnej ekonomiky.

Ocitlo sa Slovensko na rovnakej ceste? Najprv si všetku prírodu zničíme, aby sme nákladne budovali novú?

Zatiaľ ideme cestou overeného zisku. Vieme, že to takto funguje, rýchlo zarobíme a až potom budeme riešiť dôsledky. Teraz nás nezaujímajú. Proti tomu sa však stavajú prúdy aj v slovenskej spoločnosti, ktoré sa snažia trend brzdiť a upozorniť, že si takto ničíme budúce príležitosti. Je otázne, ktorý z prístupov nakoniec preváži. Snaha o rýchle zbohatnutie je však evidentná. Ak ľudia uprednostnia takéto zbohatnutie pred príležitosťami budúcich generácií, tak sme sebeckí. Chceme sa mať dobre my, teraz, a je nám jedno, že sa tým zmenšujú šance pre ľudí o dve generácie ďalej. Už sa z toho stalo klišé, ale prírodné bohatstvo je najväčší kapitál Slovenska. Akoby sme mali v banke peniaze. A tie môžeme prejesť. Alebo zveľaďovať.

V roku 2007 vyšiel v magazíne Science článok o tom, že európska legislatíva mala pozitívny dosah na ohrozené a vzácne druhy vtákov. Skrýva sa riešenie veľkých výziev v oblasti ochrany prírody a krajiny v spoločnom európskom prístupe?

Nepochybne. Toto sú príklady, ktoré to dokazujú. Vývoj ochrany prírody sa začal veľkými zvieratami. Vtáky, veľké šelmy, medvede, vlky, rysy. Boli prvé, ktoré boli zničené, a ako prvé sa pomaly vracajú. Dokazuje to, že je možné vytvoriť zákony aj efektívnu ochranu do takej miery, že návrat je možný.

Ale čo všetky tie drobné, neviditeľné druhy?

Pri nich sa to horšie meria. A môže sa stať, že množstvo druhov vyhynie skôr, ako ich spoznáme. Platí však, že spoločný postup, ktorý je koordinovaný a ekonomicky podporovaný, môže dospieť ku kladnému výsledku. Do toho však vstupuje globalizácia.

Znevýhodňujú Európsku úniu náklady na ochranu životného prostredia oproti ostatným svetovým hráčom?

Tak sa to často vníma. Lenže Európa je v tomto svetovým lídrom. Nielenže to robí pre seba doma. Je lídrom v presadzovaní environmentálnych požiadaviek na svetovej úrovni. Príkladom je Parížska konferencia. Po zložitých peripetiách a napriek tomu, že podiel Európskej únie na produkcii skleníkových plynov nie je dominantný, naša pozícia tlačí ostatných k tomu, aby sa správali zodpovednejšie. Európa pre to už niečo urobila. Máme spoločenský a stále ešte aj technologický náskok, my sme s tým počítali. Ostatní si to ešte len budú musieť zaplatiť. V okamihu, keď sa to presadí na globálnej úrovni, tak sa naša momentálna nevýhoda stáva výhodou.