Vaše heslo znie – problémy v sebe nesú potenciál. Čo to znamená?
To súvisí so začiatkami nášho ateliéru. Chceli sme pristupovať k architektúre v pozitívnom zmysle. Dennodenne sa človek stýka s rôznymi zákonmi, predpismi, obmedzeniami, až sa niekedy môže stať, že sa stráca priestor pre kreativitu. A to bolo pre nás kľúčové. To heslo pre nás znamená – ak máme nejaké problémy, nemusíme ich vnímať ako prekážky, ale ako príležitosti, vďaka ktorým môžeme prísť na nové kreatívne riešenie.
Naša planéta má veľký problém. Klimatickú zmenu, dramatický pokles pestrosti prírody. Možno aj v tomto vidieť potenciál pre vznik skvelej architektúry?
Samozrejme. Klimatická zmena predstavuje príležitosť. A presne v tom tkvie súčasná úloha architektúry, ktorá nebola nikdy taká dôležitá, ako je dnes. Je potrebné, aby architekti prinášali riešenia týchto výziev. Práve na ne by sa mal sústrediť vývoj stavebníctva nasledujúcich 50 rokov. Zmena klímy súvisí nielen s dopravou, ale aj s priestorovým plánovaním. Mestá sa budú zahusťovať, no je žiaduce, aby sa to dialo tak, aby sa neznižovala kvalita života v mestách.
VIDEO: Problémy znamenajú príležitosti. Architekt Andreas Marth vysvetľuje hlavný slogan ich štúdia. A tiež hovorí, že aj v klimatickej zmene by mali architekti vidieť príležitosti.
Ako sa chcete s týmito výzvami vyrovnať?
Momentálne sa snažíme čo najviac znižovať používanie fosílnych palív v energetike budov. V súčasnosti sa deje to, že budovy sa mimoriadne zatepľujú. Používa sa hrubá izolácia, no stále sa míňa veľa energie.
V čom je problém?
V niektorých zateplených budovách sa po 20 rokoch už nedá normálne fungovať. Pretože sa prehrievajú. Niektoré sa musia dokonca strhnúť. Je však dôležité vytvárať také budovy, ktoré sa udržia dlhodobo. A to môžeme dosiahnuť jedine používaním kvalitných materiálov, ktoré budeme dobre navrhovať a obmedzíme technológie (napríklad klimatizáciu, pozn. red.).
Prečo?
Pretože je vhodnejšie stavať budovy s masívnymi stenami, ako sa to robilo v minulosti. V lete v nich nie je tak horúco. Nemusíme žiť ako pred 100 rokmi, keď boli na domoch malé okná. Skôr mi ide o to, aby sme používali čo najmenej technológií. Pretože tie sa môžu pokaziť. Je dôležité realizovať rozumnú výstavbu. Ako sa to robilo kedysi. Dodnes stoja staré domy, ktoré sa v lete neprehrievali, v zime v nich bolo teplo. Naznačujú nám ten správny spôsob výstavby, ktorý chceme aj my v našom štúdiu využívať, a ktorý nám zabezpečí dlhodobú udržateľnosť.
Mení klimatická kríza spôsob, akým architekti myslia?
Skôr to vnímam tak, že architekti musia zmeniť svoj prístup k určitým otázkam. Musia využívať iné kategórie premýšľania o architektúre. Či už je to spomínaná tepelná izolácia. Musia vedieť vytvoriť efektívnejšie spôsoby vykurovania budov. Ale sú tu aj ďalšie faktory, ktorých význam narástol. Odkiaľ sú suroviny, ktoré sa na danej stavbe používajú? Ako sa narába s odpadom? Recykluje sa alebo sa znova použije? A čo s dažďovou vodou, ochranou pred slnkom? K všetkým týmto témam musia architekti zrazu pristupovať úplne inak ako kedysi.
VIDEO: Mení klimatická kríza spôsob uvažovania? Skôr sa mení spôsob, akým architekti pristupujú k riešeniam.
AllesWirdGut. Všetko bude dobré. Tak znie názov vášho štúdia. Dokáže architektúra urobiť ľudí šťastnejšími, optimistickejšími?
Musí! (smeje sa)
Ako?
Akékoľvek zadanie dostaneme, vždy je naším cieľom, aby bol konečný stav lepší ako na začiatku. Či už ide o novú budovu alebo o obnovu existujúcej stavby. Vždy nám ide o to, aby sa stav zlepšil. A tak vznikol aj náš názov. Chceli sme k architektúre pristupovať pozitívne a usilovali sme sa, aby aj ľudia vnímali architektúru pozitívne. Veľa ľudí si však myslí, že architektúra je niečo, čo si môžu dovoliť iba spoločenské elity, ktoré majú veľa peňazí.
A nie je to tak?
Nie je to pravda! Architektúra by mala všade predstavovať kvalitu a podporiť dobrý pocit ľudí. Nie je to luxus, ale právo každého človeka.
VIDEO: Dokáže architektúra priniesť ľuďom šťastie? V architektonickom štúdiu AllesWirdGut sa snažia pristupovať k architektúre predovšetkým pozitívne.
V ktorých projektoch ste v tom uspeli?
Často sa tým zaoberáme v projektoch výstavby sociálnych bytov. Pri nich často čelíme výzve, že na začiatku nepoznáme ľudí, ktorí tam budú žiť. Čiže musíme vymyslieť niečo pre fiktívnych obyvateľov. V roku 2008 sme realizovali projekt Herzberg. Mala to byť bytovka, ktorá mala priniesť na trh byty pre klasické rodiny – otec, mama a dve deti. Lenže nám sa to nepáčilo. Povedali sme si, že prinesieme presný opak klasickej rodiny. Pretože tá už dávno neodzrkadľuje dnešnú spoločnosť. Máme veľa rozvedených rodín, samoživiteľov, detí v detských domov a podobne. A tak sme postavili bytovku, kde je 120 bytov, ktoré predstavujú ponuku pre rôznorodé rodiny. Sú to byty, aké nikde inde v meste nenájdete.
Foto: Archív štúdia AllesWirdGut
Ale umiestnili ste tam aj bežné byty?
Nájde sa tam aj zopár bytov pre klasické rodiny. No zmenili sme napríklad účel jedného veľkého bytu so strešnou terasou, ktorý bol pôvodne určený pre veľkú rodinu. Povedali sme si – čo keby tam býval jeden človek, ktorý je v ťažkej životnej situácii a momentálne sa mu nedarí. A aby nezostal sám, tak sme z toho bytu urobili zároveň miesto pre stretnutia, kde sa môžu schádzať ostatní ľudia a môžu vznikať nové rodiny. Tiež sme vnútri tohto domu vytvorili aj akési spoločenstvo, kde môžu bývať deti z rôznych nepriaznivých rodinných pomerov. Nachádza sa to uprostred celého bytového komplexu, deti sa môžu hrať na dvore, stretávajú sa s ďalšími rovesníkmi. Už počas projektovania sme zaznamenali veľký dopyt po takomto riešení, až sme napokon bytovku doplnili o ďalšie podobné spoločenstvo. Projekt Herzberg funguje vo Viedni už nejaký čas a je veľmi úspešný.
VIDEO: O projekte Herzberg: Miesto projektu bytovky pre klasické rodiny navrhli bytovku pre širokú škálu netradičných rodín.
Vždy začínate analýzou okolia. Momentálne pracujete na projekte GUTHAUS v Bratislave. Čo ste zistili o tomto prostredí?
Všimli sme si, že podstatná časť tejto oblasti je akoby zaprataná. Chceli sme do nej vniesť viac otvoreného priestoru. Keď sme do projektu vstupovali, už bolo pripravené stavebné povolenie, ktoré malo určité parametre. A otázka znela, či začneme od nuly a postavíme niečo úplne nové, alebo sa prispôsobíme. Rozhodli sme sa pre druhú možnosť, čo je netypické. Investor Corwin mal však naozaj veľmi dobrý prístup. Spolupracujeme napríklad s inžinierskou spoločnosťou transsolar, ktorá nám pomôže riešiť klímu v budove. A pracujeme tiež s krajinnými architektmi Man Made Land z Berlína, ktorí nám pomáhajú vytvoriť nový priestor. Ako som už naznačil, v celom projekte sa snažíme využívať čo najmenej technológií. Volíme radšej tradičné a kvalitné postupy. Veľmi sa mi páčilo aj to, že investor mal záujem o sociálnu udržateľnosť projektu.
Čo to znamená?
Je to niečo, čo je Viedni celkom bežné a sme radi, že to môžeme realizovať aj v Bratislave. Spravili sme akési spoločenstvo pre ľudí, aby sa naozaj cítili ako doma. Napríklad hore na streche vzniká verejná záhrada. Ľudia sa môžu stretávať aj vnútri v samotnom dome, kde sme vytvorili ďalší spoločný priestor otvorený pre všetkých, ktorý je navyše prepojený s terasou. Plánujeme tiež rôzne detské ihriská a ďalšie spoločné priestory.
VIDEO: O projekte GUTHAUS: Architekt Andreas Marth opisuje, ako pristupovali k projektu GUTHAUS v Bratislave.
Zaujalo ma, že ste do projektu zahrnuli množstvo riešení pre cyklistov. Pokúsite sa zmeniť návyky obyvateľov, aby cestovali čo najmenej autom?
Určite. My však môžeme len niečo navrhnúť. Či to bude úspešné, závisí iba od toho, či mesto ponúkne alternatívy. Mám na mysli najmä kvalitnú mestskú hromadnú dopravu a cyklistické chodníky. A to je skôr otázka komunálna alebo politická. Ide o tému, ktorou by sme sa mali zaoberať. Keď som prišiel do Viedne pred 20 rokmi, takmer vôbec sa v meste nedalo jazdiť na bicykli. Bolo to niečo podobné ako dnes v Bratislave. Za posledných desať rokov sa však cyklistická infraštruktúra vo Viedni výrazne zlepšila, šoféri to už nemajú jednoduché s parkovaním. Je dôležité poskytnúť ľuďom alternatívy osobnej dopravy. To, či sa zameriame na bicykle alebo hromadnú dopravu, závisí od topografie mesta. Ale myslím si, že ak sa zníži počet áut, zvýši sa aj kvalita verejného priestoru pre ľudí.
Mnohé nemecké mestá majú problémy so školami. Potrebujú nové stavby, ale nemajú ich kde umiestniť. Na Slovensku je podobný problém so škôlkami. Aj tomuto ste sa venovali. Ako ste to vyriešili?
V Linzi sme školu zahrnuli do projektu výškovej budovy. Nachádza sa na horných dvoch poschodiach. Takýto projekt je však potrebné veľmi dobre premyslieť. Aby hluk neobťažoval ľudí, ktorí majú byty pod školou.
Vlani ste pracovali na koncepte mobilného domu. Čím bola táto skúsenosť pre vás výnimočná?
Nuž toto bol unikátny projekt. Už samotný investor, pre ktorého sme to realizovali , bol veľmi nezvyčajný človek. Predtým sme mu navrhovali súkromný dom s wellnessom. Potom sme preňho vytvorili hotel. Napokon sa rozhodol, že chce odísť zo svojej firmy a chce podniknúť cestu okolo sveta. Chcel si kúpiť dodávku, ale na trhu nevedel nájsť nič, čo by mu vyhovovalo. Alebo čo by sa mu páčilo. A tak si kúpil iba kabínu s podvozkom a nás požiadal, aby sme mu pomohli so zvyškom. Každý kubický centimeter priestoru sme maximálne využili. Či už na bývanie, jedenie, spanie, toaletu alebo na spracovanie, čistenie a uskladnenie vody, uskladnenie batérií.
Bol to projekt šetrný k životnému prostrediu?
Auto jazdilo na naftu. Inak však bol tento mobilný dom celkom autonómny. Na strechu sme umiestnili fotovoltaické panely. Slnečná energia zabezpečovala kúrenie. Dva týždne vydržal tento dom bez pripojenia na vodu. Investor s ním chcel cestovať až na Aljašku, dokonca až k ľadovcom, preto bol tento projekt z technického hľadiska mimoriadne náročný, aby to všetko vydržalo a dobre izolovalo. Bol to naozaj nevšedný zábavný projekt s prekvapujúcim vyvrcholením. Keď sa majiteľ vrátil z ciest späť do Európy, tak svoje auto predal. A to dokonca za viac peňazí, ako doň investoval. Také niečo sa podarí len málokedy.
Keď slovenskí architekti Tomáš Žáček, Igor Žáček a Soňa Pohlová predstavili projekt mobilného domu Ecocapsule, dostali tisíce e-mailov z celého sveta. Písalo im dokonca viacero dôchodcov, že toto je ich sen. Ide naozaj o trend – žiť v mobilnom dome?
Určite to tak nie je v Rakúsku, Rakúšania sú skôr sedavé typy. Ale máme nejaký dopyt v Nemecku. Myslím si, že ak by sme náš projekt mobilného bývania prezentovali v Amerike, tak by sme mali oveľa viac zákaziek. Tam je bežnejšie, že ľudia cestujú alebo dochádzajú za prácou. Ale aj tak by som nepovedal, že ide o trend. Je pravda, že ak človek chce stavať dom, potrebuje nejakú infraštruktúru, čo je spojené s rôznymi nákladmi, ale nemyslím si, že mobilné domy sa budú v blízkej budúcnosti výrazne rozširovať. I keď ich veľkou výhodou je to, že môžete zostať tam, kde sa vám to páči.
Zaujímavým projektom bol aj LUX v Luxemburgu. Ako to pokračuje?
V blízkosti je stará opustená oceliareň. Dnes sa počíta s tým, že tam nasledujúcich 20 rokov budú vyrastať nové priestory, kancelárie. Našou úlohou bolo túto plochu zastavať. Rozhodli sme sa, že to neurobíme naraz, ale postupne, po kusoch. Ak jednoducho vznikne potreba niečo postaviť, tak sa to postaví. A týmto postupným pridávaním zohľadňujeme históriu tejto lokality, rešpektujeme vývoj daného miesta, na ktorom aj predtým vznikali objekty postupne a nie naraz. Dnes tam teda existujú rôzne „polia“. Niektoré sú nové, ostávajú tam staré a celé sa to zaujímavo dopĺňa. Oceliareň je tam dodnes. Aj keď je to už iba technická ruina, stále tam zostáva a dodáva celému miestu osobitú atmosféru.
Foto: Archív štúdia AllesWirdGut
Je pravda, že ste v projekte zámerne využili aj takzvané pionierske dreviny, teda také, ktoré prirodzene obsadzujú a prerastajú takéto spustnuté a opustené priemyselné areály a zvyčajne predstavujú starosť než radosť pre investora?
Áno, inšpirovali sme sa nimi a do projektu sme napríklad doplnili brezy.
Tak sa nakoniec vraciame k vašej hlavnej myšlienke. Problémy v sebe nesú potenciál. Čo treba urobiť, aby sme v našich mestách videli viac príležitostí ako problémov?
Je kľúčové, aby sme sa na všetky oblasti pozerali integrujúcim spôsobom. To znamená, aby sme premýšľali viac o celku ako o jednotlivostiach. Myslím si, že máme veľa odborníkov a expertov, ale málo z nich uvažuje o riešeniach tak, aby boli prospešné pre celok. A teda aj k problémom by sme mali pristupovať ako k celkom, nemali by sme hľadať iba čiastkové riešenia. Lenže dnes máme málo príležitostí na experimentovanie, na pokusy.
Ale čo ak to nevyjde?
Dnes sa čoraz viac vyžaduje istota. Ale ja si myslím, že treba stále skúšať, čo bude fungovať a čo nie. Toto nám prináša kreativitu. Som napríklad za to, aby sa zahusťovali mestá, no nie vidiek. Mimomestské časti by sa mali ochraňovať. Osídľovanie by sa malo odohrávať v rámci mesta, nemalo by sa rozširovať do otvorených plôch. Tie by sme si mali chrániť. To všetko sa dá zabezpečiť rozumným projektovaním a rozumnou architektúrou.
Andreas Marth (1969)
architekt
- V rokoch 1989 až 1998 študoval architektúru na Technickej univerzite vo Viedni.
- V nasledujúcom desaťročí pôsobil vo viacerých architektonických štúdiách v Rakúsku, Nemecku a Holandsku.
- V roku 1999 spoluzakladajú Andreas Marth a Herwig Spiegl, Friedrich Passler, Christian Waldner a Ingrid Hora architektonické štúdio AllesWirdGut.
- Ich štúdio získalo prestížnu Rakúsku cenu za udržateľnú architektúru, tiež Luxemburskú cenu za architektúru.