Radikálna, progresívna a nevypočutá. Mládež

, 25.06.2019 06:00
Tina Gažovičová
Tina Gažovičová. Autor: ,

Krajiny ako Švajčiarsko či Rakúsko investujú veľa peňazí do práce s mládežou. Nejde pritom len o školy, školské kluby či centrá umenia a voľného času. Investujú napríklad do terénnych pracovníkov, ktorí sa s mladými stretávajú v parkoch, na ulici, v podnikoch, aby im pomohli zorientovať sa v neistom svete a v búrlivom životnom období. Lenže ako to urobiť? Odpovede sme hľadali na Medzinárodnej letnej škole pre pedagógov a ľudí pracujúcich s mládežou, ktorá sa skončila v piatok 21. júna v Ružomberku. Organizátorom bol REACH - Výskumný a vzdelávací inštitút v Bratislave. Na podujatí sme vyspovedali sociologičku Tinu Gažovičovú.

Riaditeľ európskej siete združujúcej organizácie, ktoré pracujú s mládežou (POYWE), Marc Boes povedal, že krajinám sa oplatia vysoké investície do mladých. Prečo?

Práca s mládežou je dôležitá vo viacerých ohľadoch. Štát pracuje s deťmi a mladými ľuďmi už len tým, že je zabezpečená povinná školská dochádzka. Ale tá sa venuje najmä vzdelávaniu, odovzdávaniu vedomostí. Obzvlášť na Slovensku sa venuje málo pozornosti výchove, nevytvára sa dostatočný priestor pre vlastnú tvorivosť mladých, na ich vlastnú realizáciu.

Ako to myslíte?

Práca s mládežou by mala ponúkať bezpečný priestor pre ich kreatívne aktivity. Pracovníci s mládežou by mali byť ľudia, ktorí si s nimi vedia vybudovať vzťah. Dokážu byť pre nich vzorom a zároveň vedia deti podchytiť v citlivom období, či už je to puberta, obdobie tesne po skončení školskej dochádzky alebo keď si prvýkrát v živote hľadajú prácu. Ide o náročné životné situácie a nie každý má podporu v rodine. Nie každý si nechá poradiť od svojich rodičov. Práca s mládežou môže byť efektívnym spôsobom prevencie voči spoločenským problémom.

Lenže nerobia toto už centrá voľného času, základné umelecké školy či podaktorí učitelia mimo vyučovacích hodín?

V skutočnosti je podobného priestoru veľmi málo. A to nie je chyba učiteľov. Učitelia sa môžu snažiť najlepšie, ako vedia, ale po prvé – majú predpísané učivo, ktoré musia odovzdať. A po druhé – školy im často neposkytujú dostatok priestoru na neformálne rozvíjanie koníčkov a záujmov mladých ľudí. Okrem toho škola trvá iba časť dňa. Školské kluby, kedysi nazývané školské družiny, navštevujú skôr mladšie deti. Nie však stredoškoláci alebo deti, ktoré končia na základnej škole a práve prechádzajú do puberty. Tí väčšinou školu hneď po vyučovaní opustia.

Ale aj niektoré staršie deti majú organizovaný poobedňajší čas, navštevujú hodiny gitary, kreslenia…

Nie každý však má možnosť či záujem navštevovať organizované krúžky. Sú to spoplatnené služby a rodiny v sociálnej núdzi si ich nemôžu dovoliť. Ako alternatívu v západných krajinách ponúkajú bezplatné mládežnícke kluby alebo komunitné centrá pre mládež. Alebo majú aj terénnych pracovníkov.

Ako to funguje?

Navštevujú mládež v parkoch, kde sa bežne stretávajú a priamo na mieste im ponúkajú aktivity na rozvoj, ďalšie neformálne vzdelávanie, zmysluplné aktivity a podobne. Od istého veku sa mladí ľudia chcú stretávať medzi sebou. Nejaký priestor si na to vždy nájdu. Otázne je, aký bezpečný je ten priestor a aké bezpečné sú aktivity, ktoré tam robia.

Ako túto úlohu plnia mládežnícke centrá? Ponúkajú slobodu alebo pravidlá?

Do istej miery ponúkajú mladým slobodu. Môžu si tam púšťať hudbu, akú chcú. Tancovať, ako chcú. Ale zároveň ide o bezpečný sociálny priestor, v ktorom ich vedia skúsení sociálni pracovníci viesť v tom, ako spolu komunikovať, ako predchádzať šikanovaniu.

Zaujímajú sa mladí o politiku?

Časť mladých ľudí sa zaujíma o spoločenské a politické témy. Ale neraz nemajú po ruke dospelých, ktorí by ich vedeli viesť. Ktorí by boli ochotní vysvetľovať im rôzne spoločenské javy, pýtať sa ich a smerovať ich k tomu, aby dokázali sformulovať vlastný názor.

Ale čo škola?

V školách na to, žiaľ, nie je dostatok priestoru. Ten chýba aj v mnohých rodinách. Alebo rodičia nemajú o tieto témy záujem. Ak chceme, aby sa mladí ľudia zaujímali o politiku a zároveň nenaleteli extrémistom a nezačali veriť populistickým vyjadreniam, je oveľa lepšie investovať do mládežníckych klubov, ktoré vedú skúsení pracovníci, než do hodín dejepisu navyše. Práca s mládežou predstavuje prevenciu voči násilnému extrémizmu.

Je dnešná mládež radikálnejšia, náchylnejšia pridať sa k extrémizmu?

Neviem, či je radikálnejšia. Do istej miery je prirodzené, že mladí ľudia sú radikálni. Mnohé spoločenské zmeny v posledných desaťročiach priviedli študentské hnutia, tie boli motorom zmien. Radikálne postoje v istej miere a v istej podobe môžu byť užitočné. Najdôležitejšie je však to, aby neprešli do násilného radikalizmu. Mladí ľudia majú často pocit, že tento svet nie je dostatočne dobrý. Nefunguje podľa ich predstáv. Dospelí podľa nich žijú nudné životy a o mladých sa nikto nestará. Je evolučne prirodzené, že mladí ľudia prichádzajú s novými riešeniami. Ak mladých trápi vysoká nezamestnanosť, treba sa ich pýtať, čo by oni mohli zmeniť. Nech organizujú občianske podujatia, nech si zakladajú občianske združenia. No v prvom rade ich treba učiť, že tou cestou nie je násilie. A niekedy im treba vysvetľovať, že svet nie je čiernobiely.

Ako by ste teda diskutovali s mladými voličmi Kotlebu?

Kotlebova popularita narástla, keď sa začal vyjadrovať k Rómom na Slovensku. Neriešenie problémov segregovaných rómskych osád je závažným problémom tohto štátu a je hanba, že za 30 rokov to politici nedokázali vyriešiť. V tom sa s jeho voličmi asi zhodnem. Otázka však znie, aké sú tie reálne riešenia? Ľudia si napríklad nechajú nahovoriť, že problémy vyriešia hliadky, ktoré však majú za cieľ Rómov iba zastrašiť. Musia si uvedomiť, že s Rómami, aj s tými v osadách, potrebujeme spolupracovať. Potrebujeme spoločnosť nastaviť tak, aby si každý vedel nájsť prácu, Róm či Neróm. To je riešenie. Nie budovanie múrov a hliadky. Mladých ľudí, ktorých označujeme za radikálnych, treba viesť k tomu, aby svoj hnev a energiu nasmerovali konštruktívnym spôsobom. Problémom je, keď sa kopí ich frustrácia a pocit, že ich nikto nepočúva.

Naznačili ste, že radikalizmus môže priniesť aj pozitívnu zmenu. Mali ste na mysli environmentálne hnutie mladých, ktoré rezonuje v mestách?

Presne tak. Gretu Thunbergovú by tiež mnohí označili za radikálnu. A ona je svojím spôsobom radikálna v názoroch. Hovorí, že pre civilizáciu je život s takou veľkou ekologickou stopou, spotrebou a produkciou odpadu neudržateľný. A to je niečo, na čom sa zhodne väčšina súčasných vedcov. Akurát to má inú silu, keď to povie mladé dievča, ktoré dokáže motivovať tisíce mladých ľudí po celej Európe. V niečom je to radikálne, ale aj užitočné.

Sociologička Oľga Gyárfášová použila počas prednášky na začiatku letnej školy zaujímavý výraz – našizmus. Čo to znamená?

Použila to ako voľný preklad odborného výrazu nativizmus, s ktorým prišiel holandský politológ Cas Mudde. Ide o idealizovanú predstavu, že na určitom území by mal žiť jedine homogénny národ, kde všetci zdieľajú rovnaký jazyk, majú rovnakú farbu pleti a tradície. To „naše“ sa považuje za lepšie, ako keby sa to malo miešať s inými vplyvmi. Táto predstava je však iluzórna.

Prečo?

Ani územie Slovenska nebolo nikdy národne homogénne. Vždy tu prebiehala migrácia. Skupiny prichádzali, odchádzali, miešali sa. Ľudia, ktorí sa dnes považujú za čistých Slovákov, by si mali spätne pozrieť svoj rodokmeň. Pravdepodobne tam nájdu maďarské korene, rumunské, nemecké, všelijaké.

Vráťme sa ešte k Marcovi Boesovi. Spomínal, že Rakúsko aj Švajčiarsko majú síce veľmi vysoké investície do práce s mládežou, no nakoniec tieto spoločnosti ušetria. Naozaj sa to môže odraziť aj v tom, že v mestách bude potrebných menej policajtov, ako tvrdil?

Môže to tak byť, aj keď presné čísla zo zahraničia nepoznám. No môžeme to prirovnať k prevencii v zdravotníctve. Odborníci upozorňujú, že je lepšie investovať do pravidelných preventívnych prehliadok, než neskôr hasiť dlhodobo neriešený zdravotný problém. To isté platí aj pre spoločnosť. Je výhodnejšie, sociálne aj ekonomicky, predchádzať spoločenským problémom, než potom hasiť problém. V prípade extrémizmu to znamená – radšej pracovať s mladými ľuďmi, dať im zmysluplnú alternatívu pre trávenie času a zmysluplne ich viesť pri budovaní svetonázoru, než riešiť extrémistické násilné skupiny, ktoré útočia na spoluobčanov, ktoré ničia majetok, v ktorých sa môže rozmáhať alkohol, drogy a kde vznikajú ďalšie problémy.

Ako je na tom práca s mládežou na Slovensku v porovnaní s inými krajinami?

U nás je veľmi nízke alebo takmer neexistujúce dlhodobé financovanie neštruktúrovanej práce s mládežou. Na Slovensku sa financujú školské aktivity, krúžky, školské kluby, ale tá terénna sociálna práca chýba. Nízkoprahových komunitných centier je stále veľmi málo. Väčšinou ich prevádzkujú neziskové organizácie bez dlhodobého a stabilného financovania. Existujú výnimky, ale celoplošne je takýchto služieb veľmi málo. A nie je zaužívané, žeby ich štát či samosprávy stabilne financovali.

V západnej Európe ich prioritne financuje štát?

V západných krajinách sa stretávame oveľa častejšie s tým, že štát alebo samosprávy financujú či už mládežnícke kluby alebo aj terénnych pracovníkov s mládežou, volajú to youth work alebo po nemecky Jugendarbeit.

Koho oslovujú?

Cieľom by mala byť ponuka pre všetkých mládežníkov. Niektoré špecifické skupiny si vyžadujú konkrétny prístup. To spomínal aj pán Boes, keď hovoril o mládežníckej skupine pre mladé moslimky. Musí to byť čisto ženská skupina, lebo do zmiešanej by dievčatá z konzervatív­nejších rodín nepustili. Pre štáty západnej Európy je dôležité integrovať aj tieto skupiny. Podchytiť ich v citlivom veku, dávať im príležitosť na realizáciu. Ďalšiu špecifickú skupinu predstavujú rôzne subkultúry. Napríklad športoví fanúšikovia.

Už sa o to niekto pokúša aj na Slovensku?

V Bratislave sa rozbieha terénna sociálna práca, ktorá je zameraná práve na mladých futbalových fanúšikov. Pretože práve v kruhu radikálnych futbalových fanúšikov často vznikajú aj extrémne pravicové subkultúry. Je užitočné, ak ich sociálni pracovníci vedia podchytiť.

Autor: Andrej Barát, Pravda

Ako to robia?

Je kľúčové nadviazať dôverný vzťah, ktorý má však zároveň profesionálne pravidlá. Každý sociálny pracovník by mal vedieť, čo robiť, keď sa stretne u týchto mladých ľudí s nezákonným správaním. Zároveň by im mal vedieť dať podporu v zložitých situáciách.

Napríklad?

Keď niekoho vyhodia zo školy. To môže byť krízová situácia. Často sa to stane ľuďom, ktorí nemajú dobré domáce zázemie. Rodičia im nevedia pomôcť. Ak sa však objaví sociálny pracovník, ku ktorému má mladý človek dôveru, vie mu pomôcť. Dokáže ho motivovať, aby sa nevzdal, aby si našiel inú školu alebo aby šiel pracovať a neskĺzol do ešte väčších problémov. Alebo ak napríklad mladý človek urobí trestný čin, za ktorý bude odsúdený, ale dostane podmienku, je prospešné, ak ho bude ďalej viesť profesionál.

Toto na letnej škole v Ružomberku rezonovalo. Že pri práci s mladými ľuďmi nejde iba o to, dať im druhú šancu. Ale aj tretiu, štvrtú, desiatu. Je to tak?

Ak nás niekto sklame v bežnom medziľudskom vzťahu, môžeme si povedať, že danému človeku už nebudeme dôverovať. Ale v tomto je odlišný prístup profesionála. Nemal by to vnímať ako osobnú zradu, ale mal by vedieť zakaždým poskytnúť profesionálnu po­moc.

Ale ako sa to dá zvládnuť?

Možnosti, ako to nastaviť, sú rôzne. Existujú mládežnícke kluby s pravidlom, že neberú niekoho, kto mal skúsenosti s drogami. Je to preto, aby ochránili svojich návštevníkov pred drogami. Ale je dôležité, aby štát zabezpečoval sociálne služby aj pre ľudí, ktorí skúsenosť s drogami mali či sú dokonca závislí. Aj oni potrebujú pomoc. Môžu to byť odlišné inštitúcie, s odlišnými pracovníkmi. Nemá zmysel, keď spoločnosť nad niekým zlomí palicu a povie si, tomuto už nepomôžeme. Tento človek tu bude naďalej žiť, a keď sa budú jeho starosti prehlbovať, bude čoraz viac problémov spôsobovať svojmu okoliu. Môže prejsť ku kriminálnej činnosti alebo sa ocitne na ulici bez domova. A ďalšie problematické javy sa začnú nabaľovať.

Koho ste pozvali na medzinárodnú letnú školu?

Mali sme tu zastúpenie zo šiestich krajín, Slovensko, Česko, Poľsko, Maďarsko, Bulharsko a Nemecko. Projekt je financovaný prevažne zo zdrojov Európskej únie, no prispeli aj Nórske fondy a Visegrádsky fond.

Ako sa vlastne učia ľudia, ktorí učia?

Program tvorili najmä praktické semináre, ktoré boli zamerané na to, ako sa dá s mládežou pracovať v rôznych situáciách. Lektor z Bulharska Petar Kanchev predstavil napríklad program Cyberscout pre deti vo veku 11 až 15 rokov. Týka sa bezpečnosti na internete. Zaučí žiakov za ambasádorov, ktorí budú riešiť túto tému na vlastných školách. Lektor Andrej Návojský zo Slovenska zas pripravil metodiky pre školy na základe knihy Romantické násilie, ktorú napísal bývalý neonacista Christian Picciolini. Pripravil cvičenia na uvedomenie si vlastnej identity, ako aj scitlivovacie aktivity, ktoré riešia prístup k ľuďom s inou identitou.

Niektoré semináre bolo naozaj zábavné sledovať, bolo v nich dosť pohybu. Ľudia sa naťahovali o stoličky, spoločnými silami sa presúvali po úzkych priestoroch. Aký to malo hlbší zmysel?

Je to učenie zábavnou formou. Mladých ľudí treba zaujať. Aj v školskom prostredí treba žiakov zaujať, čím viac ich niečo baví, tým lepšie sa budú učiť. O to dôležitejšie je to však v neformálnom vzdelávaní, mimo školy. Ak to mladých nebude baviť, tak nabudúce neprídu. Aktivity treba nastaviť tak, aby sa hravou a zábavnou formou prebrali aj ťažšie témy. Napríklad aj politické. Ďalšími lektormi boli napríklad Marie Jäger a Malte Andresen z nemeckej organizácie cultures interactive, ktorá už niekoľko rokov sprostredkúva občianske vzdelávanie cez rôzne kultúry ako napríklad grafiti, breakdance či rap.

Darí sa im zorientovať zmätených mladých ľudí?

Marc Boes má vyše 20 rokov praxe. Preňho bolo pozitívnym signálom to, keď mu viacerí mladí povedali, že aj oni by chceli byť pracovníkmi s mládežou. Nie všetci sa napokon stali. No bol to znak toho, že sa stal pre nich vzorom. Pri práci s mládežou sa nemusia výsledky ukázať hneď. Ale asi každý človek z praxe má príklady, keď dokázal mladých skutočne povzbudiť pred písomkou, upokojiť po hádke s rodičmi alebo im dal kvalitný priestor, ako stráviť poobedie inak, než vysedávaním v krčme. To sú drobné, ale kľúčové výsledky ich práce.

Povedali ste, že na Slovensku je podcenená akákoľvek sociálna práca, naprieč všetkými oblasťami. Týka sa to teda nielen mladých?

Ide o všetky vekové skupiny. Je málo materských alebo rodinných centier, kam by mohli prísť ženy a muži na rodičovskej. Nie sú jasle, je málo škôlok. Týka sa to aj odborného personálu na školách, ako napríklad školskí psychológovia. Potom sú podfinancované a poddimenzované úrady práce, ktoré by mali ľuďom pomôcť hľadať si prácu. V každom životnom období ľudia potrebujú pomoc a nie každý ju nájde vo svojej rodine alebo medzi najbližšími. Zároveň odborníci neraz vedia tú pomoc poskytnúť lepšie. Mali by mať prehľad aj určitý odborný odstup, aby sa dokázali zamerať na praktické riešenia. Všetky tieto služby sú na Slovensku veľmi podceňované.

Súvisí však tento deficit nejako s radikalizáciou?

Veľa sociálnych problémov, ktoré na Slovensku máme, a ktoré sa týkajú radikalizácie, nezamestnanosti, zlých vzťahov medzi rôznymi skupinami obyvateľstva, napríklad medzi etnickou majoritou a minoritami a mnohé ďalšie, by sa dali aspoň čiastočne zlepšovať prácou s ľuďmi. A do tejto práce treba investovať. Mali by ju robiť profesionáli.

Týka sa to aj práce so seniormi?

Určite je zvýšený dopyt aj po miestach, kde by sa mohli seniori združovať, komunitné denné centrá, univerzity tretieho veku. Mnohí dôchodcovia sa vládzu o seba postarať, ale chýba im nejaká zmysluplná činnosť. Ale ide aj o zdravotnícku opateru starších ľudí. Niektorí by mohli žiť doma, ak by k nim každý deň niekto prišiel, kto by sa o nich postaral. Aj toto je na Slovensku podceňované. Tento stav škodí seniorom, ale aj ich dospelým deťom.

Prečo to škodí aj ich deťom?

Najčastejšie sú to ženy, ktoré sa starajú o svojich rodičov. Päťdesiatničky, štyridsiatničky, ktoré napríklad odídu predčasne zo zamestnania, aby mohli doopatrovať svojich rodičov. Na jednej strane je to pekné, ak je rodina súdržná, ale treba si uvedomiť, že títo dospelí ľudia prídu o príjem. Existuje síce opatrovateľský príspevok, ale ten väčšinou nedokáže pokryť bežné výdavky. Zároveň to niektorých uvrhne do sociálnej izolácie. Tak, ako časť dôchodcov žije v sociálnej izolácii, ocitnú sa v nej aj ich deti, ak sa stanú ich opatrovateľmi „na plný úväzok“. Netvrdím, že je to čiernobiele. Rodinná súdržnosť je v mnohom pozitívna, ale treba na ňu vytvoriť dôstojné podmienky. Kedysi to bolo iné.

V čom?

Existovali mnohogeneračné domácnosti a bolo zvykom, že ľudia doopatrovali svojich rodičov a starých rodičov. Vtedy však väčšina ľudí pracovala okolo domu. Mali hospodárstvo, polia, pestovali a nebolo zvykom, žeby ľudia dochádzali do zamestnania niekam mimo. Tmolili sa tam malé deti, žili spolu so starými ľuďmi, bol to prirodzený kolobeh domácnosti. Dnes však každodenný život väčšiny ľudí vyzerá inak.

Slovensko sa pýši historicky najnižšou nezamestnanosťou, klesla pod päť percent. No stále chýba práca v odľahlých regiónoch. Skrýva sa v sociálnej práci potenciál pre ďalšie zamestnanie?

Jednoznačne. Je veľký potenciál pre zamestnanosť práve v týchto regiónoch. Všade tam, kde žijú ľudia, treba pre nich rôzne služby. Aj na tej najmenšej dedine bol kedysi učiteľ. Dnes si ako spoločnosť vieme dovoliť nielen to, aby tam bol jeden učiteľ, ale aby na väčšine škôl bol aj školský psychológ, prípadne sociálny pracovník. Vidno to aj v problematike segregovaných rómskych osád. Práve tam treba veľa sociálnych pracovníkov.

Mali by pochádzať priamo z komunity. Čo sa však darí len pomaly napĺňať. Prečo?

Rizikom sú prísne nastavené vzdelanostné kritériá pre tento typ zamestnania. Je to zjavné napríklad pri rómskych asistentoch. Kým to fungovalo ako projekt neziskoviek, do funkcie sa zaúčali aj Rómovia, ktorí nemali formálne vzdelanie. No v okamihu, keď sa z toho stalo celoplošné opatrenie, zaviedli sa striktné kvalifikačné kritériá, ktoré zrazu mnohí nespĺňali. A podobné je to aj so sociálnou prácou.

Ak to zanedbáme, bude na to naša spoločnosť doplácať?

Už teraz to zanedbávame. A už teraz na to spoločnosť dopláca. Inými slovami, spoločnosť by na tom bola oveľa lepšie, ak by sme na Slovensku do rôznych typov sociálnych služieb viac investovali. Keď sa človek ocitne v krízovej situácii, jeho život sa láme. Za drobný dlh mu exekútor môže zobrať dom, následne nebude mať stabilné bývanie, za čo im sociálna kuratela môže odobrať deti do detského domova. A tie problémy sa nabalia ako snehová guľa. Keď však v správnom čase do toho vstúpi niekto, kto vie tej rodine pomôcť, bude z toho profitovať celá spoločnosť.

Tina Gažovičová (1986)

sociologička

  • Pôsobí tiež ako analytička a lektorka.
  • Venuje sa inkluzívnemu vzdelávaniu, vzdelávacím politikám, výchove k ľudským právam a kritickému mysleniu.
  • Sociológiu a sociálnu antropológiu študovala na Masarykovej univerzite v Brne, v Ústave verejnej politiky Univerzity Komenského v Bratislave študovala verejnú politiku.
  • Niekoľko rokov pôsobila v zahraničí, vrátila sa však na Slovensko, dnes žije s manželom a dvoma deťmi na lazoch v Zaježovej.
  • Spolupracuje s viacerými neziskovými organizáciami na Slovensku a v Európe.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vzdelávanie #škola #mládež
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk